znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 104/03-37

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov   Eduarda   Báránya   a Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   P.   P.,   bytom   K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1517/94 na neverejnom zasadnutí 9. júla 2003 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1517/94   p o r u š i l základné právo P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   1517/94 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. P. P.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume   5 000 Sk (slovom päťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd Košice   II   j   e   p o v   i n   n ý   zaplatiť náhradu   trov   konania P. P. v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 104/03-11 zo 16. apríla 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   P.   P.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), z 13. februára 2003, zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“)   postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1517/94.   Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 18.   marca   2003   bola   uvedená   sťažnosť doplnená   právnym   zástupcom   sťažovateľa   podaním   z 31.   marca   2003   doručeným ústavnému súdu 1. apríla 2003.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že sa návrhom na začatie konania proti L. O., bytom K. (ďalej aj „odporca v prvom rade“), a M. F., bytom K. (ďalej aj „odporca v druhom rade“),   domáhal   na   okresnom   súde zaplatenia   7   060   Sk   s príslušenstvom.   Uznesením okresného súdu z 22. júna 1994, ktoré nadobudlo právoplatnosť 18. novembra 1994, bol návrh na zaplatenie 6 400 Sk vylúčený na samostatné konanie. Okresný súd vedie uvedenú vec pod sp. zn. 19 C 1517/94. Vo veci bolo vytýčených viacero pojednávaní, z ktorých posledné   sa   konalo   9.   decembra   1999.   V prejednávanej   veci   nejde   o záležitosť   právne a skutkovo komplikovanú. Sťažovateľ ako účastník konania prejednanie veci nezdržiaval, na odstránenie nedostatkov návrhu vyzvaný nebol, a teda prejednaniu veci okresným súdom zjavne nič nebránilo.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ v sťažnosti z 13. februára 2003 doplnenej podaním z 31. marca 2003 žiadal, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že okresný súd porušil v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1517/94 právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ďalej aby ústavný súd prikázal okresnému   súdu   v zmysle   čl.   127   ods.   2   ústavy   v   predmetnej   veci   konať   a   priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 Sk, ktoré má odporca zaplatiť do 30 dní od vydania nálezu do rúk sťažovateľa, ako aj právo na zaplatenie trov právneho zastúpenia.

V podaní z 31. marca 2003 zdôvodnil sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu výšku požadovaného finančného zadosťučinenia tým, že „(...) žiada viacmenej symbolické zadosťučinenie v rozsahu 5.000,- Sk, pričom poukazuje na neopodstatnenú dĺžku konania v jednoduchej občianskoprávnej veci, v ktorej sa domáha zaplatenia finančného obnosu od protistrany“.

V   podaní   z 11.   júna   2003   právny   zástupca   sťažovateľa   v mene   svojho   klienta ústavnému   súdu   oznámil,   že   v zmysle   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci, a v podaní zo 7. júla 2003 vyčíslil výšku požadovanej náhrady trov sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom.

Predseda okresného súdu sa k podanej sťažnosti vyjadril v liste sp. zn. Spr. 609/03 z 22.   mája   2003,   v ktorom   uviedol: „(...)   Je   pravdou,   ako   uvádza   vo   svojej   sťažnosti sťažovateľ,   že   konanie,   v ktorom   namieta   prieťahy,   bolo   pôvodne   vedené   pod   sp.   zn. 19 C 80/93.   Toto   konanie   bolo   v časti   o uplatnenom   nároku   v sume   660,-   Sk   zastavené a zvyšná časť (suma 6.400,-Sk) bola vylúčená na samostatné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 19 C 1517/94.

Je   pravdivé   i tvrdenie   sťažovateľa   o tom,   že   vo   veci   bolo   vytýčených   viacero pojednávaní; zároveň však sťažovateľ opomenul uviesť, že niekoľkých z týchto pojednávaní sa ani sám nezúčastnil, a to napriek tomu, že na tieto bol riadne a včas predvolaný, čím sám spôsobil v danom konaní prieťahy. Jedná sa konkrétne o vytýčené pojednávania v dňoch 25.   1.   1996,   23.   4.   1998,   15.   10.   2002   a 27.   3.   2003.   Sťažovateľ   sa   nezúčastnil   ani pojednávaní   konaných   v dňoch   27.   3.   1997   a 9.   12.   1999,   na   ktorých   svoju   neúčasť telefonicky,   resp.   písomne ospravedlnil.   Navyše si nesplnil svoju povinnosť   uloženú mu uznesením na pojednávaní dňa 28.   5.   1996 a neoznačil svedka,   ktorého žiada v konaní vypočuť.

