znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 105/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., občianky Slovenskej republiky, H., USA, zastúpenej spoločnosťou   P.,   s.   r.   o.,   B.,   v   mene   ktorej   koná   advokátka   JUDr.   E.   M.,   vo   veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv   a slobôd,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 14 C 218/1997 z   2. novembra 2007 a   postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co 83/2008 z 19. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   doručená faxom 16. februára 2010 a poštou 18. februára 2010 sťažnosť J. K., H., USA (ďalej len „sťažovateľka“),   v ktorej   namieta   porušenie svojich   základných   práv zaručených   čl.   46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 218/1997 z 2. novembra 2007 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 83/2008 z 19. novembra 2008.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   účastníčkou   súdneho   konania v postavení   odporkyne   v   druhom   rade   o   zaplatenie   sumy   500   000   Sk   s   prísl.   v   spore o nároku navrhovateľa z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť v súvislosti s fingovanou poistnou udalosťou.

V   uvedenej   právnej   veci   vzhľadom   na   to,   že   okresný   súd   nevedel   zistiť   pobyt sťažovateľky, ustanovil jej opatrovníka (tajomníčku okresného súdu). Opatrovníčka žiadala rozhodnúť v zmysle zákona. Okresný súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 14 C 218/1997 z 2. novembra 2007 a na základe podaného odvolania odporkyňou v prvom rade krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Co 83/2008 z 1. novembra 2008 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti   okrem   iného uviedla, že podáva sťažnosť „V   zákonom stanovenej   lehote   dvoch   mesiacov   odo   dňa   právoplatnosti   rozhodnutia   resp.   odo   dňa prevzatia napádaných súdnych rozhodnutí, ktorými došlo k porušeniu môjho základného práva   a   slobôd,   a   to   právoplatného   Rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.: 15Co/83/2008 zo dňa 19.11.2006 a právoplatného Rozsudku Okresného súdu Bratislava č. k. 14C/218/1997 zo dňa 2.11.2007, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 7.1.2009...“.

Svoju sťažnosť odôvodňuje aj tým, že «Postup prvostupňového súdu spočívajúci v ustanovení opatrovníka z dôvodu môjho neznámeho pobytu podľa § 29 ods. 2 O.s.p., hoci na   to   neboli   splnené   podmienky   upravené   v   tomto   ustanovení,   považujem   za   odňatie možnosti konať pred súdom a   tým aj za porušenie práva na spravodlivý proces a práva na súdnu   ochranu.   Takýmto   nesprávnym   a   nezákonným   postupom   súd   so   mnou   ako účastníkom konania nejednal, čím mi ako účastníkovi konania znemožnil realizáciu mojich procesných   práv   a   zmaril   aj   možnosť   účinne   sa   domáhať   resp.,   hájiť   svoje   práva   a oprávnené záujmy na súde.

Ako   vyplýva   z   obsahu   súdneho   spisu,   prvostupňový   súd   sa   opakovane   pokúšal doručiť mi ako odporkyni v 2 rade listiny na adresu „F., B.“ (28.9.2006 a 13.10.2006 prostr. polície) hoci už dňa 24.1.2005 zoznámenia Centrálnej evidencie pobytu obyvateľov SR mal vedomosť o tom, že môj trvalý pobyt nie je uvedená adresa, ale D., B.

Následne   súd   doručoval   predvolanie   na   pojednávanie   na   adresu   D.,   pričom poukazujem na to, že obsahom tejto zásielky nebola žaloba. Táto zásielka sa však súdu vrátila ako nedoručiteľná s poznámkou poštového doručovateľa „adresát sa na uvedenej adrese nezdržiava, odsťahovaný“ s dopísanou informáciou „odsťahovaný do Ameriky". Na základe uvedeného súd opakovane a neopodstatnene urobil dopyt na register evidencie pobytu obyvateľov SR ohľadom zistenia môjho trvalého pobytu, pričom mu dňa 9.2.2006 bolo opätovne oznámené moje trvalé bydlisko na adrese D., B. Opakovane aj napriek vedomosti, že som bola odsťahovaná do Ameriky, neurobil dopyt na Veľvyslanectvo SR   v   USA   alebo   konzulárny   úrad   v   USA,   ale   pokúšal   sa   doručiť   mi   predvolanie na pojednávanie na adresu môjho trvalého bydliska, hoci vedel, že sa na ňom nezdržujem. Aj táto zásielka však bola súdu vrátená s vyznačením „neprevzal v odbernej lehote" k čomu zrejme došlo zásadným pochybením poštového doručovateľa pri doručovaní zásielky. Je zrejmé, že som rovnako ako pri prvom pokuse o doručenie, neprevzala súdnu písomnosť z dôvodu, že sa na uvedenej adrese trvalo nezdržiavam keďže som sa koncom roku 2001 odsťahovala do USA. Nie je teda objektívne možné, aby som si zásielku, ktorú mi súd adresoval na adresu D., B. „neprevzala v odbernej lehote“, keď som sa na tejto adrese dlhodobo nezdržiavala.

