znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 107/04-60

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   S.   K.,   bytom   K., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., Advokátska kancelária, P., v ktorej namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 52/92, na neverejnom zasadnutí 7. októbra 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 52/92   p o r u š i l základné právo S. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

2. S. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Prešov   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia S. K. v sume 9 360 Sk (slovom deväťtisíctristošesťdesiat slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. T., Advokátska kancelária, P., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Prešov   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume   9 360   Sk (slovom   deväťtisíctristošesťdesiat   slovenských   korún)   Kancelárii Ústavného súdu   Slovenskej   republiky na účet do pätnástich   dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti S. K. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 107/04-27 z 23. júna 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   S.   K.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. T., Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 52/92. Sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému   súdu   27.   januára   2004   bola   doplnená   podaniami   ustanoveného   právneho zástupcu sťažovateľa doručenými ústavnému súdu 14. mája 2004, 3. júna 2004 a 19. júla 2004.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že v roku   1992 podal na okresnom súde žalobu vo veci „náhrady škody z pracovného úrazu“ proti Sociálnej poisťovni. Sťažovateľ v ďalšom texte svojej sťažnosti poukázal na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a taktiež uviedol, že podľa neho zodpovedá za prieťahy v predmetnom konaní iba okresný súd, ktorý síce po prvýkrát rozhodol rozsudkom v roku 1994, avšak toto rozhodnutie bolo zrušené odvolacím súdom a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie v roku 1995. Od tejto doby až do marca 1999, keď okresný súd do konania pribral znalca na stanovenie výšky škody, bol podľa sťažovateľa okresný súd nečinný. Znalcovi bola na vypracovanie znaleckého posudku určená okresným súdom dvojmesačná lehota na podanie znaleckého posudku, ktorú mu následne na jeho žiadosť okresný súd predĺžil do konca roka 1999. Okresný súd znalca nijako nesankcionoval ani napriek tomu, že posudok v predmetnej veci podal až v marci 2000. Vo veci konajúci sudca následne   nariadil   v predmetnej   veci   pojednávanie,   na   ktorom   boli   znaleckému   posudku vytýkané   závažné   nedostatky,   v dôsledku   čoho   okresný   súd   uložil   znalcovi   opätovne v dvojmesačnej   lehote spracovať doplnenie   znaleckého posudku.   Znalec podal   znalecký posudok v decembri 2000, pričom opätovne nedodržal lehotu na jeho vypracovanie určenú okresným súdom. Ani v tomto prípade však okresný súd nevyužil svoju zákonnú možnosť sankcionovať znalca. Sťažovateľ podal v júni 2001 okresnému súdu návrh na nové znalecké dokazovanie, pretože doplnený znalecký posudok pre závažné pochybenia nemohol podľa neho slúžiť ako podklad pre rozhodnutie vo veci samej. V rokoch 2001 až 2003 okresný súd viackrát   pojednával,   avšak   podľa   sťažovateľa   sa „nejednalo   o systematické   a plánovité konanie“, pretože okresný súd konanie vždy odročoval na neurčito a pojednával s veľkými prestávkami bez odôvodnenia. Sťažovateľ sa v roku 2001 písomne sťažoval na prieťahy v súdnom konaní. V marci roku 2003 bol podaný kontrolný znalecký posudok a okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom v marci 2004.

V predmetnom konaní musel okresný súd do konania opätovne priberať znalca na stanovenie   výšky   škody,   a teda   riešiť   odbornú   otázku,   z čoho   podľa   sťažovateľa   síce vyplýva, že „sa nejednalo o jednoduchú vec“, avšak ani napriek tejto skutočnosti sa podľa neho   okresný   súd   nemôže   zbaviť   svojej   zodpovednosti   za   prieťahy   v súdnom   konaní. Znalca v predmetnom konaní ustanovoval okresný súd, stanovil mu lehotu na vyhotovenie znaleckého posudku, ktorú však znalec nikdy nedodržal a okresný súd napriek tomu voči nemu neprijal žiadne opatrenia,   na ktorých   použitie ho oprávňuje zákon. Podľa   názoru sťažovateľa je celková doba konania od roku 1992 neúmerne dlhá a spôsobené prieťahy v konaní zavinil len okresný súd, ktorý prieťahy „pripustil“ a neposkytol sťažovateľovi dostatočnú ochranu jeho práv, tak ako o to žiadal vo svojom návrhu.

Napriek   tomu,   že   okresný   súd   v marci   roku   2004   v predmetnej   veci   rozhodol rozsudkom, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi náhradu škody, dosiaľ toto rozhodnutie nebolo sťažovateľovi doručené (nemohlo teda ani nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť) a bolo vydané po neúmerne dlhej dobe.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd   nálezom „určil,   že   v konaní   na   Okresnom   súde   v Prešove   vedenom   vo   veci navrhovateľa S. K. v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 52/92, bolo porušené moje ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods.   2,   Zákona č. 460/1992 Zb., Ústavy Slovenskej republiky, v znení neskorších predpisov, a článku č. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, uverejnenej v Zbierke zákonov pod č. 23/1991 Zb., nakoľko   Okresný   súd   v Prešove   v uvedenej   veci   od   roku   1992   doteraz   právoplatne nerozhodol.

Ďalej   žiadam,   aby rozhodol   o primeranom   finančnom zadosťučinení mojej   osoby v rozsahu 100 000,- Sk, ktorú sumu je povinný mi Okresný súd v Prešove zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Uvedené   finančné   zadosťučinenie   požadujem   z dôvodu   spôsobenej   majetkovej i nemajetkovej ujmy. Majetková ujma mi bola spôsobená tým, že doteraz bez rozhodnutia súdu   mi   nebola   vyplatená   náhrada   za   pracovný   úraz.   Nemajetková   ujma   mi   bola spôsobená, tým, že nečinnosťou Okresného súdu v Prešove, ktorý od roku 1992, od podania návrhu doteraz právoplatne nerozhodol vo veci samej a ja som sa nemohol domôcť svojich práv. Týmto nekonaním súdu bolo ohrozené aj moje právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky“.

