znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 104/2014-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., zastúpeného advokátom JUDr. Rastislavom Škultétym, Advokátska   kancelária,   Radlinského   578/11,   Bánovce   nad   Bebravou,   pre   namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/1 Pz 689/13-7 zo 7. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 20. januára 2014 doručená sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. VI/1 Pz 689/13-7 zo 7. novembra 2013.Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „dňa 21. mája 2001 som na okresnom súde podal žalobu   vo   veci   náhrady   škody.   Okresný   súd   Bánovce   nad   Bebravou   potom   rozsudkom z 9. februára   2011,   č.   k.   4   C/6/2008   uložil   povinnosť   žalovanému   2/   súdnemu exekútorovi   JUDr.   Jozefovi   Horváthovi...   zaplatiť   sumu   597,90   eura   s príslušným úrokom z omeškania... a vo zvyšku žalobu zamietol. “

Sťažovateľ   nespokojný   s uvedeným   rozsudkom   Okresného   súdu   Bánovce nad Bebravou   podal   proti   nemu   odvolanie,   keďže   nesúhlasil   s právnym   názorom   súdu prvého   stupňa, čo   sa   týka   právneho   posúdenia   časti   jeho nároku, ktorého   odrazom   bol zamietavý výrok.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že rozsudok napadnutý odvolaním potvrdil i odvolací súd (Krajský súd v Trenčíne, pozn.) rozsudkom sp. zn. 4 Co 84/2011 z 20. septembra 2012 (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“).   Sťažovateľ   v   ďalšej   časti   sťažnosti   analyzuje skutkové a právne posúdenie jeho nároku a konfrontuje ho s rozhodnutiami všeobecných súdov, pričom dochádza k záveru, že vo veci konajúce súdy nesprávne právne posúdili jeho vec,   preto   bol   nútený   obrátiť   sa   na   generálnu   prokuratúru   s podnetom   na   podanie mimoriadneho   dovolania.   Generálna   prokuratúra oznámením   č.   k.   VI/1   Pz   689/13-7 zo 7. novembra 2013 (ďalej len „oznámenie“) jeho podnet odložila, keďže sa nestotožnila s navrhovaným právnym posúdením sťažovateľa.

Sťažovateľ sa domnieva že postupom generálnej prokuratúry a jej oznámením došlo k neprípustnému zásahu do jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   ústavy,   keď   podľa   názoru   sťažovateľa   boli   splnené   všetky   podmienky na podanie   mimoriadneho   dovolania,   no   napriek   uvedenému   generálny   prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie nepodal.

Na základe uvedeného sťažovateľ v závere svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo P. J. na súdnu a inú právnu ochranu garantovanú v článku 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   aby   jeho   vec   bola   prerokovaná   Najvyšším   súdom Slovenskej   republiky   (§   243e   O.   s.   p.),   generálnym   prokurátorom   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VI/1 Pz 689/13-7 bolo porušené.

2.   P.   J.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   7537   eur   (slovom sedemtisícpäťstotridsaťsedem eur), ktoré je Generálna prokuratúra povinná vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. P. J. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky povinná vyplatiť na účet jeho advokáta Mgr. Rastislava Škultétyho do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. “

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom   rade považoval za potrebné poukázať na to, že sťažovateľ v odôvodnení   sťažnosti   síce   poukazoval   aj   na   namietané   porušenie   svojho   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), avšak do konečného návrhu – petitu označené právo podľa dohovoru nezahrnul. Vzhľadom na uvedené ústavný súd namietané porušenie označeného   práva   podľa   dohovoru   považoval   iba   za   súčasť   právnej   argumentácie sťažovateľa.

Sťažovateľ svojou sťažnosťou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a oznámením generálnej prokuratúry, ktorým odložila podnet sťažovateľa   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   rozsudku   krajského   súdu pre nezistenie   dôvodov   na   jeho   podanie,   pričom   náležite   vysvetlila   dôvody   takéhoto postupu.

Zákonné   predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené v ustanoveniach § 243e a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, využitie ktorého ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 a nasl. ústavy.

Základné právo podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   zaručuje, že každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Takým orgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je   nepochybne   aj   právo   dotknutej   osoby   požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení   neskorších   predpisov),   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných orgánov prokuratúry   zákonom   ustanoveným postupom   sa   takýmto   podnetom   (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jeho podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana   (I.   ÚS   19/01,   II.   ÚS   176/03,   II.   ÚS   14/04,   I.   ÚS   7/04,   II.   ÚS   407/06, III. ÚS 146/2010).

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Keďže   platná   zákonná   úprava   nezakladá   sťažovateľovi   právo   (právny   nárok) na vyhovenie   jeho   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   zo   strany   generálneho prokurátora,   nevyužitím   tohto   oprávnenia   generálneho   prokurátora   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu označeného základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na to,   že   sťažnosť   bola   ako   celok   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uvedených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014