Viaceré z vytýčených pojednávaní boli odročené z procesných dôvodov, keď sa ich nezúčastnili žalovaní, ktorých adresu trvalého pobytu konajúci sudca opakovane zisťoval. Dĺžka predmetného konania je spôsobená vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti tiež procesnými prekážkami, ako i správaním samotného sťažovateľa, ako som to vyššie uviedol.

Nezanedbateľná je aj skutočnosť, že v súdnom oddelení vo veci konajúceho sudcu je 789 nevybavených vecí, z toho je 340 vecí starších ako dva roky, pričom takéto enormné množstvo   vecí   je   objektívnou   príčinou   nemožnosti   priebežného   konania   vo   všetkých pridelených veciach.

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho. (…)“

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Na   základe   uvedených   skutočností   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval   na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne predložených vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Návrhom na začatie konania z 22. januára 1991 sa na Mestskom súde v Košiciach (v súčasnosti Okresný súd Košice II; ďalej len „mestský súd“) sťažovateľ 23. januára 1991 domáhal proti L. O., bytom K., a M. F., bytom K., zaplatenia 7 060 Kčs a náhrady trov konania titulom pohľadávky z nájomnej zmluvy.

Pokynom   z 25.   januára   1991   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   vyzvať   právneho zástupcu sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku v lehote 10 dní.

Pokynom z 15. februára nechal vo veci konajúci sudca zaslať opis návrhu na začatie konania z 22. januára 1991 na vyjadrenie odporcom v lehote 10 dní.

Listom   z 11.   marca   1991   sa   odporca   v prvom   rade   vyjadril   k   návrhu   na   začatie konania.

Vo veci konajúci sudca vytýčil 22. marca 1991 termín pojednávania na 31. máj 1991 a nechal naň predvolať všetkých účastníkov, ako aj právneho zástupcu sťažovateľa. Termín pojednávania bol na základe pokynu sudcu z 15. mája 1991 preložený na 29. máj 1991.

Pojednávanie   konané   29.   mája   1991   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom opakovaného predvolania a vypočutia odporcov,   ktorí sa   na pojednávanie nedostavili aj napriek tomu, že im predvolanie bolo riadne doručené. Na pojednávanie sa nedostavil ani sťažovateľ, bol však prítomný jeho právny zástupca.

Pokynom súdnej kancelárii z 3. júna 1991 vytýčil vo veci konajúci sudca termín pojednávania na 27. august 1991 a súčasne naň nechal predvolať všetkých účastníkov, ako aj právneho zástupcu sťažovateľa.   Predvolanie na pojednávanie bolo odporcovi v prvom rade doručené 16. júla 1991, odporcovi v druhom rade 19. júla 1991, právnemu zástupcovi sťažovateľa 15. júla 1991. Zásielku s predvolaním adresovanú sťažovateľovi vrátila pošta späť s poznámkou „nevyzdvihnuté v odbernej lehote“.

Pojednávania   uskutočneného   na   mestskom   súde   27.   augusta   1991   sa   nezúčastnil žiaden z účastníkov konania ani právny zástupca sťažovateľa (odporca v druhom rade sa telefonicky ospravedlnil). Mestský súd preto pojednávanie odročil na neurčito za účelom predvolania účastníkov (odporcu v prvom rade pod hrozbou pokuty a predvedenia políciou).

Pokynom z 28. augusta 1991 vo veci konajúci sudca vytýčil termín pojednávania na 21.   november   1991   a nechal   predvolať   účastníkov   konania   aj   právneho   zástupcu sťažovateľa. Odporcu v prvom rade nechal predvolať pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty a predvedenia políciou.

Na pojednávaní konanom 21. novembra 1991 právny zástupca sťažovateľa predložil mestskému   súdu   nájomnú   zmluvu   uzatvorenú   medzi   sťažovateľom   a odporcami 10. septembra 1990, ako aj rozhodnutie o registrácii sťažovateľa (povolenie na podnikanie). Mestský súd na tomto pojednávaní vypočul aj obidvoch odporcov a následne ho odročil za účelom vypočutia sťažovateľa k výpovediam odporcov.

