znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 104/07-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. Č., P., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky,   podľa   čl.   8   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd,   ako   aj   pre namietané porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   V v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2   T   85/04   a   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 3 To 33/05 z 15. marca 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Č.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2005 doručená   sťažnosť   J.   Č.,   P.   (ďalej   aj   „sťažovateľ“),   v ktorej   prostredníctvom splnomocneného   právneho   zástupcu   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava V (ďalej aj „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 85/04 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 3 To 33/05 z 15. marca 2005.

Sťažovateľ uviedol, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 85/04 z 21. decembra 2004 bol uznaný vinným z trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   (platného do 31. decembra   2005,   ďalej   len   „Trestný   zákon“)   preto,   že 9.   februára   2004   mal v B. protiprávne zotrvať v byte M. D. a tento byt neopustiť napriek jej výzvam a výzvam jej syna D. D. Za tento čin mu bol uložený peňažný trest v sume 15 000 Sk a pre prípad zmarenia jeho výkonu   náhradný   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   štyroch   mesiacov.   Proti   rozsudku Okresného   súdu   Bratislava   V   podal   sťažovateľ   odvolanie   namietajúc,   že   okresný   súd neúplne zistil skutkový stav, nesprávne vyhodnotil zistené dôkazy a jeho konanie nesprávne právne   kvalifikoval.   Krajský   súd   v Bratislave   však   uznesením   sp.   zn.   3   To   33/05   z 15. marca 2005 odvolanie podľa § 256 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (platného do 31. decembra 2005, ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol.  

Okresný   súd   a krajský   súd   nepostupovali   podľa   sťažovateľa   v jeho   trestnej   veci v súlade s označenými ustanoveniami ústavy, listiny a dohovoru. V zmysle § 89 ods. 1 Trestného poriadku v trestnom konaní treba dokazovať najmä to, či sa stal skutok, ktorý vykazuje   znaky   trestného   činu,   či   tento   skutok   spáchal   obvinený   a   z   akých   pohnútok. Za dôkaz môže poslúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo bolo získané   zákonným   spôsobom.   V   prípravnom   konaní   v sťažovateľovej   trestnej   veci   bola 10. februára 2004, policajným orgánom (bez prítomnosti sťažovateľovho obhajcu) vypočutá svedkyňa, ktorá vypovedala, že práve ona otvárala sťažovateľovi dvere bytu, do ktorého sťažovateľ vošiel násilne (odtlačiac ju dverami k stene) a následne počula ako majiteľka bytu   vykazuje   sťažovateľa   z   bytu.   Hoci   sťažovateľ   prostredníctvom   obhajcu   navrhoval na hlavných   pojednávaniach   vykonaných   okresným   súdom   predvolať   a   vypočuť   túto svedkyňu, okresný súd tieto návrhy neakceptoval. Okresný súd sa uspokojil s jednoznačne účelovým   lekárskym   potvrdením   o   práceneschopnosti   poškodenej   dostaviť   sa na predvolanie   a neskúmal   ďalšie   možnosti,   za   akých   by bolo možné   túto   nepochybne dôležitú svedkyňu vypočuť. Pretože svedkyňa bola v prípravnom konaní schopná výsluchu a policajný orgán ju vypočul, prináležalo sťažovateľovi (ako obžalovanému) nepochybne právo klásť svedkyni otázky, vypočuť ju alebo dať ju vypočuť v zmysle zásady rovnosti účastníkov konania, rovnosti zbraní a kontradiktórnosti súdneho konania. Okresný súd aj bez   splnenia   podmienok   §   211   ods.   2   Trestného   poriadku   prečítal   výpoveď   svedkyne a založil   na   nej   svoje   rozhodnutie.   Neakceptujúc   uvedené   procesné   práva   sťažovateľa, porušil jeho základné právo na spravodlivý proces a na obhajobu.

