znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 105/04-28

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   Š.   A.,   bytom   K., zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 20 C   1428/01   na   neverejnom   zasadnutí 10. septembra 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 1428/01   p o r u š i l základné právo Š. A. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20   C   1428/01 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Š. A.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Š. A. v sume 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) jeho právnemu zástupcovi JUDr. R. Ž., Advokátska kancelária, K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti Š. A. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 105/04-7 zo 7. apríla 2004 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť (z 11. marca 2004) Š. A., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž., Advokátska kancelária, K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie svojho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 1428/01.Sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   uviedol,   že okresnému súdu podal 20. decembra 2001 žalobu o vypratanie bytu, ktorá je vedená pod sp. zn. 20 C 1428/01. Prvé pojednávanie v predmetnej veci sa uskutočnilo až 8. decembra 2003. Sťažovateľ od neho očakával riadne a spravodlivé prejednanie a rozhodnutie veci okresným súdom. Priebeh pojednávania bol pre sťažovateľa „šokom, z ktorého sa dodnes nevie spamätať, pretože také súdne pojednávanie ešte nezažil, keď súd už vopred rozhodol tak, že všetko čo sťažovateľ súdu predložil sudkyňa vopred rozhodla, že to zruší, ak sa s bývalou   manželkou   nedohodne   o byte,   ktorý   nadobudol   pred   uzavretím   manželstva a ktorý, vzhľadom na dlhotrvajúce súdne konanie v priebehu súdneho konania nadobudol do osobného vlastníctva legálnym spôsobom, čo mu vkladom do katastra nehnuteľností odobrila   aj   príslušná   správa   katastra   a od   leta   2003   má   tak   byt   vo   svojom   výlučnom vlastníctve, a preto sa domáha naďalej jeho vypratania o vypratanie ktorého požiadal ešte v roku 2001. Bývať v byte, kde sa pohybuje v jeho neprítomnosti priateľ bývalej manželky sťažovateľa, nie je príjemné, sťažovateľovi to spôsobuje nepríjemné chvíle, narušuje to jeho súkromie už po dobu viac ako dvoch rokov“. Sťažovateľ podal námietku zaujatosti proti predsedovi   senátu   a sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   predsedovi   okresného   súdu,   ktorý sťažovateľovu sťažnosť uznal za dôvodnú.

Sťažovateľ z dôvodu neprimerane dlhého súdneho konania, ktorým sú porušované jeho základné práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a na základe dôkazov, ktoré ku svojej sťažnosti pripojil ako prílohy, žiadal, aby ústavný súd nálezom rozhodol:

„Okresný súd Košice I porušil základné právo sťažovateľa Š. A. v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 1428/01 aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a aby sa jeho vec prejednala v primeranej lehote, zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému súdu Košice I sa prikazuje konať v konaní sp.   zn. 20 C 1428/01 bez zbytočných prieťahov.

Š. A. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000,– Sk (slovom: päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Okresný   súd   Košice   I   je   povinný   vyplatiť   na   účet   advokáta   sťažovateľa   trovy právneho zastúpenia v sume 9.352,- Sk do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

V sťažnosti uviedol, že primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk si uplatňuje preto, že „(...) okrem straty pocitu právnej istoty v skoré ukončenie jeho veci stratil aj vieru v spravodlivý súdny proces, preto bol nútený využiť aj námietku zaujatosti voči sudkyni, ktorá ako to vyplýva z obsahu pripojenej jeho sťažnosti, vopred rozhodla o spore, ako aj o povolení vkladu do katastra, tým, že vopred pred vydaním rozsudku všetko zrušila“.

V podaní   z 5.   mája   2004   doručenom   ústavnému   súdu   10.   mája   2004   sťažovateľ prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   oznámil,   že   súhlasí   s upustením od konania verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Okresný súd sa prostredníctvom svojho predsedu na základe výzvy ústavného súdu z 30. apríla 2004 vyjadril k sťažnosti sťažovateľa podaním sp. zn. Spr 2501/04 z 24. mája 2004, v ktorom uviedol:

„Žaloba bola podaná na Okresný súd Košice I dňa 20. 12. 2001. Dňa 17. 1. 2002 súd nariadil doručiť opis žaloby žalovanej s výzvou, aby sa k žalobe vyjadrila v lehote 15 dní. Žalovaná na adrese, ktorú žalobca uviedol v žalobe nebýva, preto súd dňa 17. 12. 2002 vyzval žalobcu, aby oznámil súdu presnú adresu žalovanej, a zároveň zisťoval adresu cestou RPO SR.

