znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 106/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. R., S., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 36/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra 2007   faxom   a 21.   decembra   2007   poštou   doručená   sťažnosť   J.   R.,   S.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   v ktorej   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného   čl.   20   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 36/2006.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   na   Okresnom   súde   Bratislava   III   (ďalej   len „okresný súd“) sa proti V. B., S. (ďalej len „žalovaný“), domáhal úhrady zvyšku svojho podielu   na   majetku   nadobudnutom   počas   trvania   združenia   so   žalovaným.   Po   zániku združenia   v r.   1992 mu totiž žalovaný vyplatil   iba časť jeho podielu. Spornou otázkou v tejto súvislosti bolo posúdenie, či autožeriav s prívesom, ktorý bol pri dosahovaní účelu združenia používaný, bol nadobudnutý do výlučného vlastníctva žalovaného alebo počas trvania združenia do podielového spoluvlastníctva oboch účastníkov združenia.

Okresný   súd   rozsudkom   č. k.   V-2-20 C 19/96-212   z   19.   januára   2004   žalobu sťažovateľa   zamietol   vychádzajúc   zo   záveru,   že   výlučným   vlastníkom   autožeriavu s prívesom bol žalovaný. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľ „v konaní nepreukázal svoje   spoluvlastnícke   právo   k predmetným   vozidlám,   z ktorého   by   mu   vyplynul   v rámci vyporiadania majetku združenia po jeho rozpustení nárok na vyplatenie polovice hodnoty týchto vozidiel“.

Proti   tomuto   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   na   základe ktorého   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) „po   doplnení   dokazovania oboznámením   listinných   dôkazov,   výpovede   svedkyne   (...)   (manželky   žalovaného)“ rozsudkom č. k. 8 Co 291/2004-264 z 27. júna 2005 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľovi 87 950 Sk s príslušenstvom. Krajský súd „zistený skutkový stav vyhodnotil na rozdiel od súdu prvého stupňa tak, že žalobca (sťažovateľ,   pozn.) sa   stal   podielovým   spoluvlastníkom   autožeriavu   (...)   a valníkového prívesu   (...)   v podiele 1/2-ica“.   Na   základe   toho v dôsledku   rozpustenia   združenia sťažovateľovi „podľa   § 841 OZ   vzniklo   právo   na   vrátenie   hodnôt   do   združenia poskytnutých (peňažný vklad 55.000,- Sk) i na vyporiadanie majetku získaného výkonom spoločnej   činnosti   (predmetné   vozidlá)   rovným   dielom,   pretože   z ničoho   nevyplýva, že sa dohodli na inom spôsobe vyporiadania“.

Rozsudok   krajského   súdu   napadol   žalovaný   dovolaním.   Najvyšší   súd   ako   súd dovolací rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 36/2006 z 26. júla 2007 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dôvodom zrušenia napadnutého rozsudku krajského súdu v dovolacom konaní bolo zistenie   najvyššieho   súdu,   že   na   pojednávaní   21. júna 2005   krajský   súd „nielenže dokazovanie   nedoplnil   vykonaním   ďalších   dôkazov,   ale   ani   nezopakoval   dôkazy už vykonané   v prvostupňovom   konaní.   (...)   Konanie   pred   odvolacím   súdom   tak   bolo postihnuté   vadou   majúcou   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci.   I keď   podľa doterajšej   judikatúry   ide   o tzv.   inú   vadu   konania,   je   táto   vada   vo   svojich   dôsledkoch porušením práva na spravodlivý proces a odňatím možnosti účastníkovi konať pred súdom, teda vadou vyplývajúcou z ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p., zakladajúcou dôvodnosť podaného dovolania“. V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal na ustanovenie § 220 ods. 2 zákona   č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   v znení   platnom a účinnom v čase rozhodovania krajského súdu, podľa ktorého odvolací súd môže zmeniť rozhodnutie i vtedy, ak po doplnení dokazovania je skutkový stav zistený tak, že možno o veci rozhodnúť. Zdôraznil tiež zásadu priamosti v občianskom súdnom procese a z nej vyplývajúcu   neprípustnosť   takého   postupu „aby   odvolací   súd   prehodnocoval   dôkazy vykonané súdom prvého stupňa a vyvodzoval z nich iné skutkové zistenia bez toho, aby sám doplnil dokazovanie alebo zopakoval dôkazy vykonané prvostupňovým súdom“.

