znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 104/2011-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   marca   2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. L., P., zastúpenej advokátom JUDr. V. B., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajskej prokuratúry v Prešove v konaní sp. zn. Kd 85/10 a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní sp. zn. Gd 260/10 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára 2011 doručená sťažnosť J. L. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajskej prokuratúry v Prešove   (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní   sp.   zn.   Kd   85/10   a Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna prokuratúra“) v konaní sp. zn. Gd 260/10 v súvislosti so zamietnutím návrhu na obnovu konania vo veci dodatočného platobného výmeru vydaného č.... a nadväzujúcich platobných výmerov č.... a č.... (ďalej len „návrh na obnovu konania“) Daňovým úradom Stará Ľubovňa (ďalej len „daňový úrad“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   daňový   úrad   vykonal   u Ľ.   L.,   manžela   sťažovateľky, daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie r. 1999, na základe ktorej vydal označené platobné výmery, ktorými mu predpísal zaplatenie dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) z dôvodu, že si uplatnil odpočet DPH u správcu dane napriek tomu, že nemal doklad od subjektu, s ktorým bol v obchodno-právnom vzťahu (D. H.), že tento je platcom DPH. Daňový úrad pri vydaní označených platobných výmerov mal vychádzať z rozhodnutia   Daňového   úradu   Humenné č....,   ktorým   bolo   daňovému   subjektu   D.   H. stanovené posledné zdaňovacie obdobie na IV. štvrťrok 1998.

Návrh   na   obnovu   konania   Ľ.   L.   dôvodil   tým,   že   rozhodnutie   Daňového   úradu Humenné o určení posledného zdaňovacieho obdobia na IV. štvrťrok 1998 nebolo platne doručené, keďže tento zásielku neprevzal, ale bola uložená na pošte,   hoci sa   dlhodobo nezdržiaval na doručovanom mieste. Súčasne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 35ž - o - KS - 55/2005 z   18. novembra 2005, podľa ktorého pre fikciu doručenia nepostačuje uloženie, resp. opakované uloženie písomností na pošte, ale aj skúmanie skutočnosti, či sa adresát zdržiava v mieste, kde mu bola uložená zásielka, alebo nie, a či sa mohol dozvedieť, že zásielku má uloženú. Napokon vyslovil názor, že pokiaľ   označené   rozhodnutie   Daňového   úradu   Humenné   nebolo   platne   doručené,   bol daňovník D. H. stále platcom DPH.

Návrh na obnovu konania podaný daňovému úradu 19. septembra 2003 bol najskôr zamietnutý rozhodnutím z 1. októbra 2003, neskôr po zrušení tohto rozhodnutia Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) bol návrh zamietnutý rozhodnutím   daňového   úradu   z   13.   februára   2004   a po   opätovnom   zrušení   rozhodnutia daňovým   riaditeľstvom   bol   návrh   na obnovu   konania napokon   zamietnutý   rozhodnutím daňového   úradu   č.   735/230/24368/04/Set   z   26.   mája   2004,   ktoré   bolo daňovým riaditeľstvom   potvrdené   rozhodnutím   č.   VII/256/85/2005/Kme č.   s.   1142/2004 zo 4. januára 2005.

Sťažovateľka ďalej k dôvodom sťažnosti uviedla: „Ľ. L. a následne jeho manželka J. L.   ako   posledný   možný   právny   spôsob,   ako   zvrátiť   vzniknutý   stav   podali   na   Okresnú prokuratúru v Starej Ľubovni návrh na podanie protestu prokurátora proti rozhodnutiu správcu dane podľa § 27 zák. č. 153/2001 Zb..... Konkrétne sťažovateľka podala návrh na podanie   protestu   prokurátora   dňa   8.3.2010,   o   ktorom   rozhodla   Krajská   prokuratúra   v Prešove tak, že svojím rozhodnutím č. k. Kd 85/10 zo dňa 24.06.2010 odmietla.

