znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 106/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   E.,   a.   s.,   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. R.   F., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obdo 31/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   doručená sťažnosť   E.,   a.   s.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obdo 31/2008.

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom   konania na strane   žalovaného   o zaplatenie   sumy   289   050   Sk   s   príslušenstvom,   v ktorom   bol na základe rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 Cb 366/2002-293 zo 7. októbra 2003 zaviazaný zaplatiť žalobcovi   sumu 18 450 Sk s príslušenstvom. V zostávajúcom rozsahu bola žaloba zamietnutá. Na základe odvolania žalobcu odvolací súd uznesením č. k. 16 Cob 171/2003-103 z 30. marca 2005 (sťažovateľ uviedol vo svojom podaní zrejmú nesprávnosť – č. k. 16 Cob 12/2008-103, pozn.) rozsudok v napadnutej časti zrušil. Sťažovateľ na tomto mieste poukazuje na to, že napriek riadnemu poučeniu procesných strán prvostupňovým súdom podľa § 120 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej aj „OSP“) odvolací súd nariadil vykonanie dôkazu, ktorý žalobca nenavrhol včas, pretože ho navrhol až v odvolaní. Následne   bola   vec   vrátená   prvostupňovému   súdu   na   ďalšie   konanie   a bolo   vykonané znalecké   dokazovanie.   Závery   znaleckého   dokazovania   považoval   sťažovateľ za rozporuplné   a postup   znalca   za   nesprávny,   preto   opakovane   požadoval   vykonanie „kontrolného“ znaleckého dokazovania, a to jednak v prvostupňovom konaní, v odvolacom aj   dovolacom   konaní.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   12   Cb   421/2002-293 z 30. októbra 2007 vydaného podľa názoru sťažovateľa v dôsledku nesprávneho zistenia skutkového   stavu „rozporuplným“ znaleckým   posudkom   podal   sťažovateľ   odvolanie, o ktorom   rozhodol   Krajský   súd   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   č.   k. 16 Cob 12/2008-314 z 22. apríla 2008, ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Následne proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ na najvyššom súde dovolanie, ktoré   bolo   jeho   uznesením   sp.   zn.   6   Obdo   31/2008   z 21.   augusta   2008   odmietnuté s odôvodnením,   že   sťažovateľovi   nebola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   a konanie netrpelo ani inou vadou. S názorom najvyššieho súdu sa sťažovateľ nestotožňuje a podľa jeho názoru v celom predchádzajúcom konaní došlo k mnohým procesným pochybeniam, ktoré namietal v odvolaní, ako aj v dovolaní a v dôsledku ktorých bolo jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu porušené- nezákonným postupom odvolacieho súdu, ktorý nerešpektoval zásadu a postup podľa § 120 ods. 4 OSP vykonaný prvostupňovým súdom a tak porušil zásadu rovnosti účastníkov konania neoprávneným a nezákonným zvýhodnením žalobcu zastúpeného novým právnym zástupcom v rámci odvolacieho konania, ako aj

- odňatím možnosti konať pred súdom žalovanému tým, že prvostupňový súd v opätovnom konaní, ako aj následne odvolací i dovolací súd nevykonali ani nenariadili vykonať ním navrhnutý dôležitý dôkaz a to kontrolné znalecké dokazovanie aj napriek preukázateľne nedostatočnému a neúplnému pôvodnému znaleckému posudku, ako aj

- ďalšie právne a skutkové pochybenia konajúcich súdov, uvedené v obsahu tohto návrhu a jeho príloh (odvolanie, dovolanie).“.

Na   základe   uvedeného   v   závere   sťažnosti   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obdo 31/2008 porušené bolo.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Obdo 31/2008 zo dňa 21.08.2008 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci konal a odstránil nedostatky v predchádzajúcom konaní, tým, že zruší rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa a týmto vráti vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Najvyššiemu súdu   Slovenskej   republiky   sa   prikazuje,   aby   v   súlade   s   podaným   návrhom   odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

4. Sťažovateľovi - spoločnosti E., a.s. priznáva finančné zadosťučinenie v sume vo výške 100.000 Sk (slovom sto tisíc slovenských korún), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky   povinný   spoločnosti   E.,   a.s.   vyplatiť   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia (nálezu).

