znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 106/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   B.,   B.,   toho   času   vo väzbe,   vo   veci   namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu z 27. novembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 38/2012 a základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   4.   decembra   2012   v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 43/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2013 doručená sťažnosť M. B., B., toho času vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   postupom   a   uznesením   Špecializovaného trestného   súdu   (ďalej   len „špecializovaný   trestný   súd“)   z   27.   novembra   2012   v   konaní vedenom pod sp. zn. Tp 38/2012 a základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 4. decembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 43/2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v rámci trestného stíhania vedeného proti jeho osobe vzatý do väzby, a to na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) z 18. novembra 2011 z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Trestný   poriadok“),   potvrdeného   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Bratislave z 2. mája 2012, ktorý rozhodol o zmene dôvodov väzby tak, že ponechal len dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Väzba sťažovateľa bola následne uznesením špecializovaného trestného súdu z 23. mája 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 30. mája 2012 predĺžená do 15. decembra 2012.

Na základe návrhu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   (z   13.   novembra   2012) špecializovaný   trestný   súd   namietaným   uznesením   z 27.   novembra   2012   lehotu   trvania väzby   sťažovateľa   predĺžil   do   15.   júna   2013.   O   sťažnosti   podanej   sťažovateľom   proti prvostupňovému   rozhodnutiu   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   zo   4.   decembra   2012, ktorým ju ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ   uvádza,   že   počas   výsluchu   pred   špecializovaným   trestným   súdom 27. novembra 2012 poukázal na viacero pochybení orgánov činných v trestnom konaní, a síce   upozornil   na   nezákonnosť   vykonaných   domových   prehliadok,   ktoré   boli   podľa vyjadrenia sťažovateľa vykonané „napriek absencii povolení“, a tiež poukázal na výpovede svedka K. Š., ktoré podľa názoru sťažovateľa „sú napriek tomu, že boli spísané každá inokedy   a   iným   vyšetrovateľom   prakticky   od   slova   do   slova   zhodné,   čo   svedčí   o   tom, že výpoveď svedka musela byť iba skopírovaná a nemohla byť samostatným a spontánnym vyjadrením svedka k veci“.

Podľa   sťažovateľa   sa   špecializovaný   trestný   ani   najvyšší   súd   namietanými pochybeniami nezaoberali, v čom vidí sťažovateľ porušenie svojho práva na spravodlivé súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   základného   práva   na   osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že namietané uznesenie špecializovaného trestného súdu bolo   jeho obhajcovi   doručené   3.   decembra   2012,   pričom   najvyšší   súd   rozhodol   o   jeho sťažnosti (ako aj o sťažnostiach ďalších spoluobvinených) už 4. decembra 2012. Sťažovateľ v takomto postupe najvyššieho súdu vidí porušenie svojich základných práv zaručených čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 37 ods. 2 listiny, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 3 písm. b a c) dohovoru.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhuje, aby o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Konaním   a   uznesením   Špecializovaného   trestného   súdu,   pracovisko   Banská Bystrica, sp. zn.; Tp 38/2012 zo dňa 27. 11. 2012, došlo k porušeniu základných práv M. B. podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy SR v nadväznosti na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Konaním a uznesením Najvyššieho súdu, sp. zn.: 1 Tost 43/2012 zo dňa 04. 12. 2012, došlo k porušeniu základných práv M. B. podľa čl. 50 ods. 3, čl. 47 ods. 2 Ústavy SR v nadväznosti   na   čl.   6   ods.   3   písm.   b),   písm.   c)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd ako aj čl. 37 ods. 2, Listiny základných práv a slobôd.

3. Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn.: Tp 38/2012 zo dňa 27. 11. 2012, ako aj Uznesenie Najvyššieho súdu, sp. zn.: 1 Tost 43/2012 zo dňa 04. 12. 2012 a prikazuje Špecializovanému trestnému súdu, pracovisko Banská Bystrica, aby M. B. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením špecializovaného trestného súdu z 27. novembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 38/2012

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   vo   vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej namietaného porušenia označených článkov ústavy a dohovoru postupom a uznesením špecializovaného trestného súdu zistil ústavný súd existenciu procesnej prekážky uvedenej v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a síce nedostatok právomoci.