Ďalším   pochybením   okresného   súdu   a   porušením   sťažovateľovho   práva na spravodlivý   proces   bolo   podľa   jeho   názoru   to,   že   okresný   súd   rozhodol   na   základe neúplne zisteného skutkového stavu. Na hlavnom pojednávaní 4. novembra 2004 navrhol sťažovateľ vypočuť aj policajný orgán. K návrhu sa pripojil aj prokurátor, ktorý taktiež žiadal zabezpečiť výpisy hovorov z mobilného telefónu. Napriek tomu, že sa predvolaní svedkovia na pojednávanie nedostavili a nebol zabezpečený ani požadovaný výpis, okresný súd   vo   veci   rozhodol.   Na základe   zisteného   skutkového   stavu   však   okresný   súd   nemal dostatok podkladov pre jednoznačné rozhodnutie o tom, že sťažovateľ sa žalovaného skutku dopustil a možno mu uložiť trest. Aj prokurátor na pojednávaní pred okresným súdom 21. decembra 2004 uviedol, že vo veci sú dve skupiny dôkazov, ktoré stoja proti sebe. Nepovažoval teda zistený skutkový stav za jednoznačný a nepochybný. Sťažovateľ sa preto domnieva, že ho okresný súd mal spod obžaloby oslobodiť prihliadajúc k zásade in dubio pro reo. Z rozporuplných výpovedí svedkov sa podľa neho nedal urobiť jednoznačný záver o tom, že násilím vnikol do bytu, alebo že tam protiprávne zotrval, a na druhej strane nebola vyvrátená jeho výpoveď.

Sťažovateľ   v konaní   pred   ústavným   súdom   namieta: „Napriek   tomu,   že   som   na všetky   pochybenia   poukázal   vo   svojom   odvolaní   a   toto   som   podrobne   odôvodnil   aj s poukazom na konkrétne okolnosti,   krajský súd nenapravil pochybenia okresného súdu a moje odvolanie podľa § 256 Tr. por. zamietol. Súčasná právna úprava trestného konania nepozná inštitút predbežného posudzovania (hodnotenia) dôkazov, preto nie je v právomoci ktoréhokoľvek   orgánu   činného   v   trestnom   konaní   vykonávať   podľa   vlastných   kritérii predbežnú selekciu (ponúkaných) dôkazov a upravovať tak dôkaznú situáciu podľa vlastnej úvahy a voľby, prípadne z daných dôkazov a priori preferovať tie, ktoré potvrdzujú zvolenú skutkovú verziu (mutatis mutandis rozhodnutie Ústavného súdu ČR III. ÚS 617/2003)“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil: „Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 3To   33/05   z   15.3.2005   v   konaní   o   odvolaní   J.   Č.   proti   rozsudku   Okresného   súdu Bratislava   V   sp.   zn.   2T   85/04   z   21.12.2004   a   okresný   súd   v   konaní,   ktoré   rozsudku predchádzalo porušil

1. právo sťažovateľa nebyť stíhaný alebo pozbavený slobody inak, než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, uvedené v článku 17 ods. 2 Ústavy SR a článku 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo na obhajobu podľa článku 50 ods.3 Ústavy SR

2. právo na spravodlivý proces uvedené v článku 6 ods. 1, 3 písm. b/, d/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

3. uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3To 33/05 z 15.3.2005 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na nové prejednanie a rozhodnutie;

4. ústavný súd priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 300.000,- Sk a náhradu trov právneho zastúpenia (...).“

II.

2.1 Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   a   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.2 Ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný súd   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   vo   veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   rozhodovať   v konkrétnej   veci   a poskytnúť   tak   ochranu označeným   základným   právam   alebo   slobodám   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta (III. ÚS 181/04).

Sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   práv   vo   vzťahu   k rozsudku   okresného   súdu sp.   zn.   2   T   85/04 z 21.   decembra   2004   mohol   podľa   zákona účinne domáhať (a aj sa domáhal) využitím opravných prostriedkov (odvolania) v trestnom konaní súdnom. V tomto kontexte bol krajský súd (ako odvolací súd s plnou jurisdikciou, oprávnený preskúmavať skutkové   aj   právne   otázky   relevantné   pre   rozhodnutie   vo   veci,   vrátane   zákonnosti procesného postupu súdu prvého stupňa) povinný poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta   v sťažnosti   podanej   ústavnému súdu.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   (z   ohľadom   na   znenie   čl.   127   ods.   1   ústavy)   bezprostredne vo vzťahu   k   rozsudku   okresného   súdu   a   k   procesnému   postupu   okresného   súdu predchádzajúcemu tomuto rozsudku vylúčená.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   týkajúcej   sa   namietaného porušenia základných práv sťažovateľa podľa ústavy a listiny, ako aj namietaného porušenia jeho práv podľa dohovoru postupom okresného súdu v prvostupňovom konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 85/04 odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.3   V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa (uznesením sp. zn. 3 To 33/05 z 15. marca 2005) sú zlučiteľné s limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom označených ustanovení ústavy, listiny a dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny nemožno nikoho stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. (...)

