znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 107/05-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   DIGICOM,   s.   r.   o.,   so   sídlom   Predmestská   81,   Žilina, Ing. Milana Štrbáka – DIGITEL HS R, Ž., a Jarmily Štrbákovej, bytom Ž., zastúpených JUDr.   M.   K.,   Advokátska   kancelária,   so   sídlom   Z.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 13 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina   č. k. 11 Cb   215/01-60   z   2.   októbra   2002, rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn. 20 Cob 164/03 z 30. októbra 2003 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 12/04 z 25. novembra 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   DIGICOM,   s.   r.   o.,   Ing.   Milana   Štrbáka   –   DIGITEL   HS   R   a Jarmily Štrbákovej o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2005 doručená   sťažnosť   DIGICOM,   s.   r.   o.,   so   sídlom   Predmestská   81,   Žilina   (ďalej   len „sťažovateľ v 1. rade“), Ing. Milana Štrbáka – DIGITEL HS R, Ž. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“), a Jarmily Štrbákovej, bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“); (spolu ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených JUDr. M. K., Advokátska kancelária, so sídlom Z., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 13 ods. 1 a 3 ústavy, základného práva   podľa   čl.   20   ods.   1   a 4   ústavy   a   základného   práva   podľa   čl.   35   ods.   1   ústavy rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k. 11   Cb   215/01-60 z 2. októbra 2002 o zaplatenie 470,80 Sk a zaplatenie 56 640 Sk (došlo k spojeniu vecí, ktoré boli uplatnené samostatnými návrhmi na vydanie platobného rozkazu, na spoločné konanie) z titulu zmluvnej pokuty vyplývajúcej zo zmluvy o nájme nebytového priestoru (rozsudkom sa žaloba zamietla), rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 Cob 164/03 z 30. októbra 2003 o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku (odvolací   rozsudok   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   sa   žaloba   zamietla) a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 4 Obdo 12/04 z 25. novembra 2004, ktorým sa dovolanie zamietlo.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   uviedli,   že   sú   spoluvlastníkmi   nehnuteľností zapísaných na LV č. 942 k. ú. Žilina. Sťažovatelia uzavreli 27. decembra 2000 zmluvu o nájme   nebytových   priestorov   s E.   R.   ŠPORT   –   TREND   na   zriadenie   maloobchodnej prevádzky. Pre neplatenie nájomného bola táto zmluva ukončená výpoveďou k 28. februáru 2001.   Keďže   nájomca   nebytové   priestory   po   skončení   nájmu   nevypratal,   uplatnili   si sťažovatelia zmluvnú pokutu.

Rozsudkom okresného súdu č. k. 11 Cb 215/01-60 z 2. októbra 2002 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa v 2. rade, predmetom ktorej bolo zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 470,80   Sk   (z   titulu   omeškania   zaplatenia   nájomného)   a vo   výške   56   640   Sk   (z   titulu omeškania   vypratania   prenajatého   nebytového   priestoru)   z dôvodu,   že   zmluva   o nájme nebytového priestoru je podľa názoru okresného súdu absolútne neplatná preto, že mesto nedalo predchádzajúci súhlas na prenájom predmetného nebytového priestoru za účelom prevádzkovania obchodu a služieb.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 20 Cob 164/03 z 30. októbra 2003 bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá preto, že krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu o absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy z dôvodu nedostatku súhlasu mesta Žilina s prenájmom nebytového priestoru za účelom obchodu. Krajský   súd   však   pripustil   proti   svojmu   rozhodnutiu   dovolanie,   pretože   podľa   jeho právneho názoru išlo o vec po právnej stránke zásadného významu.

Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   4   Obdo   12/04   z 25.   novembra   2004   (doručený 31. januára 2005) zamietol dovolanie sťažovateľa v 2. rade z dôvodu, že je rozhodujúce zmluvné   vymedzenie   účelu   nájmu   (nie   stavebné   určenie   účelu   nájmu   ako   namietajú sťažovatelia)   ako   jednej   z náležitostí   zmluvy   o nájme a podnájme nebytového   priestoru, a teda ak si zmluvné strany dohodli nájom za účelom prevádzkovania obchodu, bol pre platnosť nájomnej zmluvy nevyhnutný predchádzajúci súhlas obce. Pre absenciu súhlasu obce je nájomná zmluva absolútne neplatná.