Pokynom súdnej kancelárii z 2. decembra 1991 vo veci konajúci sudca vytýčil termín pojednávania   na   13.   február   1992   a nechal   naň   predvolať   účastníkov   konania,   ako   aj právneho zástupcu sťažovateľa.

Pojednávanie uskutočnené 13. februára 1992, na ktorom bol vypočutý sťažovateľ, bolo skončené vynesením uznesenia, ktorým sa odročilo na neurčito s tým, že sťažovateľ mal v lehote 7 dní oznámiť mestskému súdu identifikačné údaje ďalších svedkov.

Dňa 17. februára 1992 nechal vo veci konajúci sudca zaslať právnemu zástupcovi sťažovateľa   výzvu   na   splnenie   povinnosti   uloženej   sťažovateľovi   na   pojednávaní 13. februára 1992.

Listom   z 24.   februára   1992   doručeným   mestskému   súdu   25.   februára   1992 sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   oznámil   uvedenému   súdu   mená svedkov v súlade s povinnosťou uloženou mu na pojednávaní 13. februára 1992.

Pokynom z 1. apríla 1992 vytýčil vo veci konajúci sudca termín pojednávania na 21. máj 1992, na ktoré nechal predvolať všetkých účastníkov konania, právneho zástupcu sťažovateľa, ako aj svedkov označených v liste sťažovateľa z 24. februára 1992.

Na pojednávaní konanom 21. mája 1992 boli vypočutí predvolaní svedkovia, ako aj prítomní účastníci konania. Pojednávanie bolo ukončené uznesením, ktorým ho mestský súd odročil na neurčito za účelom vypočutia odporcu v prvom rade k vykonanému dokazovaniu.

Pokynom súdnej kancelárii z 8. júna 1992 vo veci konajúci sudca vytýčil termín pojednávania na 9. júl 1992 a nechal naň predvolať účastníkov konania, ako aj právneho zástupcu sťažovateľa.

Na   pojednávanie   9.   júla   1992   sa   nedostavili   účastníci   konania,   u ktorých   bolo predvolanie riadne vykázané, následne mestský súd pojednávanie odročil na neurčito za účelom predvolania a vypočutia účastníkov konania.

Pokynom z 5. augusta 1992 vo veci konajúci sudca vytýčil termín pojednávania na 25. september 1992 a nechal naň predvolať všetkých účastníkov konania. Predvolanie bolo sťažovateľovi doručené 7. septembra 1992 a odporcovi v druhom rade 28. augusta 1992. Odporca v prvom rade si zásielku s predvolaním v odbernej lehote nevyzdvihol.

Na   pojednávanie   konané   25.   septembra   1992   sa   dostavil   právny   zástupca sťažovateľa,   nedostavili   sa   však   účastníci   konania,   a preto   mestský   súd   pojednávanie odročil na neurčito za účelom ich opätovného predvolania.

Pokynom   z 1.   apríla   1993   vo   veci   konajúci   sudca   požiadal   Mestské   veliteľstvo Policajného zboru Slovenskej republiky K. (ďalej len „mestské velieľstvo“) o oznámenie aktuálnej adresy bydliska odporcu v prvom rade. Spis dostal novú spisový značku 19 C 80/93.

Mestské   veliteľstvo   listom   č.   p.:   PZ-1-831/40-1993   z 5.   mája   1993   doručeným Obvodnému súdu Košice 2 (v súčasnosti Okresný súd Košice II; ďalej len „obvodný súd“) 11. mája 1993 oznámilo, že odporca v prvom rade býva na adrese Z. 8, K.

Pokynom   z 21.   septembra   1993   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   vytýčiť   termín pojednávania na 10. november 1993 a dal naň predvolať účastníkov konania.

Pojednávanie   konané   10.   novembra   1993   bolo   odročené   na   neurčito   s tým,   že účastníci   budú   opätovne   predvolaní.   Sťažovateľ   ospravedlnil   svoju   neúčasť   pracovnou zaneprázdnenosťou a odporca v druhom rade zdravotnými dôvodmi.

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 24.   novembra   1993   nechal   vo   veci   konajúci   sudca vytýčiť termín pojednávania na 2. marec 1994 a nechal naň predvolať účastníkov konania. Zásielka s predvolaním na pojednávanie adresovaná sťažovateľovi bola obvodnému súdu 20. januára 1994 vrátená ako nevyzdvihnutá v odbernej lehote.