5. Sťažovateľovi priznáva trovy konania a právneho zastúpenia v sume vo výške 7.939,- Sk, a to za dva úkony právnej služby - prevzatie veci a príprava a spísanie sťažnosti na Ústavný súd, 2 x á 3.176,- Sk + DPH + paušál 2 x 190,- Sk, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej   republiky   povinný   zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   R.   F.   do   15   dní   od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (v   sťažnosti   síce   sťažovateľ   uvádza porušenie čl. 46 a nasledujúcich ústavy, z odôvodnenia sťažnosti je však zrejmé, že svojím obsahom námietka smeruje k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, pozn.).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Podstata tvrdení sťažovateľa spočíva v jeho námietke procesných vád, ku ktorým malo   dôjsť   v   celom   predchádzajúcom   konaní   (prvostupňovom   i   odvolacom)   a na   ktoré sťažovateľ poukazoval v odvolaní, ako aj v podanom dovolaní, v dôsledku ktorých podľa jeho názoru bolo porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ teda namieta procesné pochybenia týkajúce sa konaní vo veci samej – prvostupňového i odvolacieho konania bez toho, aby priamo obsahovo odôvodnil námietku porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy smerujúcu voči uzneseniu najvyššieho súdu.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   ústavný   súd   zistil   tieto   okolnosti,   z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Sťažovateľ bol v konaní vedenom na okresnom súde o zaplatenie sumy 289 050 Sk s príslušenstvom   účastníkom   na   strane   žalovaného.   Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn. 10 Cb 366/02 zo 7. októbra 2003 zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 18 450 Sk a vo zvyšku žalobu zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd svojím uznesením sp. zn. 16 Cob 171/2003 z 30. marca 2005, ktorým prvostupňový rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.   Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   12   Cb   421/2002   z 30.   októbra   2007   zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 270 600 Sk s príslušenstvom. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ   odvolal   a o podanom   odvolaní   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp. zn. 16 Cob 12/2008   z 22.   apríla   2008,   ktorým   prvostupňový   rozsudok   potvrdil.   V zákonnej lehote podal sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, o ktorom najvyšší súd   uznesením sp. zn. 6 Obdo 31/2008 rozhodol tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol.

V odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza, že proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom ako dôvod dovolania uviedol skutočnosť, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať, pretože ani prvostupňový súd v opätovnom konaní   a následne   ani   odvolací   súd   nevykonali   ním   navrhnutý   dôležitý   dôkaz,   a síce „kontrolný“ znalecký   posudok   z dôvodu   nedostatočnosti   a neúplnosti   vypracovaného znaleckého   posudku.   Podľa   uznesenia   najvyššieho   súdu   v ďalšom   bode   dovolania sťažovateľ   poukázal na nezákonný postup odvolacieho súdu, ktorý nerešpektoval zásadu a postup v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 OSP [súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2   poučiť   účastníkov,   že   všetky   dôkazy   musia   predložiť   alebo   označiť   najneskôr   do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie   (§   115a),   najneskôr   do   vyhlásenia   rozhodnutia   vo   veci   samej,   pretože na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a], čím porušil zásadu rovnosti účastníkov konania neoprávneným a nezákonným zvýhodnením žalobcu. Najvyšší súd   skonštatoval,   že   v prípade   sťažovateľa   prípustnosť   dovolania   nemožno   založiť   ani na ustanovení   §   238   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   je   dovolanie   prípustné   proti   rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok prvostupňový (pretože v prejednávanej veci rozsudok odvolacieho súdu potvrdil prvostupňový rozsudok), ani na ustanoveniach § 238 ods. 2 a 3 OSP, podľa ktorých je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd   vo výroku   svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Najvyšší súd vychádzajúc z dôvodov dovolania označených sťažovateľom preskúmal jeho prípustnosť z hľadiska ustanovenia § 237 písm. f) OSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   sa   účastníkovi   konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ naplnenie tohto dôvodu odôvodnil tou skutočnosťou, že ani prvostupňový súd v opätovnom konaní a následne ani odvolací súd nevykonali ním navrhnutý dôkaz – vypracovanie „kontrolného“ znaleckého posudku.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   uznesenia   uviedol,   že   odňatím   možnosti   konať   pred súdom   sa   rozumie   taký   postup   súdu,   ktorý   znemožní   účastníkovi   konania   realizáciu procesných   práv   priznaných   mu   Občianskym   súdnym   poriadkom   za   účelom   obhájenia a ochrany   jeho   práv   a právom   chránených   záujmov.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať prípad, keď súd síce nevyhovie návrhu účastníka, no postupuje v súlade s Občianskym súdnym poriadkom. Za takýto prípad treba   považovať aj   odmietnutie   návrhu   účastníka   konania   na   vykonanie „kontrolného“ znaleckého posudku. Vychádzajúc u ustanovenia § 132 OSP, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, poukázal najvyšší súd na to, že znalecký posudok je len jedným z dôkazných prostriedkov, pri hodnotení ktorého berie súd do úvahy jeho logickú stavbu, a ak pri tomto hodnotení dospeje k záveru, že nie je dostatočne presvedčivý, môže ho dať preskúmať inému znalcovi.   Posúdenie,   či   znalecký   posudok   je, alebo nie je dostatočne presvedčivý,   je   na   posúdení   súdu,   a ak   súd   nevyhovie   návrhu   účastníka   na   vykonanie „kontrolného“ znaleckého posudku, postupuje v súlade s Občianskym súdnym poriadkom a tento postup nie je odňatím možnosti konať pred súdom.

