znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 104/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. R., B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 9 D 62/2008, Dnot 216/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára 2010 doručená sťažnosť J. R., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 D 62/2008, Dnot 216/2008.

V sťažnosti sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že v roku 1984 „štátne notárstvo v Lučenci   rozhodlo   o   vysporiadaní   dedičstva   po   mojej   starej   mame...   Toto   rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 2. 1. 1985.“. Keďže označené rozhodnutie vydané v dedičskom konaní   nesprávne   nevzalo   do   úvahy   skutočnosť,   že   sťažovateľov   starý   otec   prenechal sťažovateľovi   časť   dedičstva,   sťažovateľ   7.   apríla   2008 „podal   návrh   na   Okresný   súd v Lučenci proti notárke, keď v r. 1984 nezapísala skutočnú celú čiastku...“. Sťažovateľ bol nespokojný   s   nečinnosťou   okresného   súdu,   preto   8.   júla   2008   adresoval   predsedovi okresného súdu sťažnosť na postup súdu. Predseda okresného súdu túto sťažnosť vyhodnotil ako neopodstatnenú. Konanie vyvolané sťažovateľom bolo právoplatne ukončené 4. mája 2009, Správa katastra v R. (ďalej len „správa katastra“) však listom z 29. júna 2009 vrátila rozhodnutie vydané v predmetnom konaní okresnému súdu pre účely vykonania opravy údaja o výmere dotknutej pozemkovej parcely. V právoplatnom dedičskom rozhodnutí bola uvedená výmera 115 050 m2, kým v katastri nehnuteľností je zaevidovaná výmera 11 550 m2. Správa katastra tak vyzvala okresný súd na zosúladenie dotknutých údajov.

Sťažnosťou   sťažovateľ   od   ústavného   súdu   požaduje „vydať   rozhodnutie na odstránenie   prieťahov aby   Okresný   súd   v Lučenci   prieťahy   odstránil a bezodkladne odstránil chybu tak, aby... na katastri... zápis do listu vlastníctva mohol byť bezodkladne zapísaný“. Sťažovateľ tiež žiada priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktorého výšku však nekonkretizoval.

Sťažovateľ   taktiež   požiadal   ústavný   súd   o   ustanovenie   právneho   zástupcu na zastupovanie v konaní o jeho sťažnosti. Na tento účel predložil spolu so sťažnosťou vyplnené potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   20   ods.   1   druhej   vety   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh na začatie konania pred ústavným súdom musí okrem iného obsahovať aj informáciu, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, teda v prípade konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ide o sťažnostný petit.

Aj   keď   sťažovateľ   v   predloženej   sťažnosti   nesformuloval   v   štylisticky   ucelenej podobe sťažnostný petit, z obsahu odôvodnenia sťažnosti ústavný súd uzavrel, že sťažovateľ žiada   vyslovenie   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov s následným príkazom okresnému súdu vo veci vydania opravného rozhodnutia konať bez zbytočných prieťahov a priznať primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   sťažnosť,   ktorá   je   zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 331/04).

Ústavný   súd   z   predloženej   sťažnosti   a   jej   príloh   zistil,   že   konanie   sp.   zn. 9 D 62/2008, Dnot 216/2008 bolo právoplatne skončené 4. mája 2009. Aj keď to sťažovateľ v   odôvodnení   sťažnosti   výslovne   neuviedol,   a   ani   z   príloh   sťažnosti   to   nemožno jednoznačne zistiť, tvrdený dôvod porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov   poukazuje   na   skutočnosť,   že   označené   konanie právoplatne   skončilo   preňho   priaznivým   výsledkom,   teda   nedostatky   právoplatných dedičských rozhodnutí z osemdesiatych rokov minulého storočia boli odstránené v jeho prospech.   Ide   o   právoplatné   odstránenie   nedostatkov   a   v   tejto   súvislosti   ústavný   súd poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   účelom   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03).

