znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 104/09-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7. júla 2009   v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Ľubomíra   Dobríka v konaní   o   sťažnosti   M.   D.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Š.   S.,   Ž.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/294/2007 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/294/2007 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/294/2007 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. D. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť   M.   D.   trovy   konania   v   sume 311,19 €   (slovom   tristojedenásť   eur   a devätnásť   centov)   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. Š. S., Ž.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 104/09-11 z 15. apríla 2009 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. D. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/294/2007.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. 1 SprS/157/2009 zo 7. mája 2009 doručeným ústavnému súdu 15. mája 2009,   ku   ktorému   bolo   pripojené   vyjadrenie   zákonného   sudcu   a   chronológia úkonov okresného súdu od podania žaloby. V ňom sa okrem iného uvádza:

„V sťažnosti sťažovateľ uvádza, že konanie bolo začaté na základe návrhu podaného dňa 24. 4. 2007, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 75.774,- Sk titulom náhrady za stratu na zárobku a náhrady škody. Uznesením zo dňa 25. 4. 2007 súd pripustil, aby do konania ako   vedľajší   účastník   vstúpila   Sociálna   poisťovňa.   Odvtedy   sťažovateľovi   žiadne   iné podanie zo súdu neprišlo. Sťažovateľovi tak nebolo doručené vyjadrenie odporcov a nebol ani   vytýčený   termín   pojednávania.   Dňa   1.   12.   2008   bola   na   súde   podaná   sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú súd nereagoval.

Podľa vyjadrenia sudcu bolo vybavovanie veci poznačené celkovou zaťaženosťou súdneho   oddelenia.   Napriek   tomu   sa   vo   veci   vykonali   úkony   smerujúce   k   príprave pojednávania,   a   to   zabezpečenie   vyjadrenia   protistrany   a   vedľajšieho   účastníka. Predmetom konania je agenda cestovných náhrad, ktorá v súdnej praxi nie je obvyklá. Úkony súvisiace s prípravou pojednávania boli vykonané naraz a spolu s predvolaním právnemu   zástupcovi   navrhovateľa   bolo   zaslané   tiež   vyjadrenie   odporcu.   Termín pojednávania bol určený na deň 25. 5. 2009.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   možno   podanú   sťažnosť   hodnotiť ako čiastočne dôvodnú. Je pravdou, že súd vo veci dlhší čas nekonal. Toto nekonanie bolo spôsobené zvýšenou zaťaženosťou tunajšieho súdu a najmä konkrétneho súdneho oddelenia. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že ochrany svojich práv sa domáhal sťažnosťou na prieťahy v konaní, ktorá mala byť Okresnému súdu Žilina doručená dňa 1. 12. 2008. Po šetrení v tunajšom   počítačovom   registri   a   po   fyzickom   preverení   registra   Spr   nebolo   zistené, že by sťažovateľ súdu doručil sťažnosť na prieťahy v konaní datovanú dňa 27. 11. 2008. Táto sťažnosť je označená ako príloha sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu. Táto príloha však nebola Okresnému súdu Žilina spolu so sťažnosťou doručená. Súd sa preto nemôže vyjadriť ku skutočnosti, či takáto sťažnosť skutočne bola tunajšiemu súdu doručená. Ak   takáto   sťažnosť   doručená   nebola,   navrhujem,   aby   ústavný   súd   pri   rozhodovaní dôvodnosti podanej sťažnosti sťažovateľa zobral túto skutočnosť do úvahy a zaoberal sa tiež otázkou, či sťažovateľ využil možnosti nápravy namietaného stavu a ochrany svojich práv ešte   predtým,   ako   podal   ústavnú   sťažnosť.   Tieto   okolnosti   je   potrebné   zohľadniť aj pri prípadnom rozhodovaní o priznaní nemajetkovej ujmy...

CHRONOLÓGIA ÚKONOV

24. 4. 2007 - vec napadla na OS Žilina

25. 4. 2007 - uznesenie   o   pripustenie   vedľajšieho   účastníka,   doručenie   návrhu odporcovi + výzva uznesením na vyjadrenie

29. 4. 2009 - vytýčený TP na 25. 5. 2009.“

Rovnaké úkony zistil aj ústavný súd z obsahu súdneho spisu a vyjadrení účastníkov. Navyše   zistil,   že   okresný   súd   pojednávanie   konané   25.   mája   2009   odročil   na   neurčito z dôvodu rozhodnutia o vznesenom rozšírenom návrhu, o ktorom rozhodol 24. júna 2009.

