znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 106/04-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. apríla 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   G.   Š.,   bytom   Ž.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   O.   V., Advokátska kancelária, V. K., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 2 Cb 38/01-122 z 18. júna 2003, ako aj postupom,   ktorý   uvedenému   rozhodnutiu   predchádzal,   a   rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   sp. zn.   43   Cob   367/03   z 3.   decembra   2003   vrátane   postupu,   ktorý uvedenému rozhodnutiu predchádzal, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2004 doručená   sťažnosť   G.   Š.,   bytom   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. O. V., Advokátska kancelária, V. K., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 Cb 38/01-122 z 18. júna 2003, ako aj postupom,   ktorý   uvedenému   rozhodnutiu   predchádzal,   a   rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 Cob 367/03 z 3. decembra 2003 vrátane predchádzajúceho postupu krajského súdu v uvedenej veci.

Sťažovateľka prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu uviedla, že bola spoločníčkou,   zamestnankyňou   a veriteľkou   obchodnej   spoločnosti   BIOPLANT SLOVAKIA, spol. s r. o., Veľký Krtíš. V roku 2000 sa dozvedela o existencii podľa jej tvrdenia „fingovanej   nájomnej   zmluvy“, na   základe   ktorej   mala   uvedená   obchodná spoločnosť bezodplatne prenechať Ing. P. S., bytom v S. Ľ., do užívania poľnohospodársku techniku   v hodnote   približne   19,6-milióna   slovenských   korún.   V dôsledku   uvedenej skutočnosti podala prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu okresnému súdu žalobu   o určenie   neplatnosti   uvedeného   právneho   úkonu,   t.   j.   „Zmluvy   o prenájme poľnohospodárskej techniky“ z 15. januára 1999 uzavretej medzi obchodnou spoločnosťou BIOPLANT   SLOVAKIA,   spol.   s   r.   o.,   Veľký   Krtíš   označenej   v žalobe   ako   žalovaný v I. rade (ďalej len „žalovaný v I. rade“) a Ing. P. S., bytom v S. Ľ., označeným v žalobe ako žalovaný   v II.   rade   (ďalej   len   „žalovaný   v II.   rade“).   Na   základe   návrhu   sťažovateľky z 9. októbra 2001 pripustil okresný súd uznesením č. k. 2 Cb 38/01-92 z 12. marca 2003, aby   do   konania   na   strane   žalobcu   pristúpila   obchodná   spoločnosť   GOLDENPLANT, v. o. s., Želovce, ktorá bola taktiež spoločníkom žalovaného v I. rade.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   2   Cb   38/01-122   z 18.   júna   2003   v spojení s doplňujúcim   rozsudkom   z 11.   júla   2003   (ktorým   okresný   súd   rozhodol   o trovách predmetného konania vo vzťahu k spoločnosti GOLDENPLANT, v. o. s., Želovce) žalobu zamietol. Sťažovateľka napadla uvedené rozhodnutie okresného súdu odvolaním. Krajský súd však rozsudkom sp. zn. 43 Cob 367/03 z 3. decembra 2003 prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Podľa   právneho   zástupcu   sťažovateľky: „Okresný   súd   prieťahmi   v konaní (námietkou príslušnosti súdu po absolvovaní už troch pojednávaní) odsunul rozhodovanie až na dobu, keď uplynula doba na ktorú bola uzatvorená fingovaná nájomná zmluva. Takto bol vyrobený dôvod na zamietnutie návrhu voči navrhovateľovi 2), lebo podľa názoru súdu nebol   už   daný   naliehavý   právny   záujem   na   strane   navrhovateľa   2)   keďže   medzičasom uplynula doba na ktorú bola zmluva o prenájme uzavretá. (...) Sťažovateľka predložila dôkazy   o tom,   že   jej   prenajímateľ   nevyplatil   viacmesačnú   mzdu,   dôkazy   o tom,   že   je veriteľkou prenajímateľa a že prenajímateľ pre fingovanú nájomnú zmluvu – neplatenie za používanie techniky, nevie si svoje záväzky plniť. Okresný ani krajský súd však nehodnotil tieto dôkazy vo vzťahu k aktívnej legitimite v spore a vo vzťahu k naliehavému právnemu záujmu o určenie neplatnosti tejto fingovanej nájomnej zmluvy.