Sťažovateľ ústavnému súdu predložil taktiež fotokópiu listu č. Spr. 2240/02 z 11. júla 2002   preukazujúceho   využitie   účinného   právneho   prostriedku   nápravy   vo   vzťahu k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   a to   sťažnosti   na prieťahy v konaní v zmysle § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Na základe výzvy ústavného súdu z 12. júla 2004 sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril podaním sp. zn. U 3011/04 z 26. júla 2004 okresný súd prostredníctvom svojho predsedu. V rámci svojho vyjadrenia vo veci predseda okresného súdu podrobne chronologicky opísal priebeh konania v predmetnej veci na tomto súde a v jeho závere uviedol: „Spôsob, akým súd v konaní postupoval, bol spôsobom zákonným. Dávam do pozornosti ústavného súdu, že v priebehu   konania   dochádzalo   k zámene   účastníkov   konania   a rovnako   aj   k zmene samotného žalobného návrhu.   Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem,   aby ústavný súd vyslovil, že postupom Okresného súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C   52/92   nedošlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   článkom   48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Oznamujem   ctenému   súdu,   že   súhlasím   s prejednaním   veci   bez   ústneho   verejného pojednávania.“

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom podaní zo 14. júla 2004 ústavnému súdu na základe jeho výzvy oznámil, že netrvá na konaní verejného pojednávania v predmetnej veci a súhlasí s upustením od neho.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Dňa 29. júla 1992 sťažovateľ, zastúpený právnou zástupkyňou, doručil okresnému súdu svoju žalobu „o poskytnutie náhrady za stratu na zárobku“, v ktorej ako žalovaného označil Záhradnícky a sadovnícky podnik, štátny podnik, P. (ďalej len „žalovaný“). Pokynom z 25. augusta 1992 nechal vo veci konajúci sudca zaslať rovnopis žaloby žalovanému   na   vyjadrenie.   Žalovaný sa   k podanej   žalobe vyjadril   vo   svojom   vyjadrení zo 7. septembra 1992 doručenom okresnému súdu 8. septembra 1992.

Pokynom z 3. novembra 1992 zákonný sudca vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby v lehote 10 dní presne rozpísala, ako dospela k sume uplatnenej v petite návrhu. Právna zástupkyňa sťažovateľa   reagovala na výzvu   okresného   súdu   listom   z 1.   decembra   1992 (doručeným 4. decembra 1992).

Pokynom z 26. januára 1993 bola podpredsedníčkou okresného súdu predmetná vec pridelená na ďalšie konanie predsedovi senátu JUDr. J. A.

Zákonný   sudca   pokynom   z 9.   februára   1993   nariadil   termín   pojednávania   na 31. marec 1993 a vykonal ďalšie úkony súvisiace s prípravou pojednávania.

Pojednávanie   konané   na   okresnom   súde   31.   marca   1993   bolo   po   vypočutí sťažovateľa a právnej zástupkyne žalovaného odročené na 31. máj 1993.

Okresný súd 31. mája 1993 uznesením odročil pojednávanie na 9. august 1993 s tým, že   upovedomí   o jeho   konaní   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa,   a súčasne   uložil   právnej zástupkyni žalovaného zaslať okresnému súdu viaceré listiny.

Listom zo 7. júla 1993 poslala zástupkyňa žalovaného podklady vyžiadané okresným súdom na pojednávaní 31. mája 1993.

Pojednávanie konané 9. augusta 1993 okresný súd uznesením odročil na 20. október 1993   za   účelom   oboznámenia   sa   s predloženými   dokladmi   a prepočtu   priemernej   mzdy sťažovateľa.

Na   pojednávaní   20.   októbra   1993   okresný   súd   uznesením   nariadil   vzhľadom   na rozporné stanoviská účastníkov konania znalecké dokazovanie v predmetnej veci. Podaním   z 22.   novembra   1993   (doručeným   23.   novembra   1993)   sťažovateľ prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   rozšíril   svoj   návrh   o náhradu   za   stratu   na zárobku v období od 1. novembra 1992 do 31. októbra 1993.

Pokynom z 28. januára 1994 nechal vo veci konajúci sudca vykonať viacero úkonov smerujúcich k príprave pojednávania v predmetnej veci, ktoré súdna kancelária realizovala 1. februára 1994.

Na   výzvy   okresného   súdu   z 1.   februára   1994   v priebehu   mesiaca   február   1994 odpovedali   EKOTECHNA,   P.,   Regionálna   národná   poisťovňa   P.,   žalovaný   a Národná poisťovňa B.

Pokynom z 26. apríla 1994 vo veci konajúci sudca nariadil termín pojednávania na 29. jún 1994, nechal naň predvolať účastníkov konania, právnu zástupkyňu sťažovateľa a súčasne   pokynom   súdnej   kancelárii   nechal   vykonať   úkony   smerujúce   k príprave pojednávania v predmetnej veci.

Na výzvu okresného súdu odpovedala EKOTECHNA, P., listom z 27. mája 1994, v prílohe   ktorého   okresnému   súdu   zaslala   aj   kópiu   pracovnej   zmluvy   uzatvorenej so sťažovateľom. Dňa 2. júna 1994 bola okresnému súdu doručená odpoveď od Národnej poisťovne B. z 25. mája 1994.

Pojednávanie konané 26. júna 1994 bolo po vypočutí účastníkov konania odročené na 30. jún 1994 za účelom vyhlásenia rozhodnutia v predmetnej veci. Okresný súd 30. júna 1994 rozhodol rozsudkom č. k. 17 C 52/92-105.

Sťažovateľ podal proti rozsudku z 30. júna 1994 listom z 25. júna 1994 (doručeným okresnému súdu v ten istý deň) odvolanie. V uvedenom podaní okresnému súdu taktiež oznámil, že 1. augusta 1994 odvolal splnomocnenie svojej doterajšej právnej zástupkyni a v lehote 30 dní ešte doplní dôvody svojho odvolania.

Listom   z 23.   septembra   1994   sťažovateľ   okresnému   súdu   oznámil   zmenu   svojej adresy,   ako   aj   skutočnosť,   že   svoje   odvolanie   ohľadom   dôvodov   už   nebude   dopĺňať, a žiadal o „rozhodnutie v zmysle odvolania“.

Vo veci   konajúci sudca   nechal pokynom zo 14.   septembra 1994 doručiť podané odvolanie žalovanému spolu s výzvou na vyjadrenie k nemu v lehote 7 dní.

Zástupkyňa   žalovaného   sa   k podanému   odvolaniu   vyjadrila   listom   z 26.   októbra 1994, v ktorom navrhla rozsudok z 30. júna 1994 potvrdiť.

Pokynom   z 22.   novembra   1994   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   vyhotoviť predkladaciu   správu   pre   Krajský   súd   v Košiciach   na   rozhodnutie   o podanom   odvolaní. Krajskému súdu v Košiciach bol spisový materiál v predmetnej veci doručený 30. novembra 1994.

Vo   veci   konajúci sudca   Krajského   súdu   v Košiciach   pokynom zo   6.   apríla 1995 nariadil   v predmetnej   veci   termín   pojednávania na 9.   máj 1995 a nechal naň predvolať účastníkov konania.

