znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 105/2011-74

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júna 2011 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosti S., B., zastúpeného A..,   s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   6   NcC   8/2010 z 3. novembra 2010 a sp. zn. 1 NcC 22/2010 z 8. novembra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 2/2011 z 20. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   S.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu v   Prešove   sp.   zn.   6   NcC   8/2010   z   3.   novembra   2010   a   sp.   zn.   1   NcC   22/2010 z 8.   novembra   2010   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Nc 2/2011 z 20. januára 2011   p o r u š e n é   b o l o.

2. Základné právo S. na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   a základné právo   vyjadriť sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 NcC 8/2010 z 3. novembra 2010 a sp. zn. 1 NcC 22/2010 z 8. novembra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 2/2011 z 20. januára 2011 p o r u š e n é   n e b o l o.

3. Uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 NcC 8/2010 z 3. novembra 2010 a sp. zn. 1 NcC 22/2010 z 8. novembra 2010 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 2/2011 z 20. januára 2011   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove   j e   p o v i n n ý   uhradiť S. trovy konania v sume 628,36 € (slovom šesťstodvadsaťosem eur a tridsaťšesť centov) na účet A.., s. r. o., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2011   doručená   sťažnosť   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)   sp. zn. 6 NcC 8/2010 z 3. novembra 2010. Ďalej bola ústavnému súdu doručená 4. februára 2011 aj sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   vyjadriť   sa   ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   1   Nc 2/2011   z   20.   januára 2011.   Napokon   bola   18. februára 2011 ústavnému súdu doručená sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 NcC 22/2010 z 8. novembra 2010, ktorou sťažovateľ namietal porušenie tých istých   základných   práv   podľa   ústavy   a   práva   podľa   dohovoru,   ako v sťažnosti doručenej 4. februára 2011.  

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 105/2011-19 z 15. marca 2011 už označené sťažnosti   spojil   na   spoločné   konanie   podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) a § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a prijal ich na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Súčasne podľa § 52 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   odložil   vykonateľnosť   uznesení   krajského   súdu   sp.   zn. 6 NcC 8/2010 z 3. novembra 2010 a sp. zn. 1 NcC 22/2010 z 8. novembra 2010 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 2/2011 z 20. januára 2011 až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.

Sťažovateľ   bol   v   postavení   žalovaného   účastníkom   konania   vedeného   Okresným súdom Poprad (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 20 C/139/2008, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o návrhu spoločnosti E., C. (ďalej aj „žalobca“), predtým spoločnostiA., s. r. o., S., na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi pohľadávku v sume 60 408   874,60   €   (pôvodne   žalobca   žiadal   zaplatenie   sumy   52   756   849,73   €).   Vo   veci v súčasnosti koná krajský súd, ktorý má rozhodovať v odvolacom konaní pod sp. zn. 17 Co 99/2010,   17   Co   100/2010.   Súčasne   je   sťažovateľ   aj   účastníkom   konania   v   postavení žalovaného vedeného okresným súdom pod sp. zn. 13 C/270/2008, ktorého predmetom je rozhodovanie   o   návrhu   toho   istého   žalobcu   na   uloženie   povinnosti   zaplatiť   žalobcovi pohľadávku v sume 15 858 674,24 €. Napokon je sťažovateľ ako žalovaný účastníkom konania vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   17   C/257/2008,   ktorého   predmetom   je rozhodovanie o návrhu označeného žalobcu na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť sumu 23 183 243,64 €. Ústavný súd zistil, že vo veciach vedených okresným súdom pod sp. zn. 13 C/270/2008 a sp. zn. 17 C/257/2008 nebolo dosiaľ vydané meritórne rozhodnutie.

Z   obsahu   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľ   namietal   zaujatosť   sudcov prejednávajúcich   jeho   právne   veci,   a   to   konkrétne   zaujatosť   sudkyne   okresného   súdu JUDr. M. M. konajúcej vo veci vedenej pod sp. zn. 17 C/257/2008 a sudcu okresného súdu JUDr.   P.   K.   konajúceho   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   13   C/270/2008,   ako   aj   sudkýň krajského súdu JUDr. J. B., JUDr. G. V. a JUDr. Z. S. tvoriacich senát krajského súdu konajúci o odvolaniach vedených pod sp. zn. 17 Co 99/2010, 17 Co 100/2010 vo veci okresného súdu sp. zn. 20 C 139/2008. Súčasne sťažovateľ namietal aj zaujatosť všetkých ostatných sudcov krajského súdu.

Uvedení sudcovia majú byť vylúčení najmä z dôvodu, že sú (prípadne v minulosti boli)   kolegami   bývalého   sudcu   okresného   súdu   JUDr.   J.   B.,   ktorý   je   otcom Ing.   J.   B.,   v   minulosti   pôsobiaceho   vo   funkcii   konateľa   spoločností,   ktoré v   označených   právnych   veciach   boli   pôvodnými   žalobcami   –   A.,   s.   r.   o.,   A., s. r. o., a A., s. r. o.

K pochybnosti o zaujatosti sudkyne JUDr. M. M. sťažovateľ predovšetkým uviedol, že o „existencii tohto príbuzenského pomeru mala vedomosť nielen konajúca sudkyňa, ale aj protistrana žalovaného (a to už v štádiu začatia súdneho konania, kedy žalobcom bola spoločnosť A., s. r. o.). O tejto skutočnosti nemal vedomosť len sťažovateľ. Z uvedeného môžu vyvstať úvahy, či sa od konajúcej sudkyne legitímne neočakávalo (aj s ohľadom na ústavný   princíp   rovnosti   účastníkov),   aby   o   tejto   podstatnej   skutočnosti   minimálne informovala   žalovaného   alebo   postupom   podľa   §15   O.   s.   p.   sama   túto   skutočnosť neodkladne oznámila predsedovi súdu.... Tým, že zákonná sudkyňa takto nepostupovala, nebolo   porušené   len   právo   sťažovateľa   na   nezávislý   a   nestranný   súd,   ale   aj   právo   na rovnosť účastníkov v konaní..., čo zakladá aj porušenie čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.... Pochybnosti o objektívnej nestrannosti konajúcej sudkyne umocňoval aj jej procesný postup vo vzťahu k Ing. J. B., keď sa voči nemu bez náležitého odôvodnenia nepoužilo žiadne zákonné opatrenie na zabezpečenie jeho prítomnosti na pojednávaní po tom,   čo   sa   dvakrát   nedostavil   na   pojednávanie.  ...   Nie   je   možné   vylúčiť,   že   takáto benevolencia mohla byť ovplyvnená aj tým, že poriadkové opatrenia by boli použité voči synovi jej kolegu. Túto skutočnosť zvýrazňuje aj to, že Ing. J. B. nemal byť správne vypočutý ako   svedok,   ale   ako   účastník   konania.   A   účastník   konania   má   prirodzený   záujem   na výsledku sporu. Bývalého člena štatutárneho orgánu právnickej osoby má súd vypočúvať ako účastníka, a nie ako svedka (Uznesenie NS ČR, spis. zn. 21 Cdo 2678/2000 uverejnené v Zbierke rozhodnutí NS ČR, zväzok 12 pod číslom 853).... Nemožno súhlasiť ani s tým názorom Krajského súdu v Prešove, že pochybnosti o zaujatosti boli rozptýlené aj tým, že v minulosti aj protistrana sťažovateľa namietala zaujatosť konajúcej sudkyne. Krajský súd v Prešove opomína, že námietka protistrany sťažovateľa sa neopierala o totožný dôvod (hoci o   ňom   protistrana   sťažovateľa   mala   zjavnú   vedomosť).   Pričom   z   procesných   úkonov vykonaných   protistranou   sťažovateľa   nie   je   možné   vylúčiť   aj   to,   že   podaná   námietka zaujatosti mala obštrukčný charakter s cieľom odročiť nariadené pojednávanie.“

Obdobne   sťažovateľ   argumentoval,   aj   pokiaľ   išlo   o   namietanú   zaujatosť   sudcu JUDr. P. K. Dôvody na vylúčenie uvedeného sudcu z konania majú spočívať predovšetkým v   okolnostiach,   ku   ktorým   sa   krajský   súd   v   uznesení   sp.   zn.   1   NcC   22/2010 z   8.   novembra   2010   nevyjadril   a   v   podrobnostiach   sa   zhodujú   s dôvodmi   uvedenými v sťažnosti týkajúcej sa nevylúčenia sudkyne JUDr. M. M.

V sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol rôzne okolnosti   spochybňujúce   objektívnu   nestrannosť   sudkýň   krajského   súdu   a   arbitrárnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 2/2011 z 20. januára 2011, z ktorých ústavný súd zdôrazňuje nasledovné:

«Najvyšší   súd   SR   nevykonal   žiadne   zistenia   za   účelom   preukázania   existencie príbuzenského pomeru medzi konateľom pôvodného žalobcu a sudcom Okresného súdu v Poprade JUDr. J. B. Zastávame názor, že s ohľadom na vysokú hodnotu predmetu konania (ratione valoris) bolo takéto zisťovanie žiaduce... Podľa nášho názoru súd pri rozhodovaní o   námietke   zaujatosti   je   povinný   vychádzať   na   základe   objektívne   zisteného   stavu   a zabezpečiť si všetky nevyhnutné podklady potrebné k rozhodovaniu, a to navyše za situácie, keď jedným z dvoch podstatných dôvodov námietky zaujatosti je tvrdený príbuzenský pomer. Inými slovami povedané od Najvyššieho súdu SR sa legitímne očakávalo, že v snahe, vylúčiť akékoľvek možné pochybnosti o zaujatosti predsedníčky senátu 17 Co sa takéto triviálne preverenie vykoná...

Najvyšší   súd   SR   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   odkazuje   na   uznesenie, spis. zn. 1 Nc 8/2010 z 29. 04. 2010, pričom opomína, že v danej veci existuje rozdielna judikatúra (napr. Uznesenie NS SR, spis, zn. 4 NdC 30/2009 zo dňa 27. 08. 2009)... Za situácie, kedy na úrovni Najvyššieho súdu SR neexistuje ustálenosť judikatúry v danej veci, ba práve naopak judikatúra je protichodná, nemôže obstáť odôvodnenie súdu, poukazujúce len na jeden smer súdnych rozhodnutí bez toho, aby sa náležité vysporiadalo s ostatnými rozhodnutiami, ktorých právne závery sú v protiklade. Takýto postup porušuje nielen právo sťažovateľa   na   nezávislý   a   nestranný   súd,   ale   aj   jeho   právo   na   riadne   odôvodnenie napadnutého uznesenia, a tým aj právo na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru)... Ďalším dôvodom zaujatosti je skutočnosť, že pri nahliadnutí do súdneho spisu (08. 09.   2010)   nám   bolo   znemožnené   realizovať   naše   zákonné   právo   preveriť,   či   vec   bola pridelená zákonnému sudcovi (senátu 17 Co), a to tým, že zberný spis (ktorý má obsahovať listiny   umožňujúce   vykonať   takúto   previerku)   nebol   súčasťou   príslušného   spisového materiálu, a to bez náležitého odôvodnenia. Dôvod prezentovaný súdnou tajomníčkou (čo preukazuje úradný záznam), že zberný spis má u seba sudkyňa, ktorá do 15. septembra 2010 čerpá dovolenku, nemožno považovať za legitímny a hlavne racionálne obhájiteľný, keďže nebolo   vysvetlené,   prečo   sa časť   súdneho spisu takto „oddelila“   a   nebola k dispozícií účastníkovi na nahliadnutie, a to práve v čase, keď zákonná sudkyňa čerpala dovolenku (t. j. bolo zrejmé, že súdny spis nie je potrebný na vykonanie žiadnych procesných úkonov)... Vyvstávajú legitímne pochybnosti, aký legitímny cieľ sledovalo „oddelenie“ zberného spisu od   ostatného   spisového   materiálu;   tieto   pochybnosti   sú   umocnené   tým,   že   sa   k   nim nevyjadrila   sama   predsedníčka   senátu   17   Co,   a   to   aj   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   ich namietal... Tieto skutočnosti zostali bez povšimnutia Najvyššieho súdu SR, ktorý ako súd nadriadený   sa   mal   vysporiadať   aj   s   touto   okolnosťou,   resp,   vyžiadať   si   stanovisko   od predsedníčky senátu k tejto časti námietky.   A preto je napadnuté rozhodnutie zaťažené nadmernou formálnosťou a odôvodnenie je arbitrárne, pokiaľ Najvyšší súd SR zvýrazňuje, že sťažovateľ v doplňujúcom písomnom podaní doručenom Krajskému súdu v Prešove dňa 12. 10. 2010 túto časť námietky znova nezopakoval...»

Sťažovateľ bol vo všetkých troch sťažnostiach toho názoru, že krajský súd, resp. najvyšší súd „rozhodol na podklade záverov, ktoré sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené a zároveň nimi neboli chránené označené základné práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného súdnictva“. Všeobecný súd «ako „primárny ochranca práva“ (ktorý je prvotne povolaný, ale aj zodpovedný za ochranu a dodržiavania základných ľudských práv a   slobôd)   zlyhal   v   oblasti   ochrany   subjektívnych   práv   sťažovateľa   (ktorý   má   v   danom prípade aj ústavný rozmer), a to vydaním rozhodnutia, ktoré vykazuje znaky maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle, a ktoré nemá legitímny základ, a kde je extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovým stavom, a súčasne nim boli porušené aj základné práva sťažovateľa, tak tieto okolnosti zakladajú ingerenciu ústavného súdu v danej právnej veci».

Porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy videl sťažovateľ aj v postupe krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré pred vydaním napadnutých rozhodnutí nezaslali vyjadrenia namietaných sudcov účastníkom konania tak, aby sa k nim mohli vopred (t. j. pred rozhodnutím krajského súdu, resp. najvyššieho súdu) vyjadriť.  

Krajský súd podal k sťažnostiam vyjadrenie č. Spr. 10050/2011 z 5. apríla 2011, v   ktorom   zopakoval   podstatné   časti   odôvodnení   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn. 6NcC8/2010 z 3. novembra 2010, ako aj uznesenia sp. zn. 1 NcC/22/2010 z 8. novembra 2010.   Svoje   vyjadrenie   uzavrel   konštatovaním,   že   okolnosti   uvádzané   sťažovateľom   v ústavnej sťažnosti považuje za nedôvodné, a predmetnú sťažnosť navrhol zamietnuť.Najvyšší súd sa k doručenej sťažnosti vyjadril listom z 12. apríla 2011, v ktorom uviedol nasledovné:

«Vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Nc 2/2011 najvyšší súd rozhodoval na základe § 16 O. s. p. o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom (žalovaným v konaní na všeobecných súdoch) voči sudcom Krajského súdu v Prešove, konkrétne voči sudkyniam senátu 17 Co.... Sťažovateľ   vo   svojej   ústavnej   sťažnosti   uviedol,   že   najvyšší   súd   neposudzoval   otázku objektívnej nestrannosti sudcov s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, resp. že sa k týmto   okolnostiam   nevyjadril.   Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   namieta,   že   najvyšší   súd nevykonal   žiadne   zistenia   na   účel   preukázania   existencie   príbuzenského   pomeru   medzi konateľom pôvodného žalobcu a sudcom Okresného súdu Poprad JUDr. J. B., pričom sa legitímne   očakávalo,   že   v   snahe   vylúčiť   akékoľvek   možné   pochybnosti   o   zaujatosti predsedníčky senátu 17 Co sa takéto preverenie vykoná.

