znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 104/08-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2008 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   G.   R.,   T.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   D.   B.,   T., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupmi   Okresného   súdu   Trenčín   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 C 761/2002   a uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp. zn.   17 Co 315/07 z 18. decembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. G. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2008 doručená sťažnosť Ing. G. R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1,   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 761/2002 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 315/07 z 18. decembra 2007.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: «Rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 14 C/404/01-78 zo dňa 08. 07. 2002 bolo   rozvedené manželstvo   uzatvorené   medzi   sťažovateľkou   -   Ing.   G.   R.   (za manželstva K.) a Ing. L. K. Rozsudok nadobudol právoplatnosť v časti týkajúcej sa rozvodu dňa 12. 09. 2002.

Podaním   zo   dňa   18.   12.   2002   podal   bývalý   manžel   sťažovateľky   návrh na Okresný   súd   Trenčín, vedený   pod   sp.   zn.   11   C/761/2002 , na   vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM"). Podaním zo dňa 09. 02. 2007, teda po uplynutí viac ako 4 rokov a takmer 2 mesiacov, počas ktorých sa vo veci neuskutočnilo ani jedno pojednávanie, vzal bývalý manžel svoj návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva späť.

Podaním   zo   dňa   21.   08.   2007   sťažovateľka   žiadala   o   urýchlené   vytýčenie pojednávania   a   oznámila   súdu,   že   sa   dozvedela   o   späťvzatí   návrhu   na   vyporiadanie bývalým manželom od jeho právneho zástupcu   a   namietala,   pre   prípad   ak   náhodou skutočne k tomuto späťvzatiu z jeho strany došlo, s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 25. 03. 1999 sp. zn. 233/99, že súd nemôže rozhodnúť o zastavení konania na základe tohoto späťvzatia, resp. že aj jej súhlas so spätvzatím je potrebný k tomu aby súd mohol konanie zastaviť.

Ďalším   podaním   zo   dňa   21.   08.   2007   sťažovateľka   zároveň   podala   sťažnosť predsedovi Okresného súdu Trenčín na prieťahy v konaní, ktorý na sťažnosť odpovedal listom zo dňa 27. 08. 2007. V liste uviedol, že predmetný spis sa nachádza na Najvyššom súde   Slovenskej   republiky   a   ako   náhle   bude   späť,   konajúci   sudca   bude   upozornený na povinnosť konať bez zbytočných prieťahov.

Okresný súd Trenčín však s poukazom na § 96 ods. 3 OSP, ktoré hovorí, že nesúhlas odporcu so späťvzatím nie je účinný, ak dôjde k späťvzatiu návrhu skôr, než sa začalo pojednávanie, svojim uznesením č. k. 11 C/761/2002-107 zo dňa 28. 09. 2007 rozhodol o zastavení konania.

Nakoľko   sťažovateľka   nesúhlasila   s   právnym   názorom   prvostupňového   súdu, podala proti vyššie uvedenému uzneseniu odvolanie na Krajský súd v Trenčíne, ktorý však uznesenie súdu prvého stupňa svojim uznesením č. k. 17 Co/315/2007-116 zo dňa

18.   12.   2007   potvrdil,   pretože   sa   stotožnil s   názorom   súdu   1.   stupňa   a   konštatoval, že uznesenie   Najvyššieho   súdu   ČR,   na   ktoré   sťažovateľka poukazovala,   jednak   nie   je záväzné pre súdy Slovenskej republiky a môže byť nanajvýš inšpiratívne, avšak nemôže sa za jeho pomoci dospieť k výkladu a postupu contra legem.

Sťažovateľka   je   vzhľadom   na   vyššie   opísaný   skutkový   stav   presvedčená, že konaním Okresného súdu Trenčín ako aj Krajského súdu v Trenčíne bolo porušené jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len „Ústavy"), ako   aj   základné   právo   vlastniť   majetok a právo   na   jeho   ochranu   podľa   čl.   20.   ods.   1   Ústavy   a   v spojitosti   s tým   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor").»

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 17 Co/315/2007 bolo p o r u š e n é uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co/315/2007-116 zo dňa 18. 12. 2007. Súd priznáva sťažovateľovi podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR za jeho porušenie finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk ktoré mu je povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu Krajský súd v Trenčíne.

Základné   právo   sťažovateľa vlastniť   majetok   a práva   na   jeho   ochranu   podľa čl. 20 ods.   1 Ústavy,   v   konaní vedenom   na   Krajskom   súde   v   Trenčíne   pod   sp.   zn. 17 Co/315/2007   bolo p o r u š e n é   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k. 17 Co/315/2007-116 zo dňa 18. 12. 2007. Súd priznáva sťažovateľovi podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR za jeho porušenie finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk ktoré mu je povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu Krajský súd v Trenčíne.

Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, zaručené ustanovením   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   resp.   právo na prejednanie veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   v   konaní vedenom   na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 11 C/761/2002 bolo p o r u š e n é postupom Okresného súdu Trenčín. Súd priznáva sťažovateľovi podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR za jeho porušenie finančné zadosťučinenie vo výške 100. 000,- Sk, ktoré mu je povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu Okresný súd Trenčín. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co/315/2007-116 zo dňa 18. 12. 2007 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Priznáva sa sťažovateľovi náhrada trov právneho zastúpenia v sume 15.570,- Sk, ktorú mu je povinný vyplatiť:

a) Okresný súd Trenčín vo výške 7.785,- Sk a

b) Krajský súd v Trenčíne vo výške 7.785,- Sk na účet spoločnosti Advokátska kancelária JUDr. D. B., s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   11   C   761/2002 z 28. septembra   2007   zastavil   konanie   v   právnej   veci   sťažovateľky   týkajúcej   sa vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   v ktorom   vystupuje   ako odporkyňa. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, pretože okresný súd si nevyžiadal súhlas od odporkyne so späťvzatím návrhu podľa § 96 ods. 2 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   ktoré krajský   súd   potvrdil   uznesením   sp.   zn. 17 Co 315/07 z 18. decembra 2007. Týmto uznesením podľa nej krajský súd porušil   jej označené základné práva zaručené v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka súčasne namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 761/2002.

1.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   zisťoval, či ochranu jej právam, porušenie ktorých namietala (t. j. základnému právu vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), neposkytujú všeobecné súdy na základe opravných prostriedkov im dostupných, ktoré možno považovať za účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označených práv.

Podľa   ustálenej   súdnej   praxe   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu je prípustné dovolanie v prípadoch uvedených v § 237 OSP. Ide o prípady závažných vád konania,   keď   je   dovolanie   prípustné,   aj   keď   nie   sú   splnené   podmienky   uvedené v § 239 OSP. Okrem   iného ide   aj o prípad,   ak bola postupom   súdu   účastníkovi   odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP], čo je prípad sťažovateľky.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa podľa stabilnej súdnej praxe [pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 27. septembra 2001 sp. zn. 5 Cdo 102/01] rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. K odňatiu možnosti   konať   pred   súdom   môže   dôjsť   nielen   činnosťou   súdu,   ktorá   rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím (II. ÚS 102/04).

Dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa § 238 OSP sa vždy zaoberá aj prípadnou   prípustnosťou   dovolania   z   dôvodu   závažných   procesných   vád   konania vymenovaných v § 237 OSP.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   ústavný   súd   zistil, že sťažovateľka v danej veci aj využila dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa   §   236   a nasl.   OSP   a proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   podala   13.   februára   2008 dovolanie,   v dôsledku   ktorého   bol   spis   5.   marca   2008   predložený   na   rozhodnutie najvyššiemu súdu.

Aj   doterajšia   súdna   prax   najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho   potvrdzuje, že dovolanie je v prípadoch zmätočnosti konania, ktorá spočíva v odňatí možnosti konať pred súdom v dôsledku zastavenia konania [§ 237 písm. f) OSP], efektívnym prostriedkom ochrany práv účastníkov občianskeho súdneho konania (z publikovanej judikatúry je to R 50/97, z nepublikovanej judikatúry je to rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 43/98 z 25. marca 1999).

Nevyužitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno nahradzovať sťažnosťou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba (alebo právnická osoba) nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred   všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napr. I. ÚS 85/97, I. ÚS 89/97).

Dovolanie   z   dôvodu   uvedeného   v   §   237   písm.   f)   OSP   (postupom   súdu   bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) ústavný súd považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 31/00, IV. ÚS 413/04) a opierajúc sa aj o stabilizovanú judikatúru najvyššieho súdu a tiež ďalšieho sťažovateľkou označeného základného práva, ktorého porušenie namieta.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   dovolanie   proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala, pričom súčasne sa obrátila so sťažnosťou aj na ústavný   súd,   v   ktorej   tvrdí   také   porušenie   jej   procesných   oprávnení,   ktoré   napĺňajú prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   OSP.   Ústava   ani   zákon   o   ústavnom   súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľkou ústavný súd uzavrel, že v jej veci nie je vo vzťahu k označeným základným právam podľa ústavy a právu podľa dohovoru daná v súčasnosti jeho právomoc [čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a v spojení s § 237 ods. 1 písm. f) OSP]. Preto sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

2. Čo sa týka namietaného porušovania základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 C 761/2002, ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho,   že   porušenie   uvedeného   práva   sa   namieta   v   takom   konaní pred   všeobecným súdom,   v ktorom   už   okresný   súd   právoplatne   rozhodol   pred   podaním   sťažnosti   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 184/06).

Vzhľadom na viazanosť návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde)   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   posudzoval   označené   porušenie   práv sťažovateľky   vo   vzťahu   k tomu   porušovateľovi,   ktorého   označila   v   sťažnosti,   teda vo vzťahu k okresnému súdu. Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd 28. septembra 2007 uznesením   zastavil   konanie   v   predmetnej   veci.   O odvolaní   sťažovateľky   krajský   súd rozhodol uznesením sp. zn. 17 Co 315/2007 z 18. decembra 2007 tak, že citované uznesenie okresného súdu potvrdil, čím bolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach,   ktorými   sťažovatelia   namietajú zbytočné prieťahy v konaní, vychádza zo svojej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu namietaného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo (napr. II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, II. ÚS 55/02, IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   judikatúrou   (podobne IV. ÚS 219/03, II. ÚS 197/04) sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008