Krajský   súd   v   Košiciach   na   pojednávaní   9.   mája   1995   uznesením   č.   k. 18 Co 144/94-124 rozsudok z 30. júna 1994 v napadnutej časti zrušil a v tejto časti vrátil vec   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie. Spisový   materiál   v predmetnej   veci   bol okresnému súdu následne doručený 19. júna 1995.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   pokynom   z 24.   júna   1995   pridelila   predmetný spisový materiál JUDr. B. K.

Pokynom z 10. júla 1995 nechal vo veci konajúci sudca doručiť uznesenie z 9. mája 1995 účastníkom konania.

Okresný súd na základe pokynu zákonného sudcu z 24. júla 1995 nechal sťažovateľa a jeho právnu zástupkyňu (v tom čase už sťažovateľa nezastupovala) vyzvať na upresnenie adresy žalovaného v lehote 15 dní.

Sťažovateľ   podaním   z 15.   augusta   1995   oznámil   okresnému   súdu   novú   adresu žalovaného. Okresný súd následne na základe pokynu zákonného sudcu z 23. augusta 1995 doručil uznesenie z 9. mája 1995 žalovanému.

Spisový   materiál   v predmetnej   veci   bol   2.   novembra   1995   pridelený   na   ďalšie vybavenie Mgr. M. M.

Pokynom z 31. januára 1996 nechal vo veci konajúci sudca vyzvať žalovaného, aby mu v lehote 20 dní predložil mzdové listy sťažovateľa za obdobie rokov 1979, 1980, 1991 a 1992 do doby skončenia pracovného pomeru so sťažovateľom a súčasne aby mu v tej istej lehote oznámil presné označenie ich organizácie, ako aj jej právnu formu.

Pokynom zo 7. februára 1996 nechal vo veci konajúci sudca zaslať opätovne výzvu z 31. januára 1996 Mestskému úradu Prešov (ďalej len „mestský úrad“), odboru vnútornej správy. Mestský úrad zaslal okresnému súdu požadované podklady v prílohe svojho listu z 29. februára 1996.

Pokynom z 9. apríla 1996 vo veci konajúci sudca nariadil termín pojednávania na 17. máj 1996   a nechal naň predvolať sťažovateľa   a za žalovaného zástupcov   mestského úradu, odboru mestských organizácií.

Okresný   súd   pojednávanie   17.   mája   1996   konané   iba   za   účasti   sťažovateľa uznesením odročil na neurčito za účelom požiadania mestského úradu o podanie správy, či žalovaný   je   v likvidácii   a   kto   je   jeho   právnym   nástupcom   (tieto   skutočnosti   žiadal dokladovať aj výpisom z obchodného registra). Mestský úrad reagoval na výzvu okresného súdu   listom   z 29.   mája   1996,   v ktorom   mu   oznámil,   že   žalovaný   ukončil   likvidáciu k 31. januáru   1995   a požiadal   o výmaz   z obchodného   registra,   ktorý   však   ešte   nebol vykonaný a z tohto dôvodu nebol určený ani právny nástupca žalovaného.

Pokynom súdnej kancelárii zo 6. júna 1996 vo veci konajúci sudca nechal opätovne vyzvať mestský úrad na oznámenie právneho nástupcu žalovaného v lehote 5 dní. Vo svojej odpovedi z 18. júna 1996 mestský úrad okresnému súdu oznámil, že žalovaný ešte nebol vymazaný   z obchodného   registra   a nemá   určeného   právneho   nástupcu.   Mestský   úrad v tomto   liste   okresnému   súdu   tiež   prisľúbil,   že   po   predložení   rozhodnutia   o výmaze žalovaného z obchodného registra mu toto rozhodnutie doručí.

Okresnému súdu bol 4. júla 1996 doručený list mestského úradu z 1. júla 1996, v ktorom   mu   oznamuje,   že   žalovaný   v predmetnom   spore   bol   vymazaný   z obchodného registra   bez   právneho   nástupcu.   Na   základe   pokynu   vo   veci   konajúceho   sudcu zo 17. októbra 1996 okresný súd vyzval mestský úrad, aby mu v lehote 15 dní oznámil, či bol určený právny nástupca žalovaného, resp. či nedošlo k odkúpeniu tohto podniku iným právnym subjektom.

Mestský   úrad   reagoval   na   výzvu   okresného   súdu   listom   z 29.   októbra   1996 (doručeným   31.   októbra   1996),   v ktorom   okresnému   súdu   oznámil,   že   žalovaný   bol vymazaný z obchodného registra bez právneho nástupcu. Súčasne mu v prílohe listu zaslal stanovisko Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky k otázke, kto má poskytovať náhradu za stratu na zárobku za subjekty, ktoré zanikli po likvidácii a boli vymazané z obchodného registra bez právneho nástupcu.

Z obsahu zápisnice spísanej na okresnom súde 18. decembra 1996 sa na okresný súd dostavil   splnomocnený   právny   zástupca   sťažovateľa,   ktorému   po   jeho   oboznámení   sa so spisovým   materiálom   bola   poskytnutá   okresným   súdom   lehota   20   dní   na   úpravu žalobného návrhu.

Právny zástupca sťažovateľa listom zo 7. januára 1997 (doručeným v ten istý deň) zaslal okresnému   súdu   úpravu   žalobného návrhu, v ktorej   požiadal   o pripustenie zmeny návrhu   v predmetnom   konaní,   ktorou   požiadal   o zmenu   žalovaného   na   Slovenskú poisťovňu, a. s., odštepný závod K.

Dňa 22. januára 1997 bola predmetná vec pridelená podpredsedníčkou okresného súdu na ďalšie konanie predsedníčke senátu JUDr. S.

Vo   veci   konajúci   sudca   nechal   pokynom   z 18.   februára   1997   požiadať   o výpis z obchodného registra týkajúci sa žalovaného označeného v žalobe sťažovateľa.

Pokynom z 31. júla 1997 nariadil vo veci konajúci sudca pojednávanie v predmetnej veci na 8. september 1997 a nechal naň predvolať právneho zástupcu sťažovateľa, ako aj Slovenskú   poisťovňu,   a.   s.,   ktorej   súčasne   zaslal   list   právneho   zástupcu   sťažovateľa zo 7. januára 1997.

Pojednávanie konané 8. septembra 1997, na ktorom sa nezúčastnil sťažovateľ ani jeho právny zástupca, bolo uznesením okresného súdu odročené na neurčito.

Na   základe   výzvy   z 11.   septembra   1997   právny   zástupca   sťažovateľa   listom z 24. októbra   1997   (doručeným   v ten   istý   deň)   okresnému   súdu   oznámil,   že   odstupuje od zmluvy   o poskytovaní   právnej   pomoci   uzatvorenej   so   sťažovateľom   z dôvodu neposkytovania potrebnej súčinnosti zo strany sťažovateľa.

