znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 104/2015-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2015   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   ROKOSAN,   s.   r.   o., Kollárova   446,   Sečovce,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Vladimírom   Kotusom, Advokátska kancelária, Žižkova 6, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podnikať zaručeného v čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného v čl.   6   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Cob 147/2013-734 z 24. januára 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ROKOSAN, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2014   telefaxom   (17.   apríla   2014   poštou)   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ROKOSAN,   s. r. o.,   Kollárova   446,   Sečovce   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podnikať zaručeného v čl. 35 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 4 Cob 147/2013-734   z 24.   januára   2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Trebišov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 Cb 1/2011 sa obchodná spoločnosť

(ďalej   len „navrhovateľka“), domáhala proti sťažovateľke ako odporkyni zaplatenia pohľadávky 70 000 € s príslušenstvom.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   2   Cb   1/2011-637   z 30.   mája   2013   uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť navrhovateľke 70 000 € s úrokom z omeškania 9 % ročne   od   16.   júna   2010   do   zaplatenia   v lehote   3 dní   od právoplatnosti   rozsudku, zároveň zamietol návrh sťažovateľky na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia.

Na   základe   sťažovateľkou   podaného   odvolania   krajský   súd   uznesením č. k. 4 Cob 147/2013-734 z 24. januára 2014 zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti   sťažovateľky   zaplatiť   navrhovateľke   70 000   €   s príslušenstvom a v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo výroku o zamietnutí   návrhu   sťažovateľky   na   zrušenie   nariadeného   predbežného   opatrenia rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd napadnutým rozhodnutím porušil jej základné právo vlastniť majetok, základné právo podnikať, základné právo na súdnu ochranu   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie,   pretože „Rozhodnutie   odvolacieho súdu...   je   nielenže   nedostatočne   odôvodnené,   ale   aj   nekonzistentné,   nakoľko   samotné odôvodnenie,   ako   aj   odôvodnenie   vo   vzťahu   k výrokom   si   vzájomne   odporuje,   čím   je nepresvedčivé až svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo má za následok porušenie viacerých základných práv a slobôd.“.

Krajský   súd,   ako   tvrdí   sťažovateľka, „síce   prvým   výrokom   odvolaniu“sťažovateľky „vyhovel, avšak uviedol právne závery, ktoré (i) vykazujú extrémny nesúlad právnych záverov s vykonanými skutkovými a právnymi zisteniami, (ii) interpretáciu, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe (odklon od ustálenej judikatúry bez toho, aby   boli   dostatočne   uvedené   dôvody,   na   základe   ktorých   súd   odmietol   stabilizovanú výkladovú   prax),   (iii)   nerešpektovanie   kogentnej   normy   (interpretáciu),   ktorá   je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, (iv) hodnotenie dôkazov vykonaných bez akéhokoľvek   akceptovateľného   racionálneho   základu   tak,   že   z nich   pri   žiadnej   možnej interpretácii   nevyplývajú   prijaté   skutkové   závery   a zároveň   (v)   na   niektoré   odvolacie dôvody   a argumenty   vôbec   nereagoval,   čím   znemožnil   žalovanému   efektívne   sa   brániť a zaťažil tak konanie tak zásadnou vadou, ktorá je súčasne porušením práva na spravodlivý proces“.

Sťažovateľka   považovala   za   potrebné   zvýrazniť,   že „i   keď   nejde   doposiaľ o právoplatne rozhodnutú vec, je nutné aby právne závery odvolacieho súdu boli nálezom Ústavného   súdu   zrušené,   nakoľko   v   opačnom   prípade   je   prvostupňový   súd   povinný   sa takýmito závermi odvolacieho súdu riadiť, čo bude nevyhnutne viesť k ďalšiemu porušeniu práva na spravodlivý proces“.

Podľa názoru sťažovateľky sa krajský súd v odvolacom konaní nevenoval jej argumentácii,   podľa   ktorej   zmluva   o obchodnom   zastúpení   uzavretá   medzi sťažovateľkou   a navrhovateľkou,   od ktorej   navrhovateľka   odvodzuje   svoj   nárok tvoriaci   predmet   konania   pred   všeobecnými   súdmi, „nenadobudla   platnosť“. Sťažovateľka   tvrdí,   že   z napadnutého „uznesenia   vôbec   nie   je   zrejmé,   ako   dospel odvolací súd k záverom, že zmluva je platná... takéto závery odvolacieho súdu možno len vyvodiť až z toho, že uložil prvostupňovému súdu zaoberať sa len výškou provízie (z čoho možno vyvodiť, že zrejme považoval zmluvu o obchodnom zastúpení za platnú). Odvolací súd   tak   vôbec   nereagoval   na   kogentné   ustanovenie   §   270   OBZ   v spojení   s existenciou zmluvnej voľnosti, pričom žalovaný sa so žalobcom nepochybne dohodli, že výška provízie bude posudzovaná individuálne a bude tvoriť prílohu zmluvy, pričom sa navyše dohodli, že akékoľvek zmeny, resp. doplnenia zmluvy možno len písomne v súlade s § 272 Obchodného zákonníka.“.