S   týmito   tvrdeniami   sťažovateľa   nemožno   súhlasiť.   Z   odôvodnenia   uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 2/2011 je zrejmé, že najvyšší súd sa podrobne zaoberal konkrétnymi okolnosťami danej veci. Najvyšší súd najmä prihliadal na vyjadrenia sudkýň senátu 17 Co Krajského súdu v Prešove, ktoré uviedli, že účastníkov konania nepoznajú, nemajú ani žiadny záujem na výsledku sporu či vzťah k prejednávanej veci a necítili sa byť zaujaté. Predsedníčka senátu 17 Co JUDr. J. B. ďalej uviedla, že nepozná ani Ing. J. B., ktorý by podľa domnienky žalovaného (teraz sťažovateľa) mal byť štatutárnym zástupcom pôvodného žalobcu. Uvedené tvrdenie sťažovateľa teda vyjadrovalo iba jeho subjektívny názor a nie existenciu právne relevantného vzťahu JUDr. J. B. k účastníkovi konania. Najvyšší súd sa zaoberal aj okolnosťami týkajúcimi sa vzájomného vzťahu medzi predsedníčkou senátu 17 Co Krajského súdu v Prešove a sudcom Okresného súdu Poprad JUDr. J. B. a dospel k záveru, že skutočnosť, že v minulosti obaja pôsobili na Okresnom súde Poprad, nezakladá žiadny dôvod pre pochybnosť o nezaujatosti sudkyne

JUDr. J. B.. Nebolo teda potrebné ďalej skúmať, či existuje príbuzenský pomer medzi sudcom Okresného súdu Poprad JUDr. J. B. a konateľom pôvodného žalobcu.

V odôvodnení svojho uznesenia považoval najvyšší súd za potrebné pripomenúť, že vzťahy medzi sudcami, ktoré neprekračujú bežný pracovný a kolegiálny rámec nemajú samé osebe povahu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, pričom poukázal na uznesenie najvyššieho súdu z 29. apríla 2010 sp. zn. 1 Nc 8/2010. Táto časť odôvodnenia predstavuje tzv. „obiter dictum“, v ktorom najvyšší súd nad rámec nosných dôvodov („ratio decidendi“) a pre úplnosť argumentácie odkázal na svoje predchádzajúce rozhodnutie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na uznesenie najvyššieho súdu z 27. augusta sp.   zn.   4   Ndc   30/2009   a   uviedol,   že   ide   o   protichodné   rozhodnutie   v   porovnaní   s namietaným uznesením sp. zn. 1 Nc 2/2011 (resp. aj s uznesením sp. zn. 1 Nc 8/2010). K tomuto tvrdeniu sťažovateľa je treba uviesť, že okolnosti týchto dvoch vecí boli rozdielne. Predovšetkým, vo veci, na ktorú poukázal sťažovateľ išlo o prípad, keď účastníkom konania bol sudca Krajského súdu v Bratislave a najvyšší súd rozhodoval o vylúčení sudcov tohto krajského   súdu.   V   konaní   vo   veci   sp.   zn.   1   Nc   2/2011,   ktoré   je   predmetom   ústavnej sťažnosti,   sa   však   námietka   zaujatosti   opierala   o   domnienku,   že   konateľom   pôvodného účastníka konania bol Ing. J. B., a podľa medializovaných informácií by tento mohol byť synom sudcu Okresného súdu Poprad JUDr. J. B. Z uvedeného je zrejmé, že tieto dve rozhodnutia sa nedajú porovnávať, pretože ide o úplne odlišný pomer sudcov, o ktorých vylúčení   sa jednalo,   k účastníkom konania.   Už   iba   z tohto   dôvodu nemožno   hovoriť   o protichodnosti uvedených rozhodnutí.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   pritom   taktiež   vyslovil   názor,   že samotné   kolegiálne   vzťahy   medzi   sudcami   nemôžu   byť   dôvodom   na   spochybnenie   ich nestrannosti a na ich vylúčenie z prerokúvania veci z toho dôvodu (nález ústavného súdu z 24. februára 2011, sp. zn. IV.ÚS 345/09). V inom náleze ústavný súd uviedol, že kolegiálne vzťahy, ak nie sú ďalšie okolnosti signalizujúce možnú nestrannosť sudcu, v zásade nie sú dôvodom na spochybnenie jeho nestrannosti, a to takej intenzity, aby boli dôvodom na jeho vylúčenie z prerokúvania veci z tohto dôvodu (nález ústavného súdu z 26. augusta 2010, sp. zn. IV. ÚS 124/2010). V uznesení z 20. októbra 2010 sp. zn. I. ÚS 352/2010 ústavný súd dospel k záveru, že pracovný, resp. kolegiálny vzťah sudcu nemôže dostatočne objektívne spochybniť jeho nepredpojatosť v takej miere, aby musel byť vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie.

Ako   ďalší   dôvod   zaujatosti   uviedol   sťažovateľ   skutočnosť,   že   pri   nahliadnutí   do súdneho spisu (8. septembra 2010) mu bolo znemožnené realizovať jeho zákonné právo preveriť, či vec bola pridelená zákonnému sudcovi, a to tým, že zberný spis (§ 192 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 11. novembra 2005 č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské   súdy   v   znení   neskorších   predpisov)   nebol   súčasťou   príslušného   spisového materiálu. K tejto námietke odkazujem na odôvodnenie namietaného rozhodnutia. Nie je pritom zrejmé, akú súvislosť so zaujatosťou sudcu má mať samotná skutočnosť, že účastník nemohol v určitom čase nahliadnuť do zberného spisu (z dôvodu, že zberný spis mala u seba sudkyňa, ktorá krátkodobo, do 15. septembra 2010 - pre čerpanie dovolenky - nebola na pracovisku).

Je   potrebné   uviesť,   že   najvyšší   súd   uskutočnil   výklad   zákonných   ustanovení týkajúcich sa otázky zaujatosti sudcov v súlade s vlastnou judikatúrou a riadil sa pritom ústavným   právom   účastníka   na   prejednanie   veci   pred   nestranným   súdom   a   zásadami prijatými   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva.   Najvyšší   súd   však   súčasne prihliadol aj na ďalšiu veľmi významnú ústavnú zásadu, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Z týchto aspektov k vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodnutia pridelenej veci dochádza len výnimočne a iba zo závažných dôvodov, ktoré sudcovi bránia rozhodovať v súlade so zákonom, objektívne a nezaujato. Najvyšší súd svoj záver náležite v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   právne   vyargumentoval.   Do   práv   sťažovateľa   na prejednanie   veci   súdom   nebolo   zasiahnuté,   naopak   postupom   súdu   mu   bolo   právo   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd plne zachované. Tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, najvyšší súd teda v danom prípade neporušil označené základné práva sťažovateľa „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru (pozri uznesenie ústavného súdu z 22. mája 2008, sp. zn. II. ÚS 221/08).»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s vyjadrením krajského súdu z 5. apríla 2011, najvyššieho súdu z 12. apríla 2011 a vyjadrenia sťažovateľa z 20. mája 2011, ako aj s obsahom napadnutých rozhodnutí a predložených spisov vedených okresným súdom pod sp. zn. 20 C/139/2008, sp. zn. 17 C/257/2008 a sp. zn. 13 C/270/2088 a   zbernými   spismi   vedenými   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   1   NcC/22/2010,   sp.   zn. 6 NcC/8/2010, sp. zn. 17 Co/99/2010 a sp. zn. 17 Co/100/2010, ako aj najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Nc/2/2011 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možno   mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie   účelu   takýchto   procesných   postupov.   Ústavný   súd   v   tomto   smere   osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 199/08).

Ústavný   súd   už   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   (napr.   III.   ÚS   24/05, III. ÚS 47/05) zdôvodnil, že čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje predovšetkým prístup k súdu a rovnaké právne postavenie účastníkov v konaní pred ním; len v takom prípade sa vytvárajú podmienky na ochranu základných práv a slobôd v konaní pred súdom. Súd musí mať ústavou výslovne určenú kvalitu, najmä musí byť nezávislý a nestranný, tiež musí byť zriadený zákonom a mať plnú jurisdikciu rozhodovať vo veciach.

Právu účastníka súdneho konania na nestranný súd (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) zodpovedá ústavná povinnosť súdov prerokovať a rozhodnúť každú vec tak, aby voči účastníkom postupovali nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžali a objektívne posúdili   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutie   vo   veci.   Nestranný   súd   poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje   právny   poriadok,   pokiaľ   má   právomoc   o   nich   rozhodnúť   (mutatis   mutandis II. ÚS 71/97, III. ÚS 24/05).