Podotýkam, že už pri tomto doručovaní mal súd vedomosť (zo skôr vrátenej zásielky kde bolo uvedené, že adresát je odsťahovaný do Ameriky) o tom, že môj trvalý pobyt nie je adresou, na ktorej by som sa zdržiavala a na ktorú mi je možné doručovať písomnosti a zároveň mal aj informáciu, že som odsťahovaná do Ameriky.

Aj   napriek   tejto   vedomosti   prvostupňový   súd   nesprávne   postupoval,   keď   sa   mi opätovne pokúšal doručovať na adresu D., B. a následne mi ustanovil opatrovníka podľa ustanovenia § 29 ods. 2 O.s.p.

Dovoľujem si dať do pozornosti Ústavného súdu, že ďalším dôvodom ustanovenia opatrovníka mojej osobe bola správa príslušníka Policajného zboru, že ma nezastihol a že sa mu nepodarilo doručiť mi osobne zásielku na adrese F., o ktorej mal súd vedomosť, že sa nej nezdržiavam a ani nebola mojím trvalým pobytom.»

Z   už   uvedených   dôvodov   je   sťažovateľka   toho   názoru, „že   postupom   súdu pri ustanovení opatrovníka, mi bola ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom   aj   pokiaľ   ide   o   realizáciu   mojich   procesných   práv,   nakoľko   nedostatočným prešetrením miesta môjho pobytu mi súd znemožnil účasť na nariadených pojednávaniach, ako   účastníčka   konania   som   nemala   možnosť   vyjadriť   sa   k   žalobe,   podávať   návrhy na vykonanie   dôkazov,   nemala   som   možnosť   brániť   sa   proti   podanej   žalobe   a   v   nej uvádzaným skutočnostiam. Takýto nezákonný postup sódu zásadne namietam.“.

Sťažovateľka tiež namieta, že „rozhodnutie prvostupňového súdu a nadväzne na to aj odvolacieho súdu je nesprávne a nezákonné aj v tom, že svojím výrokom zaviazal obe žalované na plnenie spoločne a nerozdielne, aj napriek tomu, že žalobca si nároky voči každej z nich uplatňoval na základe rôzneho právneho titulu (nárok na náhradu škody a nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia)“.

Sťažovateľka v súvislosti s konaním na okresnom súde tvrdí, že „Obdobie 10 rokov na rozhodnutie o nároku na náhradu škody a nároku na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je absolútne neprijateľné, najmä za takého stavu kedy súd za uvedené obdobie nevykonával žiadne úkony smerujúce k rozhodnutiu vo veci samej, nezaoberal sa skutkovou a   právnou   stránkou   veci,   nepristúpil   k   vykonávaniu   dokazovania,   ale   len   neefektívne vykonával   úkony   smerujúce   na   zistenie   môjho   pobytu.   Takýto   postup   považujem za porušenie základného ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa dl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“.