Vo   vzťahu   k   označenému   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu   disponoval sťažovateľ   opravným   prostriedkom   (sťažnosťou),   ktorý   aj   využil.   Poskytnutie   ochrany v danom prípade potenciálneho porušenia dotknutých článkov ústavy a dohovoru spadalo do právomoci nadriadeného súdu, teda najvyššieho súdu, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 2, čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 37 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu zo 4. decembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 43/2012

V zmysle ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, teda jeho petitom.

Sťažovateľ vo vzťahu k postupu a uzneseniu najvyššieho súdu námietku porušenia základných práv podľa čl. 17 ústavy v petite sťažnosti neformuloval. Aj keby z obsahu jej odôvodnenia mohlo zdanlivo vyplývať, že jeho argumentácia k nej smeruje (sťažovateľ formuluje v sťažnosti tvrdenie, podľa ktorého sa konajúce súdy dostatočne nevysporiadali s ním namietanými pochybeniami orgánov činných v trestnom konaní, na ktoré sťažovateľ upozorňoval už špecializovaný trestný súd skúmajúci dôvodnosť podozrenia zo spáchania vyšetrovanej trestnej činnosti), ústavný súd môže rozhodovať výlučne iba o námietkach tých   práv, ktorých porušenie sťažovateľ výslovne v petite pomenuje. V danom prípade sťažovateľ v petite svojej sťažnosti jednotlivé námietky porušenia svojich práv jasne rozlíšil vo vzťahu k špecializovanému trestnému súdu a najvyššiemu súdu.

Podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   právnu   pomoc   v   konaní   pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva:

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

V   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Z   obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   ako   aj   (z   časti)   vyžiadaného   spisového   materiálu ústavný súd zistil,   že proti   sťažovateľovi   je vedené väzobné trestné stíhanie pre zločin založenia,   zosnovania   a   podporovania   zločineckej   skupiny   podľa   §   296   a   iné   zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. V rámci vedeného trestného stíhania   bol   sťažovateľ   uznesením   okresného   súdu   z   18.   novembra   2011   (sudcom pre prípravné konanie) vzatý do väzby z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku zmeneným rozhodnutím nadriadeného súdu tak, že bol ponechaný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, podľa ktorého obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie,   že   tento   skutok   spáchal   obvinený,   a   z   jeho   konania   alebo   ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým   hrozil.   Uznesením   špecializovaného   trestného   súdu   z   23.   mája   2012   v   spojení s uznesením   najvyššieho   súdu   z   30.   mája   2012   bola   lehota   trvania   väzby   sťažovateľa predĺžená do 15. decembra 2012.

Prokurátor   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky   13.   novembra   2012   predložil   návrh   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby sťažovateľa   (ako   aj   ostatných   spoluobvinených),   ktorému   špecializovaný   trestný   súd namietaným uznesením z 27. novembra 2012 vyhovel a lehotu trvania väzby sťažovateľa predĺžil do 15. júna 2013.

V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   v   úvode   citoval   špecializovaný   trestný   súd príslušné ustanovenia Trestného poriadku [§ 76 ods. 1, § 76 ods. 2, § 76 ods. 3, § 76 ods. 6 písm. c), § 76 ods. 7 písm. c) a § 79 ods. 3] a konštatoval, že v súlade s citovanou právnou úpravou bol návrh na predĺženie lehoty trvania väzby podaný v takto určenej zákonnej lehote, preto špecializovaný trestný súd určil termín výsluchov obvinených a upovedomil o ňom tak prokurátora, ako aj obhajcov obvinených. Špecializovaný trestný súd poukázal na sťažnostné námietky sťažovateľa: „Obvinený M. B. poukázal najmä na to, že hotovosť zadržaná pri domovej prehliadke nemá z jeho osobou žiadnu súvislosť a nikto nepreveroval ako súvisí a či vôbec s vyšetrovanou trestnou činnosťou. Vyšetrovateľ vychádzal pri svojich úvahách z mylných informácií. Podľa názoru tohto obvineného vyšetrovatelia manipulujú so získanými   dôkazmi,   ovplyvňujú   svedkov.   V   tejto   súvislosti   poukázal   na   opakovanú výpoveď K. Š.,   ktorá bola skopírovaná aj s chybami z jeho predchádzajúcej výpovede. Keďže žiadnu trestnú činnosť nespáchal a každý jeho cent je legálne získaný, niet dôvodu na jeho väzbu zvlášť, keď je dôkazná situácia postavená na svedkoch kajúcnikoch.“ V   ďalšom   bode   špecializovaný   trestný   súd   poukázal   na   splnenie   formálnych podmienok väzby a dôvodil, že „Obvinení boli vzatí do väzby za okolností, ako je to vyššie sumarizované, pričom existencia formálnych dôvodov väzby (vznesenie obvinenia za trestné činy a pretrvávanie tohto stavu, dodržanie lehôt v rámci ktorých orgány činné v trestnom konaní   musia   postupovať)   u   všetkých   obvinených   už   boli   preskúmané   rozhodnutiami viacerých prvo i druhostupňových súdov. Ich existencia je daná aj v súčasnosti a sudca pre prípravné   konanie   vo   veci   postupoval   tak,   aby   boli   dodržané   lehoty   stanovené aj v 76 ods. 3 prvá veta Trestného poriadku (predloženie nadriadenému súdu najneskôr 5 pracovných   dní   pred   uplynutím   lehoty,   ktorá   by   bola   lehotou   väzby   v   prípravnom konaní).“.