Základné   právo   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   veci   nestranným   súdom   je v   občianskom   súdnom   konaní   garantované   prostredníctvom   inštitútu   vylúčenia   sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu vylúčiť   buď   na   návrh   účastníka   súdneho   konania,   alebo   na   základe   návrhu   samotného sudcu. Súčasťou práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom však nie je povinnosť súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   a   vylúčiť   nimi   označeného   sudcu   z   ďalšieho prejednávania a rozhodovania   veci   pre zaujatosť.   Základné právo   na prerokovanie veci nestranným   súdom   zahŕňa   v   tomto   smere   iba   povinnosť   súdu   prerokovať   každý   návrh oprávnenej   osoby   na   vylúčenie   sudcu   z   ďalšieho   prerokúvania   a   rozhodnutia   veci   pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (mutatis mutandis I. ÚS 73/97).

Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti,   v   danom   prípade   je   potrebné   zistiť   osobné   presvedčenie   sudcu prejednávajúceho   prípad,   a   z   objektívneho   hľadiska   nestrannosti,   t.   j.   či   sú   poskytnuté dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti o sudcovej nestrannosti. V prípade subjektívneho hľadiska sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku (Piersack v. Belgicko - rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva - ďalej len „ESĽP“ z   1.   októbra   1982).   Nie   je   však   možné   uspokojiť   sa   len   so   subjektívnym   hľadiskom nestrannosti.

Zároveň   musí   byť   vylúčená   akákoľvek   vonkajšia   oprávnená   pochybnosť   o nestrannosti   sudcu   prejednávajúceho   vec   (III.   ÚS   16/00).   Objektívna   nestrannosť   sa posudzuje podľa vonkajších objektívnych skutočností a spočíva v posúdení, či nezávisle od osobného správania sudcu určité overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti. Pri posudzovaní objektívnej nestrannosti platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán.   Spravodlivosť   nielenže   má   byť   vykonávaná,   ale   sa   musí   aj   javiť,   že   má   byť vykonávaná. (Delcourt   v.   Belgicko,   rozsudok   ESĽP   zo   17.   januára   1970).   Mal   by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide o dôveru, ktorú musia mať súdy pri stranách v demokratickej spoločnosti (Padovani v. Taliansko – rozsudok ESĽP z 26. februára 1993).

Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či dôvod obavy je objektívny. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo).

Relevantná obava z nedostatku nestrannosti sudcu sa musí zakladať na objektívnych, konkrétnych   a   dostatočne   závažných   skutočnostiach.   Objektívnu   nestrannosť   nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť   subjektívne   absolútne   nestranný,   ale   i   napriek   tomu   môže   byť   jeho   nestrannosť vystavená   oprávneným   pochybnostiam   vzhľadom   na   jeho   status,   rôzne   funkcie,   ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (mutatis mutandis III. ÚS 24/05).

Sudcom je taktiež uložená povinnosť zachovávať maximálnu diskrétnosť, ak majú súdiť vec, aby sa nenarušil ich obraz nestranných sudcov (Buscemi v. Taliansko - rozsudok ESĽP zo 16. septembra 1999).

Uvedené názory formulované v doterajšej judikatúre ústavného súdu a ESĽP boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu v danej veci.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 6 NcC/8/2010 z 3. novembra 2010

Napadnutým   uznesením   sp.   zn.   6   NcC/8/2010   z   3.   novembra   2010   krajský   súd rozhodol,   že   sudkyňa   JUDr.   M.   M.   nie   je   vylúčená   z   prejednávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 17 C/257/2008.

Podstata   sťažovateľových   námietok   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 6 NcC 8/2010 z 3. novembra 2010 spočíva v nesúhlase sťažovateľa so závermi krajského súdu o neexistencii pochybností o nezaujatosti sudkyne konajúcej v sťažovateľovej veci aj napriek tomu, že v okolnostiach prípadu mala v priebehu konania dodatočne vyjsť najavo skutočnosť sťažovateľovi skôr neznáma, a síce že bývalý konateľ pôvodného žalobcu je synom   sudcu   pôsobiaceho   na   okresnom   súde   príslušnom   vo   veci   konať.   Sťažovateľom uvádzané pochybnosti o objektívnej nestrannosti namietanej sudkyne vyplývajú z toho, že ide o najbližší stupeň príbuzenského vzťahu medzi bývalým konateľom žalobcu a iným sudcom okresného súdu, ďalej zo skoršej vedomosti sudkyne o uvedenom príbuzenskom vzťahu, ktorá nebola v priebehu konania z jej strany sťažovateľovi oznámená, ako aj z jej postupu v konaní pri zabezpečení prítomnosti bývalého konateľa žalobcu na pojednávaní na účely jeho výsluchu. Sťažovateľ poukazujúc súčasne na vysokú hodnotu sporu považuje uznesenie okresného súdu   za arbitrárne a porušujúce základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd odôvodnil v relevantnej časti namietané uznesenie nasledovne: „Krajský súd v Prešove, ako súd nadriadený, po preskúmaní vznesenej námietky zaujatosti   dospel   k   záveru,   že   v   danej   veci   nie   sú   dôvody   zakladajúce   pochybnosti   o nezaujatosti zákonnej sudkyne, ktorej bola vec náhodným spôsobom pridelená na konanie a rozhodnutie   (v   zmysle   Spravovacieho   a   kancelárskeho   poriadku   pre   súdy).   Z   tvrdení žalovaného, týkajúcich sa iného sudcu, resp. sudcov Okresného súdu Poprad, na ktorom prebieha   konanie   v   predmetnej   veci,   nevyplýva   pomer   zákonnej   sudkyne   k   účastníkom konania a ich zástupcom v predmetnej právnej veci, ktorý by bol príbuzenský, priateľský alebo nepriateľský, prípadne jej osobný alebo ekonomický záujem na určitom meritórnom ukončení   konania   a   pod.,   čo   by   predpokladalo   vylúčenie   sudkyne   z   prejednávania   a rozhodovania vo veci,   vyvolávajúc dôvodnú obavu,   žeby sudkyňa nemohla objektívne a spravodlivo vec posúdiť....

Nadriadený súd   nijako nepodceňoval ani objektívne hľadisko   záruk   nestrannosti. Neexistujú však podľa názoru nadriadeného súdu pochybnosti ani z uvedeného objektívneho hľadiska. Podľa obsahu spisu sudkyňa neporušila princíp rovnosti účastníkov v konaní. V konečnom dôsledku ju navrhoval vylúčiť v minulosti aj žalobca. Nadriadený súd najmä s poukazom   na   vysokú   hodnotu   sporu   nechcel   nechať   bez   povšimnutia   ani   procesné nedostatky, ktoré by pri vyššej intenzite mohli predstavovať relevantné dôvody na vylúčenie sudkyne, ale takéto okolnosti nezistil a žalovaný relevantné skutočnosti neoznačil. Takýmito okolnosťami   nie   sú   ani   tvrdenia   o   prepojení   zainteresovaných   osôb   na   iného   sudcu Okresného súdu Poprad.

Pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by tu boli také okolnosti, ktoré by svedčili v prospech pochybností o nezaujatosti konajúcej sudkyne, nadriadený súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia.“

Ústavný súd hodnotí právne závery krajského súdu uvedené v napadnutom uznesení ako nedostatočné a ústavne neudržateľné.