V závere sťažnosti sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje, aby „Na základe vyššie uvedeného   sa   domáham   procesného   postupu   tak,   ako   je   tento   uvedený   v   úvode   tejto ústavnej sťažnosti, žiadam, aby Ústavný súd moju sťažnosť prejednal, konštatoval porušenie základných ľudských práv a slobôd a napadnuté rozhodnutia v celom rozsahu zrušil“.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   úvode   považuje ústavný   súd   za   potrebné   uviesť,   že sťažnosť   sťažovateľky   sa vyznačuje značnou nekoncepčnosťou svojho obsahu, a preto sa ústavný súd pri prerokovaní tejto sťažnosti v prvom rade musel vysporiadať s neštandardným a nejednoznačným petitom sťažnosti (ktorý spočíval len v odkaze na úvod sťažnosti) a posúdil vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti jej predmet tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia, pričom ustálil, že sťažovateľka napáda postup a rozsudky oboch súdov, žiada, aby ústavný súd vyslovil   namietané   porušenie   sťažovateľkou   označených   práv   a   slobôd   postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 14 C 218/1997 z 2. novembra 2007, ako aj postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co 83/2008 z 19. novembra 2008, a žiada, aby ústavný súd zrušil uvedené rozsudky a vec vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka pripojila k sťažnosti iba kópiu splnomocnenia na právne zastupovanie, pričom   v   ňom nie   je výslovne uvedené,   že sa   udeľuje na zastupovanie   pred ústavným súdom, tak ako to vyžaduje ustanovenie § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Uvedené nedostatky sťažnosti poskytujú dostatočný dôvod, aby bola sťažnosť, aj s prihliadnutím na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky, odmietnutá pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd však napriek tomu preskúmal sťažnosť i z hľadiska ďalších podmienok obsiahnutých v cit. § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom dospel k týmto zisteniam a záverom.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný súd zistil v súčinnosti s okresným súdom, že na doručenke z 27. januára 2007 je uvedená poznámka „odsťahovaný do Ameriky“. Ústavný súd tiež zistil, že okresný súd   sťažovateľke   na   základe   výsledkov   zisťovania   jej   pobytu   prostredníctvom   polície (pobyt neznámy) na pojednávaní (2. novembra 2007) ustanovil opatrovníka a v ten istý deň aj   vyhlásil   rozsudok   v   predmetnej   veci.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   14   C 218/1997 z 2. novembra 2007 podala odporkyňa v prvom rade odvolanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Co 83/2008 z 19. novembra 2008 už uvedený rozsudok okresného súdu potvrdil a obidva rozsudky tak nadobudli právoplatnosť 7. januára 2009. Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 16. februára 2010. Už na prvý pohľad je teda zrejmé,   že   sťažnosť   bola   doručená   ústavnému   súdu   v   značnom   časovom   odstupe po uplynutí   ustanovenej   dvojmesačnej   lehoty   od   právoplatnosti   napadnutých   rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, teda oneskorene. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

Navyše, pokiaľ ide o napadnutý postup a rozsudok okresného súdu, treba vychádzať z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb namietajúcich porušenie ich práv iba v prípade, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Na preskúmanie rozsudku okresného súdu bol totiž v prvom rade povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci   ústavného   súdu.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   v   tejto   časti   bolo   možné sťažnosť   odmietnuť   aj   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr. III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08).

V   súvislosti   s   podstatou   dôvodov,   ktorými   sťažovateľka   argumentuje   údajnú nezákonnosť   postupov   konajúcich   súdov,   ústavný   súd   bez   toho,   aby   sa   tým   podrobne zaoberal,   už   len   poznamenáva,   že   inštitút   trvalého   pobytu   občanov   (jeho   hlásenia, odhlásenia)   neslúži   iba   štátu   na   evidenciu   občanov,   ale   koncepciou   právnej   úpravy poskytuje aj uplatnenie legitímnych pravidiel pri komunikácii štátnych orgánov s občanmi, a to aj v záujme ochrany ich práv.

Zákon č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o trvalom pobyte“)   evidentne   počíta   aj   s   takými   situáciami,   v   akej   sa   ocitla   sťažovateľka   pri odsťahovaní   do   zahraničia,   a   preto   určuje   predovšetkým   povinnosť   občana   ohlásiť príslušnej ohlasovni svoj zámer vycestovať do zahraničia na dobu dlhšiu ako 90 dní (§ 9 zákona o trvalom pobyte), ďalej povinnosť občana, ktorý sa pripravuje na vycestovanie do zahraničia s cieľom trvalo žiť v zahraničí, ohlásiť skončenie trvalého pobytu ohlasovni (§ 6 ods. 1 zákona o trvalom pobyte) alebo možnosť (právo) občana žijúceho v zahraničí odhlásiť   trvalý   pobyt   prostredníctvom   príslušného   zastupiteľského   úradu   alebo splnomocneného zástupcu (§ 6 ods. 3 zákona o trvalom pobyte). Vo všetkých uvedených prípadoch je občan zároveň povinný uviesť štát a miesto pobytu v zahraničí.

V okolnostiach   prípadu   ústavný súd preto konštatuje, že okresný súd postupoval v súlade s ustanovením   § 29 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení   neskorších   predpisov,   ak   sťažovateľke   ustanovil   opatrovníka,   najmä   keď   popri adrese jej trvalého pobytu mal k dispozícii iba informáciu, že sťažovateľka je „odsťahovaná do Ameriky“. Inak by sa muselo pripustiť, že súd by mal v takomto prípade zisťovať pobyt účastníka konania vo všetkých krajinách Severnej a Južnej Ameriky.

Na druhej strane je evidentné, že samotná sťažovateľka mohla zdĺhavému zisťovaniu jej   pobytu   súdom   pre   účely   doručenia   písomností   predísť,   ak   by   si   bola   splnila   svoju triviálnu povinnosť vyplývajúcu z cit. ustanovení zákona o trvalom pobyte.

Ústavný súd na základe všetkých uvedených dôvodov o sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2010