Vo vzťahu k splneniu materiálnych dôvodov väzby špecializovaný trestný súd takto argumentoval:

«Pokiaľ ide o materiálne dôvody väzby, tie spočívajú jednak v dôvodnosti podozrenia trestného   stíhania   a   jednak   vo   vzniku   a   pretrvávaní   niektorého   z   väzobných   dôvodov uvedených v jednotlivých písmenách § 71 ods. 1 Trestného poriadku. V zmysle príslušných zákonných ustanovení dôvody väzby musia trvať počas celého jej trvania a väzba v každom svojom štádiu musí byť odôvodnená aj skutkovými okolnosťami prípadu.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení i zo znenia § 71 ods. 1 a § 72 ods. 2 Trestného poriadku vyplýva, že pri každom skúmaní dôvodnosti väzby sa súd musí zaoberať aj   tým,   či   trestné   stíhanie   proti   tej   –   ktorej   osobe   je   dôvodné.   Svojím   stanoviskom neprezumuje   vinu   či   nevinu   obvineného   a   väzobné   trestné   stíhanie   samo   osebe neprejudikuje   odsudzujúci   rozsudok.   Ak   však   existuje   logickými   úvahami   podložená dôvodnosť podozrenia a pristúpi k tomu niektorý z väzobných dôvodov uvedených v § 71 ods.   1   Trestného   poriadku,   orgány   činné v trestnom   konaní   a   súdy   sú trestné stíhanie povinné   viesť   väzobne.   Sudca   pre   prípravné   konanie   si   je   vedomý   aj   toho,   že   väzba je výrazným zásahom do obmedzenia slobody pohybu je tzv. výnimkou z pravidla, pričom možno   ku   nej   pristúpiť   len   za   výnimočných   okolností.   V   tomto   prípade   však   takéto výnimočné   okolnosti   nastali   a   spočívajú   tak   v   špecifikách   trestnej   veci   ako   takej, ako aj vo viacerých špecifikách týkajúcich sa všetkých obvinených.

Pokiaľ ide o dôvodnosť trestného stíhania, je potrebné uviesť, že dôkazy, ktoré boli doposiaľ vo veci získané, a to aj v čase po predchádzajúcom rozhodnutí o predĺžení lehoty trvania väzby,   nespochybnili ani v tomto štádiu   trestného stíhania dôvodnosť   trestného stíhania ani u jedného z obvinených, teda dôvodnosť podozrení voči vyššie menovaným obvineným z toho, že mali spáchať tie trestné činy a takým konaním ako to je konkrétne uvedené v jednotlivých uzneseniach vyšetrovateľa o vznesení obvinenia.

V tomto smere nič nezmenila ani súdu už známa argumentácia o výpovediach tzv. spolupracujúcich   svedkov.   Možno   súhlasiť   s   názorom,   že   takéto   výpovede   je   potrebné posudzovať   z   hľadiska   vierohodnosti   takejto   výpovede   naozaj   precízne   a   zodpovedne. Obvykle   platí   stav,   že   výpoveď   jediného   takéhoto   svedka   nemôže   byť   dôvodom   práve na väzobné stíhanie páchateľa.