Pojednávanie konané 2.   marca   1994   bolo   uznesením   odročené   na neurčito   kvôli neúčasti sťažovateľa (nebol prítomný ani jeho právny zástupca).

Pokynom súdnej kancelárii z 3. marca 1994 nechal vo veci konajúci sudca požiadať mestské veliteľstvo o oznámenie bydliska sťažovateľa v lehote 15 dní.

Mestské veliteľstvo listom č. p.: PZ-8-483/40-1994 z 9. marca 1994 obvodnému súdu oznámilo, že sťažovateľ býva na adrese L. 5, K.

Pokynom z 18. marca 1994 nechal vo veci konajúci sudca požiadať Ústrednú správu Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   Slovenskej   republiky   B.   o oznámenie, kde   toho času vykonáva sťažovateľ trest odňatia slobody.

Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky listom z 28. marca 1994 (doručeným 31. marca 1994) oznámilo obvodnému súdu, že sťažovateľ toho času nie je vo väzbe ani vo výkone trestu odňatia slobody.

Dňa 15. apríla 1994 vo veci konajúci sudca vytýčil termín pojednávania na 22. jún 1994 a nechal naň predvolať účastníkov konania.

Na pojednávaní 22. júna 1994 obvodný súd konanie v časti týkajúcej sa sumy 660 Sk zastavil a návrh navrhovateľa na zaplatenie sumy 6 400 Sk vylúčil na samostatné konanie vedené ďalej pod sp. zn. 19 C 1517/94. Uznesenie č. k. 19 C 80/93-45 z 22. júna 1994 nadobudlo   právoplatnosť   18.   novembra   1994   (v   priebehu   augusta,   septembra   a októbra 1994   sa   obvodný   súd   opakovane   pokúšal   doručiť   predmetné   rozhodnutie   odporcovi v druhom rade).

Pokynom   súdnej   kancelárii   zo 6.   decembra   1995   nechal   vo   veci   konajúci   sudca vytýčiť   termín   pojednávania   na   25.   január   1996   a predvolal   naň   všetkých   účastníkov konania. Sťažovateľ a odporca v prvom rade sa na pojednávanie nedostavili napriek tomu, že im bolo predvolanie na pojenávanie riadne a včas doručené.

Na pojednávaní konanom 25. januára 1996 odporca v druhom rade navrhol vypočuť a predvolať ďalších svedkov. Pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito za účelom predvolania   sťažovateľa   a odporcu   v prvom   rade   (pod   hrozbou   predvedenia   a uloženia poriadkovej pokuty), ako aj navrhnutých svedkov.

Pokynom z 21. februára 1996 vo veci konajúci sudca vytýčil termín pojednávania na 28. máj 1996 a nechal naň predvolať sťažovateľa aj odporcu v prvom rade (pod hrozbou uloženia   poriadkovej   pokuty)   a svedkov   navrhovaných   na   poslednom   pojednávaní v predmetnej veci.

Na pojednávaní 28. mája 1996 boli vypočutí svedkovia, ktorí sa na pojednávanie dostavili. Pojednávanie bolo odročené za účelom opätovného predvolania svedkov, ktorým nebolo vykázané doručenie, a sťažovateľovi bola uložená povinnosť oznámiť obvodnému súdu adresu svedka, ktorého žiada vypočuť v lehote 7 dní.

Pokynom z 20. februára 1997 vytýčil vo veci konajúci sudca termín pojednávania na 27. marec 1997, na ktorý boli predvolaní ako účastníci konania, tak aj doposiaľ nevypočutí svedkovia.

Pojednávanie uskutočnené 27.   marca   1997   bolo odročené na neurčito   za účelom zistenia   aktuálnej   adresy   účastníkov   konania,   aby   mohli   byť   opätovne   predvolaní.   Na pojednávanie sa nedostavili ani účastníci konania, ani svedkovia.

Dňa 27. marca 1997 bol na okresnom súde spísaný úradný záznam, podľa ktorého sa v tento deň telefonicky z neúčasti na pojednávaní ospravedlnil sťažovateľ, pretože bol mimo Košíc a mal nehodu.