V ďalšom sťažovateľka uvádza, že krajský súd „nepovažoval za dôvodné tvrdenie, že žalobca má nárok na províziu až po tom, ak preukáže, že odporca na svoj účet obdŕžal platby úhrad za sprostredkované obchody podľa čl. V/I tretí odsek zmluvy... Odvolací súd... opomenul,   že   zmyslom   zamýšľanej   zmluvy   o obchodnom   zastúpení   bolo   vytvorenie spoločného podniku s vybudovaním linky na výrobu fotovoltaických panelov (teda vôbec sa nevenoval   prejednávanej   veci   a dokazovaním   zisteným   skutkovým   zisteniam   ako   aj argumentáciou   sťažovateľa   v celom   kontexte)...   Odvolací   súd   tak   absolútne   opomenul v rozpore s rozsiahlym vykonaným dokazovaním úmysel strán pri uzatváraní zmluvy, ktorý je v obchodných záväzkových vzťahoch podstatný, aj pre prípadné výkladové problémy...“

Odvolací súd podľa slov sťažovateľky taktiež „svojvoľne vylúčil aplikáciu jasného znenia ustanovenia zmluvy, ktorá sa na základe vôle oboch zmluvných strán mohla meniť v súlade   s   §   272   ods.   2   výlučne   písomne,   a zároveň   závery   a argumentácia   KS   KE nezohľadňujúca   obligatórnu   formu   konania   zaväzujúcu   sťažovateľa   oboma   konateľmi považuje sťažovateľ za záver odvolacieho súdu, za závery, ktoré vykazujú extrémny nesúlad právnych   záverov   s právnymi   zisteniami   v predmetnej   veci,   v dôsledku   čoho   je   nutné považovať napádané uznesenie KS KE za arbitrárne“.

Sťažovateľka   je   navyše   presvedčená   aj   o tom,   že   nárok   na   províziu navrhovateľke nevznikol   aj   vzhľadom   na   absolútnu   neplatnosť   dojednania   výšky provízie v rozpätí 3 – 5 %, a to pre jej neurčitosť. K tomu argumentovala rozsiahlou judikatúrou.   Krajský   súd   však „i napriek...   námietkam   sťažovateľa   uviedol,   že v obchodných vzťahoch je obvyklé... dojednanie výšky provízie v percentách 3 – 5 % ako to dojednali   v prejednávanej   veci   účastníci   konania,   čo   považoval   za   dostatočne   určité dojednanie   výšky   provízie...   avšak   vôbec   neuviedol   a nezdôvodnil,   prečo   neaplikoval stabilizovanú súdnu prax a množstvo rozhodnutí, na ktoré sťažovateľ poukázal... a rovnako Rozhodnutie   Komisie...   Už   len   s poukazom   na   uvedené   je   nutné   považovať   napádané uznesenie KS KE za arbitrárne...“.

Vo vzťahu k výroku, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľky na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia, sťažovateľka uvádza, že v tejto časti napadnutého rozhodnutia „absolútne absentuje právne posúdenie veci“. Odvolací súd „vôbec neodôvodnil osvedčenosť hmotného práva, resp. ak je za odôvodnenie“ potrebné „považovať jeho prechádzajúce úvahy, tak uvedené závery sú arbitrárne...“. Sťažovateľka je presvedčená, že „v danom prípade nie je splnený ani   jeden   zo   základných   predpokladov   pre   nariadenie   a potvrdenie   nariadeného predbežného   opatrenia   v dôsledku   čoho   došlo   odvolacím   súdom   k porušeniu   práva sťažovateľa na spravodlivý proces...“ a základného práva na podnikanie. „V extrémnom nesúlade s ustálenou súdnou praxou vyznieva tvrdenie odvolacieho súdu, že ak je sťažovateľ vlastníkom viacerých lukratívnych nehnuteľností, toto samo o sebe nie je dôvodom preto, aby súd zrušil nariadené predbežné opatrenie, navyše ak sám odvolací súd pri uvedenom závere vôbec neuviedol, ktorú právnu normu na aký skutkový stav aplikoval.“