Podozrenia   proti   jednotlivým   obvineným   nie   sú   založené   na   výpovedi   jedinej spolupracujúcej   osoby   (v   priebehu   výsluchu   bol   najčastejšie   spomínaný   V.   M.), ale aj na viacerých   ďalších   výpovediach   spolupracujúcich   svedkov,   či   na   výpovedi obvineného M. a aj na ďalších dôkazoch, ktoré boli podrobne uvedené v predchádzajúcich väzobných rozhodnutiach, preto nie je namieste ich teraz znovu opakovať.

Pretože v tomto štádiu trestného stíhania sa nerozhoduje o vine a treste obvinených, úlohou sudcu pre prípravné konanie nie je podrobný rozbor skutkových okolnosti prípadu vo   vzťahu   ku   všetkým   skutkom,   vo   vzťahu   ku   všetkým   obvineným,   podrobný   rozbor svedeckých   výpovedí   a   ďalších   dôkazov   tak,   ako   tomu   je   v   prípade   rozhodovania na hlavnom pojednávaní. V prípade rozhodovania o predĺžení lehoty trvania väzby treba zisťovať, či dôvodnosť trestného stíhania proti obvineným zostala zachovaná, či dôvodnosť podozrenia   voči   obvineným   zo   spáchania   konkrétneho   konania   uvedeného   v   uznesení o vznesení obvinenia tiež zostala zachovaná a či dôvody väzby u každého z obvinených nezmenene trvajú, alebo došlo v tomto smere k zmene, alebo či dôvody väzby už pominuli. Vo veci ako prvé je zadokumentované trestné oznámenie K. Š. zo dňa 07. 07. 2011. Oznamovateľ spomenul násilnú, ako aj drogovú trestnú činnosť a vypovedal o štruktúre skupiny, ktorá sa necháva označovať ako „P.“. Už tu K. Š. vypovedá pomerne podrobne a spomína väčšinu osôb, ktoré boli neskôr obvinené.

V   ďalších   štádiách   trestného   konania   bol   K.   Š.   vypočutý   aj   v   postavení   svedka a to aj po vznesení   obvinenia   za   zachovania   možnosti   kontradiktórneho výsluchu   pokiaľ ide o účasť obhajcov pri výsluchu (viď č. l. 866 – 891, 1995 – 2005, zápisnica o vykonaných rekogníciách).   Tento   svedok   hovorí   predovšetkým   o   drogovej   činnosti   „o   sekaní   drog, predávaní týchto drog a obchodovaní s nimi“. Z osôb uvedených v návrhu prokurátora spomína   predovšetkým   M.   B.   prezývaného   „B.“,   Ľ.   G.   prezývaného   „L.“,   P.   M. prezývaného „T.“, R. M. a T. K. Takisto spomína M. P. prezývaného „E.“, pričom však tento patril do inej skupiny ako predchádzajúce osoby, ktoré spadali pod M. A. Naposledy výpoveď v takomto smere svedok K. Š. zopakoval dňa 17. 04. 2012, kde opakuje niektoré skutočnosti týkajúce sa drogovej trestnej činnosti a spomína aj trestnú činnosť súvisiacu s vydieraním.

Ďalšou osobou, ktorá vypovedá v neprospech viacerých v návrhu spomínaných osôb je   svedok   M.   Č.   (zápisnica   o   výsluchu   z   č.   l.   892   –   913).   Tento   svedok   aj   v   rámci kontradiktórnych výpovedí vypovedá o tom, že pozná T. K., R. M., Ľ. G. a M. B. Takisto vypovedá predovšetkým k drogovej trestnej činnosti, popisuje fungovanie skupiny a pokiaľ ide o J. O. uviedol, že tohto videl dvakrát v živote, je to taký mladý chalan, pričom vie o tom, že má prezývku „P.“. Výpoveď v tomto smere potvrdil aj pri svojom výsluchu dňa 19. 04. 2012, kde hovorí aj o skupine „P.“ tvrdí, že „M. A. a O. boli hore a my ostatní sme boli dole“.

