znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 104/2013-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   júna   2013 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa Tkáčika o prijatej   sťažnosti   MUDr.   V.   D.,   B.,   zastúpenej advokátkou   JUDr.   G.   Z.,   B., vo veci   namietaného   porušenia   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   podľa   čl.   1   ods.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 25/2012 z 23. októbra 2012 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   práva   MUDr.   V.   D.   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a   právo   podľa   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 8 Co 25/2012 z 23. októbra 2012 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 25/2012 z 23. októbra 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. MUDr. V. D. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý uhradiť MUDr. V. D. trovy právneho zastúpenia   v   sume   323,50   €   (slovom   tristodvadsaťtri   eur   a   päťdesiat   centov)   na   účet advokátky JUDr. G. Z., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 104/2013-19 z 19. februára 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. V. D.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta   porušenie   svojho   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a právo podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 25/2012 z 23. októbra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako navrhovateľka podala žalobu o vydanie vecí proti žalovaným (bývalému manželovi a dvom dcéram, pozn.). Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 16 C 194/2008 z 29. septembra 2011   žalobu   zamietol.   Sťažovateľka   proti   uvedenému   rozsudku   okresného   súdu   podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 25/2012 z 23. októbra 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   ktoré   odôvodňuje   tým,   že   odôvodnenie napadnutého   rozsudku „neobsahuje   dostatočné   odôvodnenie   o   podstatných   otázkach o predmete konania čo do právneho vyhodnotenia skutkového stavu“. V tejto súvislosti krajskému súdu vyčíta aj to, že „sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal so skutočnosťami uvedenými v odvolaní, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní“.   Napadnutý   rozsudok   považuje   sťažovateľka   za   arbitrárny   a   porušujúci jej označené práva.   Arbitrárnosť   napadnutého   rozsudku   sťažovateľka   vidí   predovšetkým v nesprávnej   aplikácii   práva   v   rozpore   s   vykonaným   dokazovaním   a   v   tejto   súvislosti poukazuje v sťažnosti na podľa jej názoru významné skutočnosti, ako sú nedostatok formy darovacej   zmluvy,   nedostatok   určitosti   predmetu   daru,   miesta   a   času   uskutočnenia darovacieho aktu.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti vyzval predsedu krajského súdu listom zo 7. marca 2013 na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného súdneho spisu a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie krajského súdu spolu so súdnym spisom bolo ústavnému súdu doručené 25. marca 2013. Predseda krajského súdu v ňom uviedol, že „uvedený rozsudok Krajského súdu v Bratislave obsahuje odôvodnenie v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. a v rozsahu   a   medziach   dôvodov   navrhovateľkou   podaného   odvolania;   reagujúc na podstatné námietky navrhovateľky týkajúce sa veci samej, uvedené v jej odvolaní, pričom vyhodnotenie   skutkových   a   právnych   záverov   nie   je   svojvoľné   a   rovnako   nemožno konštatovať arbitrárnosť tohto rozhodnutia, keď sama navrhovateľka v sťažnosti polemizuje so správnosťou tohto rozhodnutia odvolacieho súdu.

Keďže predmetný rozsudok, čo do výroku i odôvodnenia, je vyjadrením právneho názoru   predsedníčky   senátu   8 Co   na   danú   vec,   považuje   ho   aj   za   vyjadrenie   k   vecnej stránke sťažnosti a plne odkazuje na jeho odôvodnenie.

S týmto vyjadrením predsedníčky senátu 8 Co sa v celom rozsahu stotožňujem.“.

Krajský   súd   v   závere   svojho   stanoviska   vyjadril   súhlas   s   upustením   od   ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   podaním   doručeným   prostredníctvom   telefaxu 23. mája 2013   oznámila,   že   netrvá   na   ústnom   pojednávaní   v   uvedenej   veci   a   súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o   konaní pred   ním   a   o   postavení jeho sudcov   v   znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl.   20 ods.   1 ústavy, čl.   46   ods.   1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods.   1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa čl. 20 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Majetok   nadobudnutý   v   rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy), (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v   tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový stav a aké skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto   zásady   týkajúce   sa   vzťahu   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu,   boli relevantné aj v danej veci,   a preto z týchto hľadísk posudzoval   ústavný súd aj sťažovateľkou napadnutý rozsudok krajského súdu.

