znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 106/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. Š., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn.   10   Co   301/2008, 10   Co   301/2008,   10   Co   301/2008   z   3.   februára   2009   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 139/2009 z 13. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2012 doručená sťažnosť P. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkami   Krajského   súdu v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   10   Co   301/2008,   10   Co   301/2008, 10 Co 301/2008 z 3. februára 2009 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 139/2009 z 13. septembra 2011.

Zo sťažnosti, z jej príloh a z pripojeného súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Galanta   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 8 C 277/06 domáhal náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti proti právnemu nástupcovi zamestnávateľa a Sociálnej poisťovni za obdobie od 14. augusta 2002 do 31. decembra 2006 a tiež od 1. januára 2007.

Po zmene jeho návrhu okresný súd rozsudkom z 8. júla 2008 rozhodol tak, že jeho návrhu v časti vyhovel (od 14. augusta 2002 do 31. decembra 2003) a v ostatnej časti (po   1.   januári   2004   konanie   zastavil)   s   tým,   že   po   právoplatnosti   rozsudku   bude   vec postúpená   na   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovni.   Sťažovateľovi   náhradu   trov   konania nepriznal.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podali   účastníci   odvolanie.   Krajský   súd   rozhodol rozsudkom 3. februára 2009 tak, že rozhodnutie okresného súdu vo výroku o zastavení konania potvrdil a vo vyhovujúcej časti zmenil tak, že zaviazal len odporkyňu v druhom rade na zaplatenie istiny v sume 4 938,36 € s prísl. a vo zvyšku návrh zamietol.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   sťažovateľ   podal   dovolanie,   o   ktorom   rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 139/2010 z 13. septembra 2011 tak, že dovolaniu sťažovateľa v časti (vo výroku o zastavení konania o výroku o trovách konania) vyhovel a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

V ďalšej časti vo výroku, ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu, najvyšší súd   dovolanie   sťažovateľa   zamietol.   Podľa   názoru   sťažovateľa   týmto   výrokom   došlo k závažnému zásahu do jeho ústavou garantovaných práv.

Sťažovateľ   ďalej   okrem   iného   uviedol: „Medzi   účastníkmi   súdneho   sporu   nebol sporný právny základ žaloby... choroba z povolania - otrava sírouhlíkom a odporca ako právny   nástupca   zamestnávateľa   túto   chorobu   nespochybnil...   Rovnako   odporcovia nespochybnili   výšku   priemerného   zárobku   sťažovateľa,   ktorý   bol   základom   pre   výpočet straty na zárobku po skončení PN.

Strata   na   zárobku   po   skončení   PN   sa   podľa   zákonníka   práce   účinného   ku   dňu priznania čiastočného invalidného dôchodku sa odškodňovala podľa ustanovenia § 201 Zákonníka práce tak, aby náhrada predstavovala rozdiel medzi priemerným zárobkom pred vznikom   škody a   zárobkom   po zistení   choroby z povolania   s pripočítaním   invalidného, prípadne čiastočného invalidného dôchodku. Ku dňu vzniku nároku sťažovateľa na túto náhradu podľa § 201 ZP platilo aj ustanovenie § 201 ods. 5 ZP, kde bolo uvedené, že ak zamestnanec   ktorý   bez   vážnych   dôvodov   odmietne   nastúpiť   do   práce   ktorá   mu   bola zabezpečená, patrí mu náhrada za stratu na zárobku podľa ods. 1 až 4 cit. ustanovenia iba vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom pred vznikom škody spôsobenej chorobou z povolania   a   priemerným   zárobkom,   ktorý   mohol   dosiahnuť   pri   práci,   ktorá   mu   bola zabezpečená.   Zamestnancovi   sa   neuhradí   škoda   zo   sumy,   ktorú   bez   vážnych   dôvodov nezarobil. Túto citáciu zákonných ustanovení platných ku dňu vzniku nároku uvádzam z toho   dôvodu,   že...“ krajský   súd „zmenil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   a   priznal navrhovateľovi podstatne nižšiu sumu, keď od priemerného zárobku sťažovateľa odpočítal nielen čiastočný invalidný dôchodok, ale aj fiktívny zárobok, hoci v konaní odporca – D. a. s., ani jeho právny predchodcovia, nepreukázali, že by bola sťažovateľovi ponúknutá alebo zabezpečená nejaká práca a už vôbec nie to, že by sťažovateľ prácu odmietol prijať a teda, že by sumu, ktorá mu bola odpočítaná, bez vážnych dôvodov nezarobil...“.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd a najvyšší súd sa odchýlili od znenia zákona a opreli svoje rozhodnutia iba o názor najvyššieho súdu, „ktorý je v príkrom rozpore so znením zákona s praxou súdov i samotného predchodcu odporcu v 2. rade - Slovenskej poisťovni   a.   s.,   ktorá   ako   monopolná   inštitúcia   od   roku   1993   vykonávala   v   tom   čase zákonné   poistenie zodpovednosti   za   škodu spôsobenú   pracovným   úrazom a   chorobou   z povolania...