V. M. bol vypočutá viackrát, čo je zrejmé zo zápisnice o výsluchoch tejto osoby na č. l.   914   –   953,   1010   –   1015,   1210   –   1215,   1349   –   1356,   2018   –   2039.   Možno konštatovať,   že   tento   svedok   vypovedá   voči   všetkým   obvineným   uvedeným   v   návrhu prokurátora a podrobne popisuje nielen drogovú trestnú činnosť, ale aj trestnú činnosť násilného   charakteru   týkajúcu   sa   viacerých   poškodených.   Takisto   pomerne   presne s uvádzaním   viacerých   detailov   popisuje   aj   činnosť   skupiny,   ktorá   si   nechala   hovoriť ako „P.“. Vypovedal aj ku skutku, ktorý sa týkal poškodeného N. a ktorého sa zúčastnil, takisto vypovedá ku skutku, ktorý sa týka poškodeného G. a vypovedal tiež k okolnostiam, ktoré   sa   týkajú   poškodených   D.,   T.   a   M.   Aj   tento   svedok   všetky   okolnosti   v   súlade s predchádzajúcimi   výpoveďami   potvrdil   aj   dňa   18.   04.   2012.   Možno   konštatovať, že v zásade   v   súlade   so   skutkovými   opismi   v   uzneseniach   o vznesení   obvinenia   opisuje činnosť jednotlivých obvinených.

Aj   výpovede   svedkov   T.,   D.   a s   časti   P.,   okrem   výpovede   V.   M.   dokumentujú existenciu   skupiny   „P.“,   ktorá   „bojovala   o   vplyv“   v   území,   na ktorom   pôsobili   vyššie spomenutí svedkovia. V súvislosti s platením za ochranu mali mať viaceré osoby vrátane osôb obvinených v tomto konaní stretnutia, okrem iného na tzv. K., kde malo dôjsť k rôznym nezhodám medzi dvomi skupinami snažiacimi sa o vplyv na predmetnom území.

Podobne ako v prípade poškodených N. a G. niet pochybnosti o tom, že výbuchy sú preukázané   objektívne   nespochybniteľnými   dôkaznými   prostriedkami.   Zatiaľ za usvedčujúce dôkazy možno považovať aj niektoré ďalšie výpovede svedkov, konkrétne K., Ž., B., M.

Pokiaľ   ide   o   drogovú   trestnú   činnosť   treba   poukázať   aj   na   výsledky   rôznych znaleckých skúmaní v súvislosti so stopami zaistenými na tele obvinených B., G., K. a M. Niet pochybností, že tieto osoby prišli do styku s návykovými látkami. U obvineného M. bola nájdená digitálna váha, na ktorej boli identifikované stopy po metamfetamíne, takéto stopy boli identifikované aj na u neho nájdených bankovkách.

Charakter   trestnej   činnosti,   ktorá   je   obvineným   kladená   za   vinu   vykazuje   znaky organizovanosti, vzájomnej podriadenosti, kedy každá zo zúčastnených osôb si je vedomá svojho miesta v skupine a jej úlohou je kooperovať s ostatnými.

Väzobné   dôvody   u   jednotlivých   obvinených   tak,   ako   sú   uvedené   v   návrhu prokurátora na predĺženie   lehoty trvania   väzby a sú podrobne rozpísané   v doterajších väzobných rozhodnutiach, ktoré sa dôvodmi podrobne zaoberali, tieto aj vysvetlili, pričom ide o rozhodnutia právoplatné, vo všetkých prípadoch preskúmané odvolacími súdmi ostali od   predchádzajúceho   rozhodovania   o   predĺžení   lehoty   trvania   väzby   nezmenené,   preto nedošlo   v   tomto   smere   pri   terajšom   rozhodovaní   k   úprave   dôvodov   väzby a v podrobnostiach pokiaľ ide o skúmanie väzobných dôvodov možno na ne v plnej miere odkázať.

To,   že   niektorí   z   obvinených   predtým   preberali   zásielky,   dostavovali sa na predvolania   polície   a   zdržiavali   sa   v   miestach   svojho   trvalého   bydliska   bolo už v predchádzajúcich konaniach vyhodnotené a bolo zaujaté stanovisko k tomu, že táto okolnosť sama o sebe väzbu ako zásah do osobnej slobody nevylučuje. Skupinu obvinených, ktorá vykazuje také znaky spolupráce o akých hovoria vyššie uvedení svedkovia je potrebné považovať za skupinu ľudí, ktorá si vzájomne vymieňa informácie, čoho dôkazom je i to, že niektoré z podozrivých osôb po tom, čo sa vec začala prešetrovať nie je možné predviesť a nezdržujú sa v miestach svojich trvalých pobytov (R. H., M. P.).