Krajský súd v uznesení sp. zn. 6 NcC/8/2010 z 3. novembra 2010 vyhodnocoval nezaujatosť   sudkyne   JUDr.   M.   M.   predovšetkým   na   základe   tvrdení   sťažovateľa obsiahnutého v námietke zaujatosti, z ktorých podľa jeho názoru nevyplýva pomer zákonnej sudkyne k účastníkom konania a ich   zástupcom, ktorý   by bol „príbuzenský,   priateľský alebo   nepriateľský,   prípadne   osobný   alebo   ekonomický“.   V   odôvodnení   napadnutého uznesenia   však   krajský   súd   nevyložil,   z akých   dôvodov   skutočnosť,   že   bývalý   konateľ žalobcu je synom iného sudcu okresného súdu, ktorý je v sťažovateľovej veci príslušný konať a rozhodovať, nemá žiaden vplyv na vznik a existenciu pochybností o nezaujatosti konajúcej   sudkyne.   V   tomto   smere   považuje   ústavný   súd   tvrdenie   krajského   súdu,   že „neexistujú...   pochybnosti   ani   z   uvedeného   objektívneho   hľadiska“,   bez   ďalšieho vysvetlenia ako nepostačujúce na vyvrátenie pochybností o prípadnej zaujatosti namietanej sudkyne okresného súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   však   nevyhnutné   pri   hodnotení   prípadných pochybností o nezaujatosti sudcov konajúcich v tej - ktorej veci vziať zreteľ aj na vzťahy medzi   sudcami   pôsobiacimi   na   jednom   súde,   kde   majú   spoločné   pracovisko.   Pokiaľ sudcovia   určitého   súdu   majú   rozhodovať právne   veci,   v   ktorých   ako   účastníci   konania vystupujú osoby im blízke alebo osoby blízke ich kolegom - sudcom pôsobiacim na tom istom súde, je potrebné s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu venovať zvýšenú pozornosť   významu   týchto   okolností   a   skúmať   aj   intenzitu   z   toho   vyplývajúcich pochybností týkajúcich sa nezaujatosti konajúcich sudcov. Súčasne je nevyhnutné dbať na podstatu a význam práva na nestrannosť a nezaujatosť sudcu. V tejto súvislosti sa žiada poznamenať,   že   medzi   sudcami   ako   kolegami   na   jednom   pracovisku   často   vznikajú   aj bližšie   než   len   kolegiálne   vzťahy,   čo   môže   viesť   k   oprávneným   pochybnostiam   o   ich nestrannosti v prípadoch, v ktorých majú rozhodovať o veciach, na ktorých výsledku môžu mať ich blízki kolegovia osobný, ekonomický či iný záujem.

Vo   svojom   vyjadrení   k   podanej   námietke   zaujatosti   síce   sudkyňa   JUDr.   M.   M. uviedla, že s Ing. J. B. nie je v žiadnom osobnom kontakte a nemá k nemu žiaden vzťah, avšak potvrdila, že o tomto príbuzenskom vzťahu medzi jej kolegom a bývalým konateľom žalobcu vedomosť mala. Súčasne sa nevyjadrila ani k vzťahu, aký má k otcovi konateľa pôvodného žalobcu - JUDr. J. B., ktorý v tom čase pôsobil ako sudca okresného súdu na civilnom úseku. Namietaná sudkyňa taktiež výslovne neuviedla, že sa vo veci necíti byť zaujatá,   naopak   po   konštatovaní,   že   bývalého   konateľa   pôvodného   žalobcu   nepozná, uviedla, že „ponecháva na úvahu nadriadeného súdu, či v záujme vylúčenia akejkoľvek pochybnosti o objektívnosti prejednávania veci... je vhodné prejednávanie veci mnou ako zákonnou sudkyňou, resp. ktorýmkoľvek sudcom Okresného súdu Poprad“.

Krajský   súd sa   však   týmito   okolnosťami,   podstatnými   pre skúmanie nestrannosti namietanej sudkyne zo subjektívneho hľadiska podrobne nezaoberal a aj z tohto dôvodu zaťažil svoje rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti arbitrárnosťou.

Ústavný súd zastáva názor, že v danom prípade krajský súd nesprávne považoval za právne   nevýznamnú   namietanú   skutočnosť,   že   bývalý   štatutárny   zástupca   pôvodného žalobcu, ktorého výsluch bol v konaní nariadený, je blízkym príbuzným sudcu, ktorý pôsobí na tom istom súde, na ktorom je prejednávaná žaloba podaná pôvodným žalobcom. Opísané skutočnosti môžu v očiach účastníkov konania aj verejnosti vzbudiť oprávnené pochybnosti o nezaujatosti sudcov okresného súdu. V posudzovanom prípade krajský súd síce opísal podstatné princípy a názory vzťahujúce sa na posudzovanie nestrannosti súdov a sudcov vychádzajúce z judikatúry ESĽP (napr. teóriu zdania), avšak pri ich aplikácii na konkrétny prípad   krajský   súd   nezohľadnil   ich   podstatu   a   zmysel,   následkom   čoho   dospel   k nesprávnym právnym záverom o neexistencii pochybností o nezaujatosti sudkyne príslušnej konať v sťažovateľovej veci. Súčasťou práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom síce nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť, ale v prípade zistenia konkrétnych okolností, objektívne svedčiacich o pochybnostiach v nestrannosti konkrétneho sudcu dochádza k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak všeobecný súd vydá rozhodnutie, ktorým nevylúči takéhoto sudcu z ďalšieho konania a rozhodovania vo veci. Ústavný súd dospel k záveru, že vo veci predloženej sťažovateľom ide o tento prípad, a preto vyslovil porušenie práv tak, ako to vyplýva z bodu 1 výroku tohto rozhodnutia.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 NcC 22/2010 z 8. novembra 2010

Napadnutým uznesením sp. zn. 1 NcC 22/2010 z 8. novembra 2010 krajský súd rozhodol, že sudca JUDr. P. K. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 13 C/270/2008.

Podstata   sťažovateľových   námietok   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 1   NcC   22/2010   z   8.   novembra   2010   spočíva   rovnako   ako   v   prípade   námietok   proti uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   6   NcC   8/2010   z   3.   novembra   2010   v   nesúhlase sťažovateľa so   závermi krajského súdu o neexistencii pochybností o nezaujatosti sudcu konajúceho v sťažovateľovej veci aj napriek tomu, že v okolnostiach prípadu mala vyjsť v priebehu konania najavo dodatočne skutočnosť sťažovateľovi skôr neznáma, že bývalý konateľ pôvodného žalobcu je synom iného sudcu pôsobiaceho na okresnom súde, ktorý vo veci   koná. Sťažovateľom uvádzané pochybnosti o objektívnej nestrannosti namietaného sudcu   vyplývajú   z   toho,   že   ide   o   najbližší   stupeň   príbuzenského   vzťahu   a   že   touto vedomosťou   začal v priebehu konania disponovať aj sudca konajúci vo veci. Aj v tomto prípade sťažovateľ poukazuje na vysokú hodnotu sporu. Sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu považuje sťažovateľ za arbitrárne a porušujúce základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd odôvodnil namietané uznesenie v relevantnej časti nasledovne: „Z obsahu spisu nadriadený súd zistil a ustálil, že tu nie sú také okolnosti, ktoré by svedčili   o   tom,   že   sudca   JUDr.   P.   K.   je   vylúčený   z   prejednávania   a   rozhodovania predmetnej veci. Vo vyjadrení k námietke zaujatosti sám zákonný sudca uviedol, že nemá žiaden vzťah k účastníkom konania, ani k prejednávanej veci. Osobne nepozná ani Ing. J. B.. Ponechal na zváženie, či skutočnosť, že Ing. J. B. je synom jeho kolegu je spôsobila vyvolať dôvodné pochybnosti o objektívnom prejednaní predmetnej veci. Nadriadený súd považuje potrebné poukázať na skutočnosť, že od sudcu je nutné vyžadovať určitú odolnosť nevyhnutne spojenú so zodpovednosťou v justícii aj voči prejavom nespokojnosti účastníkov konania s ich rozhodnutím alebo procesným postupom a tiež zachovanie si profesionálnej imunity voči účastníkom konania, hoci by nimi boli priatelia, či známi. V opačnom prípade, t. j. ak by prejav nespokojnosti (prípadne podania sťažnosti) mal byť predpokladom pre vylúčenie sudcu, účastník konania by mohol jednoduchým spôsobom zasahovať do zásady náhodného výberu sudcu, ktorou sa zabezpečuje ústavou garantované právo na zákonného sudcu a jeho neodňateľnosť. Sudca je reprezentant verejnej moci, a preto je potrebné u neho   predpokladať   a   požadovať   vyšší   stupeň   tolerancie   a   nadhľadu,   než   je   tomu   u jednotlivých občanov. Je potrebné prihliadať i k tomu, že princíp nezávislého, nestranného a spravodlivého rozhodovania je vôbec zásadným princípom fungovania súdnej moci a je zákonnou, ústavnou, ako aj morálnou povinnosťou sudcu tento princíp dodržiavať. S ohľadom na vyššie uvedené Krajský súd Prešov ako nadriadený súd v súlade s ustanovením   §   16   ods.   1   O.   s.   p.   nevylúčil   sudcu   JUDr.   P.   K.   z   prejednávania   a rozhodovania veci Okresného súdu Poprad sp.zn 13 C 270/2008.“