V súvislosti   s nariadením   predbežného   opatrenia   sťažovateľka   namietala,   že takémuto rozhodnutiu bránila prekážka rozhodnutej veci, pretože v „danej veci s ohľadom na všetky skutkové okolnosti tvrdené v návrhu na začatie konania (návrh bol prvostupňovým súdom uznesením zo dňa 2. 2. 2011, č. k. 2 Cb/1/2011-76... ako nedôvodný zamietnutý, voči ktorému   žalobca   odvolanie   nepodal)   v porovnaní   s opätovným   návrhom   na   nariadenie predbežného   opatrenia   je   nepochybné,   že   uznesenie   prvostupňového   súdu   z 2. 2. 2011 predstavuje   vo   vzťahu   k uzneseniu   Krajského   súdu   z 24. 01. 2014   (resp.   napádanému uzneseniu) prekážku právoplatne rozhodnutej veci“.

Napokon sťažovateľka videla porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie aj v tom, že v konaní pred súdom prvého stupňa navrhla   vykonať   dokazovanie   výsluchom   svedka,   ktoré   však   okresný   súd   bez odôvodnenia   odmietol   a námietke,   ktorú   v tejto   súvislosti   sťažovateľka   v odvolaní predostrela, krajský súd nevenoval pozornosť a nereagoval na ňu.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti ROKOSAN s. r. o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 a právo podnikať podľa čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24. 01. 2014, č. k. 4 Cob/147/2013-734.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24. 01. 2014, č. k. 4 Cob/147/2013- 734, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť spoločností ROKOSAN s. r. o. trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 €... na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Kotusa do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

Zároveň sťažovateľka požiadala ústavný súd, aby vec považoval za naliehavú a zaoberal sa touto sťažnosťou prednostne bez ohľadu na poradie, v akom mu sťažnosť bola doručená.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 dohovoru a s tým spojené aj porušenie základného práva na majetok zaručeného v čl. 20 ústavy a základného práva podnikať zaručeného v čl. 35 ústavy, ku ktorému malo dôjsť uznesením krajského súdu č. k. 4 Cob 147/2013- 734 z 24. januára 2014.

Sťažovateľka   síce   v petite   (návrhu   na   rozhodnutie)   sťažnosti   nešpecifikovala (označením jednotlivých odsekov), ktoré konkrétne základné práva zakotvené v čl. 20 a čl. 35 ústavy a práva upravené v čl. 6 dohovoru mali byť napadnutým rozhodnutím krajského   súdu   porušené,   z obsahu   sťažnosti   však   vyplýva,   že   práva,   ktorých porušenie sťažovateľka namieta, sú základné práva zaručené čl.. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy každý   sa môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako bolo uvedené, krajský súd napadnutým uznesením č. k. 4 Cob 147/2013-734 z 24. januára 2014 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 2 Cb 1/2011-637 z 30. mája 2013   vo   výroku   o   povinnosti   sťažovateľky   zaplatiť   navrhovateľke   žalovanú   sumu s príslušenstvom a v zrušenom rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie. V tejto časti teda sťažovateľka namieta porušenie svojich práv vo veci, ktorá nie je právoplatne skončená.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani   z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou všetkých orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Sťažovateľke   sú   tézy   vyplývajúce   z   uvedenej   judikatúry   evidentne   známe. Svedčí o tom samotný text sťažnosti, keď sťažovateľka navrhuje zrušiť „právne závery odvolacieho súdu“ napriek tomu, že nejde o „právoplatne meritórne rozhodnutú vec“. Ústavný súd k tomu ďalej dodáva, a to znovu pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, že základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy je „výsledkové“, to znamená, že mu musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne   ako z   judikatúry Európskeho súdu pre   ľudské   práva (napr.   Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu   pred   začatím   konania   alebo   v   konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktoré   nemožno napraviť   procesnými   prostriedkami,   ktoré   sú   obsiahnuté   v   Občianskom   súdnom poriadku (I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). Obdobné platí aj v prípade porušenia   práva   podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru.   V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd pripomína,   že   v   rámci   konania   o   sťažnosti   zásadne   preskúmava   len   právoplatné rozhodnutia,   a   to   v   tom   zmysle,   že   musí   ísť o rozhodnutia,   ktorými   sa   konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011). Nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím   vstupovaním   a   ingerenciou   do   dosiaľ   meritórne   neskončeného   konania. Ústavný   súd   môže   urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány   verejnej   moci   nemajú   možnosť   namietaný   protiústavný   stav   napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09, IV. ÚS 270/2013).

