znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  III. ÚS 107/03-38Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2003 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja Babjaka a zo sudcov   Ľubomíra Dobríka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť Mgr. I. V., bytom B., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. K., PhD., B.,   ktorou   namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 90/98, a takto ⬛⬛⬛⬛ r o z h o d o l :

1.   Právo Mgr. I. V.   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl.   6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd Okresným súdom Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 90/98   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní sp. zn. 11 C 90/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. I. V.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava IV   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátke Mgr. Z. K., PhD., B., vo výške 13 200 Sk (slovom trinásťtisícdvesto slovenských korún) na   jej   účet   č. 2626555541/1100   vedený v Tatra banke, a. s., Bratislava, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti Mgr. I. V.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2003 doručená sťažnosť Mgr. I. V., bytom B, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Z. K., PhD., B., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 90/98.

Ústavný súd 30. apríla 2003 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie uznesením č. k. III. ÚS 107/03-18.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 29. júla 2003. Po stručnej genéze postupu súdu   v predmetnej   veci   uviedla, že v konaní vedenom   pod sp.   zn. 11   C 90/98 nedošlo k zbytočným prieťahom, aj keď zároveň konštatuje, že v označenej právnej veci je prieťah v konaní od apríla 2001 do apríla 2003. Dôvody prieťahov vidí v objektívnych príčinách – dlhodobej práceneschopnosti zákonného sudcu, vysokom nápade vecí, opakovanej neúčasti účastníkov konania na pojednávaní, opakovaných zmenách a doplnkoch návrhu zo strany sťažovateľa, ktoré si vyžiadali množstvo procesných úkonov v rámci prípravy pojednávania.Vyššie   uvedenú   sťažnosť   sťažovateľ   odôvodnil   svojou   nepriaznivou   finančnou situáciou, ktorá je dôsledkom aj prebiehajúcej exekúcie súvisiacej s predmetom sporu.Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

- deklaroval porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručeného   mu   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote zaručeného mu čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 90/98,

- prikázal   okresnému   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   90/98   konať   bez zbytočných prieťahov,

- priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, ktoré mu je okresný súd povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu,

- uložil   povinnosť   okresnému   súdu   uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátke Mgr.   Z.   K.,   PhD.,   B.,   vo   výške   24   120   Sk   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia na účet č. 2626555541/1100 vedený v Tatra banke, a. s., Bratislava.  

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedníčky okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 11 C 90/98 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ sa návrhom podaným okresnému súdu 29. januára 1998 domáha voči žalovanému   Ing.   V.   K.,   bytom   B.,   (ďalej   len   „žalovaný“),   určenia   vlastníctva k nehnuteľnosti, a to k rodinnému domu v Bratislave na Hroncovej ul. č. 62, postavenému na   pozemku   parcelné   číslo   1496   v katastrálnom   území   Dúbravka,   vedenému   na   liste vlastníctva č. 1798. Predmetom žaloby je zároveň vymedzenie obsahu vecného bremena vzniknutého   medzi   vlastníkmi   rodinných   domov   v Bratislave   na   Hroncovej   ulici a Talichovej ulici, postavených na parcele č. 1496 v katastrálnom území Dúbravka na liste vlastníctva č. 1798. Návrh bol zapísaný pod sp. zn. 11 C 90/98.

Dňa 30. novembra 1998 sťažovateľ upravil petit návrhu tak, že zobral návrh v časti o určenie vlastníctva k vyššie uvedenej nehnuteľnosti späť a žiadal, aby súd vymedzil len obsah vecného bremena. Dňa 18. januára 1999 sťažovateľ podal okresnému súdu návrh na pripustenie ďalších účastníkov do konania na strane navrhovateľa.