Ústavný   súd   zistil,   že   aj   v   uznesení   sp.   zn.   1   NcC/8/2010   z   8.   novembra   2010 vyhodnocoval   krajský   súd   nezaujatosť   sudcu   JUDr.   P.   K.   z   tvrdení   sťažovateľa obsiahnutého v námietke zaujatosti a z vyjadrenia namietaného sudcu podaného k tejto námietke.   V   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   však   krajský   súd   poukazujúc   na nevyhnutnosť vyžadovať „určitú odolnosť nevyhnutne spojenú so zodpovednosťou v justícii aj voči prejavom nespokojnosti účastníkov konania“ a na ústavou garantované „právo na zákonného sudcu a jeho neodňateľnosť“ konštatoval, že nie sú dané okolnosti, ktoré by svedčili o vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Krajský súd sa však vôbec nedotkol hodnotenia objektívneho a subjektívneho hľadiska nestrannosti namietaného sudcu a ani nevyložil, z akých dôvodov nemá skutočnosť, že bývalý konateľ žalovaného je synom   iného   sudcu   okresného   súdu,   ktorý   je   v   sťažovateľovej   veci   príslušný   konať   a rozhodovať, žiaden vplyv na vznik a existenciu pochybností o nezaujatosti sťažovateľom namietaného sudcu okresného súdu JUDr. P. K.

Ústavný   súd   poukazuje   aj   vo   vzťahu   k   uzneseniu   sp.   zn.   1   NcC   22/2010 z 8. novembra 2010 na už formulované dôvody, pre ktoré vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 6 NcC 8/2010 z 3. novembra 2010.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   okolnostiach   prípadu   krajský   súd   nevenoval dostatočnú   pozornosť   namietanej   skutočnosti,   že   bývalý   štatutárny   zástupca   pôvodného žalobcu   je   blízkym   príbuzným   sudcu,   ktorý   pôsobí   na   tom   istom   súde,   na   ktorom   je prejednávaná   žaloba   podaná   pôvodným   žalobcom.   Z   odôvodnenia   krajského   súdu nevyplýva, že by bolo prihliadané na to, či sťažovateľom tvrdené skutočnosti môžu v očiach účastníkov konania, ako aj verejnosti vzbudiť oprávnené pochybnosti o nezaujatosti sudcov okresného súdu. Ústavný súd konštatuje, že na vyvrátenie pochybností o nezaujatosti sudcu okresného súdu nie je postačujúce, pokiaľ sa v danom prípade krajský súd obmedzil na všeobecné   konštatovanie   o   potrebe   nadhľadu   sudcov   voči   nespokojnosti   účastníkov konania, pretože takéto otázky neboli vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa podstatné.

Keďže súčasťou práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom je v prípade zistenia   konkrétnych   okolností,   objektívne   svedčiacich   o   pochybnostiach   o   nestrannosti niektorého zo sudcov príslušných vo veci konať aj právo na to, aby bol sudca, ktorého nezaujatosť bola spochybnená, vylúčený, vydaním rozhodnutia súdu o nevylúčení takéhoto sudcu z ďalšieho konania a rozhodovania vo veci dochádza k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   vzhliadol,   že   obdobne   ako v   prípade   namietaného uznesenia krajského súdu   sp. zn. 6 NcC 8/2010 z 3. novembra 2010, tak aj v prípade uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 NcC 22/2010 z 8. novembra 2010 ide o tento prípad, a preto vyslovil porušenie označených základných práv tak, ako to vyplýva z bodu 1 výroku tohto nálezu.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1Nc 2/2011 z 20. januára 2011

Napadnutým   uznesením   sp.   zn.   1   Nc   2/2011   z   20.   januára   2011   najvyšší   súd rozhodol,   že   sudkyne   JUDr.   J.   B.,   JUDr.   G.   V.   a   JUDr.   Z.   S.   nie   sú   vylúčené   z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 17 Co/99/2010, 17 Co/100/2010.

Kľúčové dôvody, pre ktoré sťažovateľ napadol uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 2/2010 z 20. januára 2011, spočívajú v nesúhlase sťažovateľa s postupom najvyššieho súdu,   ktorý   aj   napriek   vysokej   hodnote   predmetu   konania   nepreveril   pred   svojím rozhodnutím tvrdený príbuzenský pomer medzi bývalým konateľom pôvodného žalobcu a sudcom okresného súdu, ktorý o veci rozhodol v 1. stupni, ďalej že na podporu svojich záverov oprel odôvodnenie napadnutého rozhodnutia o protichodnú judikatúru, a taktiež, že najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s oddelením zberného spisu od ostatného spisu v čase,   keď   právny   zástupca   sťažovateľa   žiadal   do   týchto   spisov   nahliadnuť.   Sťažovateľ namietal   aj   nenáležité   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   považujúc napadnuté uznesenie za arbitrárne a porušujúce základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení sp. zn. 1 Nc 2/2011 z 20. januára 2011 uviedol, že   opodstatnenosť   žalovaným   vznesenej   námietky   zaujatosti   posudzoval   iba   voči sudkyniam krajského súdu JUDr. J. B., JUDr. G. V. a JUDr. Z. S., pretože len tieto sudkyne krajského   súdu   majú   v   právnej   veci   účastníkov   rozhodovať   v   odvolacom   konaní.   V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd v značnom rozsahu opísal nielen na prípad dopadajúce ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ale zhrnul aj podstatnú judikatúru ústavného súdu a ESĽP týkajúcu sa posudzovania nestrannosti sudcov a predpokladov ich vylúčenia   z   prejednávania   a   rozhodovania   v   pridelených   veciach.   K   sťažovateľom namietaným   dôvodom   zaujatosti   namietaných   sudkýň   senátu   17   Co   krajského   súdu   v podrobnostiach uviedol:

„Pokiaľ ide o existenciu právne relevantného pomeru u namietaných sudkýň senátu 17 Co Krajského súdu v Prešove, tieto sudkyne vo svojom písomnom vyjadrení k námietke zaujatosti popreli akýkoľvek svoj vzťah k veci či k účastníkom a nevideli žiaden dôvod pre svoje vylúčenie z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z vyjadrenia sudkýň senátu 17 Co Krajského súdu v Prešove a ani z ostatného obsahu spisu nezistil žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť legitímne pochybnosti o ich nezaujatosti.

Okolnosť, že predsedníčka senátu JUDr. J. B. v minulosti pôsobila na rovnakom súde ako sudca JUDr. Š. Ž. (že spoločne pôsobili na Okresnom súde Poprad), ktorý sudca podľa žalovaného má mať syna Ing. J. B., ktorý by mal byť štatutárnym zástupcom pôvodného žalobcu,   nezakladá   žiaden   dôvod   pre   pochybnosť   o   jej   nezaujatosti.   Uvedené   tvrdenie žalovaného   vyjadruje   iba   jeho   subjektívny   názor   a   nie   existenciu   právne   relevantného vzťahu   JUDr.   J.   B.   k   účastníkovi   konania.   V   danom   kontexte   (so   zreteľom   na   údaj žalovaného   o   sudcovi   JUDr.   J.   B.)   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   iba   pre   úplnosť pripomína,   že   vzťahy   medzi   sudcami,   ktoré   neprekračujú   bežný   pracovný   a   kolegiálny rámec [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, že sa sudcovia navzájom poznajú, pretože na výkon funkcie sú zaradení na rovnaký (prípadne vyšší alebo nižší) súd, v tom istom oddelení   alebo   senáte],   nemajú   samé   osobe   povahu   dôvodov   vylučujúcich   sudcu   z prejednávania a rozhodovania veci (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla 2010 sp. zn. 1 Nc 8/2010).