V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 5Cz 1/1982 i 4Cdo 102/1993,   kde   Najvyšší   súd   v   obdobných   prípadoch   rozhodol,   že   poškodenému   titulom straty   na   zárobku   patrí   náhrada   vo   výške   rozdielu   medzi   priemerným   zárobkom a čiastočným   invalidným   dôchodkom,   pretože zamestnanec   nemohol ďalej   pokračovať   v práci pre chorobu z povolania.“.

Sťažovateľ   ďalej   cituje   z   tohto   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a   vyslovuje presvedčenie, že krajský súd a ani najvyšší súd napriek jeho požiadavke „vôbec nezisťovali, či zamestnávateľ zamestnával v stanovenom počte zamestnancov so zníženou pracovnou schopnosťou, poťažne nezisťoval ani to, či v rozhodujúcom období neprijal do pracovného pomeru   zamestnancov   so   zníženou   pracovnou   schopnosťou,   hoci   bol   povinný   ponúknuť takúto   prácu   sťažovateľovi.   Súdy   nezisťovali   a   zamestnávateľ   v   priebehu   konania nepreukázal, že by sťažovateľovi ponúkol pracovné miesto, resp. nepreukázal že také miesto ponúknuť nemohol. Porušovatelia sa touto zákonnou povinnosťou zamestnávateľa nielenže nezaoberali,   ale   ju   obišli   a   bez   právneho   dôvodu   preniesli   dôkaznú   povinnosť   na sťažovateľa a tým sa odchýlili od znenia právneho textu. Dopustili sa pochybenia aj tým, že konštatovali, že sťažovateľ dobrovoľne nepracoval, čo nemôže byť na ujmu zodpovednému zamestnávateľovi, keďže dobrovoľná nezamestnanosť poškodeného zamestnanca, nezáujem sa zamestnať v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho chorobou z povolania zníženej pracovnej schopnosti, nie je v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania. Nedosahovanie príjmu   poškodeného   zamestnanca   v   dôsledku   takejto   nezamestnanosti   potom   nemožno odškodniť v rámci náhrady za stratu na zárobku. Toto tvrdenie súdu... neobstojí, jednak z toho   dôvodu,   že   v   čase   zistenia   choroby   z   povolania   sťažovateľ   vlastnil   živnostenské oprávnenie, vykonával práce a tieto vykonávať nemohol práve z dôvodu zlého zdravotného stavu v dôsledku zistenej choroby z povolania. Choroba z povolania u sťažovateľa bola zistená v marci 2001, živnostenské oprávnenie vlastnil od roku 2000 a dôvod ukončenia živnosti bol ten, že zmluvné organizácie, pre ktoré práce vykonával, vypovedali zmluvy práve   z   dôvodu   dlhodobej   práceneschopnosti   -   zistenej   choroby   z   povolania   -   otravy sírouhlíkom, ako aj z dôvodu, že pre ochorenie takýto druh prác vykonávať nemohol. Nie je teda pravdou, že u sťažovateľa išlo o dobrovoľnú nezamestnanosť, ba dokonca ani to, že by nebolo   preukázané,   že   by   dlhodobá   práceneschopnosť   nebola   preukázaná,   že   súvisí   s chorobou z povolania, pretože celá práceneschopnosť vrátane hospitalizácie sa udiala v alebo na podnet Kliniky pracovného lekárstva práve z dôvodu zistenej choroby z povolania. V   každom   prípade   však   súdy   sa   argumentačne   nevyrovnali   s   existujúcimi   inými rozhodnutiami   súdov,   ktoré   riešili   právoplatne   tú   istú   alebo   analogickú   otázku   úplne odlišne a tým nekonali v súlade s princípom právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čím podľa názoru sťažovateľa porušili jeho právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (viď rozhodnutie III. ÚS 192/06).

