znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 106/05-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2005 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča – Stavebně obchodní firma H., a akad. mal. a soch. Miry Trančíkovej, bytom B., zastúpených JUDr. J. H., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 81 Cb 80/97-859 z 9. decembra 2002, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 62/03 z 24.   septembra   2003   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k. 1 Obdo V 9/2004-1268 z 29. novembra 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča – Stavebně obchodní firma H. a akad. mal. a soch. Miry Trančíkovej   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára 2005   doručená   sťažnosť JUDr.   Ing.   Dušana Ďurďoviča   –   Stavebně obchodní firma   H., a akad.   mal.   a soch.   Miry   Trančíkovej,   bytom   B.   (ďalej len   „sťažovateľ   v   1.   rade“, „sťažovateľka v 2. rade“ alebo spolu aj „sťažovatelia“), vo veci   namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 81 Cb 80/97-859 z 9. decembra 2002 o vylúčenie veci z konkurznej podstaty (ktorým sa žaloba zamietla), rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   sp.   zn. 6 Obo 62/03 z 24. septembra 2003 o odvolaní sťažovateľa   proti prvostupňovému   rozsudku   a uznesením   najvyššieho   súdu   č.   k.   1   Obdo   V 9/2004-1268 z 29. novembra 2004, ktorým sa odmietlo dovolanie sťažovateľa proti druhostupňovému rozsudku v konaní o vylúčenie veci z konkurznej podstaty.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   uviedli,   že   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 81 Cb 80/97 sa sťažovateľ domáhal vylúčenia hnuteľných a nehnuteľných vecí spísaných správcom konkurznej podstaty JUDr. J. J. úpadcu Želstav A-Z, spol. s r. o. (konkurzné konanie vedené na krajskom súde pod sp. zn. 38 K 111/95). Správca konkurznej podstaty spísal podľa názoru sťažovateľov aj tie veci, ktoré vlastnil sťažovateľ v 1. rade, a keďže veci   boli   nadobudnuté   počas   trvania   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov, bezpodielovou spoluvlastníčkou bola aj sťažovateľka v 2. rade. Sťažovateľ v 1. rade uvádza, že predmetné veci, ktorých vylúčenie z konkurzu navrhoval, nadobudol na základe zmluvy o predaji   časti   podniku   z 30.   apríla   1992   uzatvorenej   s Federálnym   fondom   národného majetku ČSFR podľa zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov. Jednalo sa o časť podniku Železničného staviteľstva, š. p., Bratislava. Účinky prevodu majetku nastali dňom 1. mája 1992. Tieto veci nadobudol sťažovateľ v 1. rade ako podnikateľ – fyzická osoba.

Sťažovatelia spolu s Ing. T., Ing. M. založili spoločnosť Želstav A-Z, spol. s r. o., 23. júla 1992. Do tejto spoločnosti neskôr pristúpila aj Ing. S. G. dňom 23. novembra 1992. Sťažovatelia   uvádzajú,   že   správca   konkurznej   podstaty   spísal   aj   majetok,   ktorý   nikdy nepatril   spoločnosti   Želstav   A-Z,   spol.   s   r.   o.   V sťažnosti   sa   uvádza   majetok,   ktorého vlastníkmi podľa vyjadrenia sťažovateľov sú sťažovatelia, a nie úpadca Želstav A-Z, spol. s r. o. Medzičasom bol tento majetok podľa názoru sťažovateľov protiprávne speňažený v rámci konkurzného konania. Aj keď sa sťažovatelia zaviazali na vnesenie predmetného majetku do spoločnosti Želstav A-Z, spol s r. o., dodatkami k spoločenskej zmluve, tieto dodatky   nepovažujú   za   vkladuschopnú   listinu,   ktorá   by   mala   za   následok   zmenu vlastníckeho práva k predmetným veciam. Sťažovatelia podľa svojho vyjadrenia nepodali návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Podľa sťažovateľa krajský súd a najvyšší súd sa nezaoberali všetkými rozhodnutiami, ktoré namietal sťažovateľ v 1. rade a ktoré súviseli s danou právnou vecou.