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu   má   tieto minimálne práva: (...)

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby; (...)

d)   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;(...)

Z obsahu sťažovateľovej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je zrejmé, že podstata sťažovateľom namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd tkvie   v   namietanej   nesprávnosti   skutkových   a právnych   záverov   krajského   súdu obsiahnutých   v jeho   uznesení   sp.   zn.   3   To   33/05   z 15.   marca   2005,   ktorým   zamietol odvolanie   sťažovateľa   proti   odsudzujúcemu   rozsudku   okresného   súdu,   stotožniac   sa so skutkovými právnymi závermi súdu prvého stupňa. Krajský súd nenapravil pochybenia okresného súdu   v prvostupňovom   konaní pokiaľ ide   o nedostatočné   zistenie   skutkového stavu, posúdenie dokazovaním zistených skutočností v rozpore so zásadou in dubio pro reo a napokon   aj   pokiaľ   ide   o nevypočutie   jednej   zo   svedkýň   vypovedajúcej   v prípravnom konaní   proti   sťažovateľovi   (na   hlavnom   pojednávaní   pred   okresným   súdom   bola   iba prečítaná výpoveď svedkyne z prípravného konania).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného   súdu   v Slovenskej   republike   vyplýva,   že   rozhodovanie   v trestnoprávnych veciach   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Ústavnému   súdu   preto   neprináleží rozhodovať o vine a treste osoby obžalovanej z trestného činu, resp. v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy posudzovať otázku viny sťažovateľa vo vzťahu k spáchaniu trestného činu, z ktorého ho viní obžaloba v konkrétnej trestnej veci, alebo z ktorého bol uznaný vinným rozsudkom všeobecného (trestného) súdu.

Ústavný súd je oprávnený posúdiť, či spôsob aplikácie práva všeobecným súdom v konkrétnom prípade je zlučiteľný s ústavou, vrátane jej ustanovení zaručujúcich základné práva a slobody alebo ľudské práva a slobody vyplývajúce z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   v konaní podľa čl. 127 ústavy namieta.

Pokiaľ   ide   o posudzovanie   skutkových   a právnych   záverov   všeobecného   súdu obsiahnutých v jeho rozhodnutí, ústavný súd opakovane vyslovil, že môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

2.4   V posudzovanom   prípade   uznal   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   T   85/04 z 21. decembra 2004 sťažovateľa vinným zo spáchania trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že sťažovateľ „dňa 9. 2. 2004 v čase od 12.15 hod do 12.30 hod v B. bez použitia násilia vošiel do bytu poškodenej M. D. tým spôsobom, že keď po zazvonení sestra poškodenej I. K. otvorila vchodové dvere, vošiel spoločne s nevestou poškodenej M. D. do predsiene bytu, pričom byt neopustil ani na opakované výzvy majiteľky bytu a ďalších osôb nachádzajúcich sa v byte a odišiel z neho až po príchode D. D., syna poškodenej, na žiadosť M. D.“.

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   okresný   súd   okrem   iného   uviedol: „(...)   Po vykonanom dokazovaní a vyhodnotení dôkazov dospel súd k záveru, že obžalovaný J. Č. sa dopustil   konania,   ktorým   naplnil   zákonné   znaky   trestného   činu   porušovania   domovej slobody podľa § 238 ods. 1 Tr. zák. po objektívnej i subjektívnej stránke...“.