V závere preto najvyšší súd konštatoval, že rozsudok odvolacieho súdu netrpí vadou podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP a nie je postihnutý ani inou vadou z taxatívneho výpočtu obsiahnutého v § 237 písm. a), b), c), d), e) a g) OSP. Dovolanie sťažovateľa preto podľa ustanovenia § 243b ods. 4 OSP v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 OSP ako neprípustné odmietol.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   dospeli   pri   interpretácii   a aplikácii   zákonov a ktoré sa stali   základom   na   ich   rozhodnutie.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (podobne aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV ÚS 43/04).

  Podľa § 132 OSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo   a všetky   dôkazy   v ich   vzájomnej   súvislosti,   pritom   starostlivo   prihliada   na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.   Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   uznesenia   predložil   svoju   interpretáciu   dovolacieho dôvodu podľa   ustanovenia § 237 písm. f) OSP, podľa ktorej odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorý znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných   práv   priznaných   mu   Občianskym   súdnym   poriadkom   za   účelom   obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, pričom za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať prípad, keď súd síce nevyhovie návrhu účastníka, no postupuje v súlade   s Občianskym   súdnym   poriadkom.   Najvyšší   súd   nadväzujúc   na   tento   výklad argumentoval, že posúdenie znaleckého posudku je v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa ustanovenia § 132 OSP predmetom vlastnej úvahy súdu a skutočnosť, že konajúci súd na základe záveru o dostatočnej presvedčivosti znaleckého posudku odmietol návrh účastníka konania na preskúmanie znaleckého posudku iným znalcom je postupom súladným   s ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   nemožno   považovať za prípad odňatia možnosti konať pred súdom.

Najvyšší súd prostredníctvom výkladu patriaceho do jeho výlučnej právomoci, a síce posúdením   relevantnej   právnej   úpravy   [ustanovenia   §   237   písm.   f)   OSP]   v kontexte súvisiaceho   ustanovenia   §   132   OSP,   dospel   k právnemu   záveru   o súladnosti   postupu najvyššieho   súdu   s ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku,   a teda   nenaplnení sťažovateľom   označeného   dovolacieho   dôvodu.   Výsledok   tejto   interpretácie   považuje ústavný súd za logický a dostatočný, majúci základ v aplikovanej právnej úprave.

Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že v rámci výkonu svojej právomoci sa najvyšší súd v uznesení sp. zn. 16 Obdo 31/2008 z 21. augusta 2008 vysporiadal   s   podstatnými   námietkami   sťažovateľa   v dostatočnom   rozsahu   a v súlade so súvisiacou   právnou   úpravou,   teda   v rámci   garancií   poskytnutých   sťažovateľom označeným čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   vysporiadať   sa   aj   s tou   skutočnosťou,   že najvyšší   súd   nereagoval   vo   svojom   rozhodnutí   na   námietku   predostretú   sťažovateľom v podanom   dovolaní,   a síce   že odvolací súd nerešpektoval   zásadu   a postup týkajúci sa predloženia   alebo označenia dôkazov podľa § 120 ods. 4 OSP, čím mal podľa názoru sťažovateľa   porušiť   zásadu   rovnosti   účastníkov   konania   neoprávneným   a   nezákonným zvýhodnením žalobcu. Vzhľadom na to, že obsah tejto námietky nemožno subsumovať pod žiaden   zo   zákonných   dôvodov   zakladajúcich   prípustnosť   dovolania   (napokon sťažovateľ túto námietku ani sám pod žiaden z dovolacích dôvodov nesubsumoval), nemá skutočnosť   absencie vysporiadania   sa   s označenou   námietkou   v rozhodnutí najvyššieho súdu takú intenzitu, ktorá by založila arbitrárnosť predmetného uznesenia.  

Ústavný súd vzhľadom na uvedené odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2009