J. L. požiadala o preskúmanie postupu KP Prešov Generálnu prokuratúru SR, ktorá svojím   rozhodnutím   zo   dňa   11.11.2010   potvrdila   správnosť   postupu   podriadenej prokuratúry   (č.   k.   Gd   260/10   ).   Odmietnutie   protestu   bolo   doručené   sťažovateľke 22.11.2010.

Svoje rozhodnutia orgány prokuratúry odôvodnili tak, že sa stotožnili s postupom a argumentáciou správcu dane. Označené inštitúcie v rozpore s § 3 ods. 1 zák. č. 153/2001 Zb. neochránili právo sťažovateľky na inú právnu ochranu...

Postupom   Krajskej   prokuratúry   v   Prešove   a   Generálnej   prokuratúry   SR   bolo sťažovateľke odňaté právo na inú právnu ochranu.“

Súčasne sťažovateľka požiadala, aby ústavný súd pripustil podanie sťažnosti, aj keď neboli využité všetky právne možnosti na ochranu jej práv, pričom sa odvolala na svoju právnu   neznalosť   a na   ťažký   dôsledok,   ktorý   nepostihuje   len   daňovníka,   ale   celú   jeho rodinu.  

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „a) postupom Krajskej prokuratúry v Prešove č. k. Kd 85/10 a postupom Generálnej prokuratúry SR v konaní Gd 260/10, ktorým rozhodlo o nepodaní protestu prokurátora... vo   veci   nepovolenia   obnovy   konania   Daňový   úrad   Stará   Ľubovňa   na   základe   návrhu občana Ľ. L. proti rozhodnutiu DÚ Stará Ľubovňa č...., č...., č.... všetky zo dňa 2. 5. 2003, bolo porušené ústavné právo J. L., bytom P., v ustanovení čl. 46 ods. 1 Ústavy SR domôcť sa svojho práva na inom orgáne SR.

b) Ústavný súd ukladá Generálnej prokuratúre SR, aby prostredníctvom Krajskej prokuratúry v Prešove protestom prokurátora napadol rozhodnutie Daňového úradu Stará Ľubovňa zo dňa 1. 10. 2003, ktorým odmietla návrh daňovníka Ľ. L. na povolenie obnovy konania v predmetnej veci.

c) Priznáva účastníkovi konania J. L. trovy konania vo výške 314,18,- €...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľov   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť   postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákonov   a   ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa   zákona oprávnený.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa § 34 ods. 3 zákona o prokuratúre ak v tej istej veci, v ktorej už bol vybavený podnet   iného   podávateľa   podnetu,   podá   podnet   ďalší   podávateľ   podnetu   bez   uvedenia nových skutočností, vec netreba prešetrovať; podávateľ podnetu sa upovedomí o výsledku vybavenia pôvodného podnetu.

Podstatou   sťažnosti   je   nespokojnosť   sťažovateľky   so   spôsobom   vybavenia   jej podnetu z 23. apríla 2010 krajskou prokuratúrou oznámením č. k. Kd 85/10-7 z 24. júna 2010,   resp.   opakovaného   podnetu   z   13.   septembra   2010   generálnou   prokuratúrou oznámením   č.   k.   VI   Gd   260/10-7   z 11.   novembra   2010.   Svojimi   podnetmi,   resp. opakovaným   podnetom   sťažovateľka   sledovala   podanie   protestu prokurátora   proti rozhodnutiu daňového úradu o zamietnutí návrhu na obnovu konania podaného manželom sťažovateľky 19. septembra 2003.

1. K postupu krajskej prokuratúry v konaní sp. zn. Kd 85/10

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Nadväzne   na   citovaný   článok   ústavy   dopĺňa   právnu   úpravu   prípustnosti   konania o sťažnosti fyzických osôb a právnických osôb § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých využitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. To znamená, že sťažnosť možno ústavnému súdu podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje. Preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd ústavný súd vždy skúma, či sťažovateľ využil v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde všetky právne prostriedky na ochranu týchto práv.

Princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti   domáhať   ochrany   svojich   práv prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Zmyslom   a účelom   uvedeného   princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a požiadať   o ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy,   prípadne iným zákonom   upraveným spôsobom   pred   iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Vo vzťahu k vybaveniu návrhu sťažovateľky krajskou prokuratúrou považovaného krajskou   prokuratúrou   za   ďalší   podnet   ústavný   súd poukazuje   na   to,   že   pri   splnení podmienok podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre prichádzalo do úvahy využitie ďalšieho opakovaného podnetu (proti postupu prokurátora krajskej prokuratúry). Tento prostriedok nápravy   sťažovateľka   aj   využila,   keď   žiadosťou   z 13.   septembra   2010   adresovanou generálnej   prokuratúre   žiadala   preskúmanie   postupu   prokurátora   krajskej   prokuratúry vo veci jej návrhu z 8. marca 2010. Možnosť využitia tohto právneho prostriedku nápravy potom vylučuje právomoc ústavného súdu.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   podnet   v   zmysle   § 31   ods. 2   zákona o prokuratúre a opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre poskytujú sťažovateľke účinnú   ochranu   jej   práv   a právom   chránených   záujmov   (m. m.   IV. ÚS 80/03, IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 330/04,   I. ÚS 186/05,   IV. ÚS 53/05,   II. ÚS 94/06,   I. ÚS 112/06). Podnet (opakovaný podnet) zakladá povinnosť prokurátora aj nadriadeného prokurátora sa ním   zaoberať,   vybaviť   ho   a   spôsob   vybavenia   oznámiť   podnecovateľovi. Preskúmanie postupu   krajskej   prokuratúry   by   bolo   v rozpore   s   princípom   subsidiarity   vyplývajúcim z § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, lebo jeho preskúmanie na základe opakovaného podnetu   patrí   do právomoci   nadriadeného   prokurátora. Je   teda   nepochybné,   že   pred právomocou ústavného súdu tu stále existoval orgán verejnej moci, ktorý bol podľa zákona príslušný preskúmať postup uvedených orgánov prokuratúry (I. ÚS 323/08).   V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva je z ústavného hľadiska podstatné a určujúce   preto   len   preskúmanie   postupu   generálnej   prokuratúry   (obdobne   napr. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu krajskej prokuratúry odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

2. K postupu generálnej prokuratúry v konaní sp. zn. VI Gd 260/10

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Základné právo podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   zaručuje, že každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Takým orgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je   nepochybne   aj   právo   dotknutej   osoby   požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu   (§ 31 ods. 2 a   § 34   ods. 2   zákona   o prokuratúre),   pričom   tomuto právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov   prokuratúry   zákonom   ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry   jeho   podnetu   (podaniu)   vyhoveli (m. m.   I. ÚS 40/01,   II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06).

Postup generálnej prokuratúry pri vybavení sťažovateľkinho opakovaného podnetu z 13. septembra 2010 na podanie protestu prokurátora proti rozhodnutiu vydaného v oblasti verejnej   správy   (v   danom   prípade   rozhodnutiu   daňového   úradu)   bol   spôsobilý   porušiť ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy iba v tej časti, v ktorej je garantované právo na inú právnu ochranu. K tomu by však mohlo dôjsť iba v prípade, ak by sa prokuratúra sťažovateľkiným podnetom náležite nezaoberala.