Postup okresného súdu v konaní sp. zn. 11 C 90/98 v období od podania žaloby 29. januára 1998 do 6. júla 1999, v priebehu ktorého okresný súd vyzval žalovaného na vyjadrenie k návrhu, vo veci pojednával   (19.   októbra   1998,   4.   novembra   1998, 30.   novembra   1998,   17.   februára 1999,   10.   marca   1999,   15. marca 1999),   na   základe požiadania z 15. júna 1999 zapožičal predmetný spis Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) za účelom nahliadnutia doň, pričom naspäť bol vrátený 6. júla 1999, plynulo smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa (rozhodnutiu vo veci).Dňa 13. januára 2000 okresný súd vytýčil pojednávanie vo veci na 7. február 2000, ktoré však bolo odročené na žiadosť sťažovateľa. Napriek ďalšej ospravedlnenej neúčasti sťažovateľa   na   pojednávaní   konanom   23.   februára   2000,   okresný   súd   po   ukončení dokazovania vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol. Proti predmetnému rozsudku podal sťažovateľ 18. apríla 2000 odvolanie. Okresný súd spis predložil krajskému súdu ako odvolaciemu súdu 8. júna 2000.

Krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 194/00 z 28. júla 2000 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil   tým, že rozsudok   bol   vynesený   v konaní,   ktoré   malo na prvom   stupni   také vady, ktoré   mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Hoci sťažovateľ vzal čiastočne návrh späť na pojednávaní konanom 30. novembra 1998,   a to   v časti   o určenie   vlastníctva,   o tomto   späťvzatí   však   okresný   súd   účinne nerozhodol.   Nevyhotovil   písomné   rozhodnutie,   ktoré   nedoručil   účastníkom   konania, a nerozhodol o ňom ani v rozsudku, ktorým rozhodol v merite veci. V rozpore s ním návrh sťažovateľa zamietol v celom rozsahu. Z obsahu spisu tak odvolací súd nemohol zistiť, či mal navrhovateľ úmysel zmeniť pôvodný návrh na začatie konania, čoho sa vlastne v spore domáhal a o čom napokon súd prvého stupňa rozhodol. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd neuviedol v rozhodnutí, aké dokazovanie vykonal, neposúdil skutkové zistenia,   neuviedol   ani,   čo   mal   a čo   nemal   preukázané.   Za   týchto   okolností   nemohol odvolací   súd   napadnutý   rozsudok   vôbec   preskúmať,   a   tak   kvôli   závažným   procesným nedostatkom nemohol ani vysloviť právny názor podľa hmotnoprávnych predpisov. Krajský súd doručil predmetné uznesenie okresnému súdu 6. októbra 2000.

Viazaný právnym názorom odvolacieho súdu okresný súd 16. novembra 2000 vydal uznesenie   o zastavení   konania   v časti   o určenie   vlastníckeho   práva   sťažovateľa k nehnuteľnosti   nachádzajúcej   sa   v Bratislave   na   Hroncovej   ulici   č.   62,   postavenej   na parcele č. 1496 v katastrálnom území Dúbravka, vedenej na liste vlastníctva č. 1798. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 15. decembra 2000.

Následne okresný súd 20. novembra 2000 vyzval sťažovateľa na doplnenie návrhu na konanie v zmysle intencií uznesenia krajského súdu, a to na vymedzenie predmetu sporu, označenie   všetkých   účastníkov   a ich   procesného   postavenia   pod   hrozbou   zastavenia konania.

Podľa   požiadaviek   okresného   súdu   sťažovateľ   doplnil   návrh   12.   apríla   2001   o pripustenie ďalších účastníkov do konania na strane sťažovateľa.

Až   30.   apríla   2003 okresný   súd   vytýčil   pojednávanie na 11.   jún 2003.   Uvedené pojednávanie sa síce konalo, ale bolo odročené na neurčito s tým, že súd uložil právnej zástupkyni sťažovateľa, aby v lehote 30 dní upravila okruh účastníkov na strane sťažovateľa a žalovaného, upravila petit žaloby zodpovedajúci súčasnému právnemu stavu. Dňa 14. júla 2003 právna zástupkyňa sťažovateľa požiadala okresný súd o predĺženie lehoty na splnenie úlohy   do   11.   augusta   2003   a   5.   septembra   2003   požiadala   okresný   súd   o nariadenie pojednávania vo veci v čo najkratšom čase.

