znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 103/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti JM profit s. r. o., Kvetná 65, SpišskýŠtiavnik, zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jozefom   Hrobákom,   Hviezdoslavova   4052/59,Poprad, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na podnikanie podľa čl. 35ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom na inú právnu ochranupodľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   oznámeniami   Finančného   riaditeľstvaSlovenskej   republiky č.   1100305/1/428880/2013   a č.   1100305/1/428914/2013z 9. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti JM profit s. r. o.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti JM profit s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení so základným právom na inú právnuochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   oznámeniami   Finančného   riaditeľstva   Slovenskejrepubliky (ďalej   len   „finančné   riaditeľstvo“)   č. 1100305/1/428880/2013a č. 1100305/1/428914/2013   z 9.   septembra   2013   (ďalej   aj   „oznámenia   finančnéhoriaditeľstva“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   uzavrela   obchodný   vzťahso spoločnosťou (ďalej   len   „dodávateľka“),   na   základektorého jej boli zhotovené výrobky, ktoré dodávateľka dala zinkovať do Poľska, a následnepodľa pokynov sťažovateľky boli tieto výrobky prepravené na miesto určenia do Českejrepubliky, kde ich prevzal obchodný partner sťažovateľky.

Po splnení objednávky vystavila dodávateľka faktúru č. 911 044 z 12. decembra 2009na sumu 31 000 €, k tomu DPH v sume 5 890 €, faktúru č. 911 045 z 21. decembra 2009na sumu 3 890 €, k tomu DPH 739,10 € a faktúru č. 911 046 z 21. decembra 2009 na sumu4 300 €, k tomu DPH 817 €. Záväzok na zaplatenie dohodnutej ceny diela spolu s DPHsťažovateľka dodávateľke riadne splnila.

Po prijatí faktúr sťažovateľka riadne podala daňové priznanie za zdaňovacie obdobiedecember   2009,   kde   si   z   uvedených   faktúr   uplatnila   odpočet   DPH   v   celkovej   sume7 446,10 €. Daňový úrad Poprad rozhodnutím č. 717/230/55296/10/Bol z 24. augusta 2010(ďalej aj „rozhodnutie daňového úradu z 24. augusta 2010“) sťažovateľke nadmerný odpočetv sume 7 024,25 € nepriznal a dodatočne jej vyrubil rozdiel DPH v sume 421,85 €. Zároveňbola   sťažovateľke   za   neoprávnený   odpočet   DPH   rozhodnutím   č. 717/230/60397/10/Bolz 22. septembra   2010   (ďalej   aj   „rozhodnutie   daňového   úradu   z 22. septembra   2010“)uložená pokuta v sume 744,60 €.

Daňový   úrad   Poprad   svoje   rozhodnutie   o   nepriznaní   nadmerného   odpočtua dodatočnom   platobnom   výmere   odôvodnil   tým,   že   zhotovovaný   tovar   bol   prevezenýna opracovanie do Poľska, pričom po opracovaní nebol prevezený späť na Slovensko, aledo Českej republiky. Podľa právneho názoru Daňového úradu Poprad bol miestom dodaniatovaru dodávateľkou pre sťažovateľku iný členský štát. Dodávateľke pri dodaní tovaru smiestom dodania v inom členskom štáte nevznikla daňová povinnosť, keďže dodanie tovaruv inom členskom štáte nie je podľa § 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnotyv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) predmetom dane v tuzemsku.Podľa Daňového úradu Poprad si sťažovateľka odpočítala DPH v rozpore s § 49 ods. 1zákona o DPH z faktúr vystavených dodávateľkou za tovar, pri ktorom daňová povinnosťnevznikla.

Na   základe   uvedeného   postupu   Daňového   úradu   Poprad   dodávateľke   vzniklapovinnosť   vystaviť   opravné   faktúry,   a   to   nové   faktúry   č.   1011067   na   sumu   31 000   €,č. 1011068 na sumu 3 890 € a č. 1011069 na sumu 4 300 €. Zároveň táto spoločnosť podaladodatočné   daňové   priznanie   za   december   2009   a   v   zmysle   odôvodnenia   rozhodnutiaDaňového úradu Poprad si uplatnila vrátenie zaplatenej DPH, ktorú aj Daňový úrad SpišskáNová Ves uhradil.