Krajský súd v odvolacom konaní uznesením sp. zn. 3 To 33/05 z 15. marca 2005 zamietol odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému odsudzujúcemu rozsudku, stotožniac sa   so   skutkovými   závermi   súdu   prvého   stupňa,   ako   aj   s   dôvodmi   uvedenými   v jeho rozhodnutí   vo   vzťahu   k naplneniu   zákonných   podmienok   trestnej   zodpovednosti sťažovateľom pre trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 Trestného zákona,   dôvodiac: „... Krajský   súd   podľa   §   254   ods.   1   Tr.   por.   preskúmal   zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolanie, ako   i   konanie,   ktoré   napadnutému   rozsudku   predchádzalo   a   tak   zistil,   že   odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Krajský   súd,   ako   súd   odvolací,   postupom   podľa   citovaného   ustanovenia   zistil, že v konaní predchádzajúcom napadnutému rozsudku, boli dodržané všetky ustanovenia, ktorých cieľom je náležité zistenie skutkového stavu veci. Orgány činné v trestnom konaní, vrátane súdu I. stupňa, v priebehu trestného konania zadovážili dostatok dôkazov, ktorými boli objasnené základné skutočnosti dôležité pre trestné stíhame v zmysle § 89 ods. 1 Tr. por. Pri vykonávaní dôkazov postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku,   pričom   sa   nedopustili   takých   pochybení,   ktoré   by   bolo   možné   považovať   za podstatné chyby konania.

Skutkové závery, ku ktorým dospel súd I. stupňa, vychádzajú z výsledkov zákonného dokazovania a zodpovedajú aj kritériám uvedeným v § 2 ods. 5 Tr. por.

Ani   odvolací   súd   nemá   pochybnosti   o   tom,   že   obžalovaný   v   kritický   deň   na inkriminovanom mieste neoprávnene vnikol do bytu M. D. a neoprávnene tam zotrval. I keď obžalovaný spáchanie trestnej činnosti poprel a obhajoval sa tým, že do bytu M.   D.   vošiel   až   potom,   čo   ho   táto   pozvala   dnu,   okresný   súd   správne   pri   uznaní   viny vychádzal z výpovedí svedkov M. D., D. R., A. D., D. D. a obhajobe obžalovaného správne neuveril.   Všetci   vypočutí   svedkovia   v   prípravnom   konaní   aj   na   hlavnom   pojednávaní uviedli, že obžalovaný bol vyzvaný, aby opustil byt.

Podporne s obžalovaným síce vyznela i výpoveď svedkyne M. D., ktorá uviedla, že dnu do bytu ich pozvala jej svokra – M. D. - vlastníčka bytu, avšak rovnako ako okresný súd, aj krajský súd hodnotil jej výpoveď ako účelovú, zameranú pomôcť, obžalovanému. Zhora   uvedené   usvedčujúce   výpovede   boli   vykonané   zákonným   spôsobom   a   niet dôvodu   im   neveriť.   Z   ich   obsahu   vyplýva,   že   obžalovaný   do   predmetného   bytu   vošiel neoprávnene (nebol jeho vlastníkom, dokonca ani jeho priateľka M. D.) a napriek výzve, aby byt opustil,   zotrval   tam   neoprávnene.   Na veci nemení tiež   ani   skutočnosť,   že   jeho priateľka M. D. si chcela z bytu zobrať svoje osobné veci a on jej chcel pri tom pomôcť. Obžalovaný neoprávnene vnikol do bytu iného a neoprávnene tam zotrval, čím po objektívnej   i   subjektívnej   stránke   naplnil   zákonné   znaky   trestného   činu   porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 Tr. zák., z ktorého ho súd I. stupňa správne uznal vinným.