Okrem   toho,   podľa   názoru   najvyššieho   súdu „právny   záver   odvolacieho   súdu, podľa ktorého ustanovenie § 841 Obč. zákonníka zakladá žalobcovi z dôvodu vyporiadania majetku   získaného   výkonom   spoločnej   činnosti   združenia   peňažný   nárok   na   výplatu polovice z hodnoty tohto majetku, nie je správny“. Pri zániku združenia treba „na majetkové vyporiadanie jeho účastníkov (...) aplikovať (...) ustanovenie § 841 Obč. zákonníka, a nie ustanovenie § 839 tohto zákona. Zánikom združenia nezaniká podielové spoluvlastníctvo jeho účastníkov k veciam uvedeným v ustanoveniach § 833 a § 834 Obč. zákonníka. (...) Vlastnému   vyporiadaniu   účastníkov   združenia   musí   teda   predchádzať   zrušenie spoluvlastníctva   účastníkov   dohodou   alebo   rozhodnutím   súdu.   Ak   nedošlo   k zrušeniu spoluvlastníctva,   nemožno   ani   vyhovieť   žalobe   na   zaplatenie   žalovanej   sumy. V prejednávanej veci to potom znamená, že aj keby označené vozidlá boli v spoluvlastníctve účastníkov, bez predchádzajúceho zrušenia tohto spoluvlastníctva (ak medzičasom nedošlo k jeho   zániku   iným   spôsobom)   nemožno   vyhovieť   žalobe   na   zaplatenie   žalovanej   sumy pri posudzovaní   uplatneného   nároku   ako   nároku   na   majetkové   vyporiadanie   účastníkov združenia   v zmysle   ustanovenia   §   841   Obč.   zákonníka.   Prípadné   iné   právne   posúdenie uplatneného   nároku   však   do   úvahy   neprichádza,   pretože   žalobca (sťažovateľ,   pozn.) netvrdil a teda ani nepreukazoval okolnosti umožňujúce takéto iné posúdenie“.

Sťažovateľ vytýka najvyššiemu súdu, že v rozhodnutí „neuviedol, akým spôsobom bola (v   odvolacom   konaní,   pozn.) vlastne   odňatá   možnosť   účastníkovi   vo   veci   konať pred súdom“. Podľa   sťažovateľa „je   však   pravda,   že   krajský   súd   porušil   ustanovenie zákona § 213 ods. 1 O. s. p., keď nevychádzal z ustáleného skutkového stavu okresným súdom   a zároveň   nevykonal   žiadne   dokazovanie,   o ktoré   by   mohol   oprieť   iný   názor na skutkové zistenia“.

Zásadná   námietka   sťažovateľa   voči   napadnutému   rozsudku   však   smeruje k hmotno-právnemu   posúdeniu   predmetu   konania   najvyšším   súdom.   Sťažovateľ   tvrdí, že najvyšší   súd   dospel   k   novému   skutkovému   zisteniu   o   existencii   podielového spoluvlastníctva   sťažovateľa   a   žalovaného   k   autožeriavu   s   prívesom   aj   napriek   tomu, že si ich žalovaný „privlastnil (...), čo vlastne tvrdil od začiatku konania a ja som s týmto súhlasil. Žiadal som len vyplatiť môj podiel na majetku združenia, to znamená, že v zmysle tejto   skutočnosti   došlo   i k vyporiadaniu   spoluvlastníctva   k žeriavu   s prívesom“.   Podľa názoru   sťažovateľa   je   záver   najvyššieho   súdu   o existencii   podielového   spoluvlastníctva k autožeriavu s prívesom „v rozpore so samotným obsahom spisu, z ktorého jednoznačne vyplýva ako sme sa dohodli, kto si žeriav ponechá. Vyplýva to zo všetkých vyjadrení mňa ako navrhovateľa a tak isto odporcu!“ Sťažovateľ je toho názoru, že „spoluvlastníctvo zaniklo   tým,   že   žeriav   nadobudol   odporca   a ja   som   s tým   súhlasil“.   Keďže   autožeriav s prívesom „bol prerobený, zdemontovaný a následne odpredaný“, treba na vyporiadanie združenia aplikovať § 839 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“).

Sťažovateľ namieta, že keďže „najvyšší súd nenariadil pojednávanie, nemal som ani možnosť sa k právnemu názoru najvyššieho súdu vyjadriť a to je bez ohľadu na to, či názor najvyššieho súdu je správny,   alebo správny nie je“. Vzhľadom   na to, že právny názor najvyššieho súdu je „záväzný pre ďalšie konanie a súd z neho má vychádzať, hrozí mi, že súdny spor prehrám a nebudem mať žiadnu možnosť uplatniť svoje práva“.