Po zistení adresy žalovanej dňa 7. 10. 2003 nariadil pojednávanie na 8. 12. 2003, a zároveň cestou ÚBD Košice – Ťahanovce vyžiadal stanovisko ohľadne predmetného bytu. Na pojednávaní konanom dňa 8. 12. 2003 účastníci zhodne uviedli, že sú ochotní mimosúdne   sa   dohodnúť   a žiadali   poskytnúť   primeranú   lehotu   za   účelom   mimosúdnej dohody.   Na   tomto   pojednávaní   súd   vykonal   poučovaciu   povinnosť   a uložil   účastníkom 30 dňovú lehotu za účelom mimosúdnej dohody. Po uplynutí tejto lehoty súd dňa 20. 1. 2004 vytýčil pojednávanie na 16. 3. 2004.

Žalobca podal dňa 14. 1. 2004 sťažnosť, ktorú adresoval predsedovi súdu. Sťažnosť obsahovala aj námietku zaujatosti proti vybavujúcej sudkyni.

Dňa 30. 1. 2004 bol spis postúpený podľa § 16 ods. 1 O. s. p. Krajskému súdu v Košiciach.

Uznesením zo dňa 11. 2. 2004, ktoré došlo na Okresný súd Košice I dňa 25. 3. 2004, vec bola vrátená súdu prvého stupňa za účelom opätovne sa vyjadriť k jednotlivým bodom námietky zaujatosti a za účelom zabezpečenia doplnenia námietky o náležitosti obsiahnuté v § 15 ods. 3 O. s. p.

Dňa 24. 5. 2004 bol spis opätovne zaslaný Krajskému súdu v Košiciach za účelom rozhodnutia o námietke zaujatosti.

Súhlasím, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania vo veci.“

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ podal 20. decembra 2001 na okresnom súde žalobu proti Ing. A. A., bytom K., prechodne B. (ďalej len „žalovaná“), ktorou sa domáhal vypratania bytu v K. Sťažovateľ   uviedol,   že   po   rozvode   účastníkov   konania   naňho   prešlo   výlučné   právo predmetný byt užívať, pretože ho nadobudol ešte pred uzavretím manželstva. Žalobca sa domáhal, aby okresný súd rozhodnutím uložil žalovanej povinnosť predmetný byt vypratať.

Zákonná sudkyňa dala 17. januára 2002 pokyn súdnej kancelárii na doručenie kópie žaloby   žalovanej,   aby   sa   k nej   vyjadrila   v lehote   15   dní. Zároveň   uložila   pripojiť   spis sp. zn. 17 C 1229/98 (týkajúci sa rozvodového konania účastníkov). Pokyn bol zrealizovaný 28.   januára   2002,   avšak   zásielka   bola   okresnému   súdu   vrátená   7. februára   2002 s poznámkou pošty, že „Adresát na uvedenej adrese nebýva“ (výzva bola zasielaná na adresu prechodného bydliska žalovanej uvedenú v žalobe).

Zákonná   sudkyňa   dala   17.   decembra   2002   pokyn   súdnej   kancelárii   vyzvať sťažovateľa   na   upresnenie   aktuálnej   adresy   žalovanej.   Výzvu   okresného   súdu   žalobca prevzal 23. decembra 2002. Okresný súd zároveň zisťoval adresu žalovanej prostredníctvom Registra   obyvateľov   Slovenskej   republiky   v   Banskej   Bystrici,   ktorému   bola   výzva okresného súdu doručená 20. decembra 2002.

Dňa   30.   decembra   2002   doručil   sťažovateľ   okresnému   súdu   oznámenie,   že   sa žalovaná v tom čase zdržiavala na adrese v K. Dňa 7. januára 2003 bolo okresnému súdu doručené   potvrdenie   o trvalom   pobyte   z Registra   obyvateľov   Slovenskej   republiky v Banskej Bystrici, ktoré sa však týkalo inej osoby, nie žalovanej.