Pokynom   súdnej   kancelárii   zo 4.   novembra   1997   nechal vo veci   konajúci sudca požiadať Slovenskú poisťovňu, a. s., P. o oznámenie, či likvidovala nároky žalobcu, resp. v akom štádiu vybavenia sa nachádza nárok žalobcu, v lehote 10 dní.

Listom z 5. januára 1998 (doručeným 8. januára 1997) Slovenská poisťovňa, a. s., P. okresnému   súdu   oznámila,   že   nároky   sťažovateľa   dosiaľ   nelikvidovala   a že   likvidáciu predmetných nárokov spravuje Slovenská poisťovňa, a. s., odštepný závod K.

Na základe pokynu zákonného sudcu v predmetnej veci zo 4. februára 1998 požiadal okresný súd listom z 9. februára 1998 obchodný register okresného súdu o vyhotovenie výmazu žalovaného označeného v žalobe.

V spise   je   priložený   výpis   z obchodného   registra   okresného   súdu   žalovaného označeného v žalobe zo 4. marca 1998.

Slovenská poisťovňa, a. s., pobočka P., listom z 10. decembra 1997 okresnému súdu oznámila,   že   nároky   sťažovateľa   dosiaľ   nelikvidovala,   pretože   všetky   doklady,   ktoré predložil, zaslala na posúdenie svojmu odštepnému závodu K.

Pokynom zo 7. apríla 1998 okresný súd požiadal Slovenskú poisťovňu, a. s., aby mu v lehote 15 dní oznámila, či likvidovala nároky sťažovateľa, resp. v akom štádiu vybavenia sa nachádza jeho nárok.

Slovenská   poisťovňa,   a.   s.,   pobočka   P.,   listom   z 23.   apríla   1998   (doručeným 27. apríla 1998) okresnému súdu oznámila, že sťažovateľovi neplnila nárok na náhradu za stratu na zárobku.

Pokynom súdnej kancelárii z 28. apríla 1998 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby mu oznámil v lehote 15 dní, či došlo k uspokojeniu jeho nároku Slovenskou poisťovňou, a. s., resp. čo tomu bráni a či trvá na ďalšom prejednaní žaloby. Sťažovateľ odpovedal na výzvu okresného súdu listom z 5. mája 1998.

Vo veci konajúci sudca nariadil pokynom zo 16. júna 1998 na 9. september 1998 pojednávanie a nechal naň predvolať účastníkov konania.

Dňa 8. septembra 1998 podľa úradného záznamu z tohto dňa pripojeného v spise svoju   neúčasť   na   pojednávaní   telefonicky   ospravedlnil   právny   zástupca   Slovenskej poisťovne, a. s., z dôvodu kolízie pojednávaní.

Pojednávanie konané 9. septembra 1998 za neúčasti právneho zástupcu Slovenskej poisťovne, a. s., bolo odročené na 21. október 1998. Okresný súd výzvou z 9. septembra 1998 požiadal Slovenskú poisťovňu, a. s., o zaslanie stanoviska, či prejednala a likvidovala nároky sťažovateľa.

Listom z 25. septembra 1998 sťažovateľ podal návrh na rozšírenie svojej žaloby.

List sťažovateľa z 25. septembra 1998 bol na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu z 29. septembra 1998 doručovaný Slovenskej poisťovni, a. s.

Okresný súd 21. októbra 1998 pojednával v neprítomnosti žalovaného a po vypočutí sťažovateľa uznesením odročil pojednávanie na neurčito za účelom vyžiadania si ďalších dokladov v predmetnej veci od sťažovateľa a jeho súčasného zamestnávateľa, ako aj za účelom nariadenia znaleckého dokazovania na výpočet straty na zárobku.

Spravbyt, a. s., P. na výzvu okresného súdu z 21. októbra 1998 reagovala podaním doručeným 29. októbra 1998.

Okresnému súdu bol 29. januára 1999 doručený list Sociálnej poisťovne, ústredia B., z 2.   júna   1998,   ktorým   sťažovateľovi   oznámila   zvýšenie   jeho   čiastočného   invalidného dôchodku od splátky za mesiac júl 1998.

Uznesením č. k. 17 C 52/92-200 z 22. februára 1999 okresný súd pribral do konania znalca Ing. E. O., B., za účelom výpočtu náhrady straty na zárobku sťažovateľa od 1. júla 1992 v lehote 2 mesiacov.

Znalec Ing. E. O. listom z 8. marca 1999 (doručeným 10. marca 1999) okresnému súdu oznámil, že vzhľadom na pracovnú vyťaženosť na znaleckom posudku v predmetnej veci môže pracovať až v štvrtom štvrťroku 1999.

Na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu z 10. marca 1999 okresný súd oznámil znalcovi, že súhlasí s predĺžením lehoty na podanie znaleckého posudku do 30. decembra 1999.

Slovenská   poisťovňa,   a.   s.,   listom   z 24.   marca   1999   podala   proti   uzneseniu z 22. februára 1999 odvolanie.

Podľa úradného záznamu zákonný sudca z dôvodu polročnej stáže od 1. júna 1999 nenariaďoval pojednávania v predmetnej veci a spis predložil do civilnej kancelárie.

Listom   z 30.   marca   1999   Slovenská   poisťovňa,   a.   s.,   doplnila   dôvody   podaného odvolania z 24. marca 1999.

Okresný súd uznesením č. k. 17 C 52/92-206 vyzval Slovenskú poisťovňu, a. s., aby v lehote 10 dní písomne doplnila svoje odvolanie.

Listom z 21. decembra 1999 Slovenská poisťovňa, a. s., okresnému súdu opätovne zaslala svoj list z 30. marca 1999, ktorým doplnila dôvody svojho odvolania z 24. marca 1999.

Vo   veci   konajúci   sudca   pokynom   z 28.   decembra   1999   nechal   vyhotoviť predkladaciu správu pre Krajský súd v Prešove.

Krajskému   súdu   v Prešove   bol   spisový   materiál   v predmetnej   veci   doručený 11. januára 2000.

Uznesením č. k. 1 Co 5/00-210 z 27. januára 2000 Krajský súd v Prešove zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 17 C 52/92-200 z 22. februára 1999 vo výroku o uložení povinnosti   Slovenskej   poisťovni,   a.   s.,   zložiť   preddavok   na   znalecké   dokazovanie a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Pokynom   z 22.   februára   2000   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   doručiť   uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Co 5/00-210 z 27. januára 2000 účastníkom konania.

Na základe pokynu zákonného sudcu z 23. marca 2000 bol spis v predmetnej veci predložený znalcovi na vypracovanie znaleckého posudku.

