znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 105/07-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   decembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť A. M., K., V. S., K., Ľ. N., K., a D. G., B., zastúpených advokátkou JUDr.   D.   S.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   porušenia   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice

- okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 948/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. M., V. S., Ľ. N. a D. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   -   okolie   v konaní   vedenom pod sp. zn. 8 C 948/99 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Košice - okolie v   konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 948/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. A. M., V. S., Ľ. N. a D. G. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4. Okresný súd Košice - okolie   j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločne a nerozdielne A. M.,   V. S., Ľ. N. a D. G.   trovy konania v sume 29 000 Sk (slovom dvadsaťdeväťtisíc slovenských korún) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet ich právnej zástupkyne advokátky JUDr. D. S., Advokátska kancelária, K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 24. apríla 2007 sp. zn. III. ÚS 105/07 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   A.   M.,   V.   S.,   Ľ.   N.   a D.   G.   (ďalej   len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Košice   -   okolie   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 8 C 948/99.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti z 26. októbra 2007 doručenom ústavnému súdu 30. októbra 2007 okrem iného uviedol:

„Vec   napadla   na   tunajší   súd   dňa   16.7.   1999.   Predmetom   konania   je   vydanie bezdôvodného obohatenia.

Dňa 29.10.1999 boli navrhovatelia vyzvaní, aby skutkovo odôvodnili svoj návrh a predložili   doklady   týkajúce   sa   návrhu.   Zároveň   boli   vyzvaní   na   zaplatenie   súdneho poplatku.

Dňa 25.11.1999 navrhovatelia oznámili súdu, že medzi účastníkmi sa vedie súdny spor o vyrovnanie dedičských podielov pod sp. zn. 15C 45/93, avšak rozsudok z dôvodu odvolania odporcu nie je právoplatný. Všetky doklady sa nachádzajú v uvedenom spise. Dňa 8.12.1999 bol rovnopis žaloby zaslaný odporcom na vyjadrenie. Odporcovia sa k návrhu vyjadrili dňa 30.12.1999.

Dňa 6.10.2000 boli navrhovatelia opätovne vyzvaní na zdokladovanie svojho návrhu. Navrhovatelia písomne dňa 23.10. 2000 opäť oznámili súdu, že navrhujú počkať do právoplatnosti rozsudku tunajšieho súdu sp. zn. 15C 45/93 s tým, že túto skutočnosť súdu obratom oznámia.

Navrhovatelia   boli   písomne   dňa   21.11.2001   opätovne   vyzvaní   na   zdokladovanie návrhu a to predložením aktuálneho výpisu LV nehnuteľností, od ktorých odvodzujú svoj návrh a to aj zdokladovanie výpočtu nájomného.

Dňa 27.12.2001 navrhovatelia oznámili súdu, vec vedená pod sp. zn. 15C 45/93 nie je právoplatne a preto navrhli, aby súd konanie prerušil.

Dňa   26.2.2002   súd   žiadal   pripojiť   spis   tunajšieho   súdu   15C   45/93,   kde   bolo kanceláriou oznámené, že spis nie je možné pripojiť, pretože sa bude zasielať na krajský súd. Prípisom zo dňa 18. 3. 2002 bolo žiadané o oznámenie, že či konanie vo veci 15C 45/93 je právoplatne skončené.

Z prípisu zo dňa 6. 5. 2002 vyplýva, že telefonicky bolo zistené, že konanie vo veci 15C 45/93 je na odvolacom konaní na KS v Košiciach.

Vec bola daná na lehotu 2 mesiace. Dňa 23.8.2002 bolo telefonicky zisťované v dedičskej kancelárii tunajšieho súdu, že spis 15C 45/93 je na KS v Košiciach na odvolacom konaní.

Z ďalších úradných záznamov vyplýva, že vec 15C 45/93 bola na Krajskom súde v Košiciach na odvolacom konaní aj dňa 25.5.2004.

Z dôvodu postupu pôvodnej prejednávajúcej sudkyni na Krajský súd v Košiciach od 1.3.2005 bola vec pridelená dňa 2.3.2005 Mgr. A. S. na ďalšie konanie.

Dňa 30.3.2005 požiadala prejednávajúca sudkyňa o pripojenie spisu 15C 45/93. Z úradného záznamu kancelárie zo dňa 25.4.2005 vyplýva, že vec 15C 45/93 nie je právoplatne skončená, spis je na lehote 10.5.2005.

Dňa 28.4.2005 bolo súdom vydané uznesenie o prerušení konania do právoplatného skončenia konania vo veci 15C 45/93.