Porušenie základných práv a slobôd vidia sťažovatelia v tom, že okresný súd, krajský súd   a najvyšší   súd   svojimi   zamietavými   rozhodnutiami   porušili   ich   základné   práva podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 a 3, čl. 20 ods. 1 a 4 a podľa čl. 35 ods. 1 ústavy tým, že im nebola súdom priznaná uplatňovaná zmluvná pokuta z dôvodu, že všeobecné súdy vyslovili názor, že nájomná zmluva z 29. decembra 2000 je absolútne neplatná pre absenciu súhlasu na prenájom nebytového priestoru na účel prevádzkovania obchodu od mesta Žilina a z toho   dôvodu   si   nemožno uplatňovať ani zmluvnú pokutu   z tejto   neplatnej   nájomnej zmluvy.

Na základe podanej sťažnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:

1.   Právo sťažovateľov   DIGICOM, s.   r.   o.,   Ing.   Milan Štrbák – DIGITEL   HS   R a Jarmily   Štrbákovej   zakotvené   v čl.   12   ods.   1,   2   a 4   ústavy   na   rovnosť   práv,   zákaz znevýhodňovania a spôsobenie ujmy na právach, pretože ich uplatňujú, právo zakotvené v čl.   13   ods.   1   a 3   ústavy   na   uloženie   povinností   zákonom   v jeho   medziach   a rovnaké zákonné   obmedzenie   pre   všetky   prípady,   ktoré   spĺňajú   ustanovené   podmienky,   právo zakotvené v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy na rovnaký zákonný obsah a ochranu vlastníckeho práva   všetkých   vlastníkov,   právo   zakotvené   v čl.   35   ods.   1   ústavy   na uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti rozsudkami okresného súdu č. k. 11 Cb 215/01-60, krajského súdu sp. zn. 20 Cob 164/03 a najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 12/04 porušené bolo.

2.   Rozsudky   okresného   súdu   č.   k.   11   Cb   215/01-60,   krajského   súdu   sp.   zn.20 Cob 164/03 a najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 12/04 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie okresnému súdu.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   všeobecné   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa   ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb   alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   12   ods.   1 ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe zákona,   v   jeho medziach   a pri   zachovaní základných   práv   a   slobôd,   b)   medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa   čl.   13   ods.   2   ústavy   medze   základných   práv   a   slobôd   možno   upraviť   za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   20   ods.   4   ústavy   vyvlastnenie   alebo   nútené   obmedzenie   vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil právny   názor,   že   skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01 a I. ÚS 13/00).

Ústava rozdeľuje súdnu moc medzi ústavný súd a všeobecné súdy. Ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy nezávislým orgánom ochrany ústavnosti, zatiaľ čo všeobecné súdy sú nezávislé súdne orgány ochrany zákonnosti, ich právomoc je vymedzená v čl. 142 ods. 1 ústavy.   Nie   sú   v postavení   nadriadenosti   či   podriadenosti,   orgány   jedného   systému nenahradzujú orgány druhého systému v rozhodovacej právomoci v im zverených veciach. Ústavný súd preto nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd, ktorý nie je ďalšou (treťou alebo štvrtou) inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, nepreskúmava námietky porušenia tých práv, ktoré sa fyzickým osobám a právnickým osobám ustanovujú napr. Občianskym súdnym poriadkom, ak namietané porušenie práva nemôže znamenať porušenie základného práva alebo   slobody   zaručených   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   (mutatis   mutandis II. ÚS 37/95).