Tým, že žalovaný v čase návštevy na Krajskom súde v Prešove (8. septembra 2010) nemal možnosť nahliadnutia do spisového materiálu odvolacieho súdu - do zberného spisu (do prvostupňového súdneho spisu mu podľa jeho vlastného vyjadrenia bolo umožnené nahliadnuť) s odôvodnením, že ho má u seba sudkyňa, ktorá do 15. septembra 2010 čerpá dovolenku,   sa   objektívne   nezaložila   pochybnosť   o   nestrannosti   súdneho   rozhodovania senátu 17 Co Krajského súdu v Prešove. Zároveň je potrebné zvýrazniť, že žalovaný, ktorý v ďalšom písomnom podaní doručenom Krajskému súdu v Prešove 12. októbra 2010 uviedol, že konajúci súd mu následne doručil originál potvrdenia z podateľne o nápade a pridelení veci do senátu 17 Co vo veci 99/2010 a fotokópiu potvrdenia z podateľne o nápade a pridelení veci do senátu 17 Co vo veci 100/2010, s ktorými sa mienil 8. septembra 2010 nahliadnutím do zberného spisu oboznámiť, po poskytnutí tohto materiálu nenamietal, že by vec bola pridelená nezákonnému sudcovi (senátu), t. j. že by vec nebola pridelená do senátu 17   Co   elektronickou   podateľňou   podľa   rozvrhu   práce   a   takáto   skutočnosť   ani   zistená nebola; žalovaný tiež netvrdil, že by mu nebolo umožnené z evidenčných pomôcok preveriť pridelenie veci zákonnému sudcovi (senátu).

Takto   nielen   so   zreteľom   na   subjektívne   hľadisko   prezentované   vo   vyjadrení namietaných sudkýň, že sa necítia byť zaujatými, ale aj z objektívneho pohľadu dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že nejestvujú dôvody, ktoré by mohli viesť k pochybnosti o ich nezaujatosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodol tak, že sudkyne Krajského súdu v Prešove   JUDr.   J.   B.,   JUDr.   G.   V.   a   JUDr.   Z.   S.   nie   sú   vylúčené   z   prejednávania   a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 17 Co 99/2010, 17 Co 100/2010 (vec Okresného súdu Poprad pod sp. zn. 20 C 139/2008).“  

Ústavný   súd   skúmajúc   obsah   pomerne   rozsiahleho   odôvodnenia   napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zistil, že vysvetleniu konkrétnych dôvodov, pre ktoré nebolo vyhovené námietke zaujatosti podanej sťažovateľom, venoval najvyšší súd v písomnom vyhotovení uznesenia len krátku záverečnú časť, v ktorej sa obmedzil predovšetkým na formuláciu tvrdení o tom, že ten - ktorý namietaný dôvod pre pochybnosť k nezaujatosti uvedených sudkýň krajského súdu daný nebol, a to bez toho, aby svoje tvrdenia zdôvodnil dostatočnými   argumentmi,   ktoré   by   dali   jasné   odpovede   na   relevantné   právne   otázky týkajúce sa nestrannosti namietaných sudkýň krajského súdu.

Z   napadnutého   uznesenia   tiež nevyplýva, že by sťažovateľom   namietané dôvody zaujatosti sudcov krajského súdu boli najvyšším súdom preskúmané aj s prihliadnutím na celý spisový materiál vedený vo veci samej a že by najvyšší súd starostlivo vyhodnotil aj intenzitu prípadných procesných pochybení, ktoré vo svojich súvislostiach môžu objektívne zakladať   pochybnosti   o   nezaujatosti   namietaných   sudcov.   Ústavný   súd   už   v   inej   veci judikoval,   že   pri   tak   závažnom   rozhodnutí,   ako   je   objektívna   stránka   sudcovskej nezávislosti, musí súd vychádzať zo všetkých dostupných spisov a tieto náležite vyhodnotiť (III. ÚS 24/05).

Vzhľadom na vysokú hodnotu predmetu konania a aj v tom prameniacu závažnosť rozhodnutia o predloženej námietke zaujatosti, ako aj s ohľadom na to, že proti uzneseniu najvyššieho súdu o vznesenej námietke zaujatosti nie je odvolanie prípustné, je potrebné, aby boli dôvody napadnutého rozhodnutia formulované jasne, určito a dostatočne podrobne. V   tomto   smere   nepostačuje,   že   najvyšší   súd   v   súvislosti   s   tvrdeným   odmietnutím nahliadnutia do spisu krajským súdom sťažovateľovi stroho uviedol, že sa tým „objektívne nezaložila pochybnosť o nestrannosti súdneho rozhodovania senátu 17 Co Krajského súdu v Prešove“ bez toho, aby ozrejmil konkrétne dôvody, pre ktoré uvedená okolnosť nemohla založiť namietané pochybnosti, a to s odkazom na ustálenú judikatúru ústavného súdu, resp. ESĽP, ktorú najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí citoval len všeobecne.

Podľa   názoru   ústavného súdu   je svojvoľný   aj   záver   najvyššieho   súdu   o   tom,   že sťažovateľ po poskytnutí fotokópie potvrdenia z podateľne o nápade a pridelení veci do senátu 17 Co už nenamietal, že by vec bola pridelená zákonnému sudcovi, keďže z obsahu podania   sťažovateľa   označeného   ako „oprava   podania   a   nové   námietky“ doručeného krajskému súdu 12. októbra 2010 ústavný súd zistil, že na tomto dôvode podanej námietky sťažovateľ   zotrval.   V   tomto   ohľade   je   potrebné   prisvedčiť   námietke   sťažovateľa   o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z   hodnotiacich   záverov   uvedených   v   napadnutom   uznesení   (napríklad,   že sťažovateľom namietaná okolnosť o minulom pôsobení predsedníčky senátu JUDr. J. B. na rovnakom súde ako JUDr. Š. Z. nezakladá žiaden dôvod na pochybnosť o jej nezaujatosti, vyjadruje iba sťažovateľov subjektívny názor, a nie existenciu právne relevantného vzťahu JUDr. J. B. k účastníkovi konania) ústavnému súdu vyplynulo, že najvyšší súd v danom prípade   uplatnil   pri   posudzovaní   (ne)dôvodnosti   námietky   zaujatosti   prístup   vyžadujúci exaktné   preukázanie   vzťahu   odôvodňujúceho   zaujatosť   konajúcej   sudkyne,   a   nie   iba osvedčenie určitých okolností, ktoré môžu spochybňovať nezaujatosť konajúcich sudcov. Takýto prístup najvyššieho súdu však ústavný súd hodnotí kriticky ako neprimerane prísny, rozporný   so   zásadami   uplatňovanými   v   otázke   posudzovania   nestrannosti   sudcov   a   v okolnostiach prípadu ako ústavne neakceptovateľný.

Napokon ústavný súd nepovažuje za obhájiteľný ani postup najvyššieho súdu, ktorý sa   zaoberal len opodstatnenosťou   sťažovateľom   vznesenej   námietky   zaujatosti   iba   proti sudkyniam tvoriacim senát 17 Co krajského súdu. Sťažovateľ totiž podal námietku proti všetkým sudcom krajského súdu, a to ako v prvom podaní doručenom krajskému súdu 21. septembra 2010, tak aj v jeho oprave doručenej krajskému súdu 12. októbra 2010. Bez   toho,   aby   sa   ústavný   súd   vyjadroval   k   opodstatnenosti   sťažovateľom   uvedených dôvodov spochybňujúcich nezaujatosť všetkých sudcov krajského súdu, ústavný súd postup najvyššieho   súdu,   ktorým   sa   vlastne   najvyšší   súd   nezaoberal   touto   časťou   vznesenej námietky zaujatosti bez toho, aby to vyjadril vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia, považuje   za   rozporný   s   požiadavkami   spravodlivého   súdneho   procesu.   Inými   slovami, najvyšší súd v danej veci vlastne nerozhodol o celom návrhu sťažovateľa na vylúčenie sudcov krajského súdu, teda postupoval v rozpore s platnými procesnými predpismi (§ 152 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP), a tým svoje rozhodnutie zaťažil svojvôľou.