1. Ústavný súd sa pri prerokovaní tejto sťažnosti primárne zameral na posúdenie namietaného porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a   korešpondujúceho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   stabilnú   judikatúru,   podľa   ktorej odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že „súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil celý skutkový   stav   predmetnej   veci   tým,   že   skutkový   stav   si   prvostupňový   súd   prispôsobil, nevyhodnotil   ako   celok   –   prvostupňový   súd   na   základe   vykonaných   dôkazov   dospel k nesprávnym skutočnostiam“, teda sťažovateľka vlastne tvrdí, že hodnotenie skutkového stavu je selektívne, jednostranné, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej označených práv, pretože krajský súd vo svojom rozhodnutí „neuviedol žiadne konkrétne skutkové a právne dôvody svojho rozhodnutia, iné nad rámec rozhodnutia prvostupňového súdu, ktorými mi bolo   bez   pochýb   preukázané,   že   došlo   k   platnému   darovaniu“.   Sťažovateľka   ďalej prvostupňovému súdu vyčítala nesprávne zaujatie právneho názoru na akt odovzdania daru a pri posudzovaní existencie podstatných náležitostí darovacej zmluvy z pohľadu dlhoročne narušených   medziľudských   vzťahov   a   absencie   vzájomnej   komunikácie   medzi sťažovateľkou a žalovanými, s ktorým sa stotožnil krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku.   Krajskému   súdu   sťažovateľka   tiež   vyčítala,   že   sa   nezaoberal   jej   námietkami a argumentáciou uvedenou v odvolaní. Sťažovateľka ďalej krajskému súdu vyčítala aj to, že v odôvodnení napadnutého rozsudku prehliadal podstatné skutočnosti, preto odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje za nedostatočné v otázke posúdenia okolností, za ktorých malo   dôjsť   k   darovaniu,   uvádza   rozpory   a   nepresnosti   vo   výpovediach   a   opisoch rozhodujúcich náležitostí darovania, pričom tvrdí, že celé rozhodnutie je založené výlučne na   kombinácii   výpovedí   svedka   a   odporcov,   o   ktorých   možno   dôvodne   hovoriť ako o zaujatých osobách.

Po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   konštatuje, že právnym dôvodom zamietnutia žaloby sťažovateľky o vydanie vecí (súboru obrazov, pozn.) okresným súdom bol právny názor, že v danom prípade sťažovateľka nebola aktívne vecne   legitimovanou   vo   veci   ochrany   vlastníckeho   práva,   pretože   súd   na   základe vykonaného   dokazovania   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľka   približne   tri   mesiace pre podaním žaloby darovala dcéram (v pozícii žalovaných v predmetnom konaní) súbor obrazov   (bližšie   neidentifikovaný,   pozn.),   a   keďže   už   nie   je   vlastníčkou   vecí,   ktorých vydanie žiada, nie je možné jej žalobe vyhovieť. Okresný súd svoje rozhodnutie založil na základe   skutkových   okolností,   že   došlo   k   ústnemu   darovaniu   „obrazov“   žalovaným dcéram sťažovateľkou bez prítomnosti svedkov v inej nehnuteľnosti, v akej sa „obrazy“ nachádzali,   pričom   k   darovaniu   došlo   bez odovzdania   vecí   sťažovateľkou,   pretože   boli v moci žalovaného v 1. rade, preto ich žalovaný v 1. rade odovzdal žalovaným dcéram ako obdarovaným   až   následne.   Pri   ustaľovaní   skutkového   stavu   pritom   okresný   súd vychádzal   z   tvrdení   a   svedeckých   výpovedí   žalovaných,   pričom   sa   nestotožnil s argumentáciou   sťažovateľky   o   neplatnom   darovaní   z   dôvodu   neurčitosti   predmetu darovania   „obrazov“   a   nedodržania   písomnej   formy   darovacej   zmluvy   v   rozpore s ustanovením § 628 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“).

Krajský   súd   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   potvrdil   ako   vecne   správne. V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   konštatoval   náležité   dokazovanie prvostupňového   súdu   na   zistenie   rozhodujúcich   skutočností   dôležitých   pre   posúdenie nároku,   správne   skutkové   závery,   ako   aj   správne   právne   závery   prvostupňového rozhodnutia, ktorých správnosť obsah odvolania sťažovateľky nebol spôsobilý spochybniť.