V princípe   subsidiarity   má   základ   aj   rozsah   pôsobnosti   ústavného   súdu   pri poskytovaní   ochrany   ústavným   a základným   právam   a slobodám.   Ústavný   súd   zásadne nemá   oprávnenie   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Inými slovami, neprislúcha mu, aby sa zaoberal posúdením skutkových a právnych omylov, ktorých sa údajne dopustili všeobecné súdy, okrem prípadov a v rozsahu, v ktorom tieto omyly mohli mať za následok porušenie práv a slobôd   chránených   ústavou   alebo   Dohovorom   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde   o zjavne   neopodstatnenú sťažnosť.   Namietať   porušenie   svojich   práv   v konaní   pred   ústavným   súdom   sú   totiž oprávnené   len   tie   fyzické   osoby   alebo   právnické   osoby,   ktoré   splnili   všetky   zákonné podmienky spojené s nadobudnutím   a uplatňovaním takýchto práv.   Z konania o ústavnej sťažnosti sú preto vylúčené také návrhy, keď sťažovateľ nesplnil niektorú zo zákonných podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého namietal na ústavnom súde. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej   zjavná neopodstatnenosť,   ktorú   možno   vysloviť   v prípade,   ak ústavný súd   nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal   sťažovateľ   (I.   ÚS   53/96,   I.   ÚS   62/96, I. ÚS 20/97).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil, či toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia. Inými slovami,   ústavný   súd   môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký návrh, ktorý sa   na   prvý   pohľad   a bez   najmenšej   pochybnosti   javí   ako   neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Sťažnosť sťažovateľov je zjavne neopodstatnená, pretože zo skutočností uvedených sťažovateľmi a nimi predložených dôkazov, najmä z rozsudku okresného súdu, krajského súdu   a najvyššieho súdu,   nevyplýva, že by vyvodené závery   boli   zjavne neodôvodnené alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a ktoré by zároveň mali za následok porušenie označených základných práv alebo slobôd.

Podľa   §   3   ods.   2   a   4   zákona   č.   116/1990   Zb.   o nájme   a podnájme   nebytových priestorov   v znení   platnom   k podpisu   nájomnej   zmluvy   (ďalej   len   „zákon   o nájme a podnájme nebytových priestorov“) nebytové priestory sa prenajímajú na účely, na ktoré sú stavebne určené. Miestnosti určené na prevádzkovanie obchodu a služieb možno prenajímať iba   po   predchádzajúcom   súhlase   národného   výboru.   Pokiaľ   národný   výbor   do   15   dní od prijatia   žiadosti   o veci   nerozhodne,   predpokladá   sa,   že   súhlas   bol   udelený.   Pokiaľ sa zmluva   uzavrie   bez   súhlasu   národného   výboru   podľa   odseku   2   alebo   neobsahuje náležitosti podľa odseku 3, je neplatná.

Sťažovatelia   uzavreli   27.   decembra   2000   zmluvu   o nájme   nebytových   priestorov s E. R.   ŠPORT   –   TREND   na   zriadenie   maloobchodnej   prevádzky.   Pre neplatenie nájomného bola táto zmluva ukončená výpoveďou k 28. februáru 2001. Keďže nájomca nebytové   priestory   po   skončení   nájmu   nevypratal,   uplatnili   si   sťažovatelia   zmluvnú pokutu. Žalovaná v súdnom konaní namietala, že nájomná zmluva je neplatná z dôvodu, že na uzavretie nájomnej zmluvy nebol daný predchádzajúci súhlas obce, ktorý vyžaduje zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov. Sťažovateľ v 2. rade sa v súdnom konaní bránil   tým,   že   predmetnú   nehnuteľnosť   kúpil   od   predchádzajúceho   vlastníka   a tomu bol udelený   súhlas na   nájom   predmetného   nebytového   priestoru   mestom   Žilina.   Keďže podľa § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka nadobúdateľ nehnuteľnosti vstúpil do právneho postavenia prenajímateľa, prešli na neho všetky práva a povinnosti prenajímateľa, a teda sťažovateľ v 2. rade sa domnieval, že na neho prešiel aj súhlas mesta Žilina na prenájom nebytového   priestoru   za   účelom   prevádzkovania   obchodu.   Ďalej   sťažovateľ   v 2.   rade uviedol v súdnom konaní, že podľa jeho názoru predchádzajúci súhlas obce sa vyžaduje v tom prípade, ak prenajímaný nebytový priestor je stavebne určený na prevádzkovanie obchodu a služieb a nie je rozhodujúce zmluvné určenie účelu nájmu.

