znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 105/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., T., zastúpenej advokátom JUDr. P. T., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb 2/2008 a jeho rozsudkom z 26. apríla 2011 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Obdo 45/2011 a jeho uznesením z 25. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 7. februára 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   (ďalej   len  ,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len,,krajský súd“ alebo „odvolací súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb 2/2008 (správne má byť 21 CoKR/25/2010, pozn.) a jeho rozsudkom z 26. apríla 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 45/2011 a jeho uznesením z 25. októbra 2011 (ďalej len,,uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh okrem iného vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou na Okresnom súde Trnava (ďalej len,,okresný súd“) domáhala proti správcovi konkurznej podstaty úpadcu T., (ďalej len „žalovaný“), vylúčenia veci – nehnuteľností z konkurznej   podstaty   úpadcu,   keďže   bola   vedená   ako   vlastníčka   týchto   nehnuteľnosti   v katastri nehnuteľností a tieto nadobudla v roku 1998 od predávajúceho T., spol. s r. o.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 25 Cbi/2/2008 z 27. apríla 2010 žalobu sťažovateľky zamietol. Podľa sťažovateľky okresný súd založil svoje rozhodnutie najmä «na tom, že na základe oboznámenia sa s privatizačným projektom spoločnosti T., š. p., ako aj s ďalšími listinnými   dôkazmi,   dospel   k   záveru   o   tom,   že   sporné   nehnuteľnosti   neboli   predmetom privatizačného projektu, z dokladov nevyplýva, aký majetok vstupuje do privatizácie, došlo k   dodatočnej   neoprávnenej   manipulácii   s   dokladmi,   a   teda   sporné   nehnuteľnosti   nikdy neboli v rámci privatizácie platne nadobudnuté spoločnosťou T., a. s. a preto aj všetky ďalšie prevody vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam zo spoločnosti T., a. s. až k sťažovateľke sú neplatné.

Pokiaľ ide o zásadnú námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej bolo potrebné riadiť sa zákonom   č.   17/1993   Zb.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   Slovenskej   národnej   rady   č. 253/1991 Zb. o pôsobnosti orgánov Slovenskej republiky vo veciach prevodov majetku štátu na   iné   osoby   a   o   Fonde   národného   majetku   Slovenskej   republiky   v   znení   neskorších predpisov a zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov, menovite jeho ustanovením čl. IV, okresný súd dospel k záveru, že ustanovenie čl. IV zákona č. 17/1993 Zb. na daný prípad nie je možné použiť, nakoľko by išlo o neprípustnú retroaktivitu, keďže zákon č. 17/1993 Zb. nadobudol účinnosť 1. 1. 1993 a predmetný privatizačný projekt bol vyhotovený a schválený pred týmto dátumom. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 Cb 2/2008 z 26. 4. 2011 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 45/2011 z 25. 10. 2011 bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté.

Na   dobrovoľnej   dražbe   konanej   19.   8.   2011   bola   sťažovateľka   nútená   sporné nehnuteľnosti po druhý krát kúpiť, a to za cenu 657.000 €...

Sťažovateľka má za to, že bolo povinnosťou všeobecných súdov aplikovať na vec ustanovenie   čl.   IV   zákona   č.   17/1993   Zb.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   Slovenskej národnej   rady   č.   253/1991   Zb.   o   pôsobnosti   orgánov   Slovenskej   republiky   vo   veciach prevodov majetku štátu na iné osoby a o Fonde národného majetku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého

(1) Ak pri prevode alebo prechode majetku vo vlastníctve štátu na iné osoby, ktorý sa uskutočnil podľa osobitných predpisov 1), boli porušené ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov, je štát oprávnený podať návrh na určenie neplatnosti prevodu alebo prechodu vlastníctva. Pri podaní návrhu a v konaní pred súdom zastupuje štát prokurátor. (2)   Návrh   na   začatie   konania   možno   podať   do   troch   rokov   od   prevodu   alebo prechodu vlastníctva."

Citovaný zákon síce neobsahuje obvyklé prechodné a záverečné ustanovenia, avšak zároveň žiadnym spôsobom neurčuje jeho aplikáciu iba na „privatizácie“ po 1. 1. 1993. Výklad nemožnosti „retroaktivity“ je teda iba subjektívnym názorom obzvlášť v danom prípade, keď na jeho aplikáciu (uplynutie prekluzívnej lehoty) zostávala ešte doba do konca marca 1994 teda jeden rok a 8 mesiacov, kedy sa prostredníctvom prokurátora mohla napadnúť privatizácia z 1. 4. 1991 - teda nie retroaktívne.

Nie je prípustné, aby privatizácie realizované podľa jedného a toho istého zákona požívali   odlišnú   ochranu   právnej   istoty   vlastníctva   investorov,   pri   preukázateľných pochybeniach štátu v konkrétnych prípadoch.