Sťažovateľka v odvolaní poukazovala na to, že k darovaniu „obrazov“ malo dôjsť v priebehu vyšetrovania ňou oznámeného trestného činu krádeže inkriminovaných obrazov, pričom pri ohliadke uskutočnenej 6. júna 2008 (teda po údajnom darovaní v priebehu mája 2008)   nikto   nespochybnil   vlastníctvo   predmetných   obrazov   sťažovateľky.   V   odvolaní sťažovateľka   namietala   tiež   neurčitosť   predmetu   daru   vzhľadom   na   pôvod   obrazov a čas nadobudnutia,   pretože   ich   špecifikácia   vyplývajúca   z   výpovedí „všetky   obrazy“ nezodpovedá   požiadavke   určitosti   predmetu   daru.   Takisto   namietala,   že   odporcovia sa nedohodli na tom, kedy a kde k darovaniu malo dôjsť, preto rozpory vo výpovediach odporcov podstatne spochybňujú (najmä čo sa týka miesta darovania), či k darovaniu vôbec došlo.   Sťažovateľka   tiež   vytýkala   súdu   prvého   stupňa   neplatnosť   darovania   z   dôvodu nedostatku formy darovacej zmluvy, pretože, ako to vyplynulo z dokazovania, sťažovateľka dar pri darovaní odovzdať nemohla, preto bolo potrebné darovanie preukázať písomnou zmluvou. Sťažovateľka ďalej vytýkala súdu prvého stupňa aj to, že súd ustálil skutkový stav výlučne   na   základe   kombinácie   tvrdení   žalovaných   –   obdarovaných,   ktorí   nemohli byť nezaujatí, a vzhľadom na rozpory v ich výpovediach a okolnosť, že v čase darovania prebiehalo   vyšetrovanie   krádeže   tých   istých   obrazov,   považovala   celé   darovanie za nepreukázané, nepravdepodobné a v rozpore s logikou a s tým, čo v konaní vyšlo najavo.

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   reagoval   na   viaceré   námietky sťažovateľky,   pričom   uviedol,   že «aj   odvolací   súd   považoval,   z   hľadiska   hodnotenie dôkazov,   za   opodstatnené   prihliadnuť   na   dôkaznú   silu   výpovede   odporkyne   v   2. rade v postavení   svedkyne,   ktorej svedecká výpoveď   korešpondovala s výpoveďami   odporcov v 1. a   3. rade   ako   účastníkov   konania.   So   zreteľom   na   uvedené   odvolací   súd,   zhodne so súdom prvého stupňa, vyhodnotil výpovede odporcov o tom, že zo strany navrhovateľky došlo   k   darovaniu   obrazov,   ako   dôveryhodné,   nakoľko   v   podstatných   skutočnostiach vzájomne korešpondovali, keď v konaní nevyšli najavo žiadne také podstatné skutočnosti, ktoré by ich v tomto smere spochybňovali a napokon v priebehu konania bol odstránený aj rozpor týkajúci sa miesta, kde malo dôjsť k darovaniu (v rodinnom dome na... ulici v B.). Odporkyne   v   2.   a   3. rade   zhodne   vypovedali,   že   navrhovateľka   im   dala   obrazy   s   tým, že sa ich   vzdáva,   a   teda   nebolo   pochybností   o   tom,   že   tieto   im   neponechala len do (dočasného) užívania, ako spochybňuje tento prejav vôle navrhovateľka, keď navyše dovtedy obrazy v ich držbe aj boli, nakoľko sa nachádzali v dome v..., ktorý, ako vyplynulo v konaní najavo, odporkyne užívali. Nesporne išlo o darovanie súboru (zbierky) obrazov, všetkých   obrazov   patriacich   (darovaných)   navrhovateľke   a nachádzajúcich   sa   v   dome, a teda   navrhovateľka   neopodstatnene   argumentuje   neurčitosťou   predmetu   darovania. V tomto   prípade   sa   jednalo   o   darovanie   hromadnej   veci   tvoriacej   jeden   celok   ako súbor/zbierka   obrazov   nachádzajúcich   sa   v   rodinnom   dome   bez potreby   osobitnej špecifikácie každej jednotlivej, individuálne určenej veci.