Z odôvodnení   napadnutých   rozhodnutí   a z dôkazov   predložených   sťažovateľmi ústavný súd zistil, že okresný súd, krajský súd a najvyšší súd neporušili základné práva sťažovateľov.   Z dôvodu   absencie   predchádzajúceho   súhlasu   mesta   Žilina   na   prenájom predmetného   nebytového   priestoru   je   zmluva   o nájme   nebytového   priestoru   absolútne neplatná. A keďže je neplatná zmluva, ktorá predstavuje základný záväzkoprávny vzťah, tak nie je možné uplatňovať ani zmluvnú pokutu dohodnutú v tejto nájomnej zmluve, pretože zmluvná pokuta predstavuje akcesorický vzťah, ktorého platnosť je podmienená platnosťou základného právneho vzťahu (nájomná zmluva).

Neobstojí   tvrdenie   sťažovateľa   v 2.   rade,   že   kúpou   predmetnej   nehnuteľnosti sa na neho vzťahoval súhlas obce, ktorý bol udelený predchádzajúcemu prenajímateľovi, pretože aj predchádzajúca nájomná zmluva je neplatná z dôvodu, že súhlas obce bol daný až následne – po podpise nájomnej zmluvy, pričom zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov vyžaduje súhlas predchádzajúci, teda súhlas obce ešte pred podpisom nájomnej zmluvy.   Ďalej   sa   sťažovateľ   v 2.   rade   nemôže   odvolávať   na   predchádzajúcu   nájomnú zmluvu, keď podpísal s nájomcom novú nájomnú zmluvu. Nájomný vzťah nemá charakter vecnoprávneho vzťahu. Jedná sa o záväzkoprávny vzťah. Teda súhlas obce z 27. júla 1999, ktorý   bol   daný   predchádzajúcemu   prenajímateľovi,   neprechádza   na   nového   vlastníka budovy z titulu kúpy budovy (z titulu zmeny prenajímateľa). Rozhodnutím mesta Žilina z 27. júla 1999 bol tento súhlas daný predchádzajúcemu prenajímateľovi. Neobstojí ani tvrdenie sťažovateľa v 2. rade, že rozhodujúce je stavebné určenie nebytového priestoru, a nie zmluvné určenie účelu nájmu. Podľa názoru sťažovateľa v 2. rade, keďže nebytový priestor zo stavebného hľadiska nebol určený na prevádzkovanie obchodu a služieb, nebol povinný   žiadať   o predchádzajúci   súhlas   obce   ani   vtedy,   ak   bolo   zmluvne   dohodnuté užívanie predmetnej nehnuteľnosti za účelom prevádzkovania obchodu. Tento názor nie je správny.   Rozhodujúcou   skutočnosťou   pre   určenie,   či   je   potrebné   žiadať   obec o predchádzajúci   súhlas   s nájmom   za   účelom   prevádzkovania   obchodu   a služieb   nie   je stavebné určenie nehnuteľnosti, ale účel dohodnutý v nájomnej zmluve. Vzhľadom na to, že predmetný   nebytový   priestor   sa   zmluvne   prenajal   za   účelom   prevádzkovania   obchodu, sťažovateľ v 2. rade bol povinný pred uzavretím nájomnej zmluvy požiadať mesto Žilina o predchádzajúci súhlas s nájmom. Z uvedených dôvodov sú rozsudky okresného, krajského a najvyššieho súdu vecne správne, teda všeobecné súdy svojou rozhodovacou činnosťou neporušili žiadne zo základných práv označených sťažovateľom v 2. rade.

Sťažovateľ   v 1.   rade   a   sťažovateľ   v 3.   rade   neboli   účastníkmi   súdneho konania vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   11   Cb   215/01,   krajskom   súde   pod sp. zn. 20 Cob 164/03 ani konania vedeného na najvyššom súde pod sp. zn. 4 Obdo 12/04. Vzhľadom   na   to   je   sťažnosť   sťažovateľov   v 1.   rade   a v 3.   rade   podaná   neoprávnenou osobou. Tieto osoby nevyčerpali všetky opravné prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich práv   poskytuje.   Ak si   tieto   osoby   chceli   uplatňovať   porušenie   svojich   základných   práv na ústavnom súde, mali byť tiež účastníkmi konania pred okresným, krajským a najvyšším súdom.

Na základe uvedeného ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2005