znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 105/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25,   Bratislava,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   13970/2012,   Rvp   13972/2012, Rvp 14693/2012, Rvp 11113/2012, Rvp 14694/2012 a sp. zn. Rvp 14695/2012, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná   konateľ   a advokát   doc.   JUDr.   Branislav   Fridrich,   PhD.,   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom postupom Okresného súdu Partizánske a jeho uzneseniami sp. zn. 2 Er 1804/2008   zo   7.   novembra   2011   (Rvp   13970/2012),   sp.   zn.   2   Er   1813/2008 zo 7. novembra 2011 (Rvp 13972/2012), Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom a jeho uznesením   sp.   zn.   6   Er/1141/2008   z 20.   apríla   2012   (Rvp   14113/2012),   postupom Okresného súdu Prievidza a jeho uzneseniami sp. zn. 9 Er 2465/2008 z 10. novembra 2011 (Rvp 14693/2012), sp. zn. 15 Er 2778/2007 z 12. júla 2011 (Rvp 14694/2012) a sp. zn. 15 Er   44/2007   zo 14.   septembra   2011   (Rvp   14695/2012)   a postupom   Krajského   súdu v Trenčíne   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn.   16   CoE/20/2012   z 30. augusta   2012 (Rvp 13970/2012), sp. zn. 8 CoE/25/2012 z 30. augusta 2012 (Rvp 13972/2012), sp. zn. 4 CoE/126/2012 zo 7. augusta 2012 (Rvp 14113/2012), sp. zn. 4 CoE/27/2012 zo 7. augusta 2012   (Rvp   14693/2012),   sp.   zn.   4   CoE/71/2012   zo   7. augusta   2012   (Rvp   14694/2012) a sp. zn. 4 CoE/13/2012 zo 7. augusta 2012 (Rvp 14695/2012) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod   sp. zn. Rvp 13970/2012, Rvp 13972/2012, Rvp 14113/2012, Rvp 14693/2012, Rvp 14694/2012 a sp.   zn.   Rvp   14695/2012 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené pod sp. zn. III. ÚS 105/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 15., 28. novembra   2012   a   7.   decembra   2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   a na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   47   Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Okresného súdu Partizánske a jeho uzneseniami sp. zn. 2 Er 1804/2008 zo 7. novembra 2011 (Rvp 13970/2012), sp. zn. 2 Er 1813/2008 zo 7. novembra 2011 (Rvp 13972/2012), postupom Okresného súdu Nové Mesto   nad   Váhom   a   jeho   uznesením   sp.   zn.   6   Er/1141/2008   z 20.   apríla   2012 (Rvp 14113/2012),   postupom   Okresného   súdu   Prievidza   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn. 9 Er 2465/2008 z 10. novembra 2011 (Rvp 14693/2012), sp. zn. 15 Er 2778/2007 z 12. júla 2011 (Rvp 14694/2012) a sp. zn. 15 Er 44/2007 zo 14. septembra 2011 (Rvp 14695/2012), a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 16 CoE/20/2012 z 30. augusta 2012 (Rvp 13970/2012), sp. zn. 8 CoE/25/2012 z 30. augusta 2012 (Rvp 13972/2012), sp. zn. 4 CoE/126/2012 zo 7. augusta 2012 (Rvp 14113/2012), sp. zn.   4   CoE/27/2012   zo   7. augusta   2012   (Rvp   14693/2012),   sp.   zn.   4   CoE/71/2012 zo 7. augusta   2012   (Rvp   14694/2012)   a   sp.   zn.   4   CoE/13/2012   zo 7. augusta   2012 (Rvp 14695/2012) (ďalej aj „uznesenia krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov   a   v   rámci   svojej   činnosti poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci   dobrovoľne   nepristúpili   k   úhrade   svojich   záväzkov,   ich   pohľadávky   voči sťažovateľke   sa   stali   splatnými   a   v   nadväznosti   na   podmienky   dojednané   v   úverových zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základe   rozhodcovských   rozsudkov   vydaných   v   týchto   konaniach   začaté   exekučné konania.   V   ďalších   prípadoch   boli   na   základe   splnomocnenia   udeleného   dlžníkmi pri podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencami dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa   taktiež   stali   exekučnými   titulmi,   na   podklade   ktorých   boli   v   prospech   sťažovateľky začaté exekučné konania. V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, Okresného súdu Partizánske a Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresné súdy“) v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich   exekučných   konaní.   Krajský   súd   na   odvolania   sťažovateľky   svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté uznesenia okresných súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   atakuje   právne   závery   vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresných súdov a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych   predpisov   na   predmetnú   právnu   vec   sa   vzťahujúcich,   a   zároveň   poskytuje ústavnému   súdu   vlastnú   interpretáciu   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   uvedené konania.

