znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 105/08-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti C., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou Mgr. E. B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Cbs 77/99 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti C., s. r. o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2007 doručená sťažnosť spoločnosti C., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   na   ochranu   majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru postupom a rozhodnutím Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 40   Cbs 77/99.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že krajský súd vydal 11. júna 2003 rozsudok č. k. 40 Cbs 77/99-Ma-211, ktorým zamietol návrh sťažovateľa ako majoritného akcionára spoločnosti K., a. s. (ďalej len „Kúpele“), a MUDr. V. S. na vyslovenie neplatnosti konania mimoriadneho   valného   zhromaždenia   a neplatnosti   uznesenia   mimoriadneho   valného zhromaždenia Kúpeľov z 28. októbra 1999.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu odvolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   rozhodol   17.   júna   2004   rozsudkom č. k. 4 Obo 149/2003-242 tak, že rozsudok krajského súdu ako súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ   3.   januára   2005   podal   podnet   na   Generálnu   prokuratúru   Slovenskej republiky,   ktorým   žiadal   o podanie   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti rozsudku najvyššieho súdu ako súdu   odvolacieho zo 17. júla 2004. Generálny prokurátor doručil 26. augusta 2005 najvyššiemu   súdu   ako   súdu   dovolaciemu   mimoriadne   dovolanie   vzhľadom   na   to, že „v rozhodnutí odvolacieho súdu videl porušenie zákona a poškodenie práv sťažovateľa“.

Najvyšší súd ako súd dovolací rozsudkom sp. zn. 1 M Obdo V 9/2005 z 30. apríla 2007 mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho č. k. 4 Obo 149/2003-242 zo 17. júna 2004 zamietol.

Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   uviedol,   že „uvedenú   ústavnú   sťažnosť   podáva v dvojmesačnej   lehote,   keďže   napadnutý   rozsudok   1   M   Obdo   V 9/2005   bol   doručený sťažovateľovi   (...)   24.   mája   2005 (ide   zrejme   o chybu   v písaní,   správny   údaj   má   byť 24. mája 2007, pozn.) a druhému účastníkovi – F. 29. mája 2005 (tá istá pozn. ako pri predchádzajúcom dátumovom údaji, pozn.) a právoplatnosť nadobúda doručením všetkým účastníkom“.

K otázke   prípustnosti   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol,   že „postupom   sťažovateľa a to podaním žaloby na Okresnom súde v Banskej Bystrici (ide zrejme o chybu v písaní, správny údaj má byť Krajský súd v Banskej Bystrici,   pozn.) o neplatnosť uznesení VZ, podaním   odvolania   proti   jeho   zamietajúcemu   rozsudku   a akceptovanému   podnetu Generálnemu   prokurátorovi   SR   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   sťažovateľ   využil všetky zákonné možnosti, ktoré mohol využiť pred všeobecnými a Najvyšším súdom SR (§ 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom znení)“.

K porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ uviedol, že jeho snaha chrániť svoje práva akcionára Kúpeľov prostredníctvom súdneho konania bola neúspešná a jeho akcie mu boli „v rozpore s platným právom“ odňaté. „Súdy“ svojím postupom a rozhodnutiami „odobrili postup (...) ostatných akcionárov akciovej spoločnosti, ktorí   v čase   konania   mimoriadneho   valného   zhromaždenia   a následných   valných zhromaždení   boli   len   minoritnými   akcionármi   (...).   Postupom   súdov   boli   menšinoví akcionári tak posmelení, že v rozpore s platnými a účinnými predbežnými opatreniami ďalej zvolávali valné zhromaždenia, neodborne nakladali s majetkom spoločnosti (...)“.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na konanie pred Krajským súdom v Bratislave vedené   pod   sp.   zn.   45   Cb   56/99   vo   veci   žaloby   sťažovateľa   o vyslovenie   neplatnosti odstúpenia   F.,   B.   (ďalej   len   „F.“),   od   privatizačnej   zmluvy   uzavretej   22.   mája   1996 medzi sťažovateľom   a F.   V tomto   konaní   Krajský   súd   v Bratislave   vydal   20.   júla   1999 predbežné opatrenie, ktorým zakázal F. akokoľvek disponovať s akciami tvoriacimi predmet uvedenej   privatizačnej   zmluvy   a zvolávať   valné   zhromaždenia,   meniť   orgány   a iným spôsobom zasahovať do činnosti Kúpeľov. Druhým predbežným opatrením z 8. septembra 1999   bolo   tiež   zakázané   predstavenstvu   a dozornej   rade   Kúpeľov   zvolávať   riadne a mimoriadne valné zhromaždenie a S., a. s.   (ďalej len „S.“),   Krajský   súd v Bratislave prikázal zaregistrovať pozastavenie práva F. nakladať s predmetnými akciami.