Dňa 26.5.2005 navrhovatelia prípisom uviedli, že vec vedená pod sp. zn. 15C 45/93 je právoplatne skončená, výrok o trovách konania bol zrušený.

Dňa 30.5.2005 odporcovia podali proti uzneseniu o prerušení konania odvolanie, v ktorom uviedli, že vec je právoplatne skončená a koná sa len o výške trov konania. Dňa   24.4.2006   súd   uznesením   zrušil   uznesenie   o   prerušení   konania.   Zároveň prípisom zo dňa 25.4.2006 vyzval navrhovateľov o oznámenie odkedy a v akej výške bola odporcom vyplatená finančná náhrada za prenájom poľnohospodárskej pôdy.

Dňa 17.5.2006 bolo zistené, že odporkyňa 1/ zomrela a preto bol Obecný úrad v K. vyzvaný na oznámenie dátumu úmrtia ako aj oznámenie okruhu dedičov.

Dňa   16.5.2006 odporcovia   podali odvolanie proti   uzneseniu   o zrušení uznesenia o prerušení konania.

Dňa   23.5.2006   bola   vec   postúpená   na   Krajský   súd   v   Košiciach   na   rozhodnutie o odvolaní odporcov.

Dňa 2. 1. 2007 bolo doručené súdu uznesenie Krajského súdu v Košiciach, ktorým boli uznesenia zo dňa 28.4.2005 a zo dňa 24.4.2006 zrušené.

Dňa 19.1.2007 bolo uznesenie Krajského súdu v Košiciach doručované účastníkom konania.

Dňa 23.4.2007 bol vo veci vytýčený termín pojednávania na deň 8.6.2007. Pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu neúčasti navrhovateľov ako aj ich právneho zástupcu.

Dňa 11.6.2007 bolo doručené do kancelárii písomne podanie navrhovateľov ako aj ich faxové podanie.

Uznesením zo dňa 29.6.2007 boli navrhovatelia vyzvaní na doplnenie a upresnenie návrhu na začatie konania s poučením o odmietnutí návrhu a to v lehote 10 dní.

Dňa 3.9.2007 bol vo veci vytýčený termín pojednávania na deň 17.10.2007. Dňa 15.10.2007 bol súdu doručený prípis odporcu, v ktorom žiadal, aby súd zrušil pojednávanie a aby mu bol ustanovený zástupca z radov advokátov.

Pojednávanie   zo   dňa   17.10.2007   bolo   odročené   z   dôvodu   prešetrenia   pomerov odporcu, ktorý žiada o zástupcu z radov advokátov, ako aj navrhovatelia majú upresniť adresy   poľnohospodárskych   družstiev,   prípadne   ďalších   subjektov,   ktoré   poskytovali peňažné plnenia odporcom.

Z   uvedeného   prehľadu   vyplýva,   že   vo   veci   sa   nemohlo   konať   do   právoplatného rozhodnutia vo veci samej vedenej pod sp. zn. 15C 45/93.

V prípade ak by boli zistené vo veci prieťahy v konaní, je potrebné brať do úvahy neprimeranú zaťaženosť prvostupňového súdu, pričom prejednávajúca sudkyňa Mgr. S. má v senáte 281 vecí, pričom za rok 2006 skončila 318 vecí.“

Rovnaké   skutočnosti,   ktoré   uviedol   vo   vyjadrení   k sťažnosti   okresný   súd,   zistil z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov a z vyžiadaného súdneho spisu aj ústavný súd.

Právna zástupkyňa sťažovateľov sa k vyjadreniu okresného súdu vyjadrila podaním označeným ako „Ústavnoprávne stanovisko“ z 12. novembra 2007, v ktorom okrem iného uviedla:

„Sťažovatelia nepopierajú, že vec napadla na súd dňa 16.7.1999, to znamená pred 8 rokmi a 4 mesiacmi a aj keď nešlo o náročnú vec na rozhodnutie, súd I. stupňa / súd / až po 3 a pol mesiaci vyzval navrhovateľov na zaplatenie súdneho poplatku, až dňa 8.12.1999 zaslal rovnopis žaloby odporcom, ktorý sa k žalobe vyjadrili v súdom žiadanej lehote. Až po viac ako 9 mesiacoch od doručenia vyjadrenia odporcov súdu, súd vyzval navrhovateľov na po druhý raz /zbytočne/ na zdokladovanie svojho návrhu a teda na preukázanie svojich tvrdení v návrhu.. Po viac ako 1 roku súd vyzval navrhovateľov po tretí raz /zbytočne/ na zdokladovanie svojho návrhu. Súd vec navrhovateľov napriek tomu nerozhodol /návrh nezamietol   ako   predčasne   podaný/   aj   keď   navrhovatelia   ani   za   viac   ako   dva   roky nepreukázali svoje tvrdenia uvedené v návrhu.