Aj   keď   je   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   z   formálneho   hľadiska právoplatným rozhodnutím, nejde však o rozhodnutie, ktorým by konanie skončilo, ale rozhodnutie, ktorým bol rozsudok okresného súdu v časti zrušený, takže vec (v tejto   časti)   bola   v konečnom   dôsledku   vrátená   prvostupňovému   súdu   na   ďalšie konanie. Sťažovateľka tak bude mať naďalej možnosť uplatniť si ochranu svojich práv v ďalšom   konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   a   napokon   nič   jej   nebráni,   aby   v budúcnosti napadla sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy aj konečné rozhodnutie, ktoré   bude   v   jej   právnej   veci   vydané,   t. j. rozhodnutie   o   poslednom   procesnom prostriedku, ktorý jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli porušené jej ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva alebo slobody. Najskôr teda musí prebehnúť celé súdne konanie až do štádia meritórneho právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov a až potom sa sťažovateľke naskytne možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Ak   ústavný   súd   v   rámci   svojej   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   pripustil výnimky   zo zásady   možnosti   preskúmavania   len   meritórnych   právoplatných rozhodnutí,   podmienkou   na   pripustenie   takejto   výnimky   je   to,   že   v   konkrétnom prípade   musí   ísť   o   rozhodnutie   spôsobilé   výrazne   a   už   nezvratným (nereparovateľným)   spôsobom   zasiahnuť   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia by už nemohla byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).

V danom prípade sťažovateľka nepredložila relevantné argumenty a ani ústavný súd nezistil, že by boli podmienky uvedených výnimiek splnené.

Nemožno pritom opomenúť, že sťažovateľka v časti sťažnosťou napadnutého uznesenia   krajského   súdu,   ktorým   bol   rozsudok   okresného   súdu   o povinnosti sťažovateľky zaplatiť 70 000 eur s príslušenstvom zrušený, bola v odvolacom konaní úspešná, a preto nie je aktívne   legitimovaná   na podanie   sťažnosti, ktorú neopiera o výrok rozhodnutia, ale o jeho odôvodnenie.

Ústavný súd preto nemohol preskúmať ústavnú konformitu záveru krajského súdu   vysloveného   v   tejto   časti   napadnutého   uznesenia   (v   časti   zrušenia prvostupňového   rozhodnutia)   s   ústavou   a   dohovorom   spôsobom   navrhovaným sťažovateľkou. V dôsledku napadnutého uznesenia krajského súdu sa práve umožní prvostupňovému súdu, aby sa okresný súd znova zaoberal námietkami sťažovateľky, a teda nie je dôvod, aby ústavný súd zasahoval do jeho právomoci rozhodnúť v jej veci.

Pokiaľ sťažovateľka namieta, že prvostupňový súd je viazaný právnym názorom odvolacieho   súdu,   ústavný   súd v tejto   súvislosti   pripomína,   že   to   ale   neznamená, že sťažovateľka nemôže v ďalšom štádiu namietať proti ňou oponovanej interpretácii právneho názoru krajského súdu, a to aj na základe argumentácie, akú predložila v prerokovanej sťažnosti ústavnému súdu, s tým, že okresný súd bude musieť zvážiť relevanciu   jej   argumentácie   a   podľa   svojho   úsudku   ju   zohľadniť   v   rámci   svojho rozhodovania (m. m. IV. ÚS 186/2012).

Ústavný súd, rešpektujúc požiadavku subsidiarity vyplývajúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy aj svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti smerujúcej proti prvému (zrušujúcemu) výroku napadnutého uznesenia krajského súdu a k nemu prináležiacemu odôvodneniu vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   pri   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný   súd   pripomína,   že   dosial   uvedené   sa   vzťahuje   aj   na   námietku sťažovateľky o nevykonaní navrhovaného dôkazu prvostupňovým súdom.

V ďalšom sťažovateľka namieta porušenie ňou označených základných práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu aj v časti, ktorou bol rozsudok okresného súdu   vo výroku   o zamietnutí   návrhu   sťažovateľky   na   zrušenie   nariadeného predbežného opatrenia potvrdený.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   zdôrazňuje,   že   posúdenie   podmienok   na nariadenie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Preto sa ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, a to nielen preto, že nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným   spôsobom   (IV. ÚS 82/09).   Ústavný   súd   posudzuje   problematiku predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím   všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (IV. ÚS 178/2010, obdobne II. ÚS 412/2014).

Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   namieta   neodôvodnenosť   a   arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ale aj skutočnosť, že odvolací súd o tejto otázke rozhodol napriek existencii prekážky právoplatne rozhodnutej veci. Uviedla, že o   návrhu   navrhovateľky   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   okresný   súd   už právoplatne   rozhodol   uznesením   č.   k.   2   Cb   1/2011-76   z   2.   februára   2011   (proti ktorému   nebol   podaný   opravný   prostriedok)   tak,   že   ho   ako   nedôvodný   zamietol. Krajský súd preto podľa jej názoru pochybil, ak rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti   zamietnutia   návrhu   sťažovateľky   na zrušenie   už   nariadeného   predbežného opatrenia potvrdil.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že navrhovateľka neskôr v konaní podala aj ďalší návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý okresný súd takisto zamietol, a to uznesením č. k. 2 Cb 1/2011-279 z 24. februára 2012, avšak na základe podaného odvolania krajský súd uznesením č. k. 4 Cob 38/2012-296 z 3. apríla 2012 rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a návrhu sčasti (do výšky 70 000 €) vyhovel. Proti tomuto rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   podala   sťažovateľka   jednak   dovolanie   a   jednak sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   o   dovolaní sťažovateľky rozhodol uznesením sp. zn. 4 Obdo 31/2012 z 31. júla 2012 tak, že ho odmietol, a k otázke namietanej prekážky právoplatne rozhodnutej veci uviedol, že o takúto nešlo, pretože krajský súd nariadenie predbežného opatrenia oproti prvému návrhu odôvodnil novými skutočnosťami.

Ústavný súd sa vo svojom uznesení č. k. IV. ÚS 551/2012-44 zo 7. novembra 2012,   ktorým   rozhodol   o   sťažnosti   sťažovateľky,   s odôvodnením   dovolacieho   súdu týkajúcim sa tejto problematiky stotožnil, preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   odpoveď   na   otázku   prekážky   res   iudicata   v   tejto konkrétnej veci už bola daná, a to tak rozhodnutím najvyššieho súdu z 31. júla 2012, ako aj rozhodnutím ústavného súdu zo 7. novembra 2012, ktorých závery nemožno zvrátiť podaním návrhu na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia a následným opätovným domáhaním sa preskúmavania tejto prekážky všeobecnými súdmi, ako aj ústavným súdom.

Vzhľadom na tieto zistenia sa odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. 4 Cob 147/2013-734 z 24. januára 2014 javí ako dostatočne odôvodnené. Odvolací súd v ňom uviedol, že „Nariadené predbežné opatrenie bolo z toho dôvodu, aby bol zabezpečený budúci výkon súdneho rozhodnutia a tieto dôvody doposiaľ nepominuli, odporca v odvolaní nepreukázal, že tieto dôvody pominuli. Ak odporca v odvolaní tvrdí, že je vlastníkom viacerých lukratívnych nehnuteľností, toto samo o sebe nie je dôvodom preto, aby   súd   zrušil   nariadené   predbežné   opatrenie   a   budúci   výkon   súdneho   rozhodnutia zabezpečil   inou   formou.“. S   prihliadnutím   na   závery   vyplývajúce   zo   všetkých rozhodnutí vydaných všeobecnými súdmi, ale aj ústavného súdu v tejto záležitosti, s ktorými bola sťažovateľka ako účastníčka konania oboznámená, nemožno považovať napadnuté rozhodnutie krajského súdu za arbitrárne, prípadne ústavne nekonformné.

Na tomto mieste ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že len výnimočne zasahuje do predbežných opatrení, a to pre ich osobitný charakter – ich dočasnú povahu.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   pre   namietané porušenie   základného   páva   na   súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   1   ústavy)   a   práva   na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) uznesením krajského súdu č. k. 4 Cob   147/2013-734   z 24. januára   2014   v časti,   ktorou   potvrdil   zamietnutie   návrhu sťažovateľky na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažovateľka porušenie základných práv vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy) a podnikať (čl. 35 ods. 1 ústavy) v podstate odvodzuje od porušenia práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré ústavným súdom nebolo zistené, nemohol ústavný súd inak, iba sťažnosť z tých istých dôvodov odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaní odmietol v celom rozsahu, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2015