Podľa sťažovateľa „najvyšší súd došiel k iným skutkovým zisteniam na základe tých istých   dôkazov   vykonaných   ešte   prvostupňovým   súdom   bez   ďalšieho   dokazovania.   Tým analogicky porušil tú istú zásadu ako krajský súd – bez vykonania ďalšieho dokazovania zmenil skutkový stav (...)“.

V závere   svojej   sťažnosti,   sťažovateľ   navrhol,   aby   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa J. R. na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46, odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 4 Cdo 36/2006 a rozhodnutím zo dňa 26. júla 2007 bolo porušené.

2. Zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vo   veci   sp.   zn. 4 Cdo 36/2006 zo dňa 26. júla 2007 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu JUDr. I. G. vo výške 7.424,60 Sk v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľ voči napadnutému rozsudku najvyššieho súdu v prvom rade namietal, že „najvyšší súd neuviedol, akým spôsobom bola vlastne odňatá možnosť účastníkovi konať pred   súdom“.   Zároveň   však   sťažovateľ   uviedol,   že „jediná   výtka,   ktorú   mal (najvyšší súd, pozn.) voči rozhodnutiu   krajského   súdu   po   procesnej   stránke   bola   tá,   že   tento pri rozhodovaní vychádzal z iných skutkových zistení, ako súd okresného súdu bez toho, že by vykonal vo veci ďalšie dokazovanie“.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ si takto na vlastnú námietku čiastočne aj sám odpovedal.   Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   jednoznačne vyplýva, že záveru o odňatí možnosti žalovaného konať pred súdom predchádzal poukaz na nerešpektovanie § 220 ods. 2 OSP účinného 27. júna 2005 krajským súdom ako súdom odvolacím. Najvyšší súd správne zdôraznil, že „skutkové zistenia môže robiť iba ten súd, ktorý dôkaz vykonal (...)“. Preto, ak následne dovolací súd zistil, že krajský súd vychádzal pri   rozhodovaní   z iného   skutkového   stavu,   ako   ho   zistil   okresný   súd,   avšak   súčasne „nielenže dokazovanie nedoplnil vykonaním ďalších dôkazov, ale ani nezopakoval dôkazy už vykonané v prvostupňovom konaní“, vyvodil záver o porušení zásady priamosti, ktorej zmyslom a účelom „je objektivita a nezávislosť súdneho rozhodovania, ako aj zabezpečenie práva účastníka vyjadriť sa k vykonaným dôkazom“. Najvyšší súd to potom logicky viedlo ku konštatovaniu odňatia práva žalovaného konať pred súdom, ktorého sa dopustil krajský súd, pretože nezákonným procesným postupom znemožnil žalovanému zaujať stanovisko k novým   skutkovým   zisteniam   tvoriacim   základ   na rozhodnutie   odlišné   od   rozhodnutia okresného súdu.

V tejto časti tak ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Druhá   námietka   sťažovateľa   voči   rozsudku   najvyššieho   súdu   smerovala k hmotno-právnemu   posúdeniu   veci   najvyšším   súdom.   Keďže   toto   posúdenie   je   pre odvolací súd v ďalšom konaní záväzné, sťažovateľ tvrdí, že mu hrozí neúspech v súdnom spore. Pritom podľa jeho názoru najvyšší súd „analogicky porušil tú istú zásadu ako krajský súd - bez vykonania ďalšieho dokazovania zmenil skutkový stav (§ 213 ods. 1 O. s. p.) bez ohľadu na to, že to nie je v zákone výslovne uvedené“. V ďalšom texte zdôvodnenia svojej   sťažnosti   sťažovateľ   viackrát   argumentuje   tým,   že   nemal   možnosť   vyjadriť   sa k právnemu názoru najvyššieho súdu týkajúcemu sa otázky spoluvlastníctva k autožeriavu s prívesom.

Ústavný   súd   k tejto   námietke   sťažovateľa   v prvom   rade   uvádza,   že   účastníkovi občianskeho   súdneho   konania   čl. 46   ods. 1   ústavy,   ale   ani   zákonné   procesno-právne predpisy   negarantujú   v procese   dokazovania   právo   vyjadrovať   sa   k právnym   záverom konajúceho súdu, ale len ku skutkovým záverom. Účelom dokazovania, v rámci ktorého má účastník   právo   vyjadrovať   sa   k vykonávaným   dôkazom,   a tak   ovplyvňovať   skutkové zistenia   súdu,   je   úplné   objasnenie   skutkového   stavu   veci.   Následné   právne   posúdenie dokazovaním ustáleného skutkového stavu je už vecou konajúceho súdu, a účastník konania nie   je   oprávnený   doň   kvalifikovane   zasahovať.   Svoj   odlišný   právny   názor   totiž   môže uplatniť   prostredníctvom   opravných   prostriedkov   alebo   iných   prostriedkov   nápravy,   ku ktorým patrí aj ústavná sťažnosť. Tá však prichádza do úvahy len vtedy, ak by právne závery   všeobecného   súdu   boli zjavne neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a tak   z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného   práva   alebo   slobody   (obdobne   napr.   I.   ÚS   13/00,   III.   ÚS   151/05,   III.   ÚS 344/06).