Na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu súdnej kancelárii bola 24. septembra 1997   Krajskému   riaditeľstvu   Policajného   zboru   v B.   B.,   Centrálnej   evidencii   pobytu obyvateľov Slovenskej republiky B. B. (ďalej len „CEPO“), doručená žiadosť o oznámenie aktuálnej adresy bydliska odporcov (v lehote 10 dní).

Dňa 29.   septembra   1997   boli okresnému   súdu   doručené odpovede   CEPO,   podľa ktorých má odporca v prvom rade trvalý pobyt v K., Z. 715/8, a odporca v druhom rade má trvalý pobyt v K., I. 1400/11.

Pokynom z 18. marca 1998 vytýčil vo veci konajúci sudca termín pojednávania na 23.   apríl   1998   a nechal   naň   predvolať   všetkých   účastníkov   konania.   Predvolanie   bolo doručené odporcovi v druhom rade 25. marca 1997 a sťažovateľovi 9. apríla 1998. Zásielka s predvolaním adresovaným odporcovi v prvom rade sa vrátila späť nedoručená.

Pojednávania konaného 23. apríla 1998 sa nezúčastnil žiaden z účastníkov, a preto bolo následne   odročené   za   účelom   zistenia pobytu   odporcu   v prvom   rade   a opätovného predvolania účastníkov konania.

Dňa   24.   apríla   1998   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   opätovne   vyzvať   CEPO   na zistenie adresy odporcu v prvom rade v lehote 10 dní.

Listom č. p.: PPZ-prieb-23260/OI-CE-1998 zo 7. mája 1998 doručeným 13. mája 1998   CEPO   oznámila   okresnému   súdu,   že   odporca   v prvom   rade   býva   na   adrese   K., F. 1519/3.

Následne   20.   mája   1998   vo   veci   konajúci   sudca   vytýčil   termín   pojednávania   na 23. jún 1998 a nechal naň predvolať účastníkov konania. Odporcovi   v prvom   rade   bolo predvolanie riadne doručené, odporca v druhom rade odoprel prevzatie zásielky.

Na pojednávanie konané 23. júna 1998 sa dostavil iba sťažovateľ a následne bolo uznesením   odročené   na   neurčito   s tým,   že   budú   požiadané   orgány   Policajného   zboru o predvedenie odporcov.

Pokynom z 29. mája 1999 vytýčil vo veci konajúci sudca termín pojednávania na 22. jún 1999 a nechal naň predvolať účastníkov konania.

Pojednávanie konané 22. júna 1999 sa uskutočnilo iba za prítomnosti sťažovateľa, odporcovia sa nedostavili. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom vypočutia účastníkov konania.

Pokynom z 15. novembra 1999 vo veci konajúci sudca vytýčil termín pojednávania na 9. december 1999 a nechal naň predvolať účastníkov konania. Predvolanie bolo doručené sťažovateľovi 29. novembra 1998, odporcovi v prvom rade 23. novembra 1999 a odporcovi v druhom rade 22. novembra 1999.

Listom   zo 6.   decembra   1999   doručeným   okresnému   súdu   7.   decembra   1999 ospravedlnil   sťažovateľ   svoju   neúčasť   na   pojednávaní   z dôvodu   práceneschopnosti (v prílohe pripojil potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti).

Pojednávania 9. decembra 1999 sa nezúčastnil žiaden z účastníkov konania, a preto bolo odročené na neurčito za účelom predvolania a vypočutia účastníkov konania.

Pokynom   z 11.   septembra   2002   vytýčil   vo   veci   konajúci   sudca   pojednávanie   na 26. september   2002   a nechal   naň   predvolať   účastníkov   konania.   Predvolanie   bolo sťažovateľovi doručené 3. októbra 2002 a odporcovi v druhom rade 20. septembra 2002. Zásielku s predvolaním adresovanú odporcovi v prvom rade vrátila pošta späť s poznámkou „adresát je odsťahovaný“.

Pojednávania   26.   septembra   2002   sa   nezúčastnil   žiaden   z účastníkov   konania (odporcu v druhom rade mala podľa zápisnice z pojednávania v ten istý deň telefonicky ospravedlniť manželka) a okresný súd následne pojednávanie odročil na neurčito za účelom predvolania a vypočutia účastníkov konania.

Pokynom z 1. októbra 2002 vo veci konajúci sudca vytýčil termín pojednávania na 15. október 2002 a nechal naň predvolať všetkých účastníkov konania. Predvolanie bolo doručené odporcovi v druhom rade 14. októbra 2002. U sťažovateľa a odporcu v prvom rade doručenie predvolania nebolo vykázané.

