znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 104/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Ladislava   Schlossera,   B.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   10   Co   213/04 z 29. septembra 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ladislava Schlossera o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2005 doručená   sťažnosť   Ing.   Ladislava   Schlossera,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 213/04 z 29. septembra 2004. Sťažovateľ   vystupoval   ako   odporca   v konaní   o zrušenie   práva   spoločného   nájmu družstevného bytu vedenom na Okresnom súde Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod sp.   zn.   5   C   51/02.   Žaloba   v tejto   veci   bola   podaná   Ing.   M.   S.,   bývalou   manželkou sťažovateľa (ďalej len „žalobkyňa“).

Porušenie svojho uvedeného práva vidí sťažovateľ v nasledovnom, ním podrobne opísanom skutkovom stave.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 51/02 z 10. marca 2004 zrušil vyššie uvedeným účastníkom konania právo spoločného nájmu k 3-izbovému družstevnému bytu na ulici... a zároveň   určil,   že   byt   bude   ďalej   užívať   žalobkyňa   ako   výlučná   nájomníčka   a členka Stavebného   bytového   družstva   Bratislava   IV   (ďalej   len   „stavebné   bytové   družstvo“). Okresný súd zaviazal sťažovateľa predmetný byt vypratať do 15 dní odo dňa zabezpečenia náhradného bytu žalobkyňou.

O   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   10   Co   213/04 z 29. septembra 2004 tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok s tým, že sťažovateľovi uložil povinnosť byt vypratať do 45 dní od zabezpečenia náhradného bytu žalobkyňou.

K porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom odvolacieho krajského súdu došlo podľa sťažovateľa tým, že krajský súd pri rozhodovaní o jeho odvolaní proti prvostupňovému rozsudku nevykonal, nevyhodnotil dôkazy svedčiace v jeho prospech, najmä ten z nich, že v čase domnelého vzniku spoločného užívacieho práva k družstevnému bytu už nežil s manželkou v spoločnej domácnosti, lebo ich manželstvo bolo rozvrátené. Rozhodovanie súdu, keď si tento súd podľa neho vyberal jednostranne dôkazy,   o ktoré   oprel   svoje   skutkové   závery,   sťažovateľ   považoval   za   svojvoľné a neprípustné.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho základného   práva   na   spravodlivé   konanie   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   10   Co   213/04 z 29. septembra 2004, zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 10 Co 213/04 z 29. septembra 2004 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, uložil krajskému súdu povinnosť uhradiť trovy právneho zastúpenia právnej zástupkyni sťažovateľa vo výške 6 312 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd   zistil,   že   jej   predmetom   je   tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva na spravodlivý proces pri hodnotení dôkazov rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 10 Co 213/04 z 29. septembra 2004 v konaní o odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 C 51/02 z 10. marca 2004.

Prvostupňovým   rozsudkom   zrušené   právo   spoločného   nájmu   družstevného   bytu žalobkyne   a sťažovateľa   s jeho   povinnosťou   vypratať   byt   bolo   napadnutým   rozsudkom krajského   súdu   potvrdené   s tou   zmenou,   že   sťažovateľovi   bola   uložená   povinnosť   byt vypratať do 45 dní od zabezpečenia náhradného bytu žalobkyňou. Krajský súd tým napravil pochybenie prvostupňového súdu vo veci stanovenia lehoty na vypratanie bytu (tento ju sťažovateľovi stanovil len 15-dňovú), čím ju zosúladil so znením Občianskeho zákonníka platnom po 1. septembri 2001.

Aktívna legitimácia niektorého z rozvedených manželov domáhať sa zrušenia práva spoločného nájmu družstevného bytu závisí od riešenia otázky, kedy bolo nadobudnuté právo na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu a je daná len vtedy, ak toto právo bolo nadobudnuté za trvania manželstva (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 156/96).

V prejednávanej veci je zo skutkových zistení súdu prvého stupňa, ktoré odvolací súd nespochybnil,   zrejmé,   že   sťažovateľovi   ako   členovi   stavebného   bytového   družstva   toto družstvo pridelilo rozhodnutím z 21. marca 1991 do užívania 3-izbový družstevný byt, teda za trvania manželstva so žalobkyňou, uzavretého 30. septembra 1989. Uzavretím dohody o odovzdaní a prevzatí bytu z 28. mája 1991 vzniklo spoločné užívacie právo manželov, ktoré   sa   účinnosťou   novely   Občianskeho   zákonníka,   t.   j.   od   1.   januára   1992, pretransformovalo   na   spoločný   nájom   družstevného   bytu   nezaniknuvší   rozvodom manželstva.   V   súlade   s   §   175   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   v   znení   platnom   do 31. decembra 1991 s právom   spoločného užívania vzniklo i spoločné členstvo manželov v družstve.

Zrušenie   práva   spoločného   nájmu   družstevného   bytu   po   rozvode   manželstva okresným   súdom   v prospech   žalobkyne   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   prípadu odvolací krajský súd potvrdil, keď práve vzhľadom na ne (absencia dohody o ďalšom nájme bytu, zverenie dieťaťa do výchovy žalobkyni po rozvode) došiel k záveru, že spravodlivému vyporiadaniu zodpovedá také riešenie, aby nájomcom ostala žalobkyňa.

Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   naprávať   prípadné   skutkové   a právne   omyly všeobecných súdov. V okolnostiach prípadu ústavný súd konštatuje, že uvedené rozhodnutie krajského súdu   potvrdzujúce sťažovateľovi len právo na bytovú   náhradu,   nie   je zjavne svojvoľné. Krajský súd zhodnotil celkové okolnosti prípadu zrušenia spoločného nájmu na návrh   žalobkyne   rozumným   spôsobom.   Odôvodnenie   rozsudku   sp.   zn.   10   Co   213/04 z 29. septembra   2004   predstavuje   dostatočný   základ   pre   jeho   výrok,   lebo   krajský   súd vysvetlil,   na   základe   akého   skutkového   stavu   a právnych   úvah   rozhodol.   Z rozhodnutia krajského   súdu   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   zjavné,   že   tento   sa   argumentáciou sťažovateľa (uvádzanou v ústavnej sťažnosti) v predmetnom konaní zaoberal a vysporiadal sa s ňou (najmä skutočnosťou opustenia spoločnej domácnosti žalobkyňou).

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   judikoval,   že   „Ústava   Slovenskej   republiky neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie“ (I. ÚS 52/03).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti ani z k nej priloženého napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva nič, čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených krajským súdom, a teda o porušení základného práva sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého rozhodnutia   krajského   súdu,   z právnych   východísk   a záverov,   odmietol   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu   namietaného   porušenia   základných   práv.   Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   už nerozhodoval ani o návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal zrušenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co 213/04 z 29. septembra 2004, ako aj priznania trov právneho zastúpenia právnej zástupkyni sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2005