V doplneniach   sťažností   doručených   ústavnému   súdu   25.   júla   2013   sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ, informovaný o svojich   právach,   navrhne,   aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti   zaväzuje   vnútroštátny   súd,   ktorý   konštatoval   v rámci preskúmavania   ex   offo   nekalú   povahu   zmluvnej   podmienky,   informovať   účastníkov konania   v spore   a vyzvať   ich,   aby   sa   k tomu   kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 47 charty postupom a uzneseniami okresných súdov a postupom   a   uzneseniami   krajského   súdu   v   uvedených   konaniach,   zruší   označené uznesenia   okresných   súdov   a   uznesenia   krajského   súdu,   veci   vráti   okresným   súdom na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 13970/2012, Rvp 13972/2012, Rvp 14113/2012,   Rvp 14693/2012, Rvp 14694/2012 a sp.   zn.   Rvp   14695/2012   a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.1 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   okresných   súdov v označených konaniach a napadnutými uzneseniami okresných súdov

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresných súdov a nimi vydané uznesenia o zastavení exekúcie, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto uzneseniam bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označené uznesenia okresných súdov, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutí predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom.   S prihliadnutím   na   to   bolo   preto   potrebné   túto   časť   sťažností   odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.2 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   krajského   súdu v označených konaniach a napadnutými uzneseniami krajského súdu

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky a plne sa stotožňuje s dôvodmi,   ktoré v nich uviedol, napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27.   septembra   2011,   sp.   zn.   I.   ÚS   227/2012   zo   16.   mája   2012,   I.   ÚS   382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012 a sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie, pretože rozhodcovský   rozsudok   a tiež   notárska   zápisnica,   ako   to   bolo   v týchto   prípadoch, na podklade   ktorých   boli exekúcie vedené (resp.   navrhnuté), neboli z rôznych   dôvodov spôsobilým exekučným titulom na vedenie exekúcie.

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúce   súdy   pred   rozhodnutím   o posúdení zmluvnej   podmienky   (rozhodcovskej   doložky)   ako   nekalej   nedali   účastníkom   konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21.   februára   2013.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   predovšetkým   pripomína,   že sťažovateľka   mala   možnosť   oboznámiť   sa   s dôvodmi   zastavenia   exekučného   konania a neprípustnosti   exekúcie   z už   uvádzaných   dôvodov   z   uznesení   okresného   súdu,   proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti   uzneseniu   okresného   súdu)   v tom   smere,   že   si   neprajú,   aby   bolo   v ich   prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a uznesenia   postačuje,   aby   bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade   prisúdilo   len   funkciu   akéhosi   kasačného   orgánu,   bez   reálnej   možnosti konvalidovať   prípadné   procesné   nedostatky vlastným   postupom.   Na   základe   uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných   veciach   princíp   kontradiktórnosti   súdneho   konania,   ktorý   je   obsahom   práv zaručených   čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47   charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

Prihliadajúc   na   zásady   procesnej   hospodárnosti   preto   ústavný   súd   tieto   sťažnosti odmietol   z rovnakých   dôvodov   bez   odôvodnenia   (posledná   veta   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014