Ak by teda všeobecné súdy boli na vec použili predmetný zákon, nebolo by možné v dôsledku   uplynutia   prekluzívnej   lehoty   spochybňovať   zákonnosť   privatizácie,   v   ktorej nadobudla sporné nehnuteľnosti spoločnosť T., a. s.

Sťažovateľka považuje výklad všeobecných súdov o nemožnosti aplikovať na danú vec ustanovenia čl. IV zákona č. 17/1993 Zb. za hrubo arbitrárny a v rozpore s princípmi právneho   štátu.   Navyše,   krajský   súd   sa   v   namietanom   rozhodnutí   nijakým   spôsobom nevysporiadal   s   námietkou   sťažovateľky   ohľadom   potreby   aplikácie   čl.   IV   zákona   č. 17/1993 Zb. na danú vec.

Je celkom neprijateľné, aby sťažovateľka, ktorá nadobudla sporné nehnuteľnosti v dobrej viere ešte v roku 1998, nie v rámci privatizácie, ale dlho po nej, mala doplácať na chyby štátu, ku ktorým došlo pri privatizácii v roku 1991.

Taktiež je celkom neprijateľné, že v dôsledku rozhodnutí všeobecných súdov musela sťažovateľka sporné nehnuteľnosti opäť kúpiť na dražbe, keďže je na nich sústredená celá jej podnikateľská činnosť. Sťažovateľka investovala do sporných nehnuteľností a do svojho podnikania   spojeného   s   nimi   stovky   miliónov   korún   a   EUR   a   ešte   aj   teraz   počas celosvetovej   krízy   na   daných   nehnuteľnostiach   produkuje   a   zamestnáva   cca   200 zamestnancov.».

V petite sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že:„Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok podľa či. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   Obdo   45/2011   a   jeho   uznesením   z   25.   10.   2011   a   postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb 2/2008 a jeho rozsudkom z 26. 4. 2011 porušené.

... zrušuje uznesenie najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Obdo 45/2011 z 25. 10. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

alternatívne... zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25 Cb 2/2008 z 26. 4. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd... alebo Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume 2x123,50 + 2x7,41) = 261,82 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti   namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označených práv došlo rozsudkom krajského súdu sp. zn. 21 CoKR/25/2010 z 26. apríla 2011, ktorý sa „v namietanom rozhodnutí nijakým spôsobom nevysporiadal s námietkou sťažovateľky ohľadom potreby aplikácie čl. IV zákona č. 17/1993 Zb. na danú vec...“, a tiež to, že rozhodnutia všeobecných súdov v jej veci sú arbitrárne a v rozpore s princípmi právneho štátu. Sťažovateľka v petite sťažnosti žiada vysloviť porušenie svojich označených práv rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, žiada uznesenie najvyššieho súdu zrušiť, alternatívne zrušiť aj rozsudok krajského súdu.

Ústavný súd zistil, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 25 Cbi/2/2008 z 27. apríla 2010 zamietol jej žalobu o vylúčenie veci (nehnuteľností) z konkurznej podstaty úpadcu. Toto rozhodnutie potvrdil ako vecne správne krajský súd rozsudkom sp. zn. 21 CoKR/25/2010 z 26. apríla 2011.

Proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   podala   4.   júla   2011   dovolanie   sťažovateľka, v ktorom tvrdila, že rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu spočívajú na nesprávnom posúdení   veci,   pretože   odvolací   súd   sa   nezaoberal   otázkou   vydržania   nehnuteľností,   či aplikácie zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 17/1993 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 253/1991 Zb. o pôsobnosti orgánov Slovenskej republiky vo veciach prevodov majetku štátu na iné osoby a o Fonde národného majetku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu   majetku   štátu   na   iné   osoby   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 17/1993 Z. z.), ktorý podľa sťažovateľky má zásadný vplyv na objektívne rozhodnutie vo veci samej.

Najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľky   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   po   jeho preskúmaní odmietol, pretože dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ani v zmysle § 237 OSP.

