znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 105/09-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., B., zastúpenej JUDr. O. Š., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Cdo 199/2007 z 30. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra 2008 doručená sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 199/2007 z 30. júla 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) 1. apríla 2003 domáhala určenia neplatnosti zmluvy   o budúcej   kúpnej   zmluve,   ktorú   uzavrel   právny   predchodca   sťažovateľky s odporcom.

Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 53/03-460 z 28. septembra 2005 žalobu zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky vo veci rozhodoval Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“),   ktorý   rozsudkom   sp.   zn.   3   Co   20/06   z 19.   apríla   2007   prvostupňový rozsudok okresného súdu zmenil tak, že určil neplatnosť napadnutej zmluvy.

Na   dovolanie   sťažovateľkinho   odporcu   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3 Cdo 199/2007 z 30. júla 2008 rozsudok krajského súdu ako súdu odvolacieho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku   okrem   iného   uviedol,   že „otázka platnosti   zmluvy   o   budúcej   zmluve   z   25.   05.2001,   ktorú   žiadala   žalobkyňa   vyriešiť   na základe samostatne podanej žaloby, sa tak či tak má riešiť ako predbežná otázka v inom súdnom konaní začatom na základe inej žaloby (o nahradenie vyhlásenia vôle). Keďže táto otázka má vo vzťahu k inej otázke (splnenia podmienok pre nahradenie vyhlásenia vôle žalobkyne súdom) povahu len predbežnej otázky, ktorá i tak bude riešená v inom súdnom konaní, nemá žalobkyňa v danom prípade naliehavý právny záujem na ňou požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p.“.   O tento právny názor oprel najvyšší súd v zásade svoje rozhodnutie vo veci.

S uvedeným právnym názorom sťažovateľka nesúhlasí a v podanej sťažnosti popri podrobnej argumentácii, ktorou zdôvodnila existenciu svojej právnej neistoty a naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti napadnutej zmluvy, okrem iného uviedla:

«Je neprípustné, aby podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v rozsudku zo dňa 30.07.2008, sp. zn. 3Cdo 199/2007 navrhovateľka nemala možnosť obrátiť sa v stave objektívnej právnej neistoty s návrhom na určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je na príslušný súd, ale bola by nútená tento stav trpieť a čakať na to, kedy niekto iný podá osobitný návrh, aby sa v tom konaní ako o predbežnej otázke   rozhodlo   aj   o   tom,   čoho   sa   navrhovateľka   nemohla   domáhať   samostatným určovacím návrhom, a to za predpokladu, že nebude zo strany navrhovateľa v rámci jeho dispozičného oprávnenia návrh za konania vzatý späť!... Dovolací súd v rámci riešenia otázky naliehavého právneho záujmu navrhovateľky (§ 80 písm. c) O.s.p) v rámci dovolacieho konania vzal na zreteľ len tú skutočnosť, že v každom súdnom konaní o žalobe smerujúcej k nahradeniu vyhlásenia vôle, ktorá bola podaná   z   dôvodu   nesplnenia   záväzku   protistrany   vyplývajúceho   zo   zmluvy   o   budúcej zmluve, musí súd vždy skúmať, či zmluva o budúcej zmluve bola platne uzavretá a či žalobu podala   oprávnená   osoba   v   zákonom   určenej   prekluzívnej   lehote   a   či   záväzok   uzavrieť zmluvu   nezanikol.   Dovolací   súd   tak   vychádzal   výlučne   z   názoru,   že   ak   právna   otázka platnosti   alebo   neplatnosti   právneho   úkonu   má   povahu   predbežnej   otázky   vo   vzťahu k spornej otázke existencie práva alebo povinnosti, nieje daný naliehavý právny záujem na vyriešení (určení) tejto predbežnej otázky v samostatnom konaní. Dňa 16.12.2002 bola medzi navrhovateľkou a Fondom národného majetku Slovenskej republiky uzatvorená Zmluva o predaji časti podniku č. 2128/2002 (ďalej len „Zmluva o predaji   časti   podniku"),   na   základe   ktorej   navrhovateľka   nadobudla   časť   podniku