Sudca   pre   prípravné   konanie   považuje   za   potrebné   ešte   uviesť,   že   pokiaľ ide o „konkrétne   skutočnosti“   odôvodňujúce   väzbu   nemusí   ísť   o   také   skutočnosti,   ktoré už preukázali   oprávnenosť   ktorejkoľvek   z   vyššie   popisovaných   obáv   zakotvených v ustanovení   §   71   ods.   1   písm.   a),   b),   c)   Trestného   poriadku.   Možno   konštatovať, že postačuje reálna obava, že takéto konanie nastať môže, pričom takáto reálna obava z vyššie   uvádzaných   dôvodov   podľa   názoru   sudcu   pre   prípravné   konanie   existuje. Skutočnosti   v   podstate   zhodne   uvádzané   obhajcami,   že   konanie   obvinených   nevykazuje žiadne   konkrétne   známky   úteku,   vyhýbaniu   sa   trestnému   stíhaniu,   nevykazuje   známky ovplyvňovania   priebehu   vyšetrovania   a   taktiež   konanie   obvinených   nevykazuje   znaky pokračovania v trestnej činnosti, sa vzťahuje na dôvody väzby podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku. Preto sa takáto argumentácia obhajcov nevzťahuje na prejednávaný prípad. Treba   ešte   uviesť,   že   argumentácia   s   použitím   rozhodnutí   ESĽP,   že   dôvody postačujúce na vzatie do väzby sa po dlhšej dobe môžu stať nedostatočnými, je v zásade priliehavá,   avšak   tento   prípad   nie   je   tým,   na   ktorý   možno   takéto   rozhodnutia   ESĽP aplikovať.   Počiatočná   dôvodnosť   podozrenia   založená   na   oznamovateľovi   K.   Š.   bola podporená ďalšími vyššie spomenutými dôkazmi.»

K splneniu špeciálnych podmienok pri predĺžení väzby podľa ustanovenia § 76 ods. 3 Trestného poriadku predposlednej vety (nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť) špecializovaný trestný súd dodal:

„Čo sa týka skúmania dôvodnosti predĺženia lehoty trvania väzby až do 15. júna 2013,   sudca   pre   prípravné   konanie   skúmal   tiež   to,   či   orgány   činné   v   trestnom   konaní pri získavaní dôkazov doteraz konali bez prieťahov, teda plynulo. Nezistil také skutočnosti, ktoré treba hodnotiť ako prieťahy v konaní znamenajúce prepustenie všetkých obvinených na slobodu pre nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní.

Je potrebné konštatovať, že najmä v poslednom čase vyšetrovatelia vo veci konajú promptne a väčšinu pracovných dní v mesiaci využívajú na vykonávanie procesných úkonov vo   veci.   Možno   predpokladať   relatívne   dlhú   dobu   venovanú   preštudovaniu   spisového materiálu,   je   nesporné,   že   vo   veci   by   sa   mali   ešte   vykonať   viaceré   konfrontácie a je nesporné i to, že budú vypočutí ďalší svedkovia, ktorých prokurátor menovite uviedol, treba   doplniť   znalecké   dokazovanie   v   rozsahu   uvedenom   prokurátorom   v   návrhu na predĺženie   lehoty   trvania   väzby.   Sudca   pre   prípravné   konanie   nemal   pochybnosti ani o potrebe   vypočutia   tých   osôb,   ktoré   sú   známe   zatiaľ   len   pod   prezývkami.   Možno súhlasiť s tým, že ide osoby, ktoré môžu buď potvrdiť, alebo vyvrátiť tvrdenia svedkov, ktorí zatiaľ usvedčujú členov zločineckej skupiny. Treba mať totiž na pamäti ustanovenie § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom   na   ich   rozhodnutie.   Preto   dokazovanie,   ktoré   je   uvedené   v   návrhu prokurátora nepochybne môže veľmi dobre   poslúžiť   práve pre obvinených,   teda aj   pre získanie dôkazov svedčiacich v ich prospech.

Oprávnená   je   požiadavka   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   aj   z   toho   dôvodu, že bude potrebné oboznámenie sa s obsahom vyšetrovacieho spisu a bude potrebná lehota na spracovanie obžaloby, čo všetko si vyžaduje konkrétny čas. Orgány činné v trestnom konaní a prokurátor však musia postupovať vo väzobnej veci urýchlene tak, aby boli všetky úkony vykonané čo najskôr, teda podľa možnosti ešte aj pred lehotou, na ktorú bola väzba predĺžená.“

Na   základe   takto   prezentovaných   dôvodov   sudca   pre   prípravné   konanie návrhu prokurátora   vyhovel   a   lehotu   trvania   väzby   predĺžil   do   15.   júna   2013. Proti prvostupňovému   rozhodnutiu   špecializovaného   trestného   súdu   podal   sťažovateľ (ako aj ďalší   spoluobvinení)   sťažnosť,   v   ktorej   namietal   nedostatočné   vysporiadanie sa s dôvodmi väzby a so zákonnosťou dôkazov zo strany prvostupňového súdu.