Podľa   názoru   sťažovateľa   tieto   predbežné   opatrenia   F.   ani S.,   ale   ani „ďalšie orgány“ nerešpektovali. F. totiž „zabezpečil zvolanie valného zhromaždenia a. s. K. tak, že požiadal   o jeho   zvolanie   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   a žalovaný   v druhom   rade (S., pozn.) vykonal registráciu prevodu akcií aj keď mu to vykonateľné predbežné opatrenie zakazovalo“.   V takomto   postupe   vidí   sťažovateľ   obchádzanie   zákona   a stanovisko najvyššieho súdu v rozhodnutí o mimoriadnom dovolaní, že na krajský súd sa predbežné opatrenia nevzťahovali, je podľa jeho názoru „nevysvetliteľné a neakceptovateľné“.

Sťažovateľ   v tejto   časti   odôvodnenia   sťažnosti   napokon   zdôraznil,   že aj napriek odstúpeniu   F.   od   privatizačnej   zmluvy   a   následného   prevodu   predmetných   akcií z majetkového účtu sťažovateľa, neprestal byť sťažovateľ vlastníkom týchto akcií. Podal totiž okamžite žalobu o neplatnosť odstúpenia od uvedenej zmluvy, „teda mal a má za to, že   účinky   odstúpenia   nenastali   a nastanú   až   právoplatnosťou   rozhodnutia   súdu   o danej spornej otázke“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že v spomínanom konaní o neplatnosti odstúpenia F. od privatizačnej zmluvy už Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, že neplatnosť odstúpenia od zmluvy vyslovil. V čase podania sťažnosti však ešte tento rozsudok nebol právoplatný.

V časti sťažnosti tvoriacej zdôvodnenie porušenia čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy sťažovateľ iba uviedol, že po tom, čo na základe privatizačnej zmluvy nadobudol 51 % akcií Kúpeľov, tieto   sa   postupne „dostávali   z nepriaznivého   hospodárenia   do   zisku,   boli   (...) preinvestované nemalé finančné prostriedky a pripravené množstvo ďalších investičných zámerov“. V dôsledku   postupu F. „prišlo k zastaveniu hospodárskeho rastu spoločnosti a jej   následného   úpadku   do   takej   miery,   že   dnes   spoločnosť   je   zadlžená,   neschopná samostatného   financovania   pred   absolútnym   krachom“.   Sťažovateľ   zdôraznil,   že ustanovenia spornej privatizačnej zmluvy plnil, na jej základe „zaplatil prvú splátku kúpnej ceny   viac   ako   30   mil.   Sk   a zmluvne   bol   zaviazaný   preinvestovať   na   rozvoj   akciovej spoločnosti   do   konca   roka   2000   zhruba   76   mil.   Sk.   Do odňatia   Kúpeľov   a následného zbavenia vedenia Kúpeľov sťažovateľ preinvestoval zhruba 66 mil. Sk do rozvoja Kúpeľov. (...) V súčasnosti nemá žiaden dosah na reálne vedenie spoločnosti, jeho akcionárske práva sú nulové a súdy zamietajú jeho žaloby na neplatnosť konaní valných zhromaždení akciovej spoločnosti Kúpele. Investícia a majetok sťažovateľa je viac ako siedmy rok neistý, nejasný a neberie   z neho   žiaden   úžitok   a tretie   osoby   s investíciami   akcionára   (väčšinového) nakladajú a dokonca ho i scudzujú“.

K porušeniu čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru sťažovateľ uviedol, že štát podľa   jeho   názoru   prostredníctvom   súdnych   orgánov „vytvoril   také   podmienky, ktoré umožnili   tretím   osobám   neprimerane   zasiahnuť   do   jeho   vlastníctva“.   Zdôraznil, že „podľa názoru Európskeho súdu, ak prichádza k trvalému upieraniu prístupu k majetku a strate akejkoľvek kontroly na svojom majetku, ako aj možnosti užívať ho, je zasahovaním do práva pokojného užívania majetku v zmysle prvej vety článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho dohovoru“.

S ohľadom na všetky už uvedené argumenty „sťažovateľ sa domáha súdnej ochrany na Ústavnom súde a žiada rozhodnúť tak,   ako je navrhnuté v časti sťažnosti Návrh na rozhodnutie   vo   veci   samej“.   V takto   označenej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   navrhuje, aby ústavný súd:

„1.   Sťažnosti   sťažovateľa   obchodnej   spoločnosti   C.,   spol.   s r.   o.   so   sídlom   B., vyhovel.