-zdravotníckeho zariadenia Polikliniky R., B. Podľa čl. VII ods.   9 Zmluvy o predaji časti podniku sa kupujúci (navrhovateľka) zaviazala predať byt v súlade s prílohou č. 16 zmluvy terajšiemu nájomníkovi a v súlade so zákonom č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov.   Nakoľko   navrhovateľka   považovala   prílohu   č.   16   Zmluvy   o   predaji   časti podniku, ktorou je Zmluva o budúcej zmluve zo dňa 25.05.2001, za neplatnú , a to z dôvodov ktoré sú podrobne rozvedené najmä vo vyjadrení k dovolaniu zo dňa 10.09.2007, v dôsledku čoho za neplatnú považovala a j Zmluvu o predaji časti podniku v časti článku VII ods. 9. nedošlo   zo   strany   navrhovateľky   k   splneniu   povinnosti,   ktorá   jej   z   článku   VII   ods.   9 vyplývala, porušenie ktorej bolo zabezpečené možnosťou odstúpenia od Zmluvy o predaji časti podniku Fondom národného majetku SR.

Navrhovateľka   sa   obrátila   na   príslušný   súd   so   samostatnou   žalobou   o určenie neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 25.05.2001 práve z dôvodu hrozby odstúpenia od   Zmluvy   o   predaji   časti   podniku   č.   2128/2002 zo   dňa   16.12.2002   zo   strany   Fondu národného majetku Slovenskej republiky...»

Podľa sťažovateľky „Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že u navrhovateľky existoval a stále existuje naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve   zo   dňa   25.05.2001   uzavretej   medzi   odporcom   a   Poliklinikou   R.   v   predmetnom konaní. Dovolací súd v rámci riešenia otázky naliehavého právneho záujmu navrhovateľky (§   80   písm.   c/   O.s.p)   v   rámci   dovolacieho   konania   nevzal   na   zreteľ   všetky   okolnosti dôsledkom   ktorých   bolo   navrhovateľkyne   právne   postavenie   ohrozené,   čo   vyvolávalo u navrhovateľky   stav   právnej   neistoty, ktorý   nebolo   možné   odstrániť   iným   právnym prostriedkom ako samostatnou určovacou žalobou, ale výlučne vychádzal len z názoru, že ak právna otázka platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu má povahu predbežnej otázky vo vzťahu k spornej otázke existencie práva alebo povinnosti, nie je daný naliehavý právny záujem na vyriešení (určení) tejto predbežnej otázky v samostatnom konaní.“.

Ďalej   sťažovateľka   poukazujúc   na   povinnosť   všeobecných   súdov   „poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov  ..., ako   aj   na   judikatúru ústavného   súdu   uviedla,   že   názor   najvyššieho   súdu   označujúci   jej   samostatný   návrh na určenie   neplatnosti   zmluvy   o budúcej   zmluve   za   nástroj   procesne   „nevhodný“   by   sa v prípade jeho akceptovania „prejavil u navrhovateľa v konečnom dôsledku ako odmietnutie výkonu spravodlivosti a strata viery v súdnu ochranu“.

Podľa   sťažovateľky   z dôvodov   uvedených   v sťažnosti   došlo   napadnutým rozhodnutím   najvyššieho   súdu   k porušeniu   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto navrhuje ústavnému súdu nálezom takto rozhodnúť:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   zo   dňa   30.07.2008,   sp.   zn.   3Cdo   199/2007   v   právnej   veci navrhovateľa: P. spol. s r.o.., so sídlom v B. proti odporcovi: A. S., bytom B., v právnej veci o neplatnosť právneho úkonu porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.07.2008, sp. zn. 3Cdo 199/2007 zrušuje a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000,-Sk (slovom: stotisíc slovenských korún), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný sťažovateľovi   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto   nálezu   na   účet   vedený v Slovenskej sporiteľni a.s., č.ú. : 11442795/0900.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti P. spol. s r.o. trovy konania v sume 8.013,- Sk (slovom osemtisíctrinásť slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu, advokáta, JUDr. O. Š., B.“