Dôveryhodnosť   tvrdenia   navrhovateľky   a   dôkaznú   hodnotu   jej   výpovede   v   tom, že z jej   strany   k   darovaniu   nedošlo,   oslabuje   aj   zistenie,   že   často   menila   svoje   postoje (najmä   pod   vplyvom   alkoholu),   čo   potvrdila   vo   svojej   výpovedi   odporkyňa   v   3. rade keď uviedla,   že   navrhovateľka   jej   sľúbila,   že   jej   daruje   dom   alebo   že   bude   platiť na jej výživu,   ako   aj   zistenie,   že   sa   nepreukázala   pravdivosť   tvrdení   navrhovateľky o odcudzení   obrazov   z   domu,   keď   prokurátorka   konštatovala   vo   vyšetrovacom   spise, že všetky   obrazy,   ktorých   odcudzenie   navrhovateľka   v   trestnom   oznámení   namietala, sa nachádzajú v dome v... Napokon prejav vôle navrhovateľky bolo potrebné vyhodnotiť aj vzhľadom na to, že jej stretnutie s dcérami sa udialo pod vplyvom emócií, ktoré tak mohli ovplyvniť jej momentálne rozpoloženie a tým aj jej rozhodnutie obrazy dcéram darovať, a preto aj z tohto dôvodu sa javí verzia podávaná odporcami dôveryhodnou. Nad rámec uvedených   zistení   vyplývajúcich   zo   spisu,   je   odvolaciemu   súdu   z jeho   úradnej   činnosti známe   (§   121 O.   s.   p.),   že syndróm závislosti   navrhovateľky na alkohole bol dôvodom narušenia jej vzťahov s odporcami a následného nariadenia predbežného opatrenia zákazu vstupu do rodinného domu (uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 114/2008-61 zo   dňa   30.   4.   2008),   ktorá   skutočnosť   rovnako   znižuje   dôkaznú   silu   jej   výpovede a hodnovernosť jej tvrdení.

Ani   skutočnosť,   že   k   darovaniu   obrazov   malo   dôjsť   v   máji   2008,   teda   počas vyšetrovania   z   podozrenia   ich   krádeže   na   základe   trestného   oznámenia   navrhovateľky zo dňa 10. 8. 2007, nevyvracia dostatočne spoľahlivo výpovede odporcov o ich darovaní, keď výpovede odporcov v trestnom konaní boli uskutočnené v decembri 2007 – preto v tom čase nemohli títo vypovedať o ich darovaní navrhovateľkou. Napokon navrhovateľka mala možnosť si obrazy kedykoľvek do nariadenia predbežného opatrenia 20. 2. 2008 vyzdvihnúť, tieto   si   však   nezobrala   so   sebou   ani   v   auguste   2006   pri   návšteve   rodinného   domu za prítomnosti jej právnej zástupkyne s manželom.

Pokiaľ prokurátorka vo svojom uznesení zo dňa 28.   8.   2008 spomínala „obrazy patriace poškodenej“, vychádzala z výpovedí odporcov ako svedkov, ktorí boli – vypočuli pred   májom   2005   a   ktorí   preto   vlastnícke   právo   navrhovateľky   nemali   dôvod   dovtedy spochybňovať, a toto bolo doložené výpoveďou matky navrhovateľky, ktorá bola vypočutá dňa 2. 4. 2008.

So   zreteľom   na   uvedené   odvolací   súd   uzavrel,   že   skutkové   zistenia   súdu   prvého stupňa majú dostatočnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a ich zhodnotením dospel súd prvého stupňa k správnym skutkovým záverom.».

K   námietke   sťažovateľky   týkajúcej   sa   neplatnosti   darovania   pre   nedostatok odovzdania   vecí   pri   darovaní   krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   uviedol, že „pokiaľ ide o odovzdanie veci (tradícia), odvolací súd poukazuje na to, že súdna prax dovodila,   že prevzatie   darovaných   vecí   obdarovanými   od   darcu   sa   spravidla   deje odovzdaním   a prevzatím   veci   z   ruky   do   ruky.   Podľa   okolností   konkrétneho   prípadu (napr. u vecí   hnuteľných,   u   ktorých   pre   ich   hmotnosť   alebo   veľkosť   neprichádza   takéto odovzdanie   do úvahy)   však   nie   je   vylúčené,   aby   k   prevzatiu   veci   došlo   aj   inak, a to napr. odovzdaním   takého   jej   príslušenstva,   ktoré   umožňuje   faktické   ovládanie   veci a je jeho   predpokladom   (rozsudok   Najvyššieho   súdu   ČSR   z   19. 4. 1984,   3   Cz   72/83 uverejnený pod R č. 17/1986).