Daňový úrad Spišská Nová Ves vykonal u dodávateľky kontrolu DPH za december2009 a podľa protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly č. 732/320/6814/2011/Zakz 15. mája 2011 na rozdiel od Daňového úradu Poprad zastával právny názor, že vzhľadomna to, že tovar po jeho opracovaní bol prepravený zákazníkovi sťažovateľky do Českejrepubliky, prestala sa plniť podmienka § 8 ods. 4 písm. f) zákona o DPH, a týmto okamihomsa premiestnenie tovaru z tuzemska do iného členského štátu (Poľska) považuje za dodanietovaru za protihodnotu, ktoré je podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH v tuzemskupodmetom dane. Podľa § 72 ods. 3 zákona o DPH bol platiteľ povinný pri dodaní tovaru ztuzemska do iného členského štátu podľa § 8 ods. 4 zákona o DPH vyhotoviť bezodkladnedoklad o premiestnení tovaru s náležitosťami podľa odseku 2, ktorý sa na účely zákona oDPH považuje za faktúru. Preto bol platiteľ povinný podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH platiťdaň.

Dňa 1. júna 2011 Daňový úrad Spišská Nová Ves dodatočným platobným výmeromč. 732/230/24561/11/Rkyt určil dodávateľke DPH za zdaňovacie obdobie december 2009v sume 9 800,63 € a uložil jej povinnosť zaplatiť rozdiel dane v sume 7 446,10 €.

Po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia sa dodávateľka obrátila na finančnériaditeľstvo s podnetom na preskúmanie rozhodnutia Daňového úradu Spišská Nová Vesmimo   odvolacieho   konania.   Hlavným   argumentom   jej   podnetu   bola   skutočnosť,že v súvislosti s týmto obchodným vzťahom vydal Daňový úrad Poprad proti sťažovateľkerozhodnutie, ktorým jej nepriznal nadmerný odpočet DPH z dôvodu, že v tomto prípademalo ísť o dodanie tovaru s miestom dodania v inom členskom štáte, čím nevznikla daňovápovinnosť. Keďže podľa názoru Daňového úradu Poprad pri tomto dodaní tovaru nevznikladaňová povinnosť, Daňový úrad Spišská Nová Ves nebol oprávnený uložiť dodávateľkepovinnosť z tohto obchodného vzťahu zaplatiť daň v sume 7 446,10 eur.

Na   základe   uvedeného   podnetu   finančné   riaditeľstvo   vydalo   22.   októbra   2012oznámenie,   ktorým   po   preskúmaní   rozhodnutia   Daňového   úradu   Spišská   Nová   Vesč. 732/230/24561/11/Rkyt z 1. júna 2011 potvrdilo, že toto rozhodnutie nie je v rozporeso všeobecne záväzným právnym predpisom.

Dodávateľka o tomto závere finančného riaditeľstva informovala sťažovateľku, ktorása obrátila na finančné riaditeľstvo s podnetom na preskúmanie rozhodnutí Daňového úraduPoprad mimo odvolacieho konania. Sťažovateľka vo svojom podnete uviedla, že v danomobchodnom   vzťahu,   kde   ide   o   totožné   skutkové   okolnosti,   dva   daňové   úrady   vyvodiliprotichodné   právne   závery.   Keďže   finančné   riaditeľstvo   vyvodilo   právny   záver,že rozhodnutie Daňového úradu Spišská Nová Ves nie je v rozpore so všeobecne záväznýmprávnym predpisom, sťažovateľka usudzovala, že príslušné rozhodnutie Daňového úraduPoprad založené na tých istých skutkových okolnostiach musí byť v rozpore so všeobecnezáväzným   právnym   predpisom.   V   zmysle   toho   sťažovateľka   podala   27.   marca   2013na Daňovom   úrade   Prešov,   pobočke   Poprad   podnet   na   preskúmanie   rozhodnutia   mimoodvolacieho konania.