Porušenie základných práv vidia sťažovatelia v tom, že krajský súd a najvyšší súd svojimi zamietavými rozhodnutiami porušili ich základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že nevylúčili z konkurznej   podstaty   úpadcu   Želstav   A-Z,   spol.   s   r.   o.,   majetok,   ku   ktorému   mali vlastnícke právo sťažovatelia, a nie úpadca.

Na základe podanej sťažnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Ústavný súd v zmysle § 55 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení noviel odkladá vykonateľnosť uznesenia NS SR č. 1 Obdo V 9/2004 zo dňa 29. 11. 2004.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29. 11. 2004 sp. zn. 1 Obdo V 9/2004, ktorým odmietol dovolanie navrhovateľa porušil právo sťažovateľa JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča, Stavebně - obchodní firma H.... podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. ÚS SR uznesenie NS SR č. 1 Obdo V 9/2004 zo dňa 29. 11. 2004 zrušuje a vec mu vracia na nové konanie.

4. NS SR rozsudkom č. 6 Obo 62/03 zo dňa 24. 9. 2003 porušil právo sťažovateľa JUDr. Ing Dušana Ďurďoviča, Stavebně - obchodní firma H.,... podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

5. ÚS SR rozsudok NS SR č. 6 Obo 62/03 zo dňa 24. 9. 2003 zrušuje a vec mu vracia na nové konanie.

6. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 9. 12. 2002 sp. zn. 81 Cb 80/97-859, ktorým   bola   zamietnutá   žaloba   zo   dňa 28.   8.   1997   porušil   právo   sťažovateľa   JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča, Stavebně - obchodní firma H.... podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

7. ÚS SR rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 81 Cb 80/97 zo dňa 9. 12. 2002 zrušuje a vec mu vracia na nové konanie.

8. Ústavný súd SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie, ako aj nemajetkovú ujmu vo výške 1.000.000,- Sk a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 7.950,- Sk. (...)“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   všeobecné   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil právny   názor,   že   skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01 a I. ÚS 13/00).

Ústava rozdeľuje súdnu moc medzi ústavný súd a všeobecné súdy. Ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy nezávislým orgánom ochrany ústavnosti, zatiaľ čo všeobecné súdy sú nezávislé súdne orgány ochrany zákonnosti, ich právomoc je vymedzená v čl. 142 ods. 1 ústavy.   Nie   sú   v postavení   nadriadenosti   či   podriadenosti,   orgány   jedného   systému nenahradzujú orgány druhého systému v rozhodovacej právomoci v im zverených veciach. Ústavný súd preto nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd, ktorý nie je ďalšou (treťou alebo štvrtou) inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, nepreskúmava námietky porušenia tých práv, ktoré sa fyzickým osobám a právnickým osobám ustanovujú napr. Občianskym súdnym poriadkom, ak namietané porušenie práva nemôže znamenať porušenie základného práva alebo   slobody   zaručených   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   11   ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 37/95).

V princípe   subsidiarity   má   základ   aj   rozsah   pôsobnosti   ústavného   súdu   pri poskytovaní   ochrany   ústavným   a základným   právam   a slobodám.   Ústavný   súd   zásadne nemá   oprávnenie   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Inými slovami, neprislúcha mu, aby sa zaoberal posúdením skutkových a právnych omylov, ktorých sa údajne dopustili všeobecné súdy, okrem prípadov a v rozsahu, v ktorom tieto omyly mohli mať za následok porušenie práv a slobôd chránených ústavou alebo dohovorom.