Porušovatelia   musia   rozhodovať   v   súlade   s   textom   zákona.   Nesporne   v   prípade sťažovateľa sa od textu zákona odchýlili, keď konštatovali, že je potrebné odpočítať fiktívny zárobok,   pričom   takáto   právna   úprava   neexistuje,   resp.   existuje   len   v   prípade   ak   by sťažovateľ odmietol prijať ponúknutú prácu.

V   predmetnom   prípade   sa   dopustili   svojvôle   (arbitrárnosti),   keď   právnu   normu nerešpektovali, zvolili interpretáciu odchylnú od znenia zákona a naviac ju ani nezaložili na racionálnej argumentácii...

Za   racionálny   argument...,   nemožno   považovať   tvrdenie,   že   by   poškodení zamestnanci na ujmu zamestnávateľovi svojvoľne nepracovali a stávali sa tak dobrovoľne nezamestnaní,   nemali   sa   záujem   zamestnať   v   zamestnaní,   zodpovedajúcom   zníženej pracovnej schopnosti, pretože vyplácaná strata na zárobku po skončení PN by bola práve týmto   dôvodom   dobrovoľnej   nezamestnanosti.   Zákon   na   túto   možnosť   pamätal   práve   v citovanom ustanovení § 201 ods. 5 Zákonníka práce, keď pri dobrovoľnej nezamestnaností umožnil odpočítavať príjem, ktorý by zamestnanec bol dosiahol,   keby ponúknutú prácu prijal.   Podmienkou   však   je,   aby   mu   práca   bola   zamestnávateľom   ponúknutá,   pretože účelom zákona bolo aj motivovať zamestnávateľov, aby sa postarali o zamestnancov, u ktorých došlo k zníženej pracovnej schopnosti, a spravidla i k celkovej zmene kvality života v dôsledku úrazu alebo choroby z povolania...

Sťažovateľ legitímne očakával to, že strata na zárobku po skončení PN mu bude poskytnutá tak ako to rozhodol súd prvého stupňa, pretože pracovné úrazy a choroby z povolania od roku 1993 vysporiadaval zamestnávateľ, resp. za neho Slovenská poisťovňa a na základe existujúceho textu zákona pri vysporiadavaní nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení PN odpočítavali fiktívny zárobok pri dobrovoľnej nezamestnanosti výlučne vtedy, ak zamestnancovi bola ponúknutá práca a do práce bez závažných dôvodov odmietol nastúpiť.

Takto   rozhodovali   i   súdy,   čo   je   uvedené   vyššie.   Do   právnej   istoty,   ktorá   je garantovaná   Ústavou   SR,   bolo   konaním   porušovateľov   zasiahnuté,   pretože   na   vrub sťažovateľa v podstate bolo pripísané aj to, že bol nútený sa 4 roky súdiť dokiaľ mu bol priznaný čiastočný invalidný dôchodok, na ktorý mal nárok od podania žiadosti, ako i to, že súdny spor nie je ukončený dodnes a došlo k množstvám zákonným zmien práve v tejto oblasti a súdy konajú pod vplyvom týchto zmien a i zmenenej celkovej spoločenskej klímy. Legitímnym   očakávaním   sa   rozumie   ochrana   súkromných   osôb   pred nepredvídateľným   mocenským   zásahom   do   ich   právnej   situácie   na   vyústenie   ktorej   do určitého výsledku sa spoliehali (existujúce judikáty a postup zamestnávateľov i poisťovne). Sťažovateľ má za to, že legitímne očakával, že jeho návrhu bude vyhovené, pretože ťažiskom ústavného systému je jednotlivec a jeho sloboda, do ktorej nemožno arbitrárne zasahovať (viď nález PL. ÚS 10/94).

