SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 103/2016-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti CEE COLLECT FOUND 1 LTD,Agiou Nikolaou 67 – 69, 1st floor, Flat/Office 103, Egkomi, 2408 Nikózia, Cyprus,zastúpenej advokátkou Mgr. Monikou Dubskou, Šoltésovej 13, Ružomberok, pre namietanéporušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd, zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajskéhosúdu v Prešove č. k. 3 Co/95/2014-103 z 1. októbra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti CEE COLLECT FOUND 1 LTD o d m i e t a akozjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti CEE COLLECT FOUND 1 LTD, AgiouNikolaou 67 – 69, 1st floor, Flat/Office 103, Egkomi, 2408 Nikózia, Cyprus (ďalej len„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľačl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), zákazudiskriminácie podľa čl. 14 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkovýprotokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k.3 Co/95/2014-103 z 1. októbra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom podaným Okresnémusúdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) 4. septembra 2013 sa sťažovateľka domáhala proti(ďalej len „odporkyňa“) zaplatenia sumy 1 823,61 € s príslušenstvom.Uvedený nárok sťažovateľka odôvodňovala tým, že na základe zmluvy o postúpenípohľadávky uzatvorenej medzi Všeobecnou úverovou bankou, a. s., ako postupcom a ňouako postupníkom 14. augusta 2012 sa stala vlastníkom pohľadávky z poskytnutéhobezúčelového spotrebného úveru vo výške 1 991,64 €, ktorý odporkyňa riadne a včasnesplatila, hoci ju k tomu sťažovateľka„dôrazne“vyzvala.
Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C/303/2013-65 z 10. decembra 2013 návrhsťažovateľky zamietol, keď po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že sťažovateľkav danej veci nie je aktívne vecne legitimovaná, pretože„zmluvu o postúpení pohľadávky zo Všeobecnej úverovej banky, a. s., na navrhovateľa súd považuje na neplatnú“, a tedatu ide o„neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. b) Občianskeho zákonníka, nakoľko právny predchodca navrhovateľa postúpil pohľadávku na navrhovateľa bez súhlasu spotrebiteľa“.V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že«z prehľadu histórie transakcií na úverovom účte odporkyne je zrejmé, že do dňa podania žalobného návrhu odporkyňa uhradila na istine sporu sumu 168,03 eura. Z oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 23. 8. 2012 súd zistil, že Všeobecná úverová banka, a. s., oznámila odporkyni, že ku dňu 20. 8. 2012 postúpila svoju pohľadávku spolu s príslušenstvom a právami z akéhokoľvek zabezpečenia na navrhovateľa a že momentom tohto postúpenia je povinná záväzky zo zmluvy plniť výhradne postupníkovi.“.Podľa názoruokresného súdu«VÚB, a. s., ako banka... nemohla postúpiť navrhovateľovi ako „nebanke“ tzv. živý úver, pretože bankové úvery môže poskytovať a spravovať iba banka. Súd mal za preukázané, že navrhovateľ sám vyhlásil mimoriadnu splatnosť listom zo dňa 21. 5. 2013, pričom... navrhovateľ nemohol účinne vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, pretože úver bol už ako splatný predmetom postúpenia pohľadávky. Súd má za to, že ide o nekalú obchodnú praktiku navrhovateľa a poukazuje tiež na ďalšiu nekalú obchodnú praktiku navrhovateľa, ktorý v samotnom návrhu uvádza, že ku dňu 23. 8. 2012 predstavoval dlh odporkyne sumu vo výške 1 823,61 eura, avšak k tomu istému dňu zaslal odporkyni výzvu k úhrade dlžnej sumy, v ktorej požadoval zaplatiť sumu vo výške 3 026,78 eura, teda takmer dvojnásobok dlžnej sumy a v liste zo dňa 21. 5. 2013... oznámila odporkyni, že pohľadávka navrhovateľa predstavuje sumu v celkovej výške 3 273,41 eura a vyzval ju, aby v lehote do 15 dní odo dňa doručenia výzvy uhradila túto pohľadávku na účet navrhovateľa. V prípade, že by odporkyňa reagovala na výzvu, zaplatila by dvojnásobok žalovanej sumy. Z uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa zamietol.».
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala,že„pochybil, keď svoju úvahu pri rozhodovaní oprel o neplatnosť postúpenia pohľadávky. Súdu prvého stupňa treba prisvedčiť, že uvedená podmienka je neprijateľnou podmienkou v úverovej zmluve, a preto je neplatná. Neplatnosť tejto podmienky ale nespôsobuje neplatnosť postúpenia pohľadávky z pôvodného na terajšieho veriteľa...K postúpeniu pohľadávky nie je potrebný súhlas dlžníka. Nie je možné súhlasiť ani s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, že ide o nekalú obchodnú praktiku... Keďže toto právo prislúchalo právnemu predchodcovi navrhovateľa, je zrejmé, že toto právo vzniká aj navrhovateľovi pri postúpení pohľadávky... Je zrejmé, že navrhovateľ má právo účinne vyhlásiť mimoriadnu splatnosť aj po postúpení pohľadávky.“.
Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňa ako vecnesprávny potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že okresný súd aj krajský súd„správne judikovali, že sa jedná o určenie práv a povinností, teda povinnosti plniť, vrátiť poskytnuté finančné prostriedky medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Avšak ani prvostupňový konajúci súd ani druhostupňový odvolací súd neaplikovali správne právne predpisy, a to zákony predstavujúce transpozície predpisov o spotrebiteľských úveroch ani správne neinterpretovali smernicu 93/13/EHS.“. Osobitne krajskému súdu sťažovateľka vytýka, že„sa pri svojej argumentácii zaoberal len § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z., § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ustanoveniami týkajúcimi sa práva spotrebiteľa, poskytol extenzívny výklad klauzule nevýhodného postúpenia pre spotrebiteľa, ktoré vztiahol aj na dodávateľa“.Podľa názoru sťažovateľky„odôvodnenie rozsudku krajského súdu... vykazuje takmer všetky známky arbitrárnosti. Odôvodnenie nedáva odpoveď na tvrdenie súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie v vzťahu k ostatným právnym predpisom, ale prejudikuje rozpor s dobrými mravmi len preto, lebo sťažovateľ ako postupník je zahraničnou právnickou osobou.“.Napadnutý rozsudok tak porušuje právo sťažovateľky naspravodlivý súdny proces a zároveň, vzhľadom na jej„nedomáci pôvod“, ktorý ju„len z dôvodu inej štátnej príslušnosti, resp. zriadenia ako právnickej osoby v inom členskom štáte Európskej únie“diskriminuje, aj právo sťažovateľky vlastniť majetok.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezomvyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co/95/2014-103 z 1. októbra 2014 boloporušené jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo nasúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, zákaz diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru a právo na ochranu majetkupodľa čl. 1 dodatkového protokolu a aby napadnutý rozsudok zrušil. Sťažovateľka zároveňžiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnouinštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavuzavršuje najvyšší súd (mutatis mutandisII. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúrysystému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárnezodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôdvyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu priochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranuoznačenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoréupravujú výkon ich právomoci.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva nasúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Pretoodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci všeobecným súdom samaosebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti nímvydaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97,I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého právona spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čohovyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názoromúčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Všeobecný súd je teda povinný na procesné úkony účastníkov primeraným,zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platnýmprávnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktoromúčastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (I. ÚS 372/06).
Napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutínávrhu sťažovateľky, ktorým si na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uplatnila protiodporkyni nárok na zaplatenie sumy 1 823,61 € s príslušenstvom.
Sťažovateľka krajskému súdu vytýka, že jej neposkytol náležitú súdnu ochranu,pretože v dôsledku nesprávneho výkladu a aplikácie komunitárneho práva, ktoré„je prednostne aplikovateľné pred akýmikoľvek ustanoveniami vnútroštátneho práva“,v predmetnej občiansko-právnej veci rozhodol rozhodnutím, ktoré je nielen arbitrárne, ale ajzmätočné a nedostatočne odôvodené.
Pre účely overenia sťažnostných námietok sa ústavný súd oboznámil s relevantnoučasťou napadnutého rozsudku krajského súdu, z ktorej vyplýva:
„Odvolací súd si osvojil odôvodnenie súdu prvého stupňa, že zo strany dodávateľa ide o nekalú obchodnú praktiku a v súvislosti s podaným odvolaním navrhovateľa dopĺňa dôvody...
Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vo vzorovom zozname odporúča členským štátom zakotviť ako nekalú zmluvnú podmienku aj nevýhodné postúpenie...
Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že súd prvého stupňa sa dôsledne vyrovnal s jednotlivými zložkami postúpenej pohľadávky z hľadiska súdnej kontroly podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd podobne... považuje postup dodávateľa ako postup v rozpore s úrovňou osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v oblasti činnosti (nedostatok odbornej starostlivosti)...
Preto ak sa uplatňuje právo v konaní po použití nekalej obchodnej praktiky, súd môže odmietnuť poskytnúť ochranu uplatnenému právu. Výkon práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi a o takýto prípad ide aj vtedy, ak sa právo uplatňuje po použití nekalej obchodnej praktiky (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka)...
Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správy v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.“
V súvislosti s uplatnenými námietkami ústavný súd poukazuje na to, že otázkounekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách sa viackrát zaoberal aj Súdny dvorEurópskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), pričom judikoval:
- „Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkachv spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorýrozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydanýbez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťamipotrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložkyuvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľavnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobnýchopravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súduvyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú,s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný“ (rozsudok vo veciC-40/08 zo 6. 10. 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina RodríguezNogueira);
- „Článok 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že priposudzovaní otázky, či zmluva uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľoma spotrebiteľom, ktorá obsahuje jednu alebo viacero nekalých podmienok, môže bezuvedených podmienok naďalej existovať, sa súd, ktorý o veci rozhoduje, nemôže opieraťlen o prípadnú výhodnosť vyhlásenia neplatnosti dotknutej zmluvy ako celku pre jednuzo zmluvných strán, v tomto prípade spotrebiteľa. Uvedená smernica však nebráni tomu,aby členský štát v súlade s právom Únie stanovil, že zmluva uzavretá medzi predajcomalebo dodávateľom a spotrebiteľom, ktorá obsahuje jednu alebo viacero nekalýchpodmienok, je neplatná ako celok, pokiaľ sa ukazuje, že to zaistí lepšiu ochranuspotrebiteľa“ (rozsudok vo veci C-453/10 z 15. 3. 2012, Jana Pereničová a VladislavPerenič proti SOS financ, spol. s r. o.);
- „Článok 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, ževnútroštátny súd, ktorý konštatovalex offonekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí nato, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovanýo svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená. V každom prípade zásadakontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámcipreskúmaniaex offonekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konaniav spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účelstanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Vnútroštátny súd musí na účely vykonaniapreskúmania prípadnej nekalej povahy zmluvnej podmienky, na ktorej bol založený návrh,ktorý mu bol podaný, vziať do úvahy všetky ostatné ustanovenia zmluvy“ (rozsudok vo veciC-472/11 z 21.2. 2013, Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a Viktória Csipai);
- «Článok 3 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „značnánerovnováha“ k škode spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnychprávnych predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranamis cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúcezo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve.Zároveň sa zdá, že na tieto účely je relevantné preskúmať právne postavenie uvedenéhospotrebiteľa z hľadiska prostriedkov, ktoré má podľa vnútroštátnej právnej úpravyk dispozícii na zabránenie uplatňovaniu nekalých podmienok. Na účely určenia, či dôjdek nerovnováhe „napriek požiadavke dôvery [dobrej viery –neoficiálny preklad]“, trebapreveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestnea rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutoupodmienkou po individuálnom dojednaní» (rozsudok vo veci C-415/11 zo 14. 3. 2013,Mohamed Aziz proti Caixa d’Estalvis de Catalunya, Tarragona i Manresa (Catalunyacaixa).
Z uvedeného teda vyplýva, že v spotrebiteľských veciach je plne v právomocivnútroštátnych (všeobecných) súdov, aby po oboznámení sa s právnymi a skutkovýmiokolnosťami toho-ktorého prípaduex offopreskúmali akéhokoľvek konanie, opomenutie,spôsob správania alebo vyjadrenie predajcu alebo dodávateľa nesúce znaky nekalej povahyspôsobilé privodiť zásah do základných práv a slobôd spotrebiteľa, prípadne pre účelyzabezpečenia, aby spotrebiteľ nebol zmluvnou podmienkou nekalej povahy viazaný,vyslovili aj neplatnosť právneho úkonu.
Rovnako to bolo aj v danom prípade.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku ústavný súd konštatuje, žekrajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné hmotno-právne, ako ajprocesno-právne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré bolipodstatné pre posúdenie danej veci, interpretoval a aplikoval ústavne konformnýmspôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkomlegitímne a ústavne akceptovateľné. Krajský súd svoje rozhodnutie presvedčivo odôvodnil,a tak sa nemožno stotožniť s argumentáciou sťažovateľky o arbitrárnej podstatenapadnutého rozhodnutia, keďže vychádza z konkrétnych (skutkových) okolností prípaduzohľadňovaných pri rozhodovaní v tomto type konania.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzinamietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorua napadnutým rozsudkom krajského súdu nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť, pretosťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.
Napokon, pokiaľ sa sťažovateľka domnieva, že krajský súd jej ako aktívne procesnelegitimovanému subjektu neposkytol náležitú súdnu ochranu z dôvodu odňatia možnostikonať pred súdom, mohla ním vydaný rozsudok napadnúť prostredníctvom mimoriadnehoopravného prostriedku – dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku,čo však neurobila. Takýto postup je nepochopiteľný obzvlášť v prípade, ak sťažovateľkabez tomu zodpovedajúcej procesnej aktivity presviedča ústavný súd, ktorý nie je opravnouinštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02),o opodstatnenosti svojej sťažnosti.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru
Podľa názoru ústavného súdu z napadnutého rozsudku krajského súdu nemožnovyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základnéhopráva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetkupodľa čl. 1 dodatkového protokolu, resp. k porušeniu zákazu diskriminácie vyplývajúcehoz čl. 14 dohovoru krajským súdom. Keďže v tomto prípade neexistuje žiadna reálnamožnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky, ústavný súd sťažnosť v tejtočasti rovnako odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch v nejuvedených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2016