Sudkyňa   okresného   súdu   nariadila   17.   októbra   2003   termín   pojednávania   na 8. december   2003.   Zároveň   dala   pokyn   súdnej   kancelárii   na   doručenie   kópie   žaloby žalovanej, aby sa   k nej vyjadrila v lehote 15 dní,   ako aj pokyn vyzvať Územné bytové družstvo   Košice   –   Ťahanovce   (ďalej   len   „ÚBD   KE   -   Ťahanovce“)   na   vyjadrenie k okolnostiam vzniku členstva účastníkov konania v ÚBD KE – Ťahanovce a k okolnostiam vzniku nájmu predmetného bytu.

ÚBD   KE   -   Ťahanovce   reagovalo   vyjadrením   z 3.   novembra   2003,   ktoré   bolo okresnému súdu doručené 5. novembra 2003. Žalovaná doručila okresnému súdu vyjadrenie k žalobe 12. novembra 2003.

Pojednávanie konané 8. decembra 2003 za účasti sťažovateľa ako žalobcu, žalovanej i jej   právneho   zástupcu   bolo   odročené   na   neurčito   a účastníkom   konania   bola   uložená 30 dňová lehota na mimosúdne usporiadanie sporu.

Zákonná   sudkyňa   nariadila 20.   januára   2004   pojednávanie   na   16. marec   2004 a uložila súdnej kancelárii predvolať naň účastníkov konania, ako aj právneho zástupcu žalovanej a vyzvať ÚBD KE - Ťahanovce na predloženie spisového materiálu týkajúceho sa dotknutého bytu v lehote 8 dní.

Žalobca podal 14. januára 2004 sťažnosť, ktorú adresoval predsedovi súdu. Sťažnosť obsahovala   okrem   námietky   existencie   prieťahov   v označenom   konaní   aj   námietku zaujatosti konajúcej sudkyne. Zákonná sudkyňa bola výzvou z 21. januára 2004 požiadaná o vyjadrenie k sťažnosti. Reagovala vyjadrením z 22. januára 2004.

Dňa 28. januára 2004 zrušila zákonná sudkyňa pojednávanie nariadené na 16. marec 2004 z dôvodu predloženia spisu Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o námietke zaujatosti. Spis bol doručený krajskému súdu 30. januára 2004.

Dňa 5. februára 2004 bol okresnému súdu predložený spisový materiál ÚBD KE – Ťahanovce týkajúci sa dotknutého bytu.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   15   NcC   7/04-40   z 11.   februára   2004   vrátil   vec okresnému súdu dôvodiac: „Krajský súd, ktorý mal rozhodnúť o námietke zistil, že nie sú splnené zákonné podmienky na rozhodnutie, a preto vracia vec bez meritórneho vybavenia. Námietka   zaujatosti   obsahuje   štyri   dôvody,   pre   ktoré   má   byť   sudkyňa   vylúčená. Z vyjadrenia namietanej sudkyne nevyplýva, že sa vyjadrila k jednotlivým dôvodom, len všeobecne uviedla, že nie je zaujatá. Preto bude povinnosťou namietanej sudkyne opätovne a úplne sa vyjadriť k jednotlivým bodom námietky a následne predložiť vec na rozhodnutie o námietke zaujatosti.

Tiež bolo zistené, že námietka zaujatosti nemá náležitosti uvedené v § 15a ods. 3 O. s. p.,   a preto   bude   povinnosťou   súdu   v súčinnosti   so   žalobcom   zabezpečiť   doplnenie námietky o náležitosti obsiahnuté v § 15a ods. 3 O. s. p.“

Rozhodnutie bolo okresnému súdu doručené 25. marca 2004.

Pokynom   z 31.   marca   2004   uložila   konajúca   sudkyňa   súdnej   kancelárii   vyzvať sťažovateľa, aby v lehote 15 dní doplnil námietku zaujatosti v zmysle uznesenia krajského súdu,   a   vyzvať   žalovanú,   resp.   jej   právneho   zástupcu,   aby   sa   k vznesenej   námietke zaujatosti vyjadrili v lehote 10 dní. Sťažovateľ doplnil námietku zaujatosti 20. apríla 2004. Sudkyňa doplnila svoje vyjadrenie k vznesenej námietke zaujatosti 14. mája 2004. Vec bola opätovne predložená krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti 25. mája 2004.