V okolnostiach posudzovaného prípadu však ústavný súd nezistil, že by právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v napadnutom rozsudku vykazoval známky ústavnej relevancie z hľadiska eventuálneho použitia postupu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   predmetného   rozsudku   podal   aplikačný výklad príslušných   zákonných   ustanovení   regulujúcich   postup   pri   rozpustení   združenia (strany   4 a 5   rozsudku   najvyššieho   súdu).   Vo   vzťahu   k prerokúvanej   veci   potom   iba uviedol,   že „aj   keby   označené   vozidlá   boli   v spoluvlastníctve   účastníkov,   bez predchádzajúceho zrušenia tohto spoluvlastníctva (ak medzičasom nedošlo k jeho zániku iným spôsobom) nemožno vyhovieť žalobe na zaplatenie žalovanej sumy pri posudzovaní uplatneného nároku ako nároku na majetkové vyporiadanie účastníkov združenia v zmysle ustanovenia § 841 Obč. zákonníka“. Takto formulovaný právny názor najvyššieho súdu ústavný   súd   nepovažuje   za   arbitrárny   či   zjavne   neodôvodnený.   Navyše   podmieňovací spôsob jeho formulácie nevedie ústavný súd k stotožneniu sa so sťažovateľovým tvrdením, že „najvyšší súd ustálil, že spoluvlastníctvo účastníkov k autožeriavu s prívesom existuje“. Preto   tento   názor   nepredstavuje   príkaz   krajskému   súdu   vychádzať   pri   opätovnom rozhodovaní zo skutkového záveru   o existencii   podielového spoluvlastníctva   sťažovateľa a žalovaného k predmetným vozidlám. Následne najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „prípadné iné právne posúdenie uplatneného nároku (...) do úvahy neprichádza,   pretože   žalobca   netvrdil   a teda   ani   nepreukazoval   okolnosti   umožňujúce takéto iné posúdenie“. Z takejto konštrukcie odôvodnenia rozhodnutia v žiadnom prípade nevyplýva,   že   by   najvyšší   súd   dospel   k novým   skutkovým   zisteniam,   ku ktorým   sa sťažovateľ   mal   právo   vyjadriť.   „Právnym   posúdením   uplatneného   nároku“   mienil   totiž najvyšší súd nutnosť uplatniť na majetkové vyporiadanie účastníkov združenia ustanovenie § 841   Občianskeho   zákonníka,   a   nie   otázku   existencie   či   neexistencie   podielového spoluvlastníctva   sťažovateľa   a žalovaného   k autožeriavu   s prívesom.   Najvyšší   súd   teda prezentoval iba nové právne názory, ku ktorým ako už bolo uvedené účastníkovi konania procesno-právne predpisy právo vyjadriť sa nepriznávajú.

Napokon   k argumentácii   sťažovateľa   o hrozbe   neúspechu   v spore   po rozhodnutí najvyššieho   súdu   ústavný   súd   dodáva,   že   podľa   jeho   konštantnej   judikatúry   neúspech účastníka konania v súdnom spore neznamená automaticky porušenie jeho práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces (napr. I. ÚS 160/06). Tento záver však platí aj vo vzťahu k iným základným právam a slobodám, ktoré by postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu mohli byť porušené. Na druhej strane je ale tiež potrebné zdôrazniť, že ak by   krajský   súd   ako súd   odvolací   rozhodol   po   opätovnom   prerokovaní   veci v neprospech   sťažovateľa,   nič   mu   ako   účastníkovi   konania   nebráni   využiť   opravné prostriedky, ktoré mu právny poriadok dáva k dispozícii, ak sa domnieva, že predmetné konanie a rozhodnutie má skutkové či právne nedostatky.

Ústavný   súd   tak   uzatvára,   že   nezistil   relevantnú   súvislosť   medzi   postupom a rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a základnými   právami   označenými   sťažovateľom, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008