Znalec Ing. E. O. listom z 5. apríla 2000 oznámil, že predmetný posudok vzhľadom na svoju pracovnú zaťaženosť bude môcť vypracovať až koncom roka 2000. V predmetnom liste   súčasne   okresnému   súdu   odporučil   pribratie   iného   znalca   do   konania,   ktorý   by znalecký posudok mohol vypracovať skôr.

Právny zástupca sťažovateľa Mgr. S. I. listom zo 4. júla 2000 okresnému súdu podal návrh, aby uložil súdnemu znalcovi povinnosť vypracovať znalecký posudok prednostne, pričom svoj návrh odôvodnil skutočnosťou, že konanie v predmetnej veci nie je dosiaľ od roku   1992   skončené   a finančná   situácia   sťažovateľa   je   značne   nepriaznivá   a závislá od výsledku konania.

List právneho zástupcu sťažovateľa zo 4. júla 2000 bol na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu z 10. júla 2000 zaslaný znalcovi, u ktorého sa nachádzal spisový materiál v predmetnej veci.

Vo veci konajúci sudca nechal pokynom zo 17. júla 2000 zistiť, či znalci Ing. K. K. a Ing. M. S. nemôžu vypracovať znalecký posudok v predmetnej veci v priebehu mesiacov august - september 2000.

Na   základe   pokynu   vo   veci   konajúceho   sudcu   z 5.   októbra   2000   okresný   súd ustanovenému znalcovi oznámil, že súhlasí s predĺžením lehoty na vypracovanie znaleckého posudku do 31. decembra 2000.

Znalec Ing. E. O. zaslal okresnému súdu na vedomie svoje výzvy z 9. októbra 2000 a 18.   októbra   2000   adresované   sťažovateľovi   na   doloženie   dokladov   potrebných   pre vypracovanie   znaleckého   posudku.   Znalec   Ing.   E.   O.   22.   decembra   2000   predložil v predmetnej veci okresnému súdu znalecký posudok č. 1/99 z 15. decembra 2000 a faktúru č. 11/2000 z 20. decembra 2000, ktorou si vyúčtoval odmenu za vypracovanie znaleckého posudku.

Pokynom z 5. januára 2001 nechal vo veci konajúci sudca zaslať doručený znalecký posudok z 15. decembra 2000 účastníkom konania spolu s výzvou, či žiadajú o výsluch znalca   alebo   doplnenie   znaleckého   dokazovania   v predmetnej   veci.   Sťažovateľ   sa k podanému znaleckému posudku vyjadril listom z 15. januára 2001, v ktorom okrem iného požiadal aj o osobnú účasť znalca na pojednávaní.

Zákonný   sudca   pokynom   z 28.   februára   2001   nariadil   termín   pojednávania   na 11. apríl 2001 a nechal naň predvolať účastníkov konania aj ustanoveného znalca.

Okresnému súdu bolo 23. marca 2001 doručené podanie sťažovateľa z toho istého dňa.

Pojednávanie konané na okresnom súde 11. apríla 2001 za neprítomnosti žalovaného bolo po vypočutí sťažovateľa a znalca Ing. E. O. uznesením odročené na neurčito za účelom doplnenia znaleckého posudku v lehote do 30. júna 2001.

Dňa 15. júna 2001 bol okresnému súdu doručený list znalca Ing. E. O. z 13. júna 2001, v ktorom požiadal o oznámenie, či má vypracovať znalecký posudok vrátane výpočtu náhrady za stratu na zárobku aj za obdobie po 1. januári 2000.

Znalec Ing. E. O. doručil doplnok k znaleckému posudku č. 1/99 (evidovaný pod č. 2/2001)   z 30.   júna 2001   okresnému   súdu   13.   júla 2001.   Na   základe pokynu vo veci konajúceho   sudcu   z 25.   júla 2001   bol   uvedený   doplnok   následne   doručený   účastníkom konania spolu s výzvou, aby sa k nemu v lehote 10 dní vyjadrili a taktiež aby okresnému súdu v tej istej lehote oznámili, či trvajú na vypočutí znalca na pojednávaní.

Sťažovateľ   listom   zo   17.   augusta   2001   okresnému   súdu   na   základe   jeho   výzvy oznámil, že trvá na vypočutí znalca na pojednávaní, a súčasne navrhol, aby okresný súd nariadil v predmetnej veci kontrolný znalecký posudok.

Okresný   súd   sťažovateľa   na   základe   pokynu   vo   veci   konajúceho   sudcu z 26. septembra 2001 vyzval, aby v lehote 10 dní svoje podanie zo 17. augusta 2001 doplnil tak, že konkrétne uvedie, v ktorých častiach je znalecký posudok podľa neho nesprávny, aby   sa   k jeho   námietkam   mohol   vyjadriť   znalec   a prípadne   doplniť   znalecký   posudok. Sťažovateľ na výzvu okresného súdu reagoval podaním z 8. októbra 2001.

Vo   veci   konajúci   sudca   nechal   pokynom   z 9.   októbra   2001   zaslať   podanie sťažovateľa z 8. októbra 2001 Slovenskej poisťovni, a. s., ako aj znalcovi na vyjadrenie, pričom znalec mal v lehote 20 dní okresnému súdu oznámiť, či na podanom znaleckom posudku trvá, alebo v tej istej lehote vypracovať jeho doplnenie.

Znalec Ing. E. O. listom z 23. októbra 2001 zaslal svoje vyjadrenie k sťažovateľovým námietkam k podanému znaleckému posudku a jeho doplnku.

Listom z 18. januára 2002 právny zástupca sťažovateľa okresnému súdu oznámil, že vypovedal splnomocnenie udelené mu na zastupovanie sťažovateľa v predmetnom spore.

Vo   veci   konajúci   sudca   pokynom   z 5.   apríla   2002   nariadil   na   5.   jún   2002 pojednávanie v predmetnej veci, na ktoré nechal predvolať účastníkov konania.

Vo veci   konajúci sudca   následne pokynom z 18. mája 2002 nechal na nariadené pojednávanie predvolať priamo sťažovateľa.

Pojednávanie   konané   5.   júna   2002,   ktorého   sa   zúčastnil   sťažovateľ,   ako   aj zástupkyňa Sociálnej poisťovne, bolo po vypočutí účastníkov konania uznesením odročené na neurčito s tým, že v predmetnej veci bude nariadené kontrolné znalecké dokazovanie.Uznesením č. k. 17 C 52/92-278 zo 14. októbra 2002 okresný súd pribral do konania znalkyňu   Ing.   K.   K.,   P.,   ktorej   uložil   vykonať   kontrolný   znalecký   posudok   a posúdiť správnosť záverov znalca Ing. E. O. s prihliadnutím na námietky sťažovateľa z 8. októbra 2001 v lehote 30 dní.