Prokurátorka   generálnej   prokuratúry   upovedomila   o výsledku   vybavenia   podnetu z 13.   septembra   2010   sťažovateľku   listom   z 11.   novembra   2010   č.   k.   VI   Gd   260/10-7, v ktorom   konštatovala,   že   rozhodnutie   daňového   úradu č.  ...   z 26. mája 2004   v spojení s rozhodnutím daňového riaditeľstva č.... č. s.... zo 4. januára 2005 už bolo preskúmané na základe podnetu Ľ. L., pričom tento bol o vybavení svojho podnetu upovedomený listom krajskej prokuratúry č. k. Kd 2056/06-9 z 25. júla 2006. Ďalej s poukazom na § 34 ods. 3 zákona o prokuratúre prokurátorka generálnej prokuratúry uviedla:

„Krajská prokuratúra v Prešove v súlade s citovaným ustanovením vybavila Váš podnet, ktorý bol v tej istej veci ako podnet Ľ.   L. tak, že Vás upovedomila o výsledku vybavenia zaslaním kópie vybavenia podnetu Ľ. L.. Takýto postup zodpovedá zákonu, preto nie je dôvod na vykonanie opatrení zo strany Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky. Pre   Vašu   informáciu   uvádzam,   že   zákonnosť   vybavenia   podnetu   Ľ.   L.   Krajskou prokuratúrou   v   Prešove   preskúmala   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   a   o výsledku ho upovedomila listom z 23. februára 2007 číslo VI/2 Gd 3178/06- 13 a listom z 24. apríla 2009 číslo VI/2 Gd 243/08-8. Kópie uvedených listov Vám zasielam.“

K dôvodu formulovanému sťažovateľkou v sťažnosti, ktorý spočíva v skutočnosti, že rozhodnutie   Daňového   úradu   Humenné   č.  ...   z   30.   októbra   1998   nebolo   v skutočnosti daňovému   subjektu   D.   H.   doručené,   generálna   prokuratúra   v   upovedomení   o vybavení predchádzajúceho podnetu Ľ. L. z 23. februára 2007 č. k. VI/2 Gd 3178/06-13 uviedla, že „platiteľ prestáva byť platiteľom skončením posledného zdaňovacieho obdobia , ktoré mu určil správca dane. To znamená, že k zániku - zrušeniu registrácie dochádza na základe rozhodnutia správcu dane o určení posledného zdaňovacieho obdobia, uplynutím ktorého zo zákona platiteľ prestáva byť platiteľom DPH. K zrušeniu registrácie dochádza teda na základe právnej skutočnosti, ktorou je uplynutie posledného zdaňovacieho obdobia a nie ako sa domnievate rozhodnutím o zrušení registrácie platiteľa, ktoré správca dane vydá po skončení daňovej kontroly podľa § 43 ods. 7 zák. č. 289/1995 Z. z.. S poukazom na uvedené v konaní o povolenie obnovy konania neboli preukázané skutočnosti, ktoré by odôvodňovali obnovu konania podľa § 51 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov. “.

Listom   č.   k.   VI/2   Gd   243/08-8   z 24.   apríla   2009,   ktorým   bol   vybavovaný   ďalší opakovaný podnet Ľ. L., generálna prokuratúra navyše doplnila, že „zo spisov daňových orgánov jednoznačne vyplýva, že zamestnankyňa správcu dane v H. zisťovala miesto pobytu daňovníka D. H., a na základe telefonického rozhovoru s ním zásielku doručovala na ním uvedenú adresu“.

Z obsahu listu prokurátorky generálnej prokuratúry č. k. VI Gd 260/10-7 je zrejmé, že generálna prokuratúra sťažovateľkin podnet z 13. septembra 2009 vybavila spôsobom ustanoveným § 34 ods. 3 zákona o prokuratúre, keď po posúdení jej žiadosti ako podnetu ďalšieho podávateľa podnetu bez uvedenia nových skutočností upovedomila sťažovateľku o výsledku   vybavenia   pôvodného   podnetu.   Ústavný   súd   prihliadajúc   na   obsah   podnetu sťažovateľky z 13. septembra 2010, v ktorom okrem opísania postupu prokurátora krajskej prokuratúry vo veci uviedla, že sa jej vec „bytostne dotýka“ a pre ňu ako „obyčajného človeka   je   prokuratúra   poslednou   možnosťou,   ochrany   pred   nezákonnosťou“, považuje opísaný   postup   generálnej   prokuratúry   za   súladný   so   zákonom   o   prokuratúre,   pretože sťažovateľka   neuviedla   konkrétne   žiadne   nové   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   vec opätovne   prešetrovať.   Sťažovateľka bola súčasne   upovedomená   o výsledkoch   vybavenia predchádzajúcich podnetov Ľ. L. zaslaním kópie listu z 23. februára 2007 č. k. VI/2 Gd 3178/06-13 a listu z 24. apríla 2009 č. k. VI/2 Gd 243/08-8.