Napriek splneniu všetkých formálnych náležitostí potrebných pre konanie o podnetesťažovateľky, zaplateniu poplatkov a predloženiu potrebných dôkazov a dokladov finančnériaditeľstvo   9.   septembra   2013   vydalo   oznámenie,   že   po   preskúmaní   dodatočnéhoplatobného výmeru Daňového úradu Poprad č. 717/230/55296/10/Bol zistilo, že uvedenérozhodnutie nie je v rozpore so všeobecne záväzným   právnym predpisom. Na základepodnetu   sťažovateľky   finančné   riaditeľstvo   preskúmalo   aj   rozhodnutieč. 717/230/60397/10/Bol,   ktorým   bola   sťažovateľke   uložená   pokuta   v sume   744,60   €za neoprávnený   odpočet   DPH.   Sťažovateľke   bolo   doručené   oznámenie   finančnéhoriaditeľstva, že ani toto rozhodnutie nie je v rozpore so všeobecne záväzným právnympredpisom.

Sťažovateľka je toho názoru, že v zmysle § 77 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej   len   „daňový   poriadok“)   na   základe   jej   podnetu   vydalo   finančné   riaditeľstvooznámenia,   ktoré   nie   sú   rozhodnutiami,   a   teda   sťažovateľka   tieto   oznámenia   považujeza opatrenie, resp. iný zásah, ktorým došlo k porušeniu jej základného práva na podnikaniepodľa čl. 35 ods. 1 ústavy a základného práva na inú súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy.

Sťažovateľka zastáva názor, že finančné riaditeľstvo ako orgán nadriadený uvedenýmdaňovým   úradom   bol   povinný   zosúladiť   dva   protichodné   právne   závery   so   zistenýmskutkovým stavom. Napriek tomu, že aj dodávateľka, aj sťažovateľka sa v uvedenej vecina porušovateľa obrátili, tento orgán nezosúladil rozhodnutia dvoch podriadených úradov,ale v rozpore s princípmi právneho štátu potvrdil aj rozhodnutie Daňového úradu Poprad, ajrozhodnutie Daňového úradu Spišská Nová Ves. Týmto svojím konaním, ktoré nemôže maťoporu v platných právnych predpisoch, porušil základné právo sťažovateľky na podnikanie. Sťažovateľka   sa   domnieva,   že „právo   platiteľa   odpočítať   si   zaplatenú   DPH   je súčasťou základného práva na podnikanie a v prípade, že príslušný orgán určí povinnosť zdaniteľnej osoby zaplatiť daň, a zároveň neumožní platiteľovi dane odpočítať si túto daň, jedná sa o porušenie základného práva platiteľa podnikať podľa článku 35 ods. 1 Ústavy“.

Ďalej   sa   sťažovateľka   domnieva,   že   finančné   riaditeľstvo   ako   orgán   nadriadenýuvedeným   daňovým   úradom   bolo   povinné   zosúladiť   dva   protichodné   právne   záveryso zisteným   skutkovým   stavom.   Napriek   tomu,   že   aj   dodávateľka,   aj   sťažovateľka   sav uvedenej veci na neho obrátili, tento orgán nezosúladil rozhodnutia dvoch podriadenýchúradov, ale v rozpore s princípmi právneho štátu potvrdil aj rozhodnutie Daňového úraduPoprad, aj rozhodnutie Daňového úradu Spišská Nová Ves. Týmto svojím konaním, ktorénemôže mať podľa názoru sťažovateľky „oporu v platných právnych predpisoch, porušil základné právo sťažovateľa na podnikanie“.

Sťažovateľka je to názoru, že finančné riaditeľstvo „jednoznačne pochybilo, porušilo ústavné práva sťažovateľa a spôsobilo mu tým zjavné a preukázateľné škody.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu v sebe zahŕňa aj právo jednotlivca na legitímne očakávania.

Z hľadiska princípu právnej istoty, podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.4.2008, Nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho   očakávania   je   garancia   čitateľnosti   správania   sa   orgánov   verejnej   moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m. m. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 24.6.2009, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04   zo   dňa   6.2.2008).   S   legitímnym   očakávaním   úzko   súvisí   zákaz   prekvapivých rozhodnutí,   keď   správne   orgány   sa   nemôžu,   bez   náležitého   odôvodnenia   a   poskytnutia možnosti účastníkovi konania oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia, odchýliť od doterajšej rozhodovacej praxe.“.