Najvyšší súd rozhodol o podanej sťažnosti namietaným uznesením tak, že ju ako nedôvodnú   zamietol   v   zmysle   ustanovenia   §   193   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku. Najvyšší   súd   kvalifikoval   postup   špecializovaného   trestného   súdu   ako   vecne   správny, a stotožnil   sa   preto   s   jeho   záverom   o   pretrvávaní   dôvodov   väzby   u   sťažovateľa (ako aj u ostatných spoluobvinených). V odôvodnení rozhodnutia uviedol:

„Procesné lehoty, v ktorých bolo o väzbe obvinených rozhodované, boli dodržané. Zároveň spisový materiál bol najvyššiemu súdu predložený v zákonom stanovenej lehote, t. j. najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty trvania väzby, ktorá by uplynula dňa 15. decembra 2012.

V prvom rade je potrebné konštatovať, že sudca pre prípravné konanie v odôvodnení napadnutého uznesenia opätovne podrobne a konzekventne zdôvodnil, na základe akých záverov aj v súčasnosti u obvinených trvajú dôvody väzby, ktoré sa od predchádzajúceho rozhodovania o predĺžení väzby nezmenili, a preto na ne sudca pre prípravné konanie v celom rozsahu odkázal.

V   napadnutom   uznesení   ďalej   sudca   pre   prípravné   konanie   dôkladne   rozviedol dôkazy,   ktoré   naďalej   potvrdzujú   opodstatnenosť   a   dôvodnosť   podozrenia,   že   obvinení spáchali trestné činy kladené im za vinu. Pritom od predchádzajúcich rozhodnutí o väzbe nedošlo   na   strane   obvinených   k   žiadnym   podstatným   zmenám   odôvodňujúcim iné rozhodnutie v konaní, preto najvyšší súd poukazuje na doterajšie rozhodnutia vo veci, s ktorými sa plne stotožňuje.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nepovažoval námietky   obvinených   za dôvodné, nakoľko v súčasnom štádiu konania sa súd nezaoberá otázkou viny, skutkovými okolnosťami trestných   činov,   z   ktorých   sú   obvinení,   ani   vyhodnocovaním   jednotlivých   svedeckých výpovedí. Svedecké výpovede a iné dôkazy posudzuje iba v nevyhnutnej miere potrebnej na zistenie, či naďalej existuje dôvodné podozrenie, že predmetné skutky spáchali obvinení. Zároveň sa jedná o rozsiahlu trestnú činnosť, pričom v rámci vyšetrovania sa neustále uskutočňujú rôzne procesné úkony. Vykonávanie znaleckého dokazovania v tomto štádiu preto nemôže byť posudzované ako prieťahy alebo umelé predlžovanie konania zo strany orgánov činných v trestnom konaní.

Ako   správne   konštatoval   sudca   pre   prípravné   konanie,   doterajší   spôsob   života obvinených sám o sebe nie je prekážkou väzobného stíhania. Tieto skutočnosti je potrebné posudzovať vo vzájomnej súvislosti s ostatnými okolnosťami zistenými v trestnom konaní, pričom   obava,   že   v   prípade   prepustenia   obvinených   na   slobodu   by   nebolo   zmarené, resp. sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, nebolo rozptýlené.“

V   zmysle   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   ústavná   ochrana   základných   práv   a   slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy rozdelená   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd.   Systém   tejto   ochrany   je   založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného) na kvalitu preskúmania.

Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať   niektoré   fundamentálne   požiadavky   spravodlivého   konania   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ako   aj   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Jednou   z   nich   je   aj   právo   na   náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.   Princíp   spravodlivosti   („fairness“)   pritom   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje rozhodnutia   poskytli   dostatočné   a   relevantné   dôvody   (pozri   napr.   III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.Najvyšší súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných pre   rozhodnutie   o návrhu na predĺženie lehoty   trvania väzby sťažovateľa) vychádzal   zo   skutkového   a   právneho   stavu   podrobne   uvedeného   v   uznesení špecializovaného   trestného   súdu   poukazujúceho   na   skutkové   okolnosti   odôvodňujúce existenciu väzobných dôvodov, ktorého právne závery najvyšší súd akceptoval a zároveň sa na ne v podrobnostiach odvolal.