Pokiaľ ide o námietku obžalovaného, že pred súdom nebola vypočutá svedkyňa I. K., krajský súd poznamenáva, že okresný súd opakovane svedkyňu predvolával a chcel pred súdom jej výsluch vykonať. Keďže však zistil, že uvedená svedkyňa má zdravotné ťažkosti, dokonca podľa vyjadrenia ošetrujúcej lekárky by jej účasť na pojednávam mohla zhoršiť jej zdravotný stav a jej vypočutie nedoporučovala (č.l. 63), okresný súd postupoval správne keď jej výpoveď z prípravného konania v zmysle ustanovenia § 211 ods. 2 písm. a Tr. por. prečítal. Treba prisvedčiť námietke obhajoby, že menovaná svedkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že obžalovaný ju po otvorení dverí chytil, či dverami odsunul nabok, teda uviedla použitie násilia. Súd, ale ani obžaloba, skutok nešpecifikovala v tomto smere, teda, že by obžalovaný vošiel do bytu násilím. Ako obžaloba, tak aj súd I. stupňa skutkový stav založil na zistení, ktoré vo veci uviedli zhora uvedení svedkovia. Napokon obhajoba a obžalovaný odstránenie rozporov medzi výpoveďami svedkov a svedkyne K., resp. opätovné vypočutie svedkyne,   prípadne   nariadenie   konfrontácie   nenavrhovali   pri   oboznámení   s   výsledkami vyšetrovania, hoci rozdielnosť tvrdení medzi výpoveďou svedkyne a ostatnými svedkami bolo zrejmé už vtom čase. Rovnako za nadbytočné, vzhľadom na dôkaznú situáciu, krajský súd nepovažoval za potrebné vypočuť svedkyňu JUDr. K., keďže táto pri samotnom skutku nebola. Taktiež nie je podstatné zisťovať z akého telefónu M. D. volala do bytu svojho syna D. Všetky vykonané dôkazy a skutočnosti okresný súd vyhodnotil správne v súlade s ustanovením § 2 ods. 6 Tr. por. a preto rozhodnutie okresného súdu vo výroku o vine a právnej   kvalifikácii,   vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti,   považuje   krajský   súd   za zákonné a správne. (...)“

2.5   Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   nie   je,   ako   už   bolo   uvedené, posúdenie   otázky   viny   sťažovateľa,   ale   kontrola   zlučiteľnosti   skutkových   a právnych záverov   všeobecných   súdov   so   sťažovateľom   označeným   článkami   ústavy,   listiny a dohovoru.

 

Po   oboznámení   sa   s obsahom uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   3   To   33/05 z 15.   marca   2005   (s   prihliadnutím   k obsahu   prvostupňového   rozsudku   okresného   súdu, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný) dospel ústavný súd k záveru, že zo záverov krajského súdu nevyplýva jednostrannosť ani interpretácia vykonaných dôkazov odporujúca zásadám   formálnej   logiky,   alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 Trestného zákona (platného a účinného v čase spáchania skutku aj v čase rozhodovania krajského súdu) sa dopustí ten, kto neoprávnene vnikne do domu alebo do bytu iného alebo tam neoprávnene zotrvá.

Podľa § 3 ods. 3 Trestného zákona pre trestnosť činu treba úmyselné zavinenie, ak neustanovuje tento zákon výslovne, že postačí zavinenie z nedbanlivosti.

Podľa § 4 Trestného zákona je trestný čin spáchaný úmyselne, ak páchateľ chcel spôsobom   uvedeným   v   tomto   zákone   porušiť   alebo   ohroziť   záujem   chránený   týmto zákonom [písm. a)], alebo vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ich spôsobí, bol s tým uzrozumený [písm. b)].

Pre   vznik   trestnej   zodpovednosti   za   trestný   čin   porušovania   domovej   slobody ustanovenie   §   238   ods.   1   Trestného   zákona   vyžadovalo,   aby   páchateľ   úmyselne neoprávnene   vnikol   do   priestorov   považovaných   za   „dom   alebo   byt“   iného   alebo   tam úmyselne   neoprávnene   zotrval,   prípadne   naplnenie   zákonných   znakov   oboch   alineí uvedenej skutkovej podstaty trestného činu.

Z odôvodnenia rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu je zrejmé, že pri uznaní viny sťažovateľa vychádzali predovšetkým z výpovedí svedkov   vypočutých na hlavnom pojednávaní.   Krajský   súd   konštatoval,   že   dôkazy   výsluchom   uvedených   svedkov   boli vykonané zákonným spôsobom. V konaní pred okresným súdom (pri výsluchu na hlavnom pojednávaní) mal sťažovateľ ako obžalovaný možnosť sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu menovaných kľúčových svedkov obžaloby vypočúvať a klásť im otázky. Všetci svedkovia   zhodne   uviedli,   že   sťažovateľ   po   vstupe   do   bytu   bol   opakovane   bezúspešne vyzývaný,   aby   tento   byt   opustil.   Odišiel   z   neho   až   po   príchode   syna majiteľky   bytu. Svedkyňa vypovedala, že neveste a sťažovateľovi otvorila jej sestra.

