znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 104/2016-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného Advokátskou kanceláriou Illeš, Šimčák, Bröstl, s. r. o., Štúrova 27, Košice,v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Alexander Bröstl, pre namietané porušeniejeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.3 M Obdo/2/2013 z 28. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t aako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) sp. zn. 3 M Obdo/2/2013 z 28. októbra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojenej prílohy vyplýva, že rozsudkom Okresného súduMichalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k. 22 Cb/8/2011-162 z 29. apríla 2011 bolsťažovateľ ako účastník konania vystupujúci v procesnom postavení žalovaného zaviazanýzaplatiť Slovenskému plynárenskému priemyslu, a. s., ako žalobcovi sumu 48 686,65 €s príslušenstvom z titulu nezaplatenia faktúr za odber plynu. Na základe odvolaniasťažovateľaKrajskýsúdv Košiciach(ďalejlen„krajskýsúd“)rozsudkomč. k. 4 Cob/60/2011-193 z 27. apríla 2012 rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľsa následne ochrany svojich práv domáhal podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,avšak ústavný súd jeho sťažnosť vo vzťahu k rozsudku krajského súdu po jeho meritórnompreskúmaní uznesením sp. zn. IV. ÚS 505/2012 z 9. októbra 2012 odmietol z dôvoduzjavnej neopodstatnenosti. Keďže ani s rozhodnutím ústavného súdu sa sťažovateľ nevedelstotožniť, podal podnet, na základe ktorého generálny prokurátor Slovenskej republiky(ďalej len „generálny prokurátor“) 7. mája 2013 podal mimoriadne dovolanie. Najvyšší súdnapadnutým uznesením mimoriadne dovolanie odmietol, čo odôvodnil v podstate tým, že„opomenutie využitia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku účastníkom konania nemožno nahradiť mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktoré má iný účel a podmienky“.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že„nemal v danom prípade k dispozícii možnosť podať dovolanie, resp. dovolanie nebolo možné za danej procesnoprávnej situácie považovať za účinný právny prostriedok nápravy, pretože vada napadnutého rozhodnutia sa týkala nesprávneho právneho posúdenia... Podľa nášho názoru bolo povinnosťou dovolacieho súdu skúmať, či boli splnené podmienky procesnej prípustnosti dovolania, čo však dovolací súd opomenul – nemožno sa preto uspokojiť a akceptovať iba všeobecné konštatovanie dovolacieho súdu o možnosti podať dovolanie (ako iného právneho prostriedku, ktorým možno dosiahnuť nápravu) bez predchádzajúceho preskúmania naplnenia konkrétnych podmienok prípustnosti dovolania v zmysle § 237 OSP. V dôsledku tejto mechanickej a formalistickej aplikácie procesnoprávnej úpravy došlo postupom dovolacieho súdu k nezákonnému odmietnutiu mimoriadneho dovolania, čím bolo porušené právo sťažovateľa na prístup k súdu a spravodlivý proces. Záver dovolacieho súdu možno aplikovať výlučne na prípady, kedy je daná prípustnosť dovolania.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Obdo/2/2013 z 28. októbra 2014 bolo porušenéjeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátilnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právnehozastúpenia v sume 355,73 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Obdo/2/2013 z 28. októbra 2014, ktorýmodmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora z dôvodu, že„opomenutie využitia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku účastníkom konania nemožno nahradiť mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktoré má iný účel a podmienky“.S takýmto rozhodnutím najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí a vyslovujepresvedčenie, že„dovolanie nebolo možné za danej procesnoprávnej situácie považovať za účinný právny prostriedok nápravy“.

V súvislosti s predostretou námietkou ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľana to, že už v konaní o súlade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku týkajúcich samimoriadneho dovolania s ústavou uznesením sp. zn. PL. ÚS 57/99 z 19. júla 2000 vyslovilsvoj názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie môžeme považovať za ďalší mimoriadnyopravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie, ktoré je mimoriadne výlučnez dôvodu, že na jeho podanie je procesne legitimovaný iba generálny prokurátor, a jezásadne obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať dovolanie účastníkomkonania. Inak, tak ako to potvrdzuje aj zákon, pre mimoriadne dovolanie a mimoriadnedovolacie konanie platí tá istá procesná úprava, ako to je pri dovolaní podanom účastníkomkonania [§ 242 až § 243c Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], kde sa síceustanovuje primerané použitie ustanovení o dovolaní, ale v podstate ide o ich priamepoužitie.

Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustilsúd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto odstránenie nezákonnostivyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôbalebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdnehokonania vyjadreného v § 1 OSP. Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníkapred dôsledkami nespravodlivého procesu, konania, ktoré trpí základnými procesnýmipochybeniami a postupmi súdov znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu ochranu.Tento záver podľa názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolaniaustanovené § 243f OSP (PL. ÚS 57/99).

Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je však prípustná len subsidiárne,t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využilavšetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonomchránených záujmov [s výnimkou dovolania – § 243f ods. 2 písm. c) OSP] alebo takétoprávne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho súdnictva,kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkamiznemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného predpokladuvyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečujejeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku(PL. ÚS 57/99).

Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolaniepredstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jehoprávoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosťsúdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadnedovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravypochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritériíje nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska právana súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotamizaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).

Prax ukázala, že judikatúra ústavného súdu zaoberajúca sa problematikouprípustnostimimoriadnehodovolaniagenerálnehoprokurátorasapremietlaaj do rozhodovania najvyššieho súdu o ne/splnení všeobecných procesných podmienokna podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom.

Ako jeden z mnohých príkladov možno uviesť uznesenie najvyššieho súdusp. zn. 4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009, z ktorého vyplýva:„Podľa názoru dovolacieho súdu ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora) vtedy, ak sám účastník využil všetky právom predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon, no nebol úspešný. Požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu ako podmienka konania o mimoriadnom dovolaní nie je daná vtedy, ak sám podnecovateľ mimoriadneho dovolania v konaní predchádzajúcom podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku opomenul hájiť svoje práva, najmä nepodaním niektorého z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov, resp. ich oneskoreným podaním, hoci ich mohol účinne využiť. Splnenie uvedenej požiadavky ako jedného zo základných predpokladov prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora súvisí s princípom právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti. Ak jeden z účastníkov občianskeho súdneho konania nevyužije svoje právo na účinné podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu, hoci mu v tom nebránili dôležité, resp. záväzné dôvody (čím realizuje svoje procesné dispozičné právo zdržať sa, resp. nevyužiť možnosť podať riadny či mimoriadny opravný prostriedok), právna istota druhého účastníka, spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie, nemôže byť narušená inštitútom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora.“

Najvyšší súd však vyslovil aj to, že súd konajúci o mimoriadnom dovolanígenerálneho prokurátora musí v každej veci posúdiť, či zákonom ustanovené podmienkyna jeho podanie boli splnené. Pritom je aj viazaný dôvodmi uvedenými v mimoriadnomdovolaní (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. M-Sždo V 3/00 z 1. mája 2001), resp.že opomenutie využitia mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) účastníkomkonania nemožno nahradiť mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktorý má inýúčel a podmienky (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 1. januára2013).

Na tomto mieste nemožno opomenúť ani stanoviská ústavného súdu a najvyššiehosúdu prijaté v roku 2015.

Ústavný súd sa vo svojom stanovisku č. k. Plz. ÚS 3/2015-22 z 18. marca 2015k prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora vyslovil tak, že„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, akoi výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedkupodávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnomkonaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozíciia ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“.

Obdobne najvyšší súd v spoločnom stanovisku občianskoprávneho kolégiaa obchodnoprávneho kolégia č. 94 z 20. októbra 2015 k prípustnosti mimoriadnehodovolania v zmysle § 243e až § 243j OSP ustálil, že„Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“.

Obe tieto stanoviská reflektujú aj relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudsképráv (ďalej aj „ESĽP“), keď tento súd v rámci svojej rozhodovacej praxe viackrátkonštatoval porušenie čl. 6 dohovoru, najmä porušenie princípu právnej istoty a v dôsledkutoho aj práva na spravodlivý súdny proces (napr. vo veci Brumarescu proti Rumunskuz roku 1999, Ryabykh proti Rusku z roku 2003, Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku2009, Roseltrans proti Rusku či Kutepov a Anikeyenko proti Rusku z roku 2005,Tripon proti Rumunsku z roku 2008, Cornif proti Rumunsku z roku 2007, Abdullayevproti Rusku z roku 2010). Vo vzťahu k Slovenskej republike ESĽP predpokladyprípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov opätovne zdôraznil vo veciach DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskej republike, PSMA, s. r. o., proti Slovenskej republike aCOMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike z roku 2015.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia dospelk záveru, že najvyšší súd pri posudzovaní ne/splnenia podmienok prípustnostimimoriadneho dovolania postupoval nielen v súlade s vlastnou judikatúrou, ale ajs judikatúrou ústavného súdu. Najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keďpríslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku podstatné pre posúdenie danej veciinterpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajúz konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.Najvyšší súd svoje rozhodnutie o odmietnutí mimoriadneho opravného prostriedku náležitea presvedčivo odôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 OSP, čím zodpovedal všetky právnea skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľpred ním domáhal, preto jeho závery v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárnealebo zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sa najvyšší súd odchýlil od predstáva očakávaní sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva nasúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru (podobne napr. II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu a označenými právami, porušenie ktorých sťažovateľ namietal, predloženúsťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016