Na   pojednávanie   konané   15.   októbra   2002   sa   nedostavili   účastníci   konania a pojednávanie bolo   odročené   na neurčito   za   účelom   zistenia   aktuálnej   adresy   bydliska účastníkov konania.

Pokynom zo 14. novembra 2002 nechal vo veci konajúci sudca zistiť aktuálnu adresu bydliska účastníkov konania v lehote 10 dní. Dňa 3. decembra 2002 boli zistené adresy účastníkov konania, o čom pracovníčka súdnej kancelárie vyhotovila záznam.

Pokynom z 22. januára 2003 vo veci konajúci sudca vytýčil termín pojednávania na 27.   február   2003   a nechal   naň   predvolať   účastníkov   konania.   Predvolanie   bolo sťažovateľovi doručené 10. februára 2003 a odporcovi v druhom rade 29. januára 2003. Zásielku s predvolaním adresovanú odporcovi v prvom rade vrátila pošta späť s poznámkou „adresát je odsťahovaný“.

Pojednávanie konané 27. februára 2003 bolo odročené na 27. marec 2003 s tým, že bude   opätovne   predvolaný   odporca   v prvom   rade   z adresy   oznámenej   na   pojednávaní odporcom v druhom rade, ako aj svedok S. S.

Listom z 24. marca 2003 doručeným okresnému súdu 26. marca 2003 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti odporca v prvom rade (v prílohe doručil potvrdenie o práceneschopnosti).

Podľa úradného záznamu spísaného na okresnom súde 27. marca 2003 ospravedlnila manželka odporcu v druhom rade jeho neúčasť na pojednávaní z dôvodu choroby.

Pojednávanie   konané   27.   marca   2003   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom predvolania a vypočutia účastníkov konania.

Pokynom z 20. mája 2003 vytýčil vo veci konajúci sudca termín pojednávania na 19. jún 2003 a nechal naň predvolať všetkých účastníkov konania.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Konanie vedené na okresnom súde v súčasnosti pod sp. zn. 19 C 1517/94 začalo 23. januára 1991. Okresný súd ako súd prvého stupňa doposiaľ, teda po viac ako 12 rokoch, vo veci meritórne nerozhodol.

Napriek tomu, že jurisdikcia ústavného súdu („rationae temporis“) sa vzťahuje na obdobie po 15. februári 1993, v rámci posúdenia základnej otázky – či sa vec sťažovateľa prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov – treba   prihliadnuť   aj   na   deň   začatia   konania   na   okresnom   súde   a dobu,   ktorá   v konaní uplynula do 15. februára 1993 (III. ÚS 18/00, III. ÚS 174/02).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o plnenie, ktorou sa sťažovateľ domáhal zaplatenia svojej pohľadávky zo zmluvy o nájme hnuteľnej veci (motorového vozidla). Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť   svedčiacu   o skutkovej   alebo   právnej   zložitosti   veci.   Skutkové   okolnosti uvedeného   prípadu   síce   vyvolali   potrebu   vykonať   dokazovanie   vypočutím   účastníkov konania a viacerých svedkov, ústavný súd však nepovažuje ani túto okolnosť za takú, ktorá by odôvodňovala záver o osobitnej právnej alebo skutkovej zložitosti veci z hľadiska kritérií uplatňovaných pri posudzovaní otázky, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom.

B) Ďalším kritériom, ktoré ústavný súd hodnotil, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka konania v uvedenej veci. Ten síce vo svojej sťažnosti uviedol, že ako účastník konania „prejednanie   veci   nezdržiaval“,   zo   spisového   materiálu   týkajúceho   sa posudzovaného konania však vyplýva, že zo štrnástich pojednávaní nariadených v období od 15. februára 1993 (odkedy je vzhľadom na nadobudnutie účinnosti zákona o ústavnom súde   daná   právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom   namietanom porušení jeho základného práva) do 22. mája 2003, keď bol na vec sa vzťahujúci súdny spis predložený ústavnému súdu,   sa   sťažovateľ dostavil   iba na štyri   z nich   (28.   mája 1996, 23. júna   1998,   22.   júna   1999   a   27.   februára   2003).   Svoju   neúčasť   na   pojednávaniach 10. novembra   1993,   22.   júna   1994,   27.   marca   1997   a 9.   decembra   1999   sťažovateľ ospravedlnil rôznymi dôvodmi, na pojednávania nariadené na 21. január 1996, 23. apríl 1998 a 27. marec 2003 sa však nedostavil bez ospravedlnenia aj napriek tomu, že na ne bol riadne a včas predvolaný.