Okresný súd a krajský súd z uvedených skutočností vyvodili záver, že sťažovateľ „(...)   bez   použitia   násilia   vošiel   do   bytu   poškodenej   M.   D.   tým   spôsobom,   že   keď   po zazvonení   sestra   poškodenej   I.   K.   otvorila   vchodové   dvere,   vošiel   spoločne   s nevestou poškodenej M. D. do predsiene bytu, pričom byt neopustil ani na opakované výzvy majiteľky bytu a ďalších osôb nachádzajúcich sa v byte a odišiel z neho až po príchode D. D., syna poškodenej (...)“. Oba súdy vysvetlili, prečo neuverili obhajobe sťažovateľa a svedectvu nevesty   majiteľky   bytu   (ktorá   vypovedala   v prospech   sťažovateľa),   nevypočuli   sestru majiteľky bytu a napokon prečo nevykonali niektoré ďalšie navrhnuté dôkazy (netýkajúce sa   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   bezprostredne   predmetu   dokazovania   –   skutkových okolností podstatných pre rozhodnutie vo veci).

Podľa § 2 ods. 5 Trestného poriadku (platného a účinného v dobe rozhodovania okresného   súdu   aj   krajského   súdu   v predmetnej   veci)   orgány   činné   v   trestnom   konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich   rozhodnutie.   S   rovnakou   starostlivosťou   objasňujú   okolnosti   svedčiace   proti obvinenému,   ako   aj   okolnosti,   ktoré   svedčia   v   jeho   prospech,   a   v   oboch   smeroch vykonávajú   dôkazy,   nečakajúc   na   návrh   strán.   Priznanie   obvineného   nezbavuje   orgány činné v trestnom konaní povinnosti preskúmať všetky okolnosti prípadu.

Podľa   §   2   ods.   6   Trestného   poriadku   orgány   činné   v   trestnom   konaní   hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán. Podľa § 89 ods. 2 Trestného poriadku za dôkaz môže   poslúžiť   všetko,   čo   môže   prispieť   na náležité   objasnenie veci   a čo   bolo získané zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. (...)

Z kontradiktórnej   povahy   súdneho   konania   v spojení   s právom   obvineného (resp. obžalovaného)   na   obhajobu   vyplýva,   že   v   rámci   dokazovania   v súvislosti objasňovaním   skutkového   stavu   v trestnom   konaní   bude   súd   spravidla   konfrontovaný s dvomi   skupinami   dôkazov   predkladaných   zástupcom   obžaloby   na   jednej   strane a obhajobou na strane druhej. Samotná existencia takýchto dvoch   protichodných skupín dôkazov   nezakladá   automaticky   povinnosť   súdu   rozhodnúť   o oslobodení   obžalovaného spod obžaloby z ohľadom na zásadu in dubio pro reo. Princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia ukladá súdu povinnosť vykonať dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (nie každý dôkaz navrhnutý niektorou   zo   strán)   objasňujúc   s   rovnakou   starostlivosťou   okolnosti   svedčiace   proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a následne dôkazy vyhodnotiť podľa   svojho   vnútorného   presvedčenia   založeného   na   starostlivom   uvážení   všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán. Pokiaľ v procese hodnotenia dôkazov dospeje súd k záveru, že väčšina v konaní vykonaných dôkazov svedčiacich proti obžalovanému vo svojom súhrne spoľahlivo vyvracia pravdivosť dôkazov v jeho prospech (teda, že dôkazy vykonané v konaní preukazujú vinu obžalovaného mimo rozumných pochybností) a svoje závery v tomto smere dostatočne odôvodní, nemožno jeho rozhodnutie, ktorým vysloví vinu obžalovaného, považovať za nezákonné či neústavné z dôvodu porušenia zásady in dubio pro reo.

Okresný   súd   a krajský   súd   uviedli   dôvody,   pre   ktoré   považovali   za   pravdivé výpovede   štyroch   svedkov   vypočutých   na hlavnom pojednávaní pred   okresným   súdom, poukážuc   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   pokiaľ   ide   o skutkové   okolnosti   podstatné z hľadiska posúdenia otázky vzniku trestnej zodpovednosti sťažovateľa, boli tieto výpovede zhodné.   Aj   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   označil   uvedené   svedecké výpovede za „rozporuplné“ neuviedol   žiadnu konkrétnu skutočnosť nasvedčujúcu   tomu, že závery všeobecných súdov sú v tomto smere arbitrárne a zjavne nepodložené. Oba súdy taktiež   uviedli   dôvody,   prečo   neuverili   výpovedi   svedkyne   vypovedajúcej   v prospech sťažovateľa a vysporiadali sa aj s tvrdeniami, ktoré uviedol na svoju obhajobu.

