znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 103/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky na   neverejnom   zasadnutí   19.   februára   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   Slovenskej   sporiteľne,   a. s.,   Tomášikova   48,   Bratislava, zastúpenej   spoločnosťou   JUDr.   Roman   Kvasnica,   s. r. o.,   Advokátska   kancelária, Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Roman Kvasnica, vo veciach namietaných porušení jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkami Krajského súdu v   Bratislave   č. k.   2 Co   420/2013-101   z 30.   októbra   2013,   