Sťažovateľovi bolo odopreté právo na súdnu ochranu postupom porušovateľov, keď porušovateľ   v 1.   rade   zmenil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   aj   v   časti,   v ktorej   boli solidárne   zaviazaní   obidvaja   odporcovia   a   zaviazal   na   náhradu   škody   len   odporcu v 2. rade. na rozdiel od súdu prvého stupňa obidvaja porušovatelia neakceptovali to, že výkon zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania prešli podľa § 51c zákona č. 274/1994 Z. z. od 01. 04. 2002 zo slovenskej poisťovne na odporcu v 2. Rade a neskorším zákonom č. 461/2003 Z. z. prešla povinnosť a priamy nárok na Sociálnu poisťovňu. Vyplýva to jednak z účelu zákona, ako aj z toho, že na Sociálnu poisťovňu prešla povinnosť vyplácať náhradu za stratu na zárobku po skončení PN (od 01. 01. 2004 označené ako úrazová renta) nielen v tých prípadoch, na ktoré sa vzťahovalo predtým   zákonné   poistenie,   ale   aj   povinnosť   vyplácať   tento   nárok   u   tých   pracovných úrazoch a chorôb z povolania, kde poistenie či už povinné, alebo zákonné neexistovalo. Aj všetky   smernice   Európskeho   parlamentu   a   Rady   o   ochrane   zamestnancov,   ktoré   boli   v rámci   aproximácie   práva   zakomponované   do   našich   predpisov,   garantujú   zabezpečenie práv poškodených zamestnancov tak, že vzniká priamy nárok zamestnanca voči poisťovni bez   ohľadu   na   to,   či   zamestnávateľ   existuje,   zanikol,   resp.   či   je   alebo   nie   je   platobne schopný. Porušovatelia tento zmysel a účel zákona popreli tým,   že zamietli nárok voči odporcovi v 2. rade - Sociálnej poisťovni, čím porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu.

Postup   porušovateľov   je   vážnym   zásahom   do   práv   sťažovateľa   garantovaných ústavou SR a u sťažovateľa vyvoláva pocit bezmocnosti, neistoty a nedôveru v rozhodovaciu činnosť   súdov   a   nesporne   ovplyvňuje   celkový   život   sťažovateľa,   ktorý   práve   postupom porušovateľov je znechutený, lebo sa nevie domôcť dlhodobo súdnej ochrany. Čakanie na rozhodnutie o invalidnom dôchodku po dobu 4 rokov a následne 6 rokov vedený súdny spor o náhrade za stratu na zárobku po skočení PN, ktorá v dôsledku pochybenia porušovateľa v 1. rade bola rozhodnutá nesprávne, keď pochybením porušovateľa v 1. rade bolo konanie zastavené, pričom k zastaveniu konania došlo v rozpore s právnymi predpismi, čo malo za následok opäť zastavenie príjmu sťažovateľa, na ktorý je odkázaný. Postup porušovateľa v 1. rade má za následok, že nielen od roku 2002 do roku 2006 nemal žiaden príjem a musel čakať   na   vyplatenie   čiastočného   invalidného   dôchodku,   ale   dnes   vedie   ďalší   dlhodobý súdny spor, ktorého výsledok je zatiaľ v nedohľadne, kde sa domáha nároku, ktorý je čo do základu nesporný a nielen špecializovaná inštitúcia - Sociálna poisťovňa, ale ani súdy nie sú   schopné   overiť   správnosť   vypočítanej   náhrady.   Zmena   a   právne   nástupníctva zamestnávateľa v dôsledku dlhodobého sporu len komplikujú situáciu sťažovateľa, pričom nezanedbateľnú úlohu zohráva nielen liknavosť súdov, ale i nesprávnosť ich rozhodnutí. Sťažovateľ   z   uvedených   dôvodov   žiada   priznať   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50.000 Eur.“.

Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu vysloviť porušenie ním označených základných práv   rozsudkom   krajského   súdu   z   3.   februára   2009   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 Co 301/2008, l0 Co 302/2008, 10 Co 303/2008 v časti, v ktorej krajský súd žalobu zamietol,   a rozsudkom   najvyššieho   súdu   z   13.   septembra   2011   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. l Cdo 139/2009 vo výroku, ktorým vo zvyšku dovolanie sťažovateľa zamietol, zrušiť predmetné rozsudky krajského súdu a najvyššieho súdu v týchto výrokoch a vec vrátiť na nové prerokovanie a rozhodnutie. Súčasne sa domáha priznania úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   princípom   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn. 8 C 277/2006 z 8. júla 2008 zaviazal odporkyne na povinnosť zaplatiť sťažovateľovi spolu 7 920   €.   Vo   zvyšku   konanie   zastavil   s   tým,   že   po   právoplatnosti   bude   vec   postúpená Sociálnej poisťovni. Trovy konania účastníkom konania nepriznal. Dopĺňacím rozsudkom z   11.   augusta   2008   zaviazal   odporkyne   na   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi   aj   úroky z omeškania.

Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   podali   účastníci   konania   odvolanie,   o   ktorom rozhodol   krajský   súd   tak,   že   rozsudkom   sp.   zn.   10   Co   301/2008,   10   Co   302/2008, 10 Co 303/2008 z 3. februára 2009 zmenil rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo veci samej tak, že odporkyňu v druhom rade zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 4 938,36 € s 8 % úrokom z omeškania ročne od 1. júna 2006 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. V napadnutej časti zastavenia konania rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil.

Proti   tomuto   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie   proti potvrdzujúcemu výroku a tiež súvisiacemu výroku o trovách konania, a tiež proti výroku, ktorým v časti zmenil rozhodnutie okresného súdu.

V rámci odôvodnenia svojho dovolania sťažovateľ uviedol, že uvedené konanie bolo postihnuté   existenciou   vady   uvedenej   v   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 241 ods. 2 písm. a) OSP, ako aj vadou uvedenou v § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, a tvrdil, že samotný rozsudok krajského súdu je vecne nesprávny a spočíva na nesprávnych právnych záveroch a nedostatočných dôvodoch.

Najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa rozhodol tak, že predmetný rozsudok krajského súdu v potvrdzujúcom výroku a vo výroku o trovách konania, ako aj rozsudok okresného súdu z 8. júla 2008 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 11. augusta 2008 vo výroku o zastavení konania a postúpení veci príslušnému orgánu a výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil v rozsahu zrušenia okresnému súdu na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti, ktorým krajský súd zmenil rozhodnutie okresného súdu, jeho dovolanie zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv v prvom rade jednak rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 301/2008, 10 Co 301/2008, 10 Co 301/2008 z 3. februára 2009 v časti, ktorým zmenil rozhodnutie okresného súdu tak, že zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 4 938,36 € s 8 % úrokom z omeškania ročne od 1. júna 2006 do zaplatenia len odporkyňu v druhom rade a vo zvyšku žalobu zamietol, a následne tiež rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 139/2009 z 13. septembra 2011 vo výroku, ktorým jeho dovolanie zamietol. Týmito výrokmi všeobecných súdov podľa neho došlo k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru.

Pokiaľ   ide   o   rozsudok   krajského   súdu,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   súlade s princípom subsidiarity nie je oprávnený posúdiť v danom prípade existencie vád konania krajského   súdu,   ako   ani   vecnú   nesprávnosť   právnych   záverov   uvedených   v   rozhodnutí krajského súdu, ktoré namietal sťažovateľ vo svojej sťažnosti, pretože túto právomoc zákon zveruje najvyššiemu súdu ako súdu dovolaciemu, ktorý tieto vady aj riadne preskúmal.

Vzhľadom   na   existenciu   dostupného   a   účinného   právneho   prostriedku   nápravy porušenia sťažovateľom označených práv vo vzťahu k výrokom rozsudku krajského súdu (čo sťažovateľ aj riadne využil, keď podal dovolanie a v časti mu bolo aj vyhovené) je v súlade s princípom subsidiarity teda vylúčená právomoc ústavného súdu na prerokovanie a rozhodnutie sťažnosti v tejto časti, a preto ju ústavný súd v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   odmietol   v   tejto   časti   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie (obdobne IV. ÚS 266/07, IV. ÚS 274/09).