Napriek tomu, že sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) podal sťažovateľ okresnému súdu až 4. apríla 2003, teda len tri dni pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ústavnému súdu, ústavný súd v okolnostiach prípadu netrval na včasnom podaní sťažnosti podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov. Konštatoval pritom, že vzhľadom na celkovú dĺžku konania a činnosť okresného súdu v tomto konaní, ktorými bolo porušené sťažovateľovo právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, už nie je v možnostiach tohto súdu vec plne napraviť. III.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   zohľadňuje ústavný   súd   právnu a faktickú zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup samotného súdu v   jeho konaní a rozhodovaní vo veci samej (napr. II. ÚS 813/00). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.

Ústavný súd je toho názoru, že predmetné občianskoprávne konanie vzhľadom na jeho predmet,   skutkovú a právnu povahu sporu nemožno hodnotiť ako zložitú vec. Pre sudcu   rozhodujúceho   občianskoprávne   spory   by   stanovenie   procesného   postupu a zabezpečenie   dôkazov   v konaní   o   určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam a vymedzenie obsahu vecného bremena nemalo predstavovať osobitný problém. Vo veci predloženej   na   súdne   rozhodnutie   platí   stabilná   právna   úprava   a uplatňuje   sa   stabilná judikatúra súdov.

Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd pripúšťa, že návrhy na zmenu petitu žaloby zo strany sťažovateľa, jeho návrhy na pripustenie ďalších účastníkov v konaní, podané odvolanie voči rozhodnutiu prvostupňového súdu, v štyroch prípadoch ospravedlnená neúčasť sťažovateľa na pojednávaniach ako dôvod odročovania pojednávaní okresným súdom a jedna jeho neospravedlnená neúčasť mohli vplývať na jeho priebeh   a dĺžku.   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   vysloveného   v skorších rozhodnutiach využitie možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi (Občianskym súdnym   poriadkom)   na   uplatňovanie   a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom konaní spôsobuje síce   predĺženie priebehu konania, nemožno ho   však   kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (I. ÚS 31/01). Vyššie uvedené skutočnosti však   ústavný   súd   zohľadnil   pri   rozhodovaní   o primeranom   finančnom   zadosťučinení sťažovateľa.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je správanie (postup) samotného súdu.

Pri   skúmaní   toho,   či   v dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo   k porušeniu označeného   základného   práva   sťažovateľa,   ústavný   súd   zistil,   že   tomu   tak   je,   a to   tak v dôsledku   jeho   nekonania,   ako   aj   v dôsledku   jeho   konania,   ktoré   však   nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa vo veci, s ktorou sa obrátil na súd.

Podľa judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 47/96, II. ÚS 41/97) prieťahy v konaní, ktoré možno pripísať správaniu účastníka konania, však nevylučujú zodpovednosť orgánu, ktorý   vo   veci   koná,   a to   najmä v prípadoch,   ak   o právach   účastníka   konania rozhoduje dlhšie, než je primerané podľa povahy veci, alebo ak ide o zbytočný prieťah zapríčinený i nesprávnym   postupom   súdu.   „Aj   nesprávna   činnosť   štátneho   orgánu   môže   zapríčiniť porušenie práva   zaručeného v čl.   48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl. 6   ods.   1 dohovoru, ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol“ (II. ÚS 64/99, podobne II. ÚS 9/01, II. ÚS. 67/01).

V týchto   intenciách   ústavný   súd   považoval   obdobie   od   23.   februára   2000,   keď okresný   súd   po   ukončení   dokazovania   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   žalobu   sťažovateľa zamietol, do 16. novembra 2000, keď okresný súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vydal uznesenie o zastavení konania v časti o určenie vlastníckeho práva sťažovateľa, za zbytočný prieťah v konaní sp. zn. 11 C 90/98. Vzhľadom na to, že odvolací súd zrušenie prvostupňového   rozhodnutia   odôvodnil   existenciou   takých   závažných   vád   v konaní okresného súdu, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a rozsudok   bol nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, doba 9 mesiacov, o ktorú sa v jeho dôsledku predĺžilo konanie, predstavuje zbytočný prieťah v konaní porušujúci sťažovateľovo právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože právna neistota sťažovateľa ohľadne priznania jeho nárokov počas celého tohto obdobia nebola odstránená.  