2.6   Dôvody   uvedené   v rozhodnutí   krajského   súdu   preto   možno   považovať z ústavného   hľadiska   za   dostatočné   a relevantné.   Ústavný   súd   dospel   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že v predmetnej veci krajský súd potvrdil prvostupňový rozsudok   odsudzujúci   sťažovateľa   za   konanie,   ktoré   ako   trestný   čin   kvalifikoval   zákon platný   a účinný   v čase   spáchania   skutku,   ako   aj   v čase   rozhodovania   okresného   súdu a krajského súdu vo veci.

Sťažovateľ bol   odsúdený   v trestnom   konaní, v rámci ktorého mu bolo umožnené využívať   právo   na   obhajobu   a predkladať   argumenty   a   dôkazy   o svojej   nevine,   ako   aj vypočuť svedkov. Nevypočutie svedkyne - sestry majiteľky bytu odôvodnili oba súdy jej zdravotným   stavom,   pričom   vzhľadom   na   obsah   jej   svedeckej   výpovede   v porovnaní s obsahom výpovedí ostatných svedkov a skutkovým stavom, ako ho ustálili okresný súd a krajský súd, nemožno súhlasiť so sťažovateľovým tvrdením, že v prípade tejto svedkyne išlo z hľadiska posúdenia otázky viny o kľúčové svedectvo, alebo že by na jej svedeckej výpovedi   založili   súdy   svoje   rozhodnutie.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   porušenie sťažovateľovho   procesného   práva   zúčastniť   sa   na   výsluchu   svedkov   a klásť   im   otázky v priebehu   dokazovania   vykonávaného   pred   súdom   by   mohlo   ovplyvniť   zákonnosť rozhodnutia   vo   veci   a zároveň   by   znamenalo   obmedzenie   procesných   práv   sťažovateľa spôsobom nezlučiteľným s čl. 6 ods. 1 a   3 dohovoru, ak by rozhodnutia okresného súdu a krajského   súdu   boli   výlučne,   alebo   rozhodujúcim   spôsobom   založené   na   výpovedi uvedenej svedkyne. V posudzovanej veci to tak nie je. Konanie v trestnej veci sťažovateľa pred   okresným   súdom   a krajským   súdom   preto   nemožno   ako   celok   považovať   za nespravodlivé   z dôvodu   nevypočutia   svedkyne   –   sestry   majiteľky   bytu   na   hlavnom pojednávaní.  

Využijúc svoje práva predložil sťažovateľ okresnému súdu v rámci obhajoby dôkazy vo svoj prospech, ako aj argumentáciu založenú na vlastnej interpretácii faktov.

Súdom rozhodujúcim v trestnej veci sťažovateľa však prislúchalo hodnotiť dôkazy podľa   svojho   vnútorného   presvedčenia   založeného   na   starostlivom   uvážení   všetkých okolností   prípadu   jednotlivo   i   v   ich   súhrne   (§   2   ods.   6   Trestného   poriadku   platného a účinného v dobe rozhodovania okresného súdu aj krajského súdu v predmetnej veci).

Závery   krajského   súdu   obsiahnuté   v napádanom   uznesení   sp.   zn.   3   To   33/05 z 15. marca 2005 nie je možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. V tomto   kontexte   samotná   skutočnosť,   že   si   krajský   súd   v predmetnej   veci   neosvojil interpretáciu   výsledkov   dokazovania   a ich   právne   posúdenie   z pohľadu   obhajoby   a že v konaní neboli vykonané všetky obhajobou navrhované dôkazy, nemôže viesť k záveru o porušení   sťažovateľom   označených   základných   práv   zaručených   v ústave,   listine a dohovore.

Z uvedených dôvodov odmietol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 To 33/05 z 15. marca 2005 ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 24. apríla 2007