Vzhľadom na to, že najvyšší súd odmietol dovolanie z procesných dôvodov, ústavný súd preskúmal aj rozhodnutie krajského súdu a dospel k záveru, že námietky sťažovateľky v okolnostiach danej veci sú nedôvodné. Hoci krajský súd jej naozaj nedal odpoveď na zásadnú   námietku,   ktorou   tvrdila,   že   na   jej   prípad   sa   malo   aplikovať   ustanovenie čl. IV zákona č. 17/1993 Z. z., ale na druhej strane prvostupňový súd dal jasnú odpoveď na všetky   otázky.   Z odôvodnenia   rozhodnutia   okresného   súdu   okrem   iného   vyplýva: „V prejednávanej veci ide o absolútnu neplatnosť rozhodnutí, ktorými malo dôjsť k prevodu majetku štátneho podniku na FNM a následne na akciovú spoločnosť... Ustanovenie čl. IV zákona č. 17/1993 Zb. ktorým sa novelizuje zákon č. 91/1992 Zb. a nadobudol účinnosť dňa 1. 1. 1993, určuje štátu možnosť domáhať sa neplatnosti v určitej lehote. V konkurznom konaní   a   ani   v   tomto   konaní   sa   nedomáha   štát   neplatnosti   prevodu   alebo   prechodu vlastníctva štátu na iné osoby. Okrem toho vzhľadom na všeobecne platné zásady právneho štátu nie je však možná retroaktivita právnej úpravy bez výslovného určenia v právnom predpise, preto nemožno tento zákon použi na privatizačný projekt vyhotovený a schválený pred účinnosťou tohto zákona.“ S týmito závermi sa krajský súd stotožnil podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP.

Obdobne   sa   krajský   súd   stotožnil   so   závermi   okresného   súdu   k   zákonným predpokladom vydržania, ktoré boli rozvedené na s. 13 a 14, a ústavný súd nemá žiadny relevantný dôvod do tohto rozhodnutia zasahovať, pretože je legitímne a zrozumiteľné. Aj ďalšie skutkové a právne závery okresného súdu v danej veci (spolu na 18 s.) nemožno označiť za arbitrárne a bez opory v platnej legislatíve, a preto je podľa názoru ústavného súdu aj rozsudok krajského súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný, pretože dáva zrozumiteľným spôsobom odpoveď aj na iné relevantné právne otázky, ktoré s vecou súvisia. Inak povedané, vo vzťahu k rozsudku krajského súdu absentuje v sťažnosti ústavno-právny rozmer a možný zásah do označených práv sťažovateľky.

Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) by došlo   vtedy,   ak   by   komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva na nezávislom   a   nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo ak by v   prípade opravných   konaní všeobecný   súd   odmietol   opravný   prostriedok,   alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím, čo však nie je evidentne prípad sťažovateľky.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09, I. ÚS 51/2010). Ústavný súd v tejto   súvislosti   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   pri   uplatňovaní   svojej právomoci   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

V   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti nezistil   nič,   čo   by   ho   robilo   ústavne   neakceptovateľným,   a   teda   vyžadujúcim   korekciu zo strany   ústavného   súdu.   Pokiaľ   teda   ide   o   namietaný   zásah   do   základných   práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu a rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 OSP).

Ústavný súd preto konštatuje, že nezistil ani nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu (v spojení s rozhodnutím okresného súdu) pri aplikácii sporného čl. IV zákona č. 17/1993 Z. z., resp. iných právnych otázok (otázky vydržania), ktoré by mali za následok porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd jej sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Obdobne sťažnosť je zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu,   ktorý   odmietol   dovolanie   sťažovateľky   z   procesných   dôvodov   ako   neprípustné, pretože   z   odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplývajú zákonné   dôvody,   pre   ktoré   najvyšší   súd   rozhodol   tak,   ako   rozhodol,   hoci   najvyšší   súd posudzoval   rozsudok   krajského   súdu   len   z   hľadiska   ním   vymedzenej   dovolacej   otázky (nesprávne   právne   posúdenie   veci)   a   jeho   prieskum   z   hľadiska   možného   zásahu   do základných práv a slobôd sťažovateľa v ostatných smeroch nebol ani realizovaný.

K   tomu   ústavný   súd   tiež   poznamenáva,   že   sťažovateľka   v   sťažnosti   bližšie   ani neuviedla (konkrétne neodôvodnila), v čom vidí porušenie svojich označených práv podľa ústavy a dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu, a preto ústavný súd v záujme ochrany jej práv a argumentácie pristúpil len k posúdeniu rozsudku krajského súdu.

K   námietke   sťažovateľky   týkajúcej   sa   porušenia   jej   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd tiež stručne uvádza, že jeho judikatúra je stabilizovaná   v   tom   smere,   že   všeobecný   súd   v   zásade   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť majetok), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné   princípy   postupu   vyplývajúce z čl.   46   až čl.   48   ústavy   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 392/08, I. ÚS 51/2010).

Z   tohto   dôvodu   je   preto   v   kontexte   už   uvedeného   sťažnosť   taktiež   zjavne neopodstatnená, a navyše v okolnostiach prípadu ústavný súd ani nezistil, že by mohla byť daná   príčinná   súvislosť   medzi   námietkami   sťažovateľky   a   namietaným   porušením základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy. Preto bola jej sťažnosť odmietnutá v tejto časti tiež ako zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní neprichádzalo do   úvahy   už   rozhodovanie   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky   (zrušenie   uznesenia najvyššieho súdu, rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2012