Možno teda konštatovať, že stav právnej istoty v otázke rozsahu sťažovateľovho vlastníctva   k   sporným   nehnuteľnostiam,   ktoré   tvorili   predmet   dedičského   konania,   bol právoplatne nastolený 4. mája 2009. Preto v merite označeného konania okresného súdu už v   čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (19.   január   2010)   nemohlo   dochádzať k zbytočným   prieťahom.   Pritom   podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len   vtedy,   ak   v   čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva označenými   orgánmi   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresným   súdom)   ešte   trvalo. Naznačený záver by ústavný súd mal viesť k odmietnutiu sťažnosti sťažovateľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd však neopomenul argumentáciu sťažovateľa, ktorý zbytočné prieťahy identifikoval   v postupe   okresného súdu   po doručení listu   správy   katastra   vyzývajúceho okresný súd na opravu dedičského rozhodnutia, v ktorom je zjavná nesprávnosť. Pokiaľ totiž   k   oprave   nedôjde   procesne   predpísaným   spôsobom,   správa   katastra   nedisponuje bezvadným právnym titulom na príslušný záznam v katastri nehnuteľností. Z toho vyplýva, že   právoplatné   rozhodnutie   okresného   súdu   vzhľadom   na   nevyhnutnosť   následného záznamu   v   katastri   nehnuteľností   síce   nastoľuje   v   sťažovateľovej   veci   právnu   istotu v otázke   rozsahu   jeho   vlastníckeho   práva,   avšak   nemôže   nájsť   následné   uplatnenie v praktickej   rovine   v   tom   zmysle,   aby   sťažovateľa   definitívne   a   bez   akýchkoľvek pochybností oprávňovalo s predmetom svojho vlastníctva nakladať v prisúdenom rozsahu.

Ústavný súd tak uzatvára, že aj nečinnosť okresného súdu vo veci vydania opravného uznesenia   môže   za   určitých   okolností   vyvolať   porušenie   práva   účastníka   konania na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov.

V tejto   súvislosti   sa   však ústavný súd   berúc do   úvahy okolnosti   sťažovateľovho prípadu   opätovne   obracia   k   svojej   ustálenej   judikatúre,   podľa   ktorej   nie   každý   zistený prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 48/03, I. ÚS 154/03). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej   porušenie   základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   tak   môže vyplývať aj z toho, že jeho porušenie sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 331/04). Inými slovami, intenzita, akou nečinnosť konajúceho   súdu   zasahuje   právnu   istotu   účastníka   konania,   musí   dosahovať   úroveň zakladajúcu   právomoc   ústavného   súdu   konštatovať   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Túto úroveň nie je možné stanoviť exaktne spôsobom aplikovateľným univerzálne, teda na všetky posudzované prípady. Ústavný súd musí   vždy   dôsledne   skúmať   skutkové   okolnosti   konkrétnej   sťažnosti   a   z   nich   úroveň spomínanej intenzity zásahu do základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy určiť.

Keďže   okresný   súd   sa   s   potrebou   opravy   právoplatného   rozhodnutia   vydaného v dedičskom   konaní   oboznámil   na   prelome   júna   a   júla   2009   (list   správy   katastra   bol vyhotovený   29.   júna   2009)   a   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ústavnému   súdu   doručená 19. januára 2010, ústavný súd konštatuje, že nečinnosť okresného súdu vo veci vydania opravného rozhodnutia v rozsahu šiestich mesiacov aj napriek tomu, že vo svojej podstate ide o formálny úkon súdu nevyžadujúci žiadne dokazovanie a náročné právne hodnotenie veci,   nevyvoláva   zásah   do   sťažovateľovej   právnej   istoty   v   takej   intenzite,   ktorá   by odôvodňovala konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných   prieťahov.   K   tomuto   záveru   ústavný   súd   dospel   aj   s   ohľadom   na   už konštatovanú   nespornú   skutočnosť   právoplatného   nastolenia   stavu   právnej   istoty sťažovateľa v otázke rozsahu jeho vlastníctva k nehnuteľnosti tvoriacej predmet dedenia.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku uznesenia. Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi   sťažovateľa, predovšetkým   návrhom   na   ustanovenie   právneho   zástupcu   a   návrhom   na   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, nezaoberal.

Pre   úplnosť   ústavný   súd   poznamenáva,   že   toto   jeho   rozhodnutie   nebráni sťažovateľovi opätovne sa obrátiť so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti vo veci opravy právoplatného dedičského rozhodnutia okresným súdom dochádzalo k zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2010