Vzhľadom   na   to,   že   sporné   obrazy   sa   nachádzali   v   čase   darovania   v   dispozícii odporkýň v 2. a 3. rade, nakoľko rodinný dom v..., kde sa obrazy nachádzali, odporkyne užívali,   ako   aj   s   prihliadnutím   na   veľkosť   obrazov   resp.   ich   množstvo   a   na   to,   že išlo o darovanie medzi blízkymi príbuznými a že navrhovateľka ako darca v tom čase nemala prístup k obrazom, možno prisvedčiť správnosti záveru súdu prvého stupňa, že k odovzdaniu obrazov (odporcom v 1. rade) odporkyniam v 2. a 3. rade došlo vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu primeraným spôsobom, a týmto tak došlo aj zákonu zodpovedajúcim spôsobom k prevodu držby na odporkyne v 2. a 3. rade. ktoré tak sporné obrazy, ktoré už mali skôr vo faktickej dispozícii, začali týmto okamihom užívať ako ich vlastnícky; nemuselo teda nevyhnute dôjsť k odovzdaniu (zbierky) obrazov z ruky do ruky.“.

V   okolnostiach   posudzovaného   prípadu   ústavný   súd   považuje   právny   názor krajského   súdu   týkajúci   sa   odovzdania   daru   v   prípade   ústneho   darovania   za   arbitrárny a v rozpore so zmyslom a účelom § 628 ods. 2 OZ.

Podľa   predmetného   ustanovenia   OZ   darovacia   zmluva   musí   byť   písomná, ak je predmetom   daru   nehnuteľnosť,   a   pri   hnuteľnej   veci,   ak   nedôjde   k   odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   neobstojí   ani   poukázanie   na   judikát   uvedený v odôvodnení napadnutého rozsudku, podľa ktorého v závislosti od „okolností konkrétneho prípadu (napr. u vecí hnuteľných, u ktorých pre ich hmotnosť alebo veľkosť neprichádza takéto odovzdanie   do úvahy) však   nie je vylúčené,   aby   k prevzatiu veci   došlo   aj   inak, a to napr.   odovzdaním   takého   jej   príslušenstva,   ktoré   umožňuje   faktické   ovládanie veci a je jeho predpokladom (rozsudok Najvyššieho súdu ČSR z 19. 4. 1984, 3 Cz 72/83 uverejnený pod R č. 17/1986)“, pretože za daných skutkových okolností bola zjavná potreba darovania daru písomnou formou, keďže sťažovateľka predmet darovania nemala vo svojej moci a darovala ich v mieste odlišnom od miesta, kde sa „obrazy“ nachádzali. Navyše, podľa názoru ústavného súdu samotný judikát je aplikovateľný len pre prípady, keď fyzicky nie je možné odovzdať dar vzhľadom na jeho hmotnosť a rozmery, avšak pri akte ústneho darovania   je   prítomný.   V   zmysle   citovaného   judikátu   je   darovanie   platné   a   účinné aj v prípade, keď vec pri darovaní nie je prítomná, ale pri darovaní dôjde k odovzdaniu príslušenstva veci, ktoré umožňuje faktické ovládanie veci a je jeho predpokladom. Keďže skutkové okolnosti prípadu nezodpovedali ani jednému variantu možnej aplikácie judikátu, je aplikácia uvedeného judikátu v okolnostiach prípadu nesprávna.

O   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením veci možno hovoriť spravila vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody,   na ktorých   je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne   protirečivé   alebo   popierajú   pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky,   prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (m. m. III. ÚS 502/2011).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (m. m. IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej právnej normy na zistený stav veci.