Krajský súd uznesením č. k. 15 NcC 49/04-46 z 31. mája 2004 rozhodol, že konajúca sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania v predmetnom konaní. Okresnému súdu bolo uznesenie doručené 22. júna 2004.

Pokynom   z 24.   júna   2004   uložila   zákonná   sudkyňa   súdnej   kancelárii   doručiť uznesenie krajského súdu z 31. mája 2004 účastníkom konania.

III.

1. 1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie   stavu   právnej   neistoty   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu v primeranej dobe. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (III. ÚS 8/04, III. ÚS 111/04).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. III. ÚS 29/03). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   29/03, III. ÚS 111/04).

1. 2. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je sťažovateľova žaloba   o vypratanie   bytu.   Výklad   právnej   úpravy   v obdobných   veciach   je   stabilizovaný pomerne   rozsiahlou   judikatúrou   vyšších   súdov.   Ústavný   súd   z obsahu   súdneho   spisu, z vyjadrení sťažovateľa a okresného súdu, ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o osobitnej skutkovej alebo právnej zložitosti veci.

Ani   stav   a rozsah   doteraz   vykonaného   dokazovania   v predmetnej   veci   nesvedčí o tom, že by na dosiaľ uplynuvšiu dobu predmetného konania mohla mať vplyv prípadná skutková alebo právna zložitosť veci.

1. 3. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania prispelo de facto k predĺženiu doby   prerokovania   uvedenej   veci   v dôsledku   nepresného   označenia   aktuálneho   miesta pobytu   žalovanej   pri   podaní   žaloby,   ako   aj   v dôsledku   nerešpektovania   zákonných náležitostí   ustanovených   v   §   15a   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   v súvislosti so vznesením námietky zaujatosti proti sudkyni konajúcej vo veci.

Nedostatky   v zákonom   predpísaných   náležitostiach   návrhu   na   začatie   konania, prípadne ďalších procesných návrhov účastníka konania namietajúceho porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patria medzi okolnosti, na ktoré ústavný súd prihliada pri posudzovaní tvrdenia sťažovateľa o porušení označeného základného práva. Uvedené skutočnosti na strane sťažovateľa, majúce vplyv na predĺženie doby   konania,   však   samy   osebe   nevylučujú   zodpovednosť   súdu   za   zbytočné   prieťahy v konaní,   spôsobené   jeho   nesprávnym   či   neefektívnym   postupom,   alebo   dokonca nečinnosťou (obdobne napr. I. ÚS 21/00, III. ÚS 193/03, III. ÚS 111/04).

Odstránenie uvedených nedostatkov v podaniach sťažovateľa, prostredníctvom výzvy súdu   na   oznámenie   požadovaných   údajov,   resp.   doplnenie   podania,   pritom   nemožno považovať   za   technicky   alebo   časovo   natoľko   náročné   úkony,   aby   nimi   bolo   možné odôvodniť   podstatné   predĺženie   súdneho   konania   v porovnaní   s dobou,   ktorú   by   inak, vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu, bolo možné považovať za primeranú.

Sťažovateľ navyše po doručení príslušných výziev okresného súdu oznámil aktuálnu adresu žalovanej a doplnil námietku zaujatosti vznesenú proti sudkyni konajúcej vo veci. Uvedené skutočnosti nenasvedčujú tomu, že by to bolo správanie sťažovateľa, ktoré možno kvalifikovať ako podstatnú príčinu vzniku zbytočných prieťahov v posudzovanom konaní.

1.   4.   Ústavný   súd   preto   skúmal   existenciu   namietaných   zbytočných   prieťahov v označenom   konaní   aj   použitím   ďalšieho   kritéria,   ktorým   bol   postup   okresného   súdu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   zistil,   že   v období   od   7. februára   2002,   keď   bola   okresnému   súdu vrátená nedoručená zásielka adresovaná žalovanej, do 17. decembra 2002, keď zákonná sudkyňa nariadila vyzvať sťažovateľa na upresnenie aktuálnej adresy žalovanej, ako aj zistiť adresu žalovanej prostredníctvom Registra obyvateľov Slovenskej republiky (viac ako desať mesiacov), nevykonal okresný súd žiadny procesný úkon smerujúci k príprave pojednávania a k následnému meritórnemu prejednaniu a rozhodnutiu predmetnej veci.