Sťažovateľka   pri   podaní   podnetu   po   tom,   ako   bola   od   dodávateľky   informovanáo záveroch finančného riaditeľstva vo vzťahu k rozhodovaniu týkajúcom sa dodávateľky,mala legitímne očakávanie, že pri náležitom a kvalifikovanom prerokovaní jej podnetu musífinančné riaditeľstvo dôjsť k záveru, že Daňový úrad Poprad vydal nesprávne rozhodnutie.Sťažovateľka legitímne očakávala, že v právnom štáte nemôže dôjsť k situácii, keď byporušovateľ   potvrdil   správnosť   dvoch   protichodných   rozhodnutí   svojich   podriadenýchúradov týkajúcich sa jednej skutkovej udalosti.

Vzhľadom na závery uvedené v oznámeniach finančného riaditeľstva adresovanýchsťažovateľke, ktorými bola potvrdená správnosť dvoch protichodných rozhodnutí týkajúcichsa jednej veci, je sťažovateľka toho názoru, že finančné riaditeľstvo „jednoznačne porušilo právo   sťažovateľa   na   vyššie   uvedené   legitímne   očakávanie,   čím   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy“.

Na základe uvedených skutočností, ako aj predložených dôkazov sťažovateľka žiadaústavný súd, aby vydal nález, ktorým vysloví, že:

„1. Základné právo spoločnosti podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   Oznámením   Finančného   riaditeľstva   Slovenskej republiky   č.   1100305/1/428880/2013   zo   dňa   09.09.2013   a   Oznámením   Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1100305/1/428914/2013 zo dňa 09.09.2013, porušené boli.

2.   Oznámenie   Finančného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky č. 1100305/1/428880/2013   zo   dňa   09.09.2013   a   Oznámenie   Finančného   riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1100305/1/428914/2013 zo dňa 09.09.2013 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10 000,- €.., ktoré mu je Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky povinné zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Finančné riaditeľstvo Slovenskej   republiky je   povinné uhradiť spoločnosti trovy konania na účet jeho právneho zástupcu....“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemáprávomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnostialebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorenemôže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavnýsúd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv aleboslobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený.

Už citované ustanovenie zákona o ústavnom súde je vyjadrením ústavnej zásadysubsidiarity konania o ústavných sťažnostiach zakotvenej v čl. 127 ods. 1 ústavy. Ochranaústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť výlučnou úlohou ústavného súdu, tenv tejto súvislosti predstavuje inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípadezlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   35   ods.   1a podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   oznámeniami   finančného   riaditeľstva,   ktorými   jej   bolooznámené, že na základe jej podnetu na preskúmanie označených rozhodnutí daňovéhoúradu   (dodatočný   platový   výmer   a rozhodnutie   o uložení   pokuty)   mimo   odvolaciehokonania boli tieto preskúmané a bolo zistené, že nie sú v rozpore so všeobecne záväznýmprávnym predpisom

Podľa § 46 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe danía poplatkov   a   o   zmenách   v   sústave   územných   finančných   orgánov   v   znení   neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) platného do 31. decembra 2011 proti určeniudane správcom dane a proti iným rozhodnutiam, pre ktoré je to zákonom ustanovené, saúčastník konania môže odvolať, ak sa odvolania nevzdal písomne alebo ústne do zápisnice.

Opravné   prostriedky   predstavujú   uzákonenie   možnosti   ochrany   práv   a   právomchránených záujmov daňových subjektov. Pri preskúmavaní rozhodnutí správcov daní   ̶prvostupňových   orgánov   významné   miesto   zaujíma   odvolacie   konanie,   pri   ktorom   sauplatňuje   zásada   dvojstupňového   konania.   Odvolanie   patrí   medzi   riadne   opravnéprostriedky a je najčastejším spôsobom ich uplatňovania. Základným znakom odvolania je,že ho možno podať proti neprávoplatnému rozhodnutiu správcu dane v lehote uvedenejv poučení o možnosti podať opravný prostriedok, t. j. v lehote do 15 dní. Táto lehota začínaplynúť od jeho doručenia. Zákon však upravuje aj prípady, keď odvolanie nemožno podať,a to proti rozhodnutiu o určení dane dohodou v daňovom konaní a proti výzve podľa § 41,ktorá   predchádza   určeniu   dane;   v   týchto   prípadoch   nemožno   uplatniť   ani   mimoriadnyopravný prostriedok (ASPI, komentár k zákonu o správe daní k § 46).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   namietať   porušenie   označených   základných   právoznámeniami finančného riaditeľstva sťažnosťou podľa § 127 ods. 1 zákona o ústavnom súdeje neprípustné, keďže sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyčerpalaopravné prostriedky a iné právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu základných právúčinne   poskytoval.   Sťažovateľka   mala   totiž   možnosť   podať   proti   obom   rozhodnutiamdaňového úradu (z 24. augusta 2010, ako aj 22. septembra 2010) odvolanie ako riadnyopravný   prostriedok,   avšak   proti   označeným   rozhodnutiam   daňového   úradu   odvolanienepodala, preto tieto rozhodnutia nadobudli právoplatnosť.

Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preto predstavuje prostriedok ultima ratio a jenástrojom   ochrany   základných   práv   a   slobôd   nastupujúcim   až   po   vyčerpaní   všetkýchdostupných   efektívnych   prostriedkov   na   ochranu   uplatniteľných   v   zhode   so   zákonomv systéme orgánov verejnej moci.

Opravnými   prostriedkami   alebo   inými   právnymi   prostriedkami,   ktoré   zákonna ochranu základných   práv alebo slobôd   sťažovateľovi účinne   poskytuje   a na použitiektorých   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov   a   ktorými   zákon   o   ústavnom   súdepodmieňuje prípustnosť sťažnosti (§ 53 ods. 1), sa rozumejú riadne opravné prostriedky,niektoré mimoriadne opravné prostriedky a iné procesné prostriedky na ochranu práva,s uplatnením ktorých je spojené začatie súdneho, správneho alebo iného právneho konania.V súlade so zásadou subsidiarity musí teda sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnémusúdu vyčerpať všetky opravné alebo iné právne prostriedky, pričom musí predchádzajúceprocesné   prostriedky,   ktoré   sú   ovládané   dispozitívnou   zásadou,   uplatniť   efektívne.Sťažovateľke   nebolo   dané   na   výber,   aký   opravný   prostriedok   na   ochranu   svojich   právvyužije (či podá odvolanie alebo podnet na preskúmanie rozhodnutí mimo odvolaciehokonania)   bez   zachovania   inštančnosti   postupu.   Ak   existuje   prípustný   riadny   opravnýprostriedok, ktorý je v dispozícii sťažovateľky, a sťažovateľka tento efektívne nevyčerpá,potom je potrebné sťažnosť odmietnuť pre jej neprípustnosť.

O opravnom   prostriedku   podanom   proti   rozhodnutiam   daňového   úradu   byrozhodovalo   vtedajšie   Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   (od   1.   januára   2012finančné riaditeľstvo) a proti jeho rozhodnutiu by bola prípustná žaloba (§ 247 a nasl.Občianskeho súdneho poriadku) na všeobecnom súde, ktorou by sa sťažovateľka mohladomáhať preskúmania zákonnosti správneho orgánu. Podmienkou podania takejto žaloby jevšak vyčerpanie riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa proti rozhodnutiu správnehoorgánu   vydanému   v   správnom   konaní   pripúšťajú   (§   247   ods.   2   Občianskeho   súdnehoporiadku). Proti takémuto rozhodnutiu by bolo prípustné odvolanie, o ktorom by rozhodovalNajvyšší súd Slovenskej republiky.

Hoci   sťažnosť   formálne   smeruje   proti   oznámeniam   finančného   riaditeľstvav súvislosti   s   vybavením   sťažovateľkinho   podnetu   na   preskúmanie   rozhodnutí   mimosúdneho konania, sťažovateľka ňou v skutočnosti sleduje preskúmanie a zmenu rozhodnutídaňového úradu z 24. augusta 2010 a 22. septembra 2010.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka nevyužila na ochranu svojich práv účinné právneprostriedky,   ktoré   mala   k   dispozícii,   vrátane   správnej   žaloby   v správnom   súdnictve,ústavný   súd   odmietol   jej   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   v   spojení   s   §   53   ods.   1   zákonao ústavnom súde ako neprípustnú. Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu,ústavný   súd   sa   nezaoberal   ďalšími   návrhmi   sťažovateľky,   keďže   tieto   sú   viazané   navyhovenie sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2015