Za   skutkovej   situácie,   keď   žalovaní   tvrdia,   že   došlo   k   ich   obdarovaniu sťažovateľkou,   pričom   obrazy,   ktoré   mali   byť   predmetom   daru,   boli   predmetom vyšetrovania (trestného činu krádeže) a neboli v moci sťažovateľky, ale žalovaných s tým, že   jediný   dôkaz,   na   základe   čoho   súd   ustálil   skutkový   stav,   sú   výpovede   žalovaných ako obdarovaných, pričom k odovzdaniu veci nemohlo dôjsť pri darovaní, je argumentácia, respektíve interpretácia § 628 ods. 2 OZ v okolnostiach prípadu nenáležitá a neprimeraná (že k odovzdaniu mohlo dôjsť aj následne) a je aj v priamom rozpore so zmyslom a účelom citovaného ustanovenia OZ.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   miera   interpretácie aplikovaného   ustanovenia   OZ   je   ústavne   nekonformná,   pretože   jednoznačné   znenie normatívneho   textu   vylučuje takú   interpretáciu,   ktorou   by malo dôjsť   k   popretiu   účelu a zmyslu § 628 ods. 2 OZ, preto je potrebné takéto odlišné ponímanie normatívneho textu považovať za prejav arbitrárnosti.

Takisto   ústavný   súd   konštatuje,   že   hodnotenie   dôkazov   súdom   prvého   stupňa, ako aj krajským súdom ako odvolacím súdom je jednostranné, ba až tendenčné. Krajský súd na   jednej   strane   tvrdí,   že   výpovede   odporcov   korešpondovali   navzájom   v   podstatných skutočnostiach,   na   strane   druhej   uvádza,   že   v   priebehu   konania   bol   odstránený   rozpor týkajúci sa miesta, kde malo dôjsť k darovaniu. V tejto časti odôvodnenia je napadnutý rozsudok krajského súdu protirečivý a nepreskúmateľný.

Napriek   objektívnej   skutočnosti,   že   žalovaní   ako   obdarovaní   mali   záujem na výsledku sporu, okresný súd, ako aj krajský súd ich výpovede považoval za dôveryhodné a pri hodnotení dôkazov ich výpovede považoval za jediné rozhodné dôkazy, na základe ktorých ustálil skutkový stav. Zároveň krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujal stanovisko,   že   dôveryhodnosť   sťažovateľkiných   tvrdení   oslabilo   aj   zistenie   získané výpoveďou   žalovanej   v   treťom   rade,   že   sťažovateľka „často   menila   svoje   postoje (najmä pod   vplyvom alkoholu)...,   ako aj   zistenie   že   sa   nepreukázala   pravdivosť   tvrdení o odcudzení   obrazov   z   domu,   keď   prokurátorka   konštatovala   vo   vyšetrovacom   spise, že všetky   obrazy,   ktorých   odcudzenie   navrhovateľka   v   trestnom   oznámení   namietala, sa nachádzajú v dome...“. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že dôvody týkajúce sa dôveryhodnosti   sťažovateľkiných   tvrdení   uvedené   krajským   súdom   nepreukazujú jej nedôveryhodnosť   a sú irelevantné,   pretože   nemožno   paušálne   spochybňovať vierohodnosť výpovede osoby len na základe tvrdenia žalovanej strany, že sťažovateľka „pod vplyvom alkoholu menila svoje postoje“, pretože aj keby to bolo pravdivé tvrdenie, nemá   to   priamu   vecnú   súvislosť   s jej   výpoveďou   v   napadnutom   konaní.   Takisto nepreukázanie sťažovateľkiných tvrdení v rámci vyšetrovania podľa názoru ústavného súdu nemalo vplyv na vierohodnosť výpovede sťažovateľky v napadnutom konaní, skôr naopak, zvolený   postup   sťažovateľky   (podanie   trestného   oznámenia   a   následne   podanie   žaloby o vydanie   veci)   z   hľadiska   časových   súvislostí   spochybňuje   vierohodnosť   výpovedí žalovaných, ktorí tvrdili, že počas prebiehajúceho vyšetrovania sťažovateľka mala darovať „obrazy“ žalovaným.

Ústavný súd pripomína, že vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie   právneho   štátu,   ktoré   spočíva   okrem   iného   na   interpretácii   právnych   predpisov z hľadiska   ich   účelu   a   zmyslu,   pričom   pri   riešení   (rozhodovaní)   konkrétnych   prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne   ponímanej   spravodlivosti   (m.   m.   IV.   ÚS   1/07,   IV.   ÚS   75/08,   I.   ÚS   57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   súvislosti,   najmä   však   vzhľadom   na   ústavne nekonformnú   interpretáciu   aplikovaného   ustanovenia   OZ   je   odôvodnenie   napadnutého rozsudku krajského súdu jednostranné a z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti nespravodlivé.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   nemohol   považovať   napadnutý   rozsudok krajského súdu za súladný s označenými právami sťažovateľky, inými slovami, krajský súd neposkytol dôsledne ochranu jej základnému právu na súdnu ochranu zaručenému čl. 46 ods.   1   ústavy   a   právu   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, preto ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 8 Co 25/2012 z 23. októbra 2012 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa uvedeného článku ústavy a dohovoru.