2. Vyslovil, že Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k.: 40 Cbs 77/99-Ma-211 zo dňa 11. júna 2003, ktorým rozhodol tak, že návrh zamietol a žalobcov v 1. a v 2. rade zaviazal žalovanému nahradiť trovy konania vo výške 6.269,- Sk porušil ústavné právo sťažovateľa v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a Článku 6 Európskeho dohovoru   a článku   20   ods.   1   a 4   Ústavy   Slovenskej   republiky   a medzinárodné   právo vyplývajúce z Článkom 1 Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho dohovoru.

3. Zrušil Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.: 40 Cbs 77/99-Ma-211 zo dňa 11. júna 2003, ktorým boli porušené ústavné práva sťažovateľa.

4. V súlade s ustanovením § 56 ods. 3 písm. b) a d) zákona o ústavnom súde vrátil vec Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

5. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie, ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch vo výške 500.000,- Sk (slovom: päťstotisíc slovenských korún).“V závere sťažovateľ požiadal o nezverejnenie obchodného mena v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu.

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V úvode predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd v prvom rade považoval za potrebné vysporiadať sa so znením jej petitu. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto   zákone.   Táto   právna   norma   neumožňuje   ústavnému   súdu   prekračovať   petit sťažnosti a preskúmavať postupy alebo rozhodnutia, ktoré v sťažnostnom návrhu sťažovateľ výslovne nenamieta. V okolnostiach posudzovaného prípadu to vzhľadom na formuláciu petitu   predmetnej   sťažnosti   má   za   následok,   že ústavný   súd   môže   pri   jej   predbežnom prerokovaní   posudzovať   len   postup   a rozhodnutie   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn.   40 Cbs 77/99   z   pohľadu   ich   súladu   so základnými   právami   označenými sťažovateľom.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z tohto znenia ústavný súd odvádza dôsledné uplatňovanie princípu subsidiarity jeho právomoci pri ochrane uvedených práv a slobôd, z ktorého vyplýva, že ústavný súd nemá právomoc poskytnúť ochranu právam a slobodám označeným v čl. 127 ods. 1 ústavy vtedy, ak   túto   ochranu   poskytuje   iný   súd.   Práve   všeobecné   súdy   predstavujú   tie   „iné   súdy“, ktoré poskytujú primárne ochranu základným právam a slobodám, ako aj ďalším v čl. 127 ods.   1   ústavy   uvedeným   právam   a slobodám   fyzických   osôb   a právnických   osôb. Až v prípade,   ak ochrana   poskytovaná   všeobecnými   súdmi   nie   je   možná   vzhľadom na právom   vymedzené   limity   ich   právomocí,   je   založená   právomoc   ústavného   súdu v konaní o ústavných sťažnostiach a v rozhodnutiach o nich túto ochranu poskytnúť (m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05 a ďalšie).

Rozsudok   krajského   súdu,   ktorý   bol   v petite   sťažnosti   označený   ako   porušujúci sťažovateľom uvedené základné práva a slobody, ako aj ďalšie jeho práva, je rozhodnutím všeobecného súdu prvého stupňa. Ak sa sťažovateľ ako subjekt, ktorého právna pozícia bola týmto   rozhodnutím   ovplyvnená,   domnieval,   že   postupom   i samotným   rozhodnutím   boli porušené jeho práva uvedené v sťažnosti, mal možnosť využiť prostriedok nápravy, ktorý mu priznáva zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) a ktorým v tomto prípade je odvolanie ako riadny opravný prostriedok. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ toto svoje právo aj využil. V odvolacom konaní mu tak ochranu jeho práv bol oprávnený poskytnúť najvyšší súd ako súd odvolací.

Ústavný   súd   tak   konštatuje,   že   v posudzovanom   prípade   existuje   „iný   súd“, ktorý poskytoval ochranu sťažovateľových základných práv a slobôd, ako aj jeho ľudských práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodných   zmlúv,   ktorú   Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným   zákonom.   To   má za následok,   že ústavný súd nemá dostatok právomoci   poskytnúť ochranu sťažovateľom označeným právam v rámci preskúmania postupu a rozsudku krajského súdu v predmetnej veci. Z tohto dôvodu ústavný súd musel sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci.

