znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 106/2010-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   A.,   spol.   s   r.   o.,   N.,   zastúpenej   E.   K., Advokátska kancelária, B., vo veci   namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. decembra 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 41 Cob/248/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o., o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára 2010 doručená sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o., N. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) zo 17. decembra 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 41 Cob/248/2008.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   účastníčkou   súdneho   konania v postavení   odporcu   o   zaplatenie   sumy   180   412   Sk   v   spore   o   nároku   navrhovateľky odvodeného zo zmluvy o dielo, ktorú spolu uzavreli.

V uvedenej právnej veci rozhodol Okresný súd Zvolen rozsudkom sp. zn. 12 Cb 9/2008 zo 17. septembra 2008 a na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn. 41 Cob/248/2008 z 17. decembra 2008.

Sťažovateľka rozsudok krajského súdu napadla dovolaním. V dovolaní namietala, že konanie je postihnuté inou vadou podľa § 241 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorá spočívala v tom, že navrhovateľka v konaní nepredložila originál listiny – protokol o odovzdaní a prevzatí diela a vzhľadom na námietky sťažovateľky v tomto smere bola sťažovateľka toho názoru, že navrhovateľka   neuniesla   dôkazné   bremeno.   Sťažovateľka   okrem   toho   spochybňovala začiatok plynutia lehoty na realizáciu diela v zmysle zmluvy o dielo a namietala, že súdy nezohľadnili skutočnosti tvrdené počas konania o tom, že aspoň časť omeškania spôsobila sama navrhovateľka.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn. 2 Obdo   10/2009   z   11.   novembra   2009   odmietol   dovolanie   sťažovateľky.   Rozhodnutie odôvodnil jeho neprípustnosťou podľa § 237 a § 238 OSP.

Sťažovateľka tvrdí, že „všeobecné súdy bezdôvodne a bez akéhokoľvek odôvodnenia nezohľadnili   skutočnosti   tvrdené   sťažovateľom,   ktoré   boli   v   jeho   prospech   a   mohli znamenať iné rozhodnutie vo veci. Súdy nehodnotili všetky dôkazy, neprihliadali na všetko, čo   za konania   vyšlo   najavo,   vrátane   tvrdení   účastníkov   konania   (v   tomto   prípade sťažovateľa, ktorý bol odporcom). Časť dôkazov a časť tvrdení súdy jednoducho ignorovali, nezaoberali sa nimi, rozhodli teda arbitrárne, čím sa stali ich rozhodnutia nepresvedčivé a nepreskúmateľné.“.

Sťažovateľka   svoje   presvedčenie   v   tomto   smere   opiera   v   sťažnosti   okrem   iného o túto argumentáciu:

„Okresný súd, rovnako ako krajský súd sa však nijako nevysporiadali s tvrdením sťažovateľa   o   tom,   že   omeškanie   spôsobila   aj   p.   K.   —   keďže   neskoro   dodala   fasádnu omietku,   navyše ju nedodala v jednej dodávke,   ale   v dvoch   s odstupom   14   dní.   Touto skutočnosťou sa súdy vôbec nezaoberali, nevyjadrili sa k nej a z ich rozhodnutí nie je zrejmé, prečo toto tvrdenie sťažovateľa ignorovali. Pritom ide o zásadné tvrdenia, ktoré mohli mať bezprostredný vplyv na určenie konca obdobia omeškania sťažovateľa, a tým aj výšky zmluvnej pokuty. Z prvostupňového ani z druhostupňového rozsudku však nie je vôbec zrejmé,   prečo   súd   túto   skutočnosť   (ktorá   navyše   nebola   ani   sporná!)   nezohľadnil   pri výpočte zmluvnej pokuty.

Sťažovateľ tiež spochybňoval existenciu protokolu o odovzdaní a prevzatí diela, ktorý mal byť podpísaný dňa 31.07.2006. Tvrdí, že takýto protokol neexistuje, dôkazom čoho je aj skutočnosť, že p. K. v konaní nepredložila jeho originál. Tento protokol je pritom kľúčovým pri   určovaní   konca   omeškania   sťažovateľa   —   keďže   súd   považoval   deň   31.07.2006 za posledný deň omeškania sťažovateľa. Vzhľadom k tomu teda súdy neurčili presvedčivo koniec obdobia, v ktorom mal byť sťažovateľ v omeškaní a za ktoré má zaplatiť zmluvnú pokutu. Hoci sťažovateľ túto kľúčovú skutočnosť namietal a sama navrhovateľka K. nebola schopná   oprieť   svoje   tvrdenia   o   relevantný   dokument   (predložený   v origináli),   súd (prvostupňový aj odvolací) mal túto skutočnosť za preukázanú v prospech navrhovateľky. Sťažovateľ však na základe rozhodnutia súdov nezistil, prečo sa súd jeho tvrdeniami vôbec nezaoberal.“

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že „namietanými rozhodnutiami súdov bol sťažovateľ ukrátený na svojom základnom práve na spravodlivý proces (v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd). Okrem toho sťažovateľ namieta, že rozhodnutie je v rozpore s princípom právnej istoty (vyplývajúcim predovšetkým z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ako aj z čl. 46 Ústavy SR), ktorého imanentnou súčasťou je aj legitímna predvídateľnosť postupu orgánov verejnej moci v súlade s právom a zákonom stanovenými požiadavkami.“V závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby nálezom rozhodol takto:„Krajský   súd   v   Banskej   bystrici   rozsudkom   sp.   zn.   41Cob/248/2008   zo   dňa 17.12.2008 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   a   právo   na   spravodlivé   konanie   podľa   čl.   6   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   41Cob/248/2008   zo   dňa 17.12.2008 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa pri prerokovaní tejto sťažnosti v prvom rade vysporiadal s rozdielmi v rozsahu namietaného porušenia práv sťažovateľky v odôvodnení sťažnosti a v samotnom petite, ako aj rozdielmi v označení rozhodnutí súdov, ktorých porušenie v sťažnosti namieta.

Ústavný súd posúdil vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti, ale najmä z petitu jej predmet tak, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. dohovoru a napáda len rozsudok krajského súdu sp. zn. 41 Cob/248/2008 zo 17. decembra 2008.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný súd zistil v súčinnosti s Okresným súdom Zvolen, že napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 41 Cob 248/2008 zo 17. decembra 2008 nadobudol právoplatnosť 20. januára 2009. Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 16. februára 2010. Na prvý pohľad je teda zrejmé, že sťažnosť bola doručená ústavnému súdu v značnom časovom odstupe po uplynutí ustanovenej dvojmesačnej lehoty od právoplatnosti rozsudku krajského súdu, teda oneskorene. Z tohto dôvodu ju bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   bez   toho,   aby   sa   tým   osobitne   zaoberal,   už   len poznamenáva,   že   počítanie   ustanovenej   dvojmesačnej   lehoty   od   doručenia   v   sťažnosti uvedeného uznesenia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania (z 11. novembra 2009) nemá žiadnu   právnu   relevanciu,   pretože toto rozhodnutie   sťažovateľka svojou   sťažnosťou   ani nenapáda.

Sťažovateľka   k   svojej   sťažnosti   nepripojila   splnomocnenie   na   zastupovanie advokátom, ale vzhľadom na výrok rozhodnutia ústavný súd nepovažoval za nevyhnutné tento nedostatok sťažnosti odstraňovať.

Ústavný súd na základe všetkých uvedených dôvodov o sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2010