Podľa § 101 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) sú účastníci konania   povinní   prispieť   k tomu,   aby   sa   dosiahol   účel   konania.   Sťažovateľ   tým,   že   sa viackrát bez ospravedlnenia a uvedenia dôležitého dôvodu nedostavil aj napriek včasnému a riadnemu predvolaniu na nariadené pojednávanie, na ktorom považoval okresný súd za potrebné ho vypočuť, porušil uvedenú procesnú povinnosť uloženú mu zákonom a prispel tak k sťaženiu plynulého postupu v konaní a k predĺženiu doby prerokovania predmetnej veci v miere, ktorú nemožno považovať za zanedbateľnú.

C) Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, prihliadal ústavný súd na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa § 101 ods. 2 OSP súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Podľa § 52 ods. 1 OSP v prípade, že sa predvolaný bez ospravedlnenia neustanoví na výsluch   alebo   k   znalcovi,   môže   ho   predseda   senátu   dať   predviesť,   ak   o   možnosti predvedenia predvolaného poučil.

Podľa § 53 ods. 1 OSP tomu, kto hrubo sťažuje postup konania najmä tým, že sa neustanoví na súd alebo neposlúchne príkaz súdu alebo kto ruší poriadok alebo kto urobil hrubo urážlivé podanie,   môže   predseda   senátu   uložiť uznesením   poriadkovú   pokutu   do výšky 5 000 Sk, a ak ide o nesplnenie povinností uvedených v § 294 a 295, do výšky 10 000 Sk.

Okresný súd zo štrnástich pojednávaní nariadených v období od 15. februára 1993 do 29. mája 2003 vykonával dokazovanie na jedinom z nich (pojednávanie konané 28. mája 1996). Na pojednávaní 22. júna 1994 vyhlásil uznesenie, ktorým v dôsledku čiastočného späťvzatia návrhu sťažovateľom konanie v časti týkajúcej sa sumy 660 Sk zastavil a vo zvyšku   vylúčil   návrh   sťažovateľa   na   samostatné   konanie,   a na   pojednávaní   konanom 25. januára 1996 navrhol odporca v druhom rade vypočuť viacerých svedkov (časť z nich vypočul okresný súd práve na pojednávaní konanom 28. mája 1996). Ostatné pojednávania boli po vyvolaní veci a konštatovaní neúčasti predvolaných osôb (predovšetkým samotných účastníkov konania) odročené.

Takýto   postup   okresného   súdu   nesvedčí   o tom,   že   by   svoju   činnosť   organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Postup   okresného   súdu   síce   sťažovala   nedisciplinovanosť   účastníkov   konania (vrátane   sťažovateľa),   pokiaľ   ide   o účasť   na   pojednávaniach,   ustanovenia   Občianskeho súdneho   poriadku   však   dávali   okresnému   súdu   procesné   prostriedky,   ako   sa   s touto nedisciplinovanosťou vysporiadať, ktoré okresný súd nevyužil. V období po pojednávaní konanom   28.   mája   1996   až   do   predloženia   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu ústavnému súdu 22. mája 2003 (spolu takmer sedem rokov) tak procesná aktivita okresného súdu ostávala bez akéhokoľvek efektu pre ďalší postup v konaní smerom ku konečnému rozhodnutiu vo veci.

Ústavný súd preto postup okresného súdu v uvedenom období v súlade so svojou doterajšou judikatúrou, podľa ktorej o prieťahoch v súdnom konaní možno hovoriť aj vtedy, ak súd vôbec nevyužije tie procesné alebo iné prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie nielen účinnej, ale tiež „rýchlej“ ochrany práv účastníkov súdneho konania, prípadne ak k ich použitiu siahne vtedy, keď je ich skutočný príspevok (účinok) k dosiahnutiu tohto účelu súdneho konania vylúčený, prípadne je značne minimalizovaný (I. ÚS 57/97), posúdil ako postup, ktorý nesmeroval plynule a efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania   ohľadne   tých   práv,   ktoré   boli   predmetom   sporu   v uvedenej   veci,   a bol   tak poznačený zbytočnými prieťahmi.