Na   základe   uvedeného   považuje   ústavný   súd   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 2/2011 z 20. januára 2011 za porušujúce základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konane podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto aj vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu vyslovil ich porušenie v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 6   NcC   8/2010   z   3.   novembra   2010   a   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uzneseniami krajského súdu sp. zn. 6NcC   8/2010   z   3.   novembra   2010   a   sp.   zn.   1NcC/22/2010   z   8.   novembra   2010   ) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 2/2011 z 20. novembra 2011

Podľa   sťažovateľa   malo   byť   súčasne   porušené   aj   základné   právo   na   rovnosť účastníkov   v   konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy,   a   to   postupom   namietanej   sudkyne okresného súdu JUDr. M. M., ktorá svoju vedomosť o príbuzenskom pomere bývalého konateľa pôvodného žalobcu k inému sudcovi okresného súdu neoznámila sťažovateľovi, resp.   predsedovi   súdu   postupom   podľa   §   15   OSP.   Ústavný   súd   však   v   tejto   súvislosti konštatuje,   že   predmetom   ústavného   prieskumu   v   danej   veci   je   len   postup a rozhodnutie krajského súdu týkajúci sa vznesenej námietky zaujatosti, a nie namietaný procesný postup sudkyne okresného súdu vo veci samej. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nevidí   príčinnú   súvislosť   medzi   uvedeným   porušením   označeného   základného   práva a   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   (vrátane   jeho   postupu,   ktorý   jeho   vydaniu predchádzal),   a preto   v tejto   časti   ústavný súd   vyslovil,   že označené   základného práva uznesením krajského súdu sp. zn. 6 NcC 8/2010 z 3. novembra 2010 porušené nebolo (bod 2 výroku nálezu).

K namietanému porušeniu základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že pred vydaním   napadnutého   rozhodnutia   krajský   súd   nezaslal   vyjadrenie   namietaných   sudcov okresného   súdu   a   krajského   súdu   účastníkom   konania   tak,   aby   sa   k   nemu   mohli   pred rozhodnutím krajského súdu, resp. najvyššieho súdu vyjadriť, ústavný súd predovšetkým poukazuje na právnu úpravu obsiahnutú v § 14 a nasl. OSP, podľa ktorej takýto postup nie je   zákonom   predpokladaný.   Sťažovateľ   v   tomto   prípade   nedôvodne   vzťahuje   zásady charakteristické   pre   meritórne   rozhodovanie   súdu   v   sporovom   konaní   i   na   špecifické konanie o zaujatosti sudcov. Vzhľadom na uvedené a prihliadajúc súčasne aj na dostupnú judikatúru uplatňovanú v obdobných prípadoch (napr. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 183/06) ústavný súd nepovažuje zvolené konanie krajského súdu za spôsobilé   zasiahnuť   do   označeného   základného   práva,   a   preto   aj   vo   vzťahu   k   tomuto základnému   právu   ústavný   súd   vyslovil,   že   označené   základné   právo   namietanými uzneseniami porušené nebolo (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva garantovaného ústavou   a   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach,   zrušil   namietané   uznesenia krajského   súdu   sp.   zn.   6   NcC   8/2010   z   3.   novembra   2010   a   sp.   zn.   1   NcC   22/2010 z 8. novembra 2010, ako aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 2/2011 z 20. novembra 2011 a veci im vrátil na ďalšie konanie.

Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou krajského súdu a najvyššieho súdu veci   opätovne   prejednať,   náležite   zistiť   skutkový   stav,   rozhodnúť   o   vylúčení,   resp. nevylúčení namietaných sudcov a v uzneseniach o vylúčení, resp. nevylúčení namietaných sudcov   dôsledne   sa   v   okolnostiach   prípadu   vysporiadať   so   všetkými   namietanými pochybnosťami o nestrannosti konajúcich sudcov a jasne a podrobne uviesť dôvody na ich vylúčenie, resp. nevylúčenie.

Krajský súd a najvyšší súd sú v ďalšom konaní povinné riadiť sa právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze.

III.

Spoločnosť E., C., prostredníctvom svojej právnej zástupkyne JUDr. A. H. doručila ústavnému   súdu   12.   mája   2011   podanie,   ktorým   sa   prihlásila   za   vedľajšiu   účastníčku konania vedeného ústavným súdom o sťažnosti sťažovateľa z dôvodu, že je účastníčkou konania vedenou krajským súdom pod sp. zn. 17 Co 99/2010 a sp. zn. 17Co 100/2010, ako aj okresným súdom pod sp.   zn. 17C/257/2010 a sp. zn. 13 C/270/2008, v ktorých boli podané   námietky   zaujatosti   proti   konajúcim   sudcom   príslušných   všeobecných   súdov,   o ktorých bolo rozhodované sťažnosťou napadnutými uzneseniami.

Vo vzťahu k tomuto podaniu spoločnosti E. ústavný súd poznamenáva, že podľa § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní pred ústavným súdom použiť primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku len vtedy, ak zákon o ústavnom súde neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje. Danú otázku však zákon o ústavnom súde upravuje osobitne v § 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého vedľajšími účastníkmi konania sú osoby, ktorým toto postavenie priznáva tento zákon (t. j. zákon o ústavnom súde), ak sa tohto postavenia nevzdajú.

V zmysle zákona o ústavnom súde môže byť vedľajším účastníkom napríklad vláda Slovenskej republiky v konaní o súlade právnych predpisov (§ 37 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V konaní o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa čl. 127 ústavy však zákon o ústavnom súde v § 51 upravuje, že účastníkmi konania sú len sťažovateľ a ten, proti komu sťažnosť smeruje. Z uvedeného preto vyplýva, že v konaní o sťažnosti fyzickej osoby a právnickej osoby nemôžu vystupovať žiadne osoby v postavení vedľajších účastníkov. Ústavný súd už judikoval, že odvolávanie sa na § 31a zákona o ústavnom súde neznamená, že   do   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   možno   „prenášať“   jednotlivé   inštitúty Občianskeho súdneho poriadku. Ustanovenie § 31 zákona o ústavnom súde pripúšťa iba primerané   použitie   procesného   predpisu   občianskeho   práva   a   vo   vzťahu   k   nemu   má § 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde povahu lex specialis (mutatis mutandis IV. ÚS 127/05, II.   ÚS   105/09,   III.   ÚS   306/2010).   Ústavný   súd   preto   nepovažoval   spoločnosť   E.   za vedľajšieho účastníka konania pred ústavným súdom a na obsah jej podania neprihliadal. Ústavný súd rozhodol o otázke vstupu vedľajšieho účastníka do konania vedeného pred ústavným súdom v zmysle tohto odôvodnenia s poukazom aj na tú skutočnosť, že v tomto štádiu konania ústavný súd nerozhodoval v merite veci.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľa si podaním doručeným 23. mája 2011 uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v sume 628,36 €, čo zodpovedá odmene, ako aj sume paušálnych náhrad za štyri úkony právnej služby podľa § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Predmet   konania   –   ochrana   základných   ľudských   práv   a   slobôd   –   je   v   zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením.

Podľa   §   1   ods.   3   vyhlášky   výpočtovým   základom   na   účely   tejto   vyhlášky   je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka. V prvom polroku 2010 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 741 €, a preto odmena za 1 úkon právnej služby predstavuje sumu 123,50 € a paušálna náhrada za 1 úkon sumu 7,41 €.

Ústavný   súd   považuje   za   dôvodné   priznať   sťažovateľovi   úhradu   trov   právneho zastúpenia za všetky štyri vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2011, t. j. prevzatie   a   príprava   zastupovania,   ako   aj   za   podanie   troch   samostatných   sťažností ústavnému súdu pred ich spojením na spoločné konanie. Z uvedených dôvodov ústavný súd zaviazal   porušovateľa   základného   práva   na   zaplatenie   úhrady   trov   právneho   zastúpenia sťažovateľovi v sume 523,64 €. Zároveň ústavný súd zvýšil podľa § 18 ods. 3 vyhlášky takto vypočítanú sumu trov právneho zastúpenia o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 %, ktorá predstavuje sumu 104,72 €. Z uvedených dôvodov ústavný rozhodol tak, ako to je uvedené vo 4. bode výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2011