Slovenská poisťovňa, a. s., listom z 29. októbra 2002 okresnému súdu oznámila, že v súlade so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej poisťovni v znení neskorších predpisov prechádza výkon agendy poistenia zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pri pracovnom úraze a chorobe z povolania od 1. apríla 2002 zo Slovenskej poisťovne, a. s., B. na Sociálnu poisťovňu B. Zároveň uviedla, že „Pre zjednodušenie odovzdávania agendy v prípadoch, kde v súvislosti s jej výkonom je vedené súdne konanie   by bolo   vhodné,   aby súdy   po určitý čas   nevytyčovali   pojednávania,   ani nevyžadovali od účastníkov úkony, nakoľko pri odovzdávaní agendy je potrebné zachytiť stav k určitému termínu“.

Znalkyňa Ing. K. K. listom z 19. novembra 2002 (doručeným 25. novembra 2002) požiadala   okresný   súd   o zaslanie   spisového   materiálu   v predmetnej   veci,   ktorý   jej   bol následne doručený 17. januára 2003.

Listom   z 2.   januára   2003   znalkyňa   Ing.   K.   K.   požiadala   o predĺženie   lehoty   na spracovanie znaleckého posudku o 30 dní.

Okresný súd na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu z 8. januára 2003 predĺžil znalkyni   Ing.   K.   K.   lehotu   na   vypracovanie   znaleckého   posudku   do 10. februára   2003. Listom z 9. februára 2003 znalkyňa Ing. K. K. opätovne okresný súd požiadala o predĺženie lehoty   na   spracovanie   znaleckého   posudku,   a to   z dôvodov „preskúmania   a doplnenia údajov o zárobku žalobcu (sťažovateľa) za rok 2002“, pričom okresnému súdu oznámila, že po predložení týchto údajov znalecký posudok vypracuje „v čo najkratšej lehote“.

Na základe pokynu sudcu z 18. februára 2003 okresný súd oznámil znalkyni Ing. K. K., že súhlasí s predĺžením lehoty na vypracovanie znaleckého posudku do 31. mája 2003. Znalkyňa Ing. K. K. v prílohe listu z 21. februára 2003 zaslala znalecký posudok č. 2/2003 spolu s vyúčtovaním.

Pokynom zo 6. marca 2003 nechal vo veci konajúci sudca doručiť znalecký posudok č. 2/2003 z 21. februára 2003 účastníkom konania spolu s výzvou, aby mu v lehote 10 dní oznámili, či požadujú vypočutie znalca v predmetnom konaní.

Uznesením č. k. 17 C 52/92-302 z 10. marca 2003 bola znalkyni Ing. K. K. priznaná odmena za podaný znalecký posudok. Pokynom z 19. marca 2003 nechal vo veci konajúci sudca uznesenie z 10. marca 2003 doručiť účastníkom konania a znalkyni Ing. K. K.

Žalovaný sa   listom z 24. marca 2003 vyjadril   k podanému znaleckému posudku, pričom v jeho závere navrhol okresnému súdu vyhotoviť doplňujúci znalecký posudok.

Listom   z 28.   marca   2003   sťažovateľ   požiadal   o vypočutie   znalkyne   Ing.   K.   K. v predmetnej právnej veci.

Listom   z 10.   apríla   2003   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   požiadala   o vytýčenie termínu pojednávania v predmetnej veci a taktiež o vypočutie súdnej znalkyne Ing. K. K. na pojednávaní.

Pokynom   z 5.   mája   2003   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   doručiť   vyjadrenie žalovaného z 24. marca 2003 právnej zástupkyni sťažovateľa, ako aj znalkyni Ing. K. K. spolu s výzvou, aby sa k nemu v lehote 15 dní vyjadrila, prípadne svoj znalecký posudok v tej istej lehote doplnila.

Uznesením   č.   k.   17   C 52/92-310 z 29.   apríla 2003   okresný   súd priznal znalcovi Ing. E. O. odmenu za vypracovanie znaleckého posudku.

Pokynom   zo   6.   mája   2003   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   uznesenie   č.   k. 17 C 52/92-310 z 29. apríla 2003 doručiť účastníkom konania, ako aj znalcovi Ing. E. O. Znalec Ing. E. O. listom z 21. mája 2003 podal proti uzneseniu z 29. apríla 2003 odvolanie.

Okresný súd znalca Ing. E. O. na základe pokynu zákonného sudcu z 29. mája 2003 vyzval,   aby   mu   obratom   zaslal   2   rovnopisy   odvolania   potrebné   pre   procesné   úkony. Následne bolo odvolanie na základe pokynu sudcu zo 6. júna 2003 doručené účastníkom konania.

Listom zo 16. júna 2003 vyzval okresný súd účastníkov konania, aby sa v lehote 7 dní   vyjadrili   k podanému   odvolaniu   znalca   Ing.   E.   O.   Žalovaný   reagoval   na   výzvu okresného súdu podaním z 23. júna 2003, v ktorom mu navrhol, aby uznesenie z 29. apríla 2003 potvrdil.

Pokynom zo 17. júla 2003 nechal vo veci konajúci sudca vyhotoviť predkladaciu správu pre Krajský súd v Prešove, ktorému bol následne tento spisový materiál doručený 1. augusta 2003.

Uznesením   č.   k.   1   Co   255/03-318   z 30.   septembra   2003   Krajský   súd   v   Prešove potvrdil uznesenie z 29. apríla 2003. Uvedené uznesenie bolo spolu so spisovým materiálom okresnému súdu doručené 10. októbra 2003.

Pokynom zo 14. októbra 2003 nechal vo veci konajúci sudca uznesenie Krajského súdu v Prešove z 30. septembra 2003 doručiť účastníkom konania, ako aj znalcovi.

Znalkyňa Ing. K. K. sa listom z 29. decembra 2003 (doručeným 8. januára 2004) vyjadrila k podaniu žalovaného.

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 30.   januára   2004   vo   veci   konajúci   sudca   nariadil v predmetnej veci pojednávanie na 24. marec 2004.

Právna zástupkyňa sťažovateľa podaním zo 16. februára 2004 navrhla okresnému súdu   rozšírenie   žaloby   o nárok   na   zaplatenie   úrokov   z omeškania   z priznanej   istiny. Uvedené podanie zo 16. februára 2004 bolo 9. marca 2004 doručené Sociálnej poisťovni, ktorá sa k uvedenému podaniu vyjadrila listom z 22. marca 2004.

Pojednávanie konané na okresnom súde 24. marca 2004 bolo po vypočutí znalkyne Ing.   K.   K., sťažovateľa   a jeho   právnej   zástupkyne   uznesením   odročené   za   účelom vyhlásenia   rozsudku.   Na   pojednávaní   konanom   30.   marca   2004   okresný   súd   rozhodol rozsudkom   č.   k.   17   C   52/92-337   (právoplatným   25.   júna   2004),   ktorým   okrem   iného zaviazal   žalovaného   uhradiť   sťažovateľovi   sumu   351   879   Sk   s príslušenstvom,   ako   aj s trovami konania.