Okresný súd bol vo veci rovnako nečinný aj v období od 7. januára 2003, keď mu boli doručené odpovede na jeho výzvy ohľadne adresy žalovanej (oznámenie sťažovateľa už 30. decembra 2002 a neskôr 7. januára 2003 aj odpoveď Registra obyvateľov Slovenskej republiky), do 17. októbra 2003, keď zákonná sudkyňa nariadila pojednávanie v uvedenej veci na 8. december 2003 (viac ako deväť mesiacov).

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   uvedené   obdobia   neodôvodnenej   nečinnosti okresného súdu (spolu devätnásť mesiacov) je potrebné kvalifikovať ako obdobia, v ktorých dochádzalo   k zbytočným   prieťahom   v   posudzovanom   konaní.   V dôsledku   uvedených zbytočných prieťahov bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výrokovej časti nálezu).

Na predĺžení konania v súvislosti s opakovaným predkladaním spisu krajskému súdu, kvôli   rozhodnutiu   o vznesenej   námietke   zaujatosti   (v   období   od   30. januára   2004 do 25. mája 2004) mali podiel, ako to vyplýva z odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. 15 NcC 7/04-40 z 11. februára 2004, tak sťažovateľ, ako aj okresný súd, preto toto obdobie   nemožno   pri   posudzovaní   otázky   porušenia   označených   základných   práv sťažovateľa pričítať výlučne na ťarchu okresného súdu.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou takéhoto výroku vo vzťahu k okresnému súdu domáhal.

Pretože ústavný súd zistil, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj k porušeniu jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádza (bod 2 výroku tohto nálezu).

3.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o priznanie   finančného   zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel v dôsledku neprimeranej dĺžky konania.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 15 000   Sk   (bod   3   výroku   tohto   nálezu).   Táto   suma   zohľadňuje   charakter   zbytočných prieťahov v konaní a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa spočívajúcu v pocitoch právnej   neistoty.   Vo   zvyšnej   časti   ústavný   súd   návrhu   na   finančné   zadosťučinenie nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).

Pri posúdení intenzity nemajetkovej ujmy sťažovateľa prihliadal ústavný súd okrem dĺžky   posudzovaného   konania   a zistených   zbytočných   prieťahov   (spolu   devätnásť mesiacov) aj na skutočnosť, že sťažovateľ, hoci len v obmedzenom rozsahu, prispel taktiež k predĺženiu celkovej doby konania. K sťažovateľovej argumentácii týkajúcej sa straty viery v spravodlivý súdny proces v súvislosti s namietanou zaujatosťou samosudkyne je potrebné poznamenať, že prípadná nemajetková ujma vzniknutá z takéhoto dôvodu týkajúceho sa práva na zákonného sudcu nie je v príčinnej súvislosti s porušením základných práv, ktoré sťažovateľ v sťažnosti namietal a ktoré bolo predmetom konania pred ústavným súdom, a teda   z   hľadiska   rozsahu   a závažnosti   nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   sťažovateľovi porušením jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušením jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd na ňu nemohol prihliadať.

4. Sťažovateľ žiadal prostredníctvom svojho právneho zástupcu priznať náhradu trov konania   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca   sťažovateľa   uplatnil   trovy   právneho zastúpenia vo výške 9 352 Sk.

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Predmetom konania pred ústavným súdom o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy je ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd.   Predmet   tohto   konania   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03).

Oba úkony právnych služieb boli realizované právnym zástupcom sťažovateľa v roku 2004 (prevzatie, príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom 11. marca 2004, ako to vyplýva z predloženého plnomocenstva a písomné podanie vo veci samej 16. marca 2004). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2004 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 4 534 Sk a hodnota režijného paušálu 136 Sk. Ústavný súd preto v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   9 342   Sk   (bod   4   výroku   tohto   nálezu). Vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2004