K vyjadreniu okresného súdu bolo pripojené stanovisko zákonného sudcu Mgr. D. Ch. V ňom sa uvádza:

„Vybavovanie veci bolo najmä poznačené celkovou zaťaženosťou súdu a súdneho oddelenia, než povahou predmetnej veci. Napriek tomu aj v tejto veci sa vykonali úkony smerujúce   k   príprave   pojednávania,   a   to   okrem   zabezpečenia   vyjadrenia   protistrany aj úkony voči vedľajšiemu účastníkovi.

Agenda cestovných náhrad nie je obvyklá v súdnej praxi, aj keď ich výška vyplýva z osobitnej právnej úpravy. Samotný základ rozhodnutia je spojený s právnym hodnotením, kedy ide o pracovnú cestu, výška rozhodnutia závisí od špecifickým dôkazov podľa praxe u jednotlivého   zamestnávateľa,   aj   s   ohľadom   na   možnosť   dokazovať   samotným zamestnancom   ako   sociálne   slabším   účastníkom   právneho   vzťahu,   a   to   bude   závisieť od širšieho vyhodnotenia skutkového stavu.

Prispôsobil som sa praxi, podľa ktorej som spájal obsah zásielok pred jednotlivým úkonom súdu, a úkony som po naštudovaní veci vykonal v menšom počte, ale s úplnou prípravou pojednávania naraz, a tak vyjadrenie odporcu som právnemu zástupcovi zaslal až s   predvolaním   na   pojednávanie.   Termín   pojednávania   som   vytýčil   na   25.   5.   2009. Vzhľadom   na   to,   že   už   som   vykonal   nevyhnutné   naštudovanie   veci,   sa   ňou   budem prednostne zaoberať.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   k stanovisku   okresného   súdu   vyjadril   podaním z 22. mája 2009, v ktorom okrem iného uviedol:

«Z   vyjadrenia   podpredsedu   Okresného   súdu   v   Žiline,   ako   aj   zákonného   sudcu Mgr. Ch. jednoznačne vyplynulo, že Okresný súd v Žiline bol v konaní vedenom pod spis. zn.   8 C/294/2007   nečinný   2   roky.   Dôkazom   toho   je   aj   priložená   chronológia   úkonov okresného súdu, ktorý vytýčil termín pojednávania po dvoch rokoch dňa 29. 04. 2009 až po podanej ústavnej sťažnosti.

Namietame   však   tvrdenie   okresného   súdu,   že   nemajú   doručenú   sťažnosť   zo   dňa 27. 11. 2008,   podanú   na   Okresný   súd   v   Žiline   dňa   01.   12.   2008   a   toto   vyjadrenie k „nedoručenej   sťažnosti“   považujeme   za   účelové   a   nedôvodné,   v   snahe   preniesť zodpovednosť za nekonanie súdu na sťažovateľa. Zasielame Ústavnému súdu Slovenskej republiky originál sťažnosti na prieťahy v konaní, ktorá je opatrená pečiatkou Okresného súdu v Žiline, ktorý túto sťažnosť aj dňa 01. 12. 2008 o 14.45 hod. prevzal, o čom svedčí a j podpis   prijímajúceho   referenta.   Po   ukončení   konania   prosíme   o   vrátenie   originálu sťažnosti...»

Súčasťou vyjadrenia bola požiadavka na priznanie trov konania v sume 311,19 eur spolu   za tri   právne úkony   (príprava   a prevzatie,   písomné podanie   vo   veci   a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu urobené v roku 2009).