Zbytočné prieťahy v predmetnom konaní okresného súdu spočívajúce v jeho úplnej nečinnosti, a to bez existencie zákonných prekážok jeho ďalšieho konania, ústavný súd zistil v období   od   6.   júla   1999   do   13.   januára   2000   (až   po   6   mesiacoch   od   vrátenia   spisu z krajského   súdu   okresný   súd   vytýčil   ďalšie   pojednávanie)   a od   12.   apríla   2001,   keď sťažovateľ   podľa   požiadaviek   okresného   súdu   doplnil   návrh   o   pripustenie   ďalších účastníkov do konania, až do 30. apríla 2003, keď okresný súd vytýčil ostatné pojednávanie na 11. jún 2003 (prieťah v trvaní 24 mesiacov). Pri posudzovaní tohto obdobia ústavný súd zobral   do   úvahy   svoju   predošlú   judikatúru,   v súlade   s ktorou   obdobie   poznamenané nečinnosťou   všeobecného   súdu,   keď   jeho   konaniu   nebráni   žiadna   zákonná   prekážka, ústavný súd posudzuje ako zbytočný prieťah v konaní (napr. II. ÚS 3/00).

Okresný   súd   sa   v konaní,   ktoré   trvá   takmer   šesť   rokov,   dopustil   zbytočných prieťahov trvajúcich najmenej 39 mesiacov (viac než 3 roky), ktoré zapríčinil jednak svojou úplnou   nečinnosťou,   jednak   nesprávnou   činnosťou   súdu   nesmerujúcou   k odstráneniu právnej   neistoty   sťažovateľa   v jeho   veci,   ale   k spôsobeniu   zbytočných   prieťahov.   Ani dlhodobú   práceneschopnosť   a   preťaženosť   sudcov   nie   je   možné   zohľadniť   ako   dôvod ospravedlňujúci   voči   občanovi   inak   zbytočné   prieťahy   v konaní   o   jeho   veci.   Námietka veľkého množstva nevybavených a nerozhodnutých vecí nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   okresného   súdu   v predmetnom občianskoprávnom konaní, tak ako ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. ⬛⬛⬛⬛ IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde   ústavný súd okresnému súdu   prikázal,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   90/98   konal   bez   zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.Sťažovateľ žiada primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk.   Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadi   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci ústavného súdu. V dôsledku toho bolo   potrebné   rozhodnúť   aj   o náhrade   nemajetkovej   ujmy,   ktorá   sťažovateľovi   vznikla predovšetkým v pocitoch neistoty a obáv o ochranu jeho vlastníckych práv, čo negatívne ovplyvňuje životné   a sociálne podmienky   sťažovateľovej   rodiny.   Vzhľadom   na   celkovú dobu konania okresného súdu, na rozsah zbytočných prieťahov v jej rámci, berúc do úvahy tiež   konkrétne   okolnosti   prípadu   (samotné   pričinenie   sťažovateľa   ospravedlnenou neúčasťou na pojednávaniach), možno sumu 30 000 Sk považovať za primerané finančné zadosťučinenie   podľa   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde.   Sťažovateľom   požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.V.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť trovy konania jeho právnej zástupkyni vo výške 24 120 Sk, a to za päť právnych úkonov 21 350 Sk, 5-krát režijný paušál po 128 Sk a 2 136 Sk ako náhrada za stratu času.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška č. 163/2002 Z. z“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk.Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za jeden úkon právnej pomoci 4 270 Sk podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. Ústavný súd priznal právnej zástupkyni   sťažovateľa   trovy   právneho   zastúpenia   za   tri   úkony   právnej   pomoci,   a to prevzatie a prípravu veci, podanie vo veci samej, ako aj vyjadrenie vo veci, spolu vo výške 12   810   Sk.   Ústavný   súd   rozhodol   aj   o priznaní   náhrady   výdavkov   na   miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. dva-krát 128 Sk. Vo zvyšnej časti   požadovaným   trovám   právneho   zastúpenia   ústavný   súd   nevyhovel,   pretože vypracovanie   právneho   rozboru   veci   nie   je   samostatným   úkonom   a písomné   podanie predsedníčke okresného súdu nie je úkonom právnej pomoci voči ústavnému súdu.   Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 6. novembra 2003