V   dôsledku   protiústavnej   interpretácie   §   628   ods.   2   OZ   uvedenej   v   odôvodnení napadnutého rozsudku zároveň došlo aj k porušeniu hmotných práv sťažovateľky z dôvodu nepochybného   účinku   na   masu   jej   majetku,   preto   ústavný   súd   vyslovil   aj   porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 ods.   1   dodatkového   protokolu   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   (bod   1   výroku nálezu).

Na   základe   uvedeného   zistenia   ústavný   súd   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).

V   ďalšom   postupe   je   krajský   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným   v   tomto   rozhodnutí   (§   56   ods.   6   zákona   o   ústavnom   súde).   Krajský   súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení označených práv sťažovateľky, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré si uplatnila v sume 30 000 €.

Ústavný   súd   už   stabilne   zastáva   názor,   že   cieľom   finančného   zadosťučinenia nie je náhrada prípadnej škody vzniknutej ústavne chybným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (napr. III. ÚS 237/07, III. ÚS 87/08). Odôvodnenie požadovaného finančného   zadosťučinenia   nasvedčuje,   že   sťažovateľka   ho   vníma   najmä   ako   náhradu majetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku „dočasnej (trvalej) straty vlastníckych oprávnení“. Nepriamo   to dokazuje   aj   tá   skutočnosť,   že   hodnota   „obrazov“   je   totožná   so   sumou požadovaného finančného zadosťučinenia. Inštitút finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods.   3   ústavy   však   nemôže   suplovať   náhradu   škody,   ktorú   v   takýchto   prípadoch zaručuje čl. 46   ods.   3 ústavy   v   rovine zákonnej   právnej   regulácie realizovaný zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Uvedený zákon umožňuje požadovať aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Z citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy tiež vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa môže, ale nemusí priznať. Takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť   ochranu   porušeného   základného   práva   iným,   ústavne   a   zákonne   upraveným spôsobom (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02, II. ÚS 152/08).

Podľa názoru ústavného súdu je ochrana práv sťažovateľky účinne poskytnutá tým, že ústavný súd konštatoval ich porušenie, zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vrátil mu   vec   na   ďalšie   konanie   s   formulovaním   záväzného   právneho   názoru.   Z   uvedeného dôvodu tvrdenie sťažovateľky o údajnej nemožnosti odstránenia alebo nápravy porušenia jej práv   neobstojí,   preto   ústavný   súd   požadované   finančné   zadosťučinenie   ani   z   tohto dôvodu nepriznal.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažovateľke   požadované   finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky, ktoré jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právna zástupkyňa sťažovateľky   si   uplatnila   trovy   konania,   ktoré   vyčíslila   v   celkovej   sume 323,50 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom   pozostávajúce   z   odmeny   advokáta,   a   vychádzal   pritom   z   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná   tarifa)   v konaní   pred   ústavným   súdom   za   jeden   úkon   právnej   služby   1/6 z výpočtového základu.

Základom   na   výpočet   náhrady   za   úkon   právnej   služby   je   v   danom   prípade priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2011 v sume 763 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2012 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 127,16 €. Ďalej má právna zástupkyňa   sťažovateľky   aj   nárok   na   náhradu   režijného   paušálu   za   dva   úkony   právnej služby podľa vyhlášky vykonané v roku 2012 po 7,63 €. Právna zástupkyňa je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky   o   daň   z pridanej   hodnoty.   Náhrada   trov   konania,   ktorú   ústavný   súd   priznal sťažovateľke, spolu takto predstavuje sumu 323,50 €.

Náhrada trov konania uplatnená sťažovateľkou nepresahuje sumu, ktorú vypočítal ústavný   súd,   preto   ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov   konania   v   ňou požadovanej sume 323,50 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013