Pokiaľ ide o rozsudok najvyššieho súdu, tento ústavný súd preskúmal z hľadiska námietok sťažovateľa prednesených v sťažnosti, a to najmä z hľadiska, či ním mohlo dôjsť k porušeniu jeho práv. Sťažovateľ tvrdil, že najvyšší súd mu nedal odpoveď na všetky jeho námietky   prednesené   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   jeho   rozhodnutie   vo   výroku, ktorým zmenil rozhodnutie okresného súdu, je podľa neho arbitrárne a podľa neho najvyšší súd nepostupoval v súlade so zákonom (Zákonníkom práce) a súvisiacimi predpismi (napr. zákonom o sociálnom poistení a podobne) a svoje rozhodnutie neoprel o jeho právny názor na aplikáciu právnych predpisov v jeho veci, ale o iný právny názor najvyššieho súdu, ktorý je však „v príkrom rozpore so znením zákona s praxou súdov“.

K tomu ústavný súd poznamenáva, že podľa svojej konštantnej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   vo   vzťahu   k   vadám   konania   krajského   súdu   sa najvyšší súd podrobne vysporiadal na s. 9 až s. 14 (proti výroku rozhodnutia krajského súdu,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu,   čo   ani   nie   je   predmetom   sťažnosti sťažovateľa),   a vo   vzťahu   k   výroku,   ktorým   zmenil   rozhodnutiu   okresného   súdu,   sa vysporiadal na s. 15 až s. 18 [na posúdenie dovolacích dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP)].

Po preskúmaní namietanej časti rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo   svojom   rozhodnutí   citoval   príslušné   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku (§ 238 ods. 1 OSP), ktoré zakladá prípustnosť dovolania v tejto veci, opísal   dovolacie námietky   sťažovateľa,   skutkové   a   právne   závery   okresného   súdu   a   krajského   súdu, z ktorých vyplývalo, že „pri výpočte náhrady za stratu na zárobku právne posudzovali nárok žalobcu podľa § 201 Zákonníka práce účinného od 1. apríla 2002. Rozdielne však toto ustanovenie vyložili, ale odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, od zisteného pravdepodobného zárobku pred vznikom škody v jednotlivých mesiacoch odpočítal nielen žalobcovi   priznaný   čiastočný   invalidný   dôchodok   ako   súd   prvého   stupňa,   ale   i   sumu zodpovedajúcu minimálnej mzde podľa § 2 ods. 1 písm. c) zákona o minimálnej mzde, ktorú by žalobca minimálne zarobil ako čiastočne invalidný dôchodca, keby pracoval“, a súčasne sa zameral na to, či je v tejto časti rozsudok krajského súdu vecne správny.

Svoje skutkové a právne závery potom zhrnul najvyšší súd na s. 17 a 18 svojho rozsudku. Aj keď sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd nedal odpoveď na všetky jeho námietky, v   okolnostiach   danej   veci   ústavný   súd   však   nie   je   toho   názoru,   že   by   odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu bolo v tejto časti arbitrárne a svojvoľné, porušujúce označené práva sťažovateľa podľa ústavy, listiny a dohovoru. Nevyhovenie dovolacím dôvodom a ani vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nie je ešte možné považovať za odmietnutie spravodlivosti, nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených   práv   a   neznamená   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu o takéto rozhodnutie nejde.

Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľa tiež nenašiel žiadny iný relevantný dôvod   v   jeho   právnej   veci   na   zrušenie   výroku   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ktorým dovolanie sťažovateľa zamietol.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku najvyššieho   súdu   odmietol   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Na záver ústavný súd tiež poznamenáva, že sa nezaoberal ani tou časťou námietok, ktorými bola časť rozhodnutia krajského súdu zrušená, teda v tej časti, ktorou najvyšší súd rozhodol   v prospech   sťažovateľa a v ktorej   poukázal na stanovisko   občianskoprávneho kolégia č. Cpj 9/06 (s. 13 rozhodnutia).

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poznamenať,   že   zásadne nezasahuje do judikatúry všeobecných súdov a ani mu neprislúcha zjednocovať in abstracto vyslovené právne názory všeobecných súdov či judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré je podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverené práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05, III. ÚS 284/05).

Navyše ústavný súd poznamenáva, že predmetné konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už nevyzýval sťažovateľa na odstránenie   jej   nedostatkov   (sťažnosť   vo   vzťahu   k   čl.   11   listiny   nie   je   ani   riadne odôvodnená podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde). V tejto časti ju mohol odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2012