Sťažovateľka ďalej uviedla, že s predmetným konaním bezprostredne súvisí viacero súdnych konaní, ktoré sú až do právoplatného skončenia tohto konania prerušené. Podľa jej názoru, ak by došlo k realizácii   napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu v intenciách v ňom vyjadreného   právneho názoru ešte pred rozhodnutím ústavného súdu, mohol by vzniknúť v jej neprospech   len ťažko napraviteľný právny stav. Z toho dôvodu   navrhuje odložiť vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v zmysle § 52 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti.

V závere sťažnosti sťažovateľka oznámila, že netrvá na tom, aby predmetná vec bola prerokovaná ústavným súdom na verejnom ústnom pojednávaní.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 199/2007 z 30. júla 2008, ktorým bol v rámci dovolacieho konania zrušený rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Co 20/06 z 19. apríla 2007 ako súdu odvolacieho a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (mutatis   mutandis   I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa na ochrane ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podľa § 80 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmäa) o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho);

b) o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva; c) o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

V okolnostiach   prípadu   sťažovateľka   predovšetkým   namieta,   že   najvyšší   súd   ako dovolací súd porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože svojím rozhodnutím poprel „existenciu   naliehavého   právneho   záujmu   navrhovateľky   na   určení   neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 25.05.2001 uzavretej medzi odporcom a Poliklinikou R. v predmetnom konaní“.

Sťažovateľka   naopak   tvrdí,   že   naliehavý   právny   záujem   na   určení   neplatnosti predmetnej zmluvy o budúcej zmluve u nej existoval a existuje. Podľa jej názoru „dovolací súd v rámci riešenia otázky naliehavého právneho záujmu navrhovateľky (§ 80 písm. C/ Os.p) v rámci dovolacieho konania vzal na zreteľ len tú skutočnosť, že v každom súdnom konaní o žalobe smerujúcej k nahradeniu vyhlásenia vôle, ktorá bola podaná z dôvodu nesplnenia záväzku protistrany vyplývajúceho zo zmluvy o budúcej zmluve, musí súd vždy skúmať, či zmluva o budúcej zmluve bola platne uzavretá a či žalobu podala oprávnená osoba   v   zákonom   určenej   prekluzívnej   lehote   a   či   záväzok   uzavrieť   zmluvu   nezanikol. Dovolací   súd   tak   vychádzal   výlučne   z   názoru,   že   ak   právna   otázka   platnosti   alebo neplatnosti   právneho   úkonu   má   povahu   predbežnej   otázky   vo   vzťahu   k   spornej   otázke existencie práva alebo povinnosti, nieje daný naliehavý právny záujem na vyriešení (určení) tejto predbežnej otázky v samostatnom konaní.“

V tejto   súvislosti   napokon   sťažovateľka   argumentuje,   že „Takýto   právny   názor dovolacieho súdu len prispieva k prehĺbeniu sťažovateľovej právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ nachádza počas celého tohto konania. Keďže sťažovateľ nemal možnosť iného postupu   ako   obrátiť   sa   samostatným   návrhom   o   určenie   neplatnosti   Zmluvy   o   budúcej zmluve a o vydanie predbežného opatrenia na príslušný súd, ktorý však bol Najvyšším súdom   SR   v   predmetnom   rozsudku   označený   za   nástroj   procesné   „nevhodný" („neprípustný"), takýto názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by sa v prípade jeho akceptovania   prejavil   u   navrhovateľa   v   konečnom   dôsledku   ako odmietnutie   výkonu spravodlivosti a strata viery v súdnu ochranu.“.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že tak ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp.   Monnel   a Morris)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair   hearing)   v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že hlavným dôvodom zrušenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 20/06 z 19. apríla 2007 bola skutočnosť, že v dovolaní uvedenú námietku týkajúcu sa   nepreskúmateľnosti rozhodnutia krajského súdu v otázke vysporiadania   sa   s existenciou   naliehavého   právneho   záujmu   v predmetnej   veci   uznal za dôvodnú,   a v súvislosti   s tým   najvyšší   súd   tiež   konštatoval,   že   súčasťou   právneho posúdenia   veci   v danom   prípade   malo   byť   zo   strany   krajského   súdu   aj   posúdenie, či žalobkyňa (sťažovateľka) má naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy.