Aj   pomerne   racionálny návrh   navrhovateľov zo dňa   27.   12.   2001 na   prerušenie konania súd realizoval až svojim uznesením zo dňa 28.4.2005, to znamená v čase keď tento návrh už bol neaktuálny lebo vec 15 C 45/93 v tom čase už bola právoplatne / s výnimkou trov   konania   /   skončená   a   preto   ho   moji   mandanti   napadli   opravným   prostriedkom, podobne   ako   aj   nezákonné   uznesenie   súdu   zo   dňa   24.4.2006   ktorým   súd   zrušil   svoje uznesenie, a preto odvolací súd musel uznesením doručením súdu až dna 2.1.2007 zrušiť toto uznesenie, čo ale treba považovať za ďalší zavinený zbytočný viac ako pol druha ročný prieťah v konaní súdu. Sťažovatelia   poukazujú   teda   aj   na   contra   legem   postup   súdu   v   čase   od   28.4.2005   do 2.1.2007   a   na   neefektívny   a   neracionálny   postup   súdu   od   16.7.1999   do   28.4.2005,   na ktorom sťažovatelia nenesú žiadny podiel, pretože uložené povinnosti im súdom si vždy plnili v žiadaných lehotách. Súd ako vyplýva z jeho vyjadrenia sa začal konať až po podaní ústavnej sťažnosti sťažovateľov.

K tvrdeniam súdu vo vyjadrení o počte vecí, o zmene konajúcej sudkyni poukazujem na konštantnú judikatúru ústavného súdu.

Vzhľadom   na   toto   ústavnoprávne   stanovisko   upravujem   petit   ústavnej   sťažnosti v časti trov konania takto:

Okresný súd   Košice - okolie je   povinný   vyplatiť A. M., V. S., Ľ. N. a D. G. 32. 120.- Sk do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátky JUDr. D. S., K.“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 948/99 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovatelia   sa   podanou   sťažnosťou   domáhali   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...), ako aj práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená nastolenie právnej istoty   inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd   zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci (1), o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci a jej význam pre sťažovateľov. Tieto   tri   kritéria zohľadňuje pri   namietanom porušení práva   na   prejednanie záležitosti súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

1. Predmetom konania na okresnom súde je nárok o zaplatenie   sumy 7 500 Sk s príslušenstvom z dôvodu bezdôvodného obohatenia. Tieto spory nie sú právne zložité, existuje k nim stabilizovaná judikatúra a metodika postupu všeobecných súdov (obdobne III.   ÚS   89/07).   Tu   je tiež potrebné konštatovať,   že doterajšia   doba   konania (návrh bol okresnému súdu doručený 16. júla 1999) predstavuje viac ako 8 rokov a počas tejto doby okresný   súd   nevykonal   žiadny   dôkazný   prostriedok,   žiadne   relevantné   pojednávanie, zaoberal sa len odstraňovaním nedostatkov žaloby a zisťovaním stavu súvisiaceho konania o vyrovnanie   dedičských   podielov.   Takáto   dĺžka   konania   je   neprimeraná   a z ústavného hľadiska neakceptovateľná.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil   skutočnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   spôsobeniu   zbytočných   prieťahov   zo   strany sťažovateľov, ktorí v spore vystupujú ako odporcovia.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu.

Okrem toho, že v konaní vykazoval zbytočné prieťahy, jeho postup bol nesústredený a neefektívny.

Okresný súd bol nečinný bez akejkoľvek zákonnej prekážky už od 8. decembra 1999, keď zaslal návrh na vyjadrenie sťažovateľom, až do 28. apríla 2005, keď konanie prerušil do právoplatného skončenia súvisiacej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 15 C 45/93 (nečinnosť viac ako 64 mesiacov). V tomto období urobil len dva jednoduché úkony (v októbri 2000 a novembri 2001), keď opätovne vyzval navrhovateľov na „zdokladovanie ich návrhu“, a od februára 2002 štyrikrát zisťoval stav súvisiaceho konania, ktoré bolo vedené tým istým súdom. V tejto súvislosti však ústavný súd poznamenáva, že sťažovatelia boli   v celom   tomto   období   pasívni   a začali   konať,   až   keď   okresný   súd   uznesením z 28. apríla 2005 konanie prerušil a sťažovatelia sa proti tomuto rozhodnutiu odvolali.