Z predloženého spisového materiálu, ktorý si ústavný súd vyžiadal, navyše vyplýva, že okresný súd bol v označenom období opakovane niekoľkokrát úplne nečinný bez toho, že by jeho ďalšiemu postupu bránila zákonná prekážka. Ide o obdobie od 28. mája 1996, keď okresný súd vo veci pojednával, do 20. februára 1997, keď zákonný sudca vytýčil termín ďalšieho pojednávania (takmer deväť mesiacov), obdobie od nasledujúceho pojednávania 27. marca 1997 do 24. septembra 1997, keď okresný súd zisťoval miesto pobytu odporcov (takmer šesť mesiacov), obdobie od 29. septembra 1997, keď boli okresnému súdu doručené oznámenia o trvalom pobyte odporcov, do 18. marca 1998, keď okresný súd vykonal ďalší procesný úkon – nariadil pojednávanie (takmer šesť mesiacov), obdobie od pojednávania z 23.   júna   1998   do   nariadenia   nasledujúceho   pojednávania   29.   mája   1999   (jedenásť mesiacov), obdobie   od   pojednávania   z 22.   júna   1999   do   nariadenia   nasledujúceho pojednávania   15.   novembra   1999   (takmer   päť   mesiacov)   a   obdobie   od   pojednávania z 9. decembra 1999 do nariadenia nasledujúceho pojednávania 11. septembra 2002 (viac ako dva roky a deväť mesiacov).

Nečinnosť   okresného   súdu   v označených   obdobiach   nepochybne   prispela k neprimeranej   dobe   prerokovania   veci   a nemožno   ju   vecne   zdôvodniť   neúčasťou sťažovateľa na pojednávaniach.

Argumenty   predsedu   okresného   súdu   súvisiace   s veľkým   nápadom   vecí,   ako   aj s personálnymi   problémami   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry ústavného   súdu   v súlade   s medzinárodným   štandardom   uplatňovania   článku   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99, II. ÚS 58/02, III. ÚS 17/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 145/02).

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom   súde   považovať   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľa bolo porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 5 000 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel vzhľadom na prístup okresného súdu k predmetnej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu,   priznal   ústavný   súd   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume, ktorú uplatňoval, to znamená 5 000 Sk.

Táto suma zohľadňuje dĺžku zbytočných prieťahov v konaní (takmer sedem rokov) a s nimi   spojenú   nemajetkovú   ujmu   sťažovateľa   spočívajúcu   v pocite   právnej   neistoty s prihliadnutím   na   to,   že   sťažovateľ   prispel   k   sťaženiu   plynulého   postupu   v konaní a k predĺženiu doby prerokovania predmetnej veci v miere, ktorú nemožno považovať za zanedbateľnú.

4. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby v uvedenom konaní spolu vo výške 8 796 Sk podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

V danom   prípade   pozostávajú   trovy   sťažovateľa   v   konaní   pred   ústavným   súdom z trov právneho zastúpenia, t. j. z odmeny právneho zástupcu sťažovateľa za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom – 10. marca 2003,   písomné   podanie   na   ústavný   súd   týkajúce   sa   veci   samej   z   31.   marca   2003) a z paušálnej náhrady hotových výdavkov v zmysle ustanovení § 13 ods. 8 v spojení s § 1 ods. 3, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon právnej služby je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   -   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   je   v zásade nevyjadriteľná v peniazoch a je nezameniteľná s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré   predstavuje   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   (III.   ÚS   29/03, III. ÚS 34/03).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom je priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2002 dosahovala   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky výšku výšku 12 811 Sk.

Ústavný   súd   priznal   preto   náhradu   trov   konania   vo   výške   uplatnenej   právnym zástupcom   sťažovateľa,   t.   j.   spolu   8   796   Sk,   vyčíslenú   ako   jedna   tretina   výpočtového základu   za   dva   úkony   právnej   služby   2   x   4   270   Sk   (s   prihliadnutím   na   zaokrúhlenie vypočítanej odmeny podľa § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.) a paušálnej náhrady hotových výdavkov 2 x 128 Sk v zmysle uvedených ustanovení vyhlášky č. 163/2002 Z. z.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2003