Najvyšší   súd   napadnutým   rozhodnutím   zrušil rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Co 20/06   z 19.   apríla   2007   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie,   čo   bez   akýchkoľvek pochybností znamená, že napadnutým rozhodnutím sa konanie o určenie neplatnosti zmluvy o budúcej   zmluve neskončilo.   V   danom   prípade   nejde   o   konečné   rozhodnutie,   ktorého dôsledkom by bolo právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľka bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania pred všeobecnými súdmi uplatniť ochranu označených práv aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany týchto práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu odvolacieho konania na krajskom súde, pričom k namietaným   skutočnostiam   sa   sťažovateľka   bude   môcť   v konaní   pred   krajským (eventuálne najvyšším) súdom vyjadriť a o týchto všeobecný súd musí rozhodnúť.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je v tomto štádiu konania pred všeobecnými   súdmi   daná   jeho   právomoc   na prerokovanie   veci,   preto   ústavný   súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z uvedeného   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu meritórne o sťažnosti rozhodnúť už osobitne neskúmal, či namietaný rozsudok najvyššieho súdu z 30. júla 2008 nie je arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený. Napriek tomu považuje za   potrebné   uviesť,   že   aj   v tomto   prípade   platí,   čo   už   opakovane   zdôraznil   vo svojich doterajších   rozhodnutiach,   že   všeobecné   súdy   musia   pri   výklade   a aplikácii   relevantnej právnej úpravy postupovať vždy tak, aby primárne nedochádzalo k odopreniu spravodlivosti vo vzťahu k účastníkom konania, prípadne k narušeniu alebo ohrozeniu ich právnej istoty.

V danej veci sa najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí   neodchýlil od štandardnej judikatúry všeobecných súdov, podľa ktorej určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená vtedy, ak požadované určenie má povahu predbežnej otázky vo vzťahu k tomu, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, vrátane toho, že v prípade neosvedčenia naliehavého právneho záujmu súd zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Na druhej strane   ústavný   súd   pripomína,   že   aj   pri   posudzovaní   tejto   právnej   otázky   nemôže   súd aplikovať zákon a judikatúru mechanicky, ale vždy musí vychádzať zo všetkých známych okolností   konkrétneho   prípadu.   V danom   prípade   možno   za   takúto   významnú   okolnosť považovať   skutočnosť,   že   aj   keď   podľa   svojho   obsahu   je   žalobou   napadnutá   zmluva o budúcej kúpnej zmluve synallagmatickej povahy, nemožno spravodlivo očakávať, že sa jej naplnenia bude domáhať strana, ktorá ju považuje za absolútne neplatnú (sťažovateľka). V tomto   smere   teda   možno   prisvedčiť   sťažovateľke,   že   bez   vyriešenia   otázky   platnosti predmetnej   zmluvy   v samostatnom   konaní   bude   do   budúcnosti   odkázaná   na   vôľu a rozhodnutie   druhej   zmluvnej   strany,   či   a kedy   uplatní   svoje   právo   na   súde   návrhom na nahradenie   prejavu   vôle   súdom.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   striktné   trvanie („za každých okolností“) na dodržaní procesnej podmienky upravenej v § 80 písm. c) OSP nemôže mať pri zachovaní ústavne konformného výkladu a aplikácie právnych predpisov prioritu   pred   rešpektovaním   princípu   právnej   istoty   účastníkov   súdneho   konania, ak konkrétne okolnosti nasvedčujú možnosti, že táto istota bude narušená, inými slovami, ak by bolo ohrozené právo žalobcu (v danom prípade vlastnícke právo) alebo ak by sa bez rozhodnutia o jeho určovacej žalobe stalo ich postavenie neistým.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2009