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 8 C/294/2007 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   vychádza   zo   svojej   ustálenej judikatúry   (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03,   IV. ÚS 15/03),   v   súlade   s   ktorou   možno   za   konanie   (postup)   súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej   neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   K vytvoreniu   právnej   istoty   preto dochádza   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu (III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci (1), správanie účastníka (2) a postup súdu   (3).   Ústavný   súd   (obdobne   ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva)   pritom   prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa. Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Predmetom konania pred okresným súdom sú nároky sťažovateľa „o zaplatenie 75.774,- Sk s prísl. titulom náhrady za stratu na zárobku a náhrady škody v zmysle § 442 a nasl.   Občianskeho   zákonníka“. Z hľadiska   skutkovej   a právnej   zložitosti   treba   uviesť, že takéto spory sú spravidla považované za zložitejšie a vyžadujú od všeobecného súdu aj osobitne starostlivý   prístup,   pretože sa   poskytuje ochrana (ak je nárok opodstatnený) právam, ktoré súvisia so živobytím a existenčnými otázkami (napr. obdobne IV. ÚS 151/04, IV. ÚS 9/05), ale na druhej strane ústavný súd konštatuje, že v danom prípade okresný súd do   dňa   predloženia   spisu   ústavnému   súdu   nevykonal   žiadne   relevantné   pojednávanie, ktorého   obsahom   by   bolo   vykonanie   dôkazov   a   zisťovanie   skutkového   stavu   vo   veci s možnosťou následného hodnotenia veci po právnej a skutkovej stránke. Prípadnú skutkovú a právnu zložitosť veci preto dosiaľ nie je možné reálne hodnotiť.

2. Z vyžiadaného   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   ako   účastník súdneho   konania   pred   okresným   súdom neprispel   k predĺženiu   doterajšej   doby   konania. Predseda okresného súdu síce vo svojom vyjadrení k sťažnosti tvrdil, že sťažovateľ nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní, resp. jeho sťažnosť nebola zaregistrovaná v registri Spr., ale ústavný súd nemohol jeho tvrdenie akceptovať, pretože právny zástupca sťažovateľa predložil ústavnému súdu o tom aj dôkaz ako súčasť vyjadrenia k stanovisku okresného súdu (originál sťažnosti na zbytočné prieťahy z 27. novembra 2008, ktorú podal osobne a adresoval   ju   predsedovi   okresného   súdu),   na   ktorej   je prezentačná   pečiatka   a podpis pracovníka   okresného   súdu   s vyznačeným   dátumom   o prevzatí   sťažnosti   (1.   12.   2008 o 14.45 h).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/294/2007. Z obsahu súdneho spisu zistil, že okresný súd bol úplne nečinný viac ako dva roky (od 25. apríla 2007, keď pripustil do konania vedľajšieho účastníka, až do 29. apríla 2009, keď určil termín pojednávania na 25. máj 2009).

Zbytočné prieťahy v tomto období priznal aj okresný súd.

Argumentáciu okresného súdu odvolávajúcu sa na to, že príčinou vzniku zbytočných prieťahov bola neúmerná zaťaženosť súdneho oddelenia (zákonného sudcu) ústavný súd neakceptoval.

V súlade s judikatúrou ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní   (III. ÚS 17/02)   a   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala zodpovednosť   súdu   za   rozhodnutie   vo   veci.   Túto   okolnosť   ústavný   súd   nezohľadňuje v súvislosti   s   pozitívnym   záväzkom   štátu   zabezpečiť   právo   občana   na   súdne   konanie bez zbytočných prieťahov.

Vychádzajúc z uvedených skutkových okolností ústavný súd preto dospel k záveru, že v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   prikázal   okresnému   súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v sume 1 991,36 €. Poukázal najmä na to, že „predmetné konanie súdu vyvolávajú v ňom psychický stav neistoty a očakávania“ a okresný súd mu svojou nečinnosťou „zabraňuje v relevantnej a dôslednej právnej ochrane svojho práva“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri   rozhodovaní   o výške   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   prihliadal na doterajšiu   dĺžku   konania   a   rozsah   zbytočných   prieťahov   v jej   rámci.   Vzhľadom na uvedené okolnosti ústavný súd považoval priznanie sumy 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. Š. S. Právny   zástupca,   ktorý   predložil   aj   osvedčenie   o   tom,   že   je platcom   dane   z pridanej hodnoty, požadoval úhradu v celkovej sume 311,19 € za tri úkony právnej služby.

Ústavný   súd   zistil,   že   uplatnená   suma   trov   právneho   zastúpenia   spolu   311,19   € je nižšia   ako   suma   vypočítaná   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a neodporuje tejto vyhláške. Preto ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa úhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej sume.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom   na čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009