Konanie je stále na začiatku, bez rozhodnutia vo veci samej, pričom stav právnej neistoty sťažovateľov nebol do dnešného dňa odstránený.

Pri   posudzovaní   sťažnosti   sa   ústavný   súd   vysporiadal   aj   s vyjadrením   predsedu okresného   súdu,   ktorý   prípadné   prieťahy   v   konaní odôvodnil   nadmernou   pracovnou zaťaženosťou zákonnej sudkyne, pretože tejto sudkyni vec bola pridelená až v marci 2005.

V   súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí a v tejto súvislosti neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala   zodpovednosť   súdu za rozhodnutie   vo   veci   občana,   ktorý   sa   naň   obrátil.   Preto   obranu   okresného   súdu spočívajúcu v pracovnej zaťaženosti zákonnej sudkyne neakceptoval.

Ústavný súd konštatuje, že postupom okresného súdu v konaní došlo k zbytočným prieťahom,   a to   nielen   nečinnosťou   okresného   súdu,   ale   aj   jeho nesústredeným a neefektívnym postupom. Preto vo veci sťažovateľov bolo potrebné vysloviť porušenie ich základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (1.   bod výroku nálezu).

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej a tretej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu v ich veci (2. bod výroku nálezu).Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľov, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovatelia požadovali za porušenie nimi označeného základného práva finančné zadosťučinenie v sume 130 000 Sk každému zvlášť. V tejto časti sťažnosť okrem iného odôvodnili   aj   tým,   že   okresný   súd   porušuje   ich   označené   základné   práva   už   viac   ako 7 rokov bez rozhodnutia vo veci samej, čím je do značnej miery dlhodobo narušená ich právna   istota   a neriešením   ich   veci   aj vzhľadom   na úmrtie   ich   matky   (ako   odporkyne v prvom rade) sa navyše táto neistota prehlbuje.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody   nie   je   možné   napraviť   iným   zákonom   dovoleným   a predvídaným   spôsobom. V danej   veci   ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o tejto   otázke   vychádzal   z uvedenej   zásady a princípov spravodlivosti, ale   aj z   konkrétnych okolností prípadu, pričom prihliadal na pozíciu sťažovateľov v predmetnom konaní, a v tejto súvislosti bral do úvahy najmä povahu prerokúvanej veci, ktorej meritom je žalovaná povinnosť každého zo sťažovateľov zaplatiť žalobcom sumu 7 500 Sk s príslušenstvom.

Na   základe   všetkých   týchto   relevantných   úvah   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že v posudzovanom prípade sú postačujúce výroky o porušení základného práva sťažovateľov a príkaz okresnému súdu, aby konal v ich veci bez zbytočných prieťahov.

Preto ústavný   súd   návrhu   sťažovateľov   na priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia nevyhovel a finančné zadosťučinenie im nepriznal (3. bod výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   advokátkou JUDr. D. S., ktoré vyčíslila sumou 32 120 Sk, ale bližšie ich nešpecifikovala.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého môže ústavný súd v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   priznal   právnej   zástupkyni   sťažovateľov   úhradu   trov   konania   za   tri úkony   právnej   služby   (príprava   a prevzatie   veci,   písomné   vyhotovenie   sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu z 12. novembra 2007) za každého sťažovateľa v súlade   s ustanovením   §   1   ods.   3,   §   14   ods.   1   písm.   a)   a c)   a §   16   ods.   3   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), pričom úhradu za dva právne úkony právnej služby urobené ešte v roku 2006 im priznal po 2 730 Sk (základom na výpočet výšky náhrady za úkon právnej služby bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2005 v sume 16 381 Sk) a za tretí úkon urobený v novembri 2007 sumu 2 970 Sk (základom na   výpočet   výšky   náhrady   za   úkon   právnej   služby   bola   nominálna   mesačná   mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2006 v sume 17 822 Sk). Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená podľa § 13 ods. 3 vyhlášky o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní viacerých osôb (štyroch), t. j. spolu odmena predstavuje sumu 26 976 Sk. Ústavný súd tiež sťažovateľom priznal osemkrát náhradu režijného paušálu za rok 2006 po 164 Sk, spolu 1 312 Sk a štyrikrát náhradu režijného paušálu za rok 2007 po 178 Sk, spolu 712 Sk.

Trovy konania boli teda sťažovateľom priznané v celkovej sume 29 000 Sk, ktorú im je povinný uhradiť okresný súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu (4. bod výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2007