Ústavný súd z časti odôvodnenia sťažnosti nazvanej „PRÁVOMOC ÚSTAVNÉHO SÚDU   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY“ zistil,   že   sťažovateľ   argumentoval   v prospech právomoci ústavného súdu na preskúmanie označeného postupu a rozhodnutia krajského súdu aj poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) (rozsudok   z 12. novembra   2002   o sťažnosti   č.   47273/99,   prípad   Běleš   a spol.   v. Česká republika a rozsudok z 12. novembra o sťažnosti č. 46129/99, prípad Zvolský a Zvolská v. Česká republika).

Ústavný súd konštatuje, že obsah uvedenej judikatúry ESĽP s prerokúvanou vecou nesúvisí.   V citovaných   rozhodnutiach   sa   ESĽP   zaoberal   otázkou,   či   možno   považovať dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   za   účinný   prostriedok   nápravy, ktorý podávateľ sťažnosti musí pred jej podaním využiť. Podanú sťažnosť sťažovateľa však ústavný súd hodnotí vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu č. k. 40 Cbs 77/99-Ma-211   z 11. júna 2003   tak,   že   na   konanie   o nej   nemá   dostatok   právomoci   z dôvodu uplatňovania už popísaného princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúceho z čl.   127   ods.   1   ústavy,   nie   pre   nevyčerpanie   opravných   prostriedkov   alebo iných prostriedkov nápravy uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Z posudzovanej sťažnosti ústavný súd tiež zistil, že z viacerých (aj keď prevažne všeobecných) tvrdení sťažovateľa uvedených v odôvodnení sťažnosti by bolo možné usúdiť, že sťažovateľ považuje aj postup a rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho (sp. zn.   4   Obo   149/2003),   ako   aj   v záhlaví   sťažnosti   označený   postup   a rozhodnutie najvyššieho   súdu   v konaní   o mimoriadnom   dovolaní   (sp.   zn.   1   M   Obdo   V 9/2005) za porušujúce jeho označené práva a slobody. Tieto „tvrdenia“, ktoré sťažovateľ navyše ani relevantným spôsobom neodôvodnil a ktoré nie sú premietnuté do návrhu na rozhodnutie ústavného   súdu   vo   veci   samej,   však   ústavný   súd   nemohol   hodnotiť   inak,   ako   iba súčasť sťažovateľovej   argumentácie   smerujúcej   k podpore   namietaného   porušenia   práv a slobôd sťažovateľa   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 40 Cbs 77/99.

V tejto   súvislosti   bral   ústavný   súd   tiež   do   úvahy,   že   sťažovateľ   je   v   konaní pred ústavným   súdom   zastúpený   advokátom,   teda   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, ako aj   výslovnú   požiadavku   sťažovateľa   na   obsah   rozhodnutia   ústavného   súdu „(...) sťažovateľ   (...)   žiada   rozhodnúť   tak,   ako   je   navrhnuté   v časti   sťažnosti   Návrh na rozhodnutie vo veci samej“ (strana 10 sťažnosti).

Napriek tomu ústavný súd už nad rámec zdôvodnenia svojho rozhodnutia zdôrazňuje vo   vzťahu   k rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho,   že   pri   ochrane   práv a slobôd   vymedzených   čl. 127   ods.   1   ústavy   v rámci   konania   o ústavných   sťažnostiach neposkytuje   túto   ochranu   v neobmedzenom   časovom   odstupe   od právoplatnosti rozhodnutia,   ktorým   tieto   práva   slobody   mohli   byť   porušené (napr.   I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Z príloh podanej sťažnosti ústavný súd dospel k záveru, že v čase podania sťažnosti (19.   júla   2007)   už   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho   muselo   byť právoplatné podstatne dlhší čas ako dva mesiace. K tomuto zisteniu ústavný súd dospel na základe skutočnosti, že rozsudok najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho bol napadnutý mimoriadnym   dovolaním   generálneho   prokurátora,   ktoré   možno   podať   len proti právoplatnému rozhodnutiu súdu (§ 243e ods. 1 i § 243g OSP).

Od doručenia mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora najvyššiemu súdu 26. augusta 2005 (čo je najneskorší možný termín nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu) do podania sťažnosti ústavnému súdu (19. júla 2007) uplynulo takmer 23 mesiacov, takže ústavný súd by tak aj v prípade existencie svojej právomoci   na   preskúmanie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho (sp. zn. 4 Obo 149/2003) musel kvalifikovať sťažnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.   Vzhľadom   na   to   sa   už   nezaoberal   inými   nedostatkami   podanej   sťažnosti (nepredloženie kópie napadnutého rozsudku krajského súdu).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008