Ak je cieľom prerokovávanej ústavnej sťažnosti dosiahnuť zopakovanie, rozšírenie, a najmä iné vyhodnotenie dokazovania, a tým aj zmenu rozhodnutí všeobecných súdov, nemôže byť sťažovateľ pred ústavným súdom úspešný. Nezávislosť všeobecného súdnictva praktizovaná   v jeho   inštančnom   usporiadaní   sa   prejavuje   predovšetkým   v oblasti dokazovania a hodnotenia dôkazov (I. ÚS 41/98).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde   o zjavne   neopodstatnenú sťažnosť.   Namietať   porušenie   svojich   práv   v konaní   pred   ústavným   súdom   sú   totiž oprávnené len tie fyzické alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky zákonné podmienky spojené   s nadobudnutím   a uplatňovaním   takýchto   práv.   Z konania   o ústavnej   sťažnosti sú preto vylúčené také návrhy, keď sťažovateľ nesplnil niektorú zo zákonných podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého namietal na ústavnom súde. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal sťažovateľ (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 20/97).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Inými   slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uplatňovali porušenie viacerých základných práv, a to základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Sťažovatelia   sú   zastúpení   právnym   zástupcom   z radov advokátov.   Právny   zástupca   v petite   sťažnosti   však   uplatňuje   iba   vyslovenie   porušenia základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   2   a   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru. Vzhľadom na to, že ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom   sťažnosti,   zaoberal   sa   ústavný   súd   iba   porušením   základných   práv   uvedených v petite sťažnosti, teda čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   v 1.   rade   svojou   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   12.   februára 2004   už   raz   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 81 Cb 80/97 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 62/03. Ústavný súd túto sťažnosť odmietol uznesením č. k. IV. ÚS 154/04-36 z 12. mája 2004. V konaní vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. IV. ÚS 154/04 sťažovateľ v 1. rade uplatňoval vyslovenie porušenia svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 19 ods. 3, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V konaní vedenom   na   ústavnom   súde   pod   sp.   zn.   Rvp   286/05   sťažovatelia,   zastúpení   právnym zástupcom, uplatňujú v petite sťažnosti vyslovenie porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Teda v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   Rvp   286/05   sťažovateľ   v 1.   rade   duplicitne   uplatňuje   vyslovenie porušenia   svojich   základných   práv   rozsudkom   krajského   súdu   a rozsudkom   najvyššieho súdu v časti základných práv čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navyše, v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 286/05 uplatňuje vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu. Vzhľadom na to sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa 48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu a rozsudkom   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   odmieta   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie z dôvodu prekážky res iudicata (prekážky veci právoplatne rozhodnutej).

Vo zvyšnej časti (namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy rozsudkom   krajského   súdu   a rozsudkom   najvyššieho   súdu   a namietané   porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   o odmietnutí   dovolania   sťažovateľa   v 1.   rade) ide o sťažnosť   zjavne   neopodstatnenú,   pretože   zo   skutočností   uvedených   sťažovateľmi a nimi   predložených   dôkazov,   najmä   z rozsudku   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu nevyplýva,   že   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a ktoré   by   zároveň   mali   za následok porušenie označených základných práv alebo slobôd. Sťažovatelia si uplatňujú vyslovenie porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Avšak tento článok   ústavy   sa vzťahuje   na   porušenie   práv   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   nie všeobecnými súdmi. Pričom všeobecné súdy nie sú orgánmi verejnej správy. Z odôvodnení napadnutých   rozhodnutí   a z dôkazov   predložených   sťažovateľmi   ústavný   súd   zistil,   že krajský   súd   a najvyšší   súd   neporušili   základné   práva   sťažovateľov.   Správca   konkurznej podstaty   správne zahrnul majetok do   konkurznej   podstaty,   ktorého vylúčenie   navrhoval sťažovateľ v 1. rade. Sťažovateľ v 1. rade nadobudol majetok v rámci privatizácie zmluvou o predaji   časti   podniku   z 30.   apríla   1992.   Zmenou   spoločenskej   zmluvy   podpísanou sťažovateľmi bol tento majetok vnesený do spoločnosti Želstav A-Z, spol. s r. o. Návrh na registráciu zmien spoločenskej zmluvy bol zaslaný Štátnemu notárstvu Bratislava I a návrh podpísal   konateľ   JUDr.   Ing.   Dušan   Ďurďovič   23.   decembra   1992.   Štátne   notárstvo Bratislava I registrovalo zmenu spoločenskej zmluvy záznamom z 28. decembra 1992 pod č. RI 587/92. Uvedeným dňom zmena spoločenskej zmluvy nadobudla právoplatnosť a stala sa   účinnou.   Stala   sa   vkladuschopnou   listinou,   pretože   registráciou   zmeny   spoločenskej zmluvy   štátnym   notárstvom   bola   splnená   zákonná   požiadavka   v zmysle   §   133   ods.   2 Občianskeho zákonníka v znení platnom v roku 1992, podľa ktorého k platnosti zmluvy o prevode   nehnuteľností   je   potrebná   jej   registrácia   štátnym   notárstvom.   Teda   dňom registrácie zmeny spoločenskej zmluvy štátnym notárstvom prešlo na spoločnosť Želstav A-Z, spol. s r. o., vlastníctvo k hnuteľným a nehnuteľným veciam, ktoré žiadal z konkurznej podstaty   vylúčiť sťažovateľ v 1. rade. Teda   majetok bol správcom   konkurznej podstaty spísaný   oprávnene.   Nie   je   pravdivé   tvrdenie   sťažovateľa   v 1.   rade,   že   majetok   do spoločnosti Želstav A-Z, spol. s r. o., nikdy vnesený nebol. Teda sťažnosť sťažovateľov je zjavne neopodstatnená.