Krajský súd sa nezaoberal nasledovnými bodmi odvolania: Bod 1) odvolania – nepreskúmal otázku aktívnej legitimity sťažovateľky v spore, či bolo správne, keď okresný súd návrh na určenie neplatnosti nájomnej zmluvy zamietol z dôvodu, že na strane navrhovateľky 1) nebola daná aktívne legitimácia v spore, v zmysle § 267 ods. 1 Obchodného zákonníka... (poukázal na to, že sťažovateľka sa dovolávala ochrany podľa Občianskeho zákonníka, pozn.)Bod 3) odvolania – nesprávne hodnotil trvanie nájomnej zmluvy, lebo podľa § 676 odsek 2 Obč. zák. ak nájomca užíva vec aj po skončení nájmu, nájom sa obnovuje a trvá až dodnes. Bod 4) odvolania – nevyhodnotil predložený dôkaz protokol o opakovanej daňovej kontrole DPH za rok 1999, podľa ktorého bola vyrúbená dodatočná DPH a penále vo výške 1,4 milióna Sk, vo vzťahu naliehavého právneho záujmu spoločníkov prenajímateľa o určenie neplatnosti   tejto   fingovanej   nájomnej   zmluvy.   Iba   pri   súdnom   určení   neplatnosti   tejto fingovanej nájomnej zmluvy môže BIOPLANT SLOVAKIA spol. s r. o., ktorej je navrhovateľ 2) spoločníkom, podať návrh na obnovu daňového konania vo veci vyrúbenia dodatočnej dane z pridanej hodnoty a penále, ktoré v súčasnosti dosahujú už výšku 4.8 milióna Sk. To znamená,   že   pre   spoločníkov   prenajímateľa   je   tu   naliehavý   právny   záujem   na   určení neplatnosti uvedenej nájomnej zmluvy... Bod   7)   odvolania   –   nezaoberal   dôkazom   –   zmluvou   o postúpení   pohľadávky   medzi postupcom BIOPLANT SLOVAKIA spol. s r. o. a sťažovateľkou v ktorej bola postúpená pohľadávka voči dlžníkovi Ing. P. S. za neoprávnené užívanie poľnohospodárskej techniky. Tento   dôkaz   preukazuje   naliehavý   právny   záujem   sťažovateľky   na   určenie   neplatnosti uvedeného úkonu. (...)“

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sa   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho splnomocneného právneho zástupcu domáhala, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 43 Cob 367/03 a Okresný súd vo Veľkom Krtíši vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Cb 38/01 porušili právo G. Š., domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd ruší Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu pod sp. zn. 43 Cob 367/03 zo dňa 3.12.2003 a vracia vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,-Sk.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu,   pričom   tomuto   základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne   procesné   garancie   v súdnom   konaní.   Obdobne   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03). Z obsahu predloženej sťažnosti však   vyplýva,   že   sťažovateľka   vidí   porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   v spôsobe,   akým   sa   okresný   súd   a krajský   súd vysporiadali   s vykonanými   dôkazmi   v rámci   ich   hodnotenia   a následného   vyvodenia zodpovedajúcich skutkových a právnych záverov v ich meritórnych rozhodnutiach.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je ústavný súd súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 38/01 a jeho následným rozsudkom č. k. 2 Cb 38/01-122 z 18. júna 2003 v spojení s doplňujúcim rozsudkom z 11. júla 2003, v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

Sťažovateľka sa ochrany svojich práv mohla podľa Občianskeho súdneho poriadku účinne domáhať a aj sa domáhala využitím riadneho opravného prostriedku – odvolania. Krajský súd bol teda v rámci odvolacieho konania vedeného pod sp. zn. 43 Cob 367/03 súdom, ktorý rozhodoval (v zmysle čl. 127 ústavy) o ochrane práv a slobôd sťažovateľky, porušenie ktorých v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta.

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   krajského   súdu   v súvislosti   s   jeho rozhodnutím   o odvolaní   sťažovateľky (rozsudkom   sp.   zn.   43   Cob   367/03   z 3.   decembra   2003)   sú   zlučiteľné   s označenými článkami ústavy. Ústavný súd sa pritom zaoberal iba účinkami výkonu právomoci krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľke ako žalobkyni v I. rade v posudzovanej veci, pretože ústavná sťažnosť   bola   podaná   iba   v jej   mene (ako   to   je nepochybne zrejmé nielen   z označenia účastníkov konania pre ústavným súdom, ale aj zo samotnej formulácie návrhu rozhodnutia v ústavnej sťažnosti).

Po   oboznámení   sa   s obsahom rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   2   Cb   38/01-122 z 18. júna   2003,   ako   aj   s obsahom rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   43   Cob   367/03 z 3. decembra 2003 dospel ústavný súd k záveru, že oba súdy svoje rozhodnutia náležite odôvodnili. Súd prvého stupňa uviedol, ktoré skutočnosti považoval na základe vykonaného dokazovania za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, a náležite odôvodnil aj použitie príslušných ustanovení právnych   predpisov,   podľa   ktorých   zistený   skutkový   stav   posúdil.   Odvolací   súd   sa   so skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového súdu stotožnil.

Podľa záveru oboch súdov sťažovateľka (ako žalobkyňa v I. rade) „nepreukázala“ aktívnu   legitimáciu   v uvedenej   veci,   pretože   nebola   účastníkom   napadnutého   právneho vzťahu a v čase podania žaloby ani spoločníčkou žalovaného v I. rade.

Z   rozhodnutia   krajského   súdu   sp.   zn.   43   Cob   367/03   z 3.   decembra   2003, s prihliadnutím k obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa je pritom podľa názoru ústavného súdu   zjavné,   že   tento   sa   zaoberal   námietkami   sťažovateľky.   Z jeho   záverov   nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené   skutočnosti   nedomnieva,   že   by   závery   krajského   súdu   v predmetnej   veci   bolo možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné so sťažovateľkou označenými článkami ústavy.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade   sú   zlučiteľné   so   sťažovateľkou   označenými   právami   podľa   ústavy,   sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2004