Pri   preskúmaní   napadnutého   rozhodnutia   špecializovaného   trestného   súdu posudzoval   najvyšší   súd   splnenie   jednak   materiálnych,   ako   aj   formálnych   podmienok väzby.

K splneniu formálnych podmienok väzby oba konajúce súdy poukázali na relevantnú právnu úpravu, a síce na ustanovenia § 76 Trestného poriadku, a skonštatovali súladnosť doterajšieho   postupu   trestného   konania   týkajúceho   sa   väzby   sťažovateľa   s   označenými ustanoveniami Trestného poriadku upravujúcimi predpísané väzobné lehoty.

Vo vzťahu k splneniu   špeciálnej podmienky vzťahujúcej sa   na predĺženie lehoty trvania väzby (§ 76 ods.   3 Trestného poriadku) najvyšší súd kvalifikoval (s poukazom na rozsiahlosť   vyšetrovanej   trestnej   činnosti   a   nevyhnutnosť   vykonania   ďalších relevantných procesných úkonov) postup orgánov činných v trestnom konaní ako plynulý.

K   splneniu   hmotnoprávnych   predpokladov   väzby   konajúce   súdy   podrobne interpretovali právnu úpravu obsiahnutú v ustanoveniach § 71 ods. 1 Trestného poriadku (jednotlivé   väzobné   dôvody)   a   konštatovali   ich   naplnenia   jednak   s   prihliadnutím na charakter vyšetrovanej trestnej činnosti (organizovaná trestná činnosť so silným prvkom kooperácie), ako aj s prihliadnutím na špecifiká týkajúce sa osôb jednotlivých obvinených.Skutkové   okolnosti   vzatia   do   väzby   (dôvodnosť   vedeného   trestného   stíhania) ako súčasť   materiálnych   predpokladov   väzby   konajúce   súdy   argumentačne   opreli o špecifikáciu   dôkaznej   situácie   v   trestnej   veci   sťažovateľa,   a   to   poukazom   na   súbor obstaraných   svedeckých   výpovedi   a na   ďalšie   súvisiace   dôkazy,   charakterizujúc pritom potrebnú mieru ich posúdenia zodpovedajúcu potrebe zistenia stavu dôvodného podozrenia spáchania vyšetrovaných skutkov.

Z   obsahu   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľom   prezentované argumentačné   otázky   formulované   v   podanej   sťažnosti   boli   najvyšším   súdom   náležite zodpovedané.

Z   odôvodnenia   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   nemožno   vyvodiť,   že   by   sa nevysporiadal s relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne. Podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne závery najvyššieho súdu opierajúce sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú skutkovým   zisteniam,   a   tieto   zistenia   nie   sú   výsledkom   svojvôle,   ale   komplexného zhodnotenia   všetkých   skutkových   okolností   relevantných   pre   rozhodovanie   o   väzobnej otázke.

Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa týkajúce sa námietky porušenia práva na obhajobu, keď podľa jeho vyjadrenia malo byť prvostupňové väzobné rozhodnutie jeho obhajcovi doručené iba deň pred rozhodnutím nadriadeného súdu, bez toho, aby sa ústavný súd bližšie venoval či už pravdivosti alebo relevantnosti tohto tvrdenia z pohľadu garancie práva na obhajobu, konštatuje zjavnú neopodstatnenosť takto prezentovanej argumentácie, keďže ako vyplýva z obsahu samotného uznesenia najvyššieho súdu, obhajca sťažovateľa na podaní sťažnosti (proti predmetnému uzneseniu) riadne participoval a v rámci ním prednesenej argumentácie sa o možnom skrátení časového rámca na prípravu zo strany konajúcich súdov ani len nezmienil.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho najvyššieho   súdu   v   danom   prípade   sú   zlučiteľné   s   obsahom   sťažovateľom   označených článkov ústavy a dohovoru, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní ako celok, ďalšími jej nedostatkami (napr. nepripojenie splnomocnenia pre advokáta) sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2013