Pokiaľ   ide   o uznesenie   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   odmietnuté   dovolanie sťažovateľa v 1. rade, najvyšší súd rozhodol v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   Sťažovateľ   v 1.   rade   podal   dovolanie   proti   rozsudku najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Obo   62/03   z 24.   septembra   2003.   Týmto   rozsudkom   bol potvrdený   rozsudok   prvostupňového   súdu   –   krajského   súdu   sp.   zn.   81   Cb   80/97 z 9. decembra   2002,   ktorým   sa   zamietla   žaloba   sťažovateľa   v 1.   rade   o vylúčenie   vecí z konkurznej podstaty. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len ak to pripúšťa zákon. Sťažovateľom v 1. rade napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nie je rozsudkom, na ktorý sa vzťahuje prípustnosť dovolania uvedená v § 238 ods. 1, 2 a 3 písm. a) a b) OSP, pretože nejde o zmenený, ale o potvrdzujúci rozsudok   a jeho vydaniu   síce   predchádzalo zrušenie   prvšieho rozsudku,   ale súd prvého   stupňa rozhodol rovnako ako v prvšom rozsudku. Prípustnosť dovolania nevyplýva zo žiadneho ustanovenia §   238   OSP.   Prípustnosť   dovolania   nevyplýva   ani   z dovolacích   dôvodov   uvedených taxatívne v § 237 OSP. Z toho dôvodu v tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Sťažovatelia   namietali   v konaní   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   aj   zbytočné prieťahy   v konaní   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Účelom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade   neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95). Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že ak vec bola právoplatne skončená skôr, ako sa sťažovateľ domáhal ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   na   ústavnom   súde,   ústavný   súd   poskytuje   ochranu   tomuto základnému právu len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00).

Vzhľadom na to, že sťažnosť na prieťahy v konaní bola podaná až po právoplatnosti rozsudku   krajského   súdu,   rozsudku   najvyššieho   súdu   a   uznesenia   najvyššieho   súdu (právoplatnosť   22.   decembra   2004),   právoplatným   rozhodnutím   všeobecných   súdov   bol odstránený stav právnej neistoty, a preto ústavný súd už nemá právomoc na prerokovanie tohto porušenia.

K veci treba poznamenať, že pokiaľ ide o obe konania najvyššieho súdu (odvolacie a dovolacie) sťažnosť je zjavne neopodstatnená aj preto, že tieto súdy konali a rozhodli v primeranej lehote.

Sťažovateľka   v 2.   rade   nebola   účastníčkou   konania   vedeného   na   krajskom   súde pod sp. zn. 81 Cb 80/97 ani konania vedeného na najvyššom súde pod sp. zn. 6 Obo 62/03 a sp. zn. 1 Obdo V 9/2004. Vzhľadom na to je sťažnosť sťažovateľky v 2. rade podaná neoprávnenou   osobou.   Navyše,   v petite   sťažnosti   právny   zástupca   sťažovateľov sťažovateľku v 2. rade ani neuvádza.

Na základe uvedeného ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2005