Je   nepochybné,   že   generálna   prokuratúra   sa   predmetom   podnetov   sťažovateľky zaoberala, pričom svoj názor zaujala v už predchádzajúcich odpovediach na podnety podané v tej   istej   veci   inou   osobou,   než   je   sťažovateľka,   ktoré   jej   zaslala.   To,   že   generálna prokuratúra   sťažovateľke   neodpovedala   v   súlade   s   jej   predstavami   a   názormi,   ešte neznamená, že došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne IV.   ÚS   41/2010). Za   daných   okolností   nemožno   zo   samotnej   skutočnosti,   že sťažovateľkinmu   podnetu   generálna   prokuratúra   nevyhovela,   vyvodiť   porušenie   jej základného práva na inú právnu ochranu (m. m. III. ÚS 177/08).

Okrem   toho   ústavný   súd   podľa   konštantnej   judikatúry   uvádza,   že   zákon o prokuratúre neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by oprávňovalo fyzickú osobu (alebo právnickú   osobu)   na   to,   aby   na   základe   podnetu   musel   prokurátor   podať   mimoriadne dovolanie, ktoré je vo výlučnej právomoci (dispozícii) generálneho prokurátora (§ 243e a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Pisateľ   podnetu   má   právo   len   na   to,   aby   bol o vybavení podnetu vyrozumený (m. m. IV. ÚS 28/06).

K žiadosti sťažovateľky podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, aby ústavný súd neodmietol   prijatie   sťažnosti   pre   nesplnenie   podmienky   podľa   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde (t. j. vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré pripúšťa zákon) ústavný súd poznamenáva, že pre odmietnutie sťažnosti ústavným súdom nie je v okolnostiach prípadu rozhodujúce, že proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva č.  ...   č. s.  ... zo 4. januára 2005 nepodal Ľ. L. žalobu o jeho preskúmanie v správnom súdnictve, pretože sťažovateľka ani nebola oprávnenou osobou pre podanie takejto   žaloby.   Ústavný   súd   však   nepovažuje   postup   generálnej   prokuratúry   v konaní o návrhu na podanie protestu prokurátora, ktorý bol podľa svojho obsahu podnetom na preskúmanie   zákonnosti   postupu   a rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy,   za   svojvoľný   a nezákonný.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že protest proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy, proti ktorému nemožno podať opravný prostriedok, môže prokurátor podať podľa § 27 ods. 1 písm. e) zákona o prokuratúre do troch rokov od jeho vydania. V danom prípade však bolo možné podať protest prokurátora proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva č.... č. s.... zo 4. januára 2005 (pokiaľ ním bol porušený zákon) najneskôr 4. januára 2008. Inými slovami, ak by aj orgány prokuratúry dospeli k záveru o opodstatnenosti dôvodov na podanie protestu podľa § 21 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre na základe podnetov sťažovateľky   z 8.   marca   2010,   resp.   13.   septembra   2010,   takýto   protest   prokurátora   by nebolo   možné   podať,   vzhľadom   na   zjavné   uplynutie   lehoty   ustanovenej   zákonom o prokuratúre pre podanie tohto právneho prostriedku nápravy, ktorým prokurátor vykonáva dozor   nad   dodržiavaním   zákonov   a ostatných   všeobecne   záväzných   predpisov   orgánmi verejnej správy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2011