Podaním z 30. marca 2004 právna zástupkyňa sťažovateľa vyčíslila trovy právneho zastúpenia v predmetnom konaní.

V spise sa ďalej nachádzala žiadosť vo veci konajúceho sudcu (nebol na nej uvedený dátum) o predĺženie lehoty na napísanie rozhodnutia v predmetnej veci z dôvodu časovej náročnosti potrebnej na vypracovanie rozhodnutia do 30. mája 2004.

V prílohe   listu   zo   14.   júla   2004   okresný   súd   sťažovateľovi   vrátil   doklady,   ktoré v predmetnej veci predložil.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o plnenie pracovnoprávneho nároku sťažovateľa, ktorým je náhrada za stratu na zárobku. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o osobitnej skutkovej alebo   právnej   zložitosti   veci.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   skutočnosť,   že   v priebehu konania dochádzalo tak k zmene účastníkov konania, ako aj k zmene samotného žalobného návrhu,   nie   je   dôsledkom   zložitosti   predmetnej   veci,   ale   rozšírenia   peňažných   nárokov sťažovateľa počas trvania tohto súdneho sporu a prechodu povinnosti plniť tieto nároky na nové subjekty, t. j. dôsledkom neprimerane dlhého konania v predmetnej veci.

B) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd hodnotí ako aktívne. Sťažovateľ   bol   takmer   počas   celého   konania   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom, reagoval na výzvy okresného súdu, poskytoval súdu potrebnú súčinnosť pri zabezpečovaní   listinných   dôkazov   a pod.   Ústavný   súd   v   správaní   sťažovateľa   zistil   iba ojedinelé nedostatky (napr. neúčasť sťažovateľa na pojednávaní konanom na okresnom súde 8.   septembra   1997,   neposkytnutie   súčinnosti   znalcovi   v stanovenej   lehote),   v dôsledku ktorých   však   podľa   ústavného   súdu   nedošlo   k závažnejšiemu   spomaleniu   postupu   súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

V rámci svojej judikatúry už ústavný súd vyslovil, že napriek tomu, že jurisdikcia ústavného súdu („rationae temporis“) sa vzťahuje na obdobie po 15. februári 1993, v rámci posúdenia základnej otázky – či sa vec sťažovateľa prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov – treba prihliadnuť aj na deň začatia konania na okresnom súde a dobu, ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993 (III. ÚS 18/00). Ústavný súd preto pri svojom rozhodovaní v súlade so spomínanou judikatúrou prihliadol aj na skutočnosť,   že do   založenia juridikcie   ústavného súdu   15. februára 2003 predmetné konanie trvalo viac ako 6 mesiacov (návrh bol sťažovateľom podaný na okresnom súde 29. júla 1992).

V prípade, že ústavný súd v preskúmavanom konaní nezistil žiadne významnejšie obdobia nečinnosti okresného súdu, ktoré by samy osebe odôvodňovali vyslovenie záveru o porušení práva sťažovateľa podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy, a celkovú dobu   konania pred okresným súdom nemožno vo vzťahu k tomuto právu považovať za ospravedlniteľnú, na vyslovenie záveru o porušení sťažovateľovho práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy podľa názoru ústavného   súdu   postačuje   len   poukázať   na   okolnosti,   ktoré   prispeli   k celkovej   dĺžke konania.

Ústavný súd však už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že k zbytočným prieťahom v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   nekonaním   príslušného   súdu,   ale   aj   nesprávnou (neefektívnou) činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa na súd obrátil (II. ÚS 2/01).

O neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   v preskúmavanom   konaní   svedčí   aj skutočnosť,   že   prvý   rozsudok   v predmetnej   veci   z   30.   júna   1994   bol   v dôsledku sťažovateľovho odvolania zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach z 9. mája 1995 z dôvodu   nesprávneho   právneho   posúdenie   predmetnej   veci   okresným   súdom, nepreskúmateľnosti ustáleného záveru súdu o zárobku sťažovateľa a procesného pochybenia okresného súdu.

V období po 19. máji 1995, t. j. po vrátení spisového materiálu v predmetnej veci z odvolacieho   súdu,   okresný   súd   realizoval   procesné   úkony,   ktorými   preskúmaval existenciu   procesných   podmienok   konania,   predovšetkým   procesnej   spôsobilosti žalovaného z dôvodu vzniknutej vady doručenia. Aj pojednávanie konané 17. mája 1996 bolo   okresným   súdom   odročené   za   účelom   zistenia   právneho   nástupcu   žalovaného. V období nasledujúcom po tomto pojednávaní sa okresný súd počas viac ako 7 mesiacov obmedzil   vo   svojej   činnosti   iba   na   opakované   zasielanie   výziev   mestskému   úradu   na oznámenie právneho nástupcu žalovaného. Až 18. februára 1997 bola okresným súdom zaslaná výzva registrovému súdu, ktorý má zákonné oprávnenie na vyhotovovanie výpisov z obchodného registra, t. j. na podávanie relevantných informácií o subjektoch zapísaných do   obchodného   registra.   Uvedený   postup   okresného   súdu,   ktorým   zisťoval   procesnú spôsobilosť žalovaného, nemožno podľa názoru ústavného súdu hodnotiť ako taký, ktorý smeroval plynulo a efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania.

Ani postup okresného súdu v období po pojednávaní konanom 8. septembra 1997 nemožno označiť za efektívny, resp. za postup, ktorý by prispel k ďalšiemu posunu pri riešení merita veci. Pojednávanie konané 8. septembra 1997 okresný súd odročil za účelom zistenia   skutočnosti,   či   si   sťažovateľ   škodu   v predmetnej   veci   uplatnil   v Slovenskej poisťovni, a. s. Počas obdobia nasledujúceho po tomto pojednávaní sa okresný súd vo svojej činnosti až do 21. októbra 1998 napriek skutočnosti, že Slovenská poisťovňa, a. s., už listom doručeným   8.   januára   1998   okresnému   súdu   oznámila,   že   nároky   sťažovateľa   dosiaľ nelikvidovala, obmedzil iba na opätovné zisťovanie uvedenej skutočnosti bez toho, aby v predmetnej veci pristúpil aj k vykonaniu ďalších procesných úkonov, ktoré by smerovali k vyriešeniu merita veci.

Uznesením č. k. 17 C 52/92-200 z 22. februára 1999 okresný súd pribral do konania znalca a súčasne zaviazal Slovenskú poisťovňu, a. s., na zaplatenie preddavku na trovy znaleckého   dokazovania.   Proti   tomuto   uzneseniu   podala   Slovenská   poisťovňa,   a.   s., podaním doručeným okresnému súdu 25. marca 1999 odvolanie, ktorého dôvody doplnila ďalším podaním doručeným 6. apríla 1999. Spisový materiál v predmetnej veci však bol v dôsledku   nečinnosti   a   aj   v dôsledku   nedôslednej   činnosti   okresného   súdu   (uznesením doručeným 10. decembra 1999 vyzval Slovenskú poisťovňu, a. s., na doplnenie dôvodov odvolania, hoci ich už doplnila podaním zo 6. apríla 1999) doručený odvolaciemu súdu až 28. decembra 1999, t. j. po viac ako 8 mesiacoch, čo malo za následok vznik prieťahu v konaní.

O neefektívnej činnosti okresného súdu v priebehu ďalšieho obdobia v predmetnom konaní svedčí tiež uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Co 5/00-210 z 27. januára 2000, ktorým zrušil uznesenie okresného súdu z 22. februára 1999 vo výroku o uložení povinnosti   zaplatiť   preddavok   na   trovy   znaleckého   dokazovania   opätovne   z dôvodu procesného pochybenia okresného súdu.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci taktiež zohľadnil skutočnosť, že   okresný   súd   mohol   dôraznejším   postupom,   predovšetkým   využitím   procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje vo vzťahu k súdnemu znalcovi [napr. ustanovením nového znalca v predmetnej veci alebo využitím poriadkových opatrení podľa § 53 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na zabezpečenie súčinnosti znalca], urýchliť konanie v predmetnej veci pri zabezpečovaní súdnoznaleckého posudku.

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   konštatoval,   že   ak   je   konanie   pred okresným   súdom   poznačené   zbytočnými   prieťahmi   v dôsledku   neefektívnej   činnosti okresného   súdu,   postačuje   len   vymedzenie   najzávažnejších   období   takejto   neefektívnej činnosti, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (m. m. II. ÚS 131/02).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   na   celkovej   dĺžke   konania   v predmetnej   veci   mali rozhodujúci   podiel   aj   viaceré   už   vyššie   uvedené   nedostatky   v činnosti   okresného   súdu, ústavný   súd   posúdil   predmetné   konanie   ako   pomalé   a neúčinné,   t.   j.   ako   konanie so zbytočnými prieťahmi zavinenými okresným súdom, v dôsledku čoho došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno dobu predmetného konania vedeného   na   okresnom   súde   považovať   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   za   ústavne akceptovateľnú.   Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   uvedené   práva   sťažovateľa   boli porušené.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške   100   000   Sk   z dôvodu   spôsobenej   majetkovej   aj   nemajetkovej   ujmy,   pričom v rámci jej zdôvodnenia uviedol: „Majetková ujma mi bola spôsobená tým, že doteraz bez rozhodnutia súdu mi nebola vyplatená náhrada za pracovný úraz. Nemajetková ujma mi bola spôsobená, tým, že nečinnosťou Okresného súdu v Prešove, ktorý od roku 1992, od podania návrhu doteraz právoplatne nerozhodol vo veci samej a ja som sa nemohol domôcť svojich práv.“

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov   sa ho domáha. Podľa   ustanovenia § 56 ods.   4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 20 000 Sk ako finančnú úhradu nemajetkovej ujmy spočívajúcej najmä v pretrvávajúcom stave   právnej   neistoty   sťažovateľa   v dôsledku   nečinnosti,   resp.   neefektívnej   činnosti okresného súdu. Pri posúdení závažnosti ujmy sťažovateľa, a tým aj výšky primeraného finančného zadosťučinenia prihliadal ústavný súd na nedostatky v činnosti okresného súdu, ktoré zapríčinili neprimerane dlhé konanie v predmetnej veci, ako aj na ďalšie konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu, predovšetkým na predmet sporu.

Úhrada majetkovej ujmy sťažovateľa do úvahy neprichádzala, keďže medzičasom okresný súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom č. k. 17 C 52/92-337 z 30. marca 2004, ktorý nadobudol právoplatnosť 25. júna 2004.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

3.   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   priznať   náhradu   trov konania pred ústavným súdom vo výške 14 936 Sk pozostávajúcich z trov za štyri úkony právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   veci,   doplnenie   ústavnej   sťažnosti,   opravu   petitu ústavnej sťažnosti, vyjadrenie k výzve ústavného súdu z 12. júla 2004), pričom ju žiadal uhradiť na svoj účet do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, § 1 ods. 3, § 17 ods. 2, § 19 ods.   3,   §   22   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2004 v konaní pred ústavným súdom   predstavuje   4 540   Sk   (základom   pre   výpočet   je   priemerná   mesačná   mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk) a hodnota režijného paušálu je 136 Sk.

Ústavný   súd   akceptoval   v súvislosti   s účelným   poskytovaním   právnej   pomoci sťažovateľovi   v danej   veci   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a písomné podanie ústavnému súdu zo 14. mája 2004). Nárok   na   úhradu   ďalších   dvoch   právnym   zástupcom   sťažovateľa   označených   úkonov právnej   služby   ústavný   súd   nepriznal,   pretože   tieto   spočívali   iba   v doplnení   náležitostí písomného   podania   (sťažnosti)   právnym   zástupcom   na   základe   výzvy   ústavného   súdu (právny zástupca v ňom iba upravil petit sťažnosti a ďalším podaním špecifikoval svoje trovy   konania a oznámil   ústavnému   súdu,   že   súhlasí   s upustením   od   konania   verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci).

Za   dva   úkony   právnej   služby   podľa   vyhlášky   č.   163/2002   Z.   z.   patrí   právnemu zástupcovi sťažovateľa odmena v sume 9 080 Sk (vyčíslenej ako 2 x 4 540 Sk), ako aj dvakrát hodnota paušálnej náhrady hotových výdavkov spolu vo výške 272 Sk (vyčíslenej ako 2 x 136 Sk). Trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú preto celkom sumu 9 360 Sk.

Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil Kancelárii ústavného súdu uhradiť ustanovenému   právnemu   zástupcovi   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   vo   výške 9 360 Sk.

Podľa   ustanovenia   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   sa   na   konanie pred   ústavným súdom   použijú   primerane   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podľa   §   148 ods. 1 OSP   štát   má   podľa   výsledkov   konania   proti   účastníkom   právo   na   náhradu   trov konania,   ktoré   platil,   pokiaľ   u nich   nie   sú   predpoklady   na   oslobodenie   od   súdnych poplatkov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť   štátu   trovy   právneho   zastúpenia   na   účet   Kancelárie   ústavného   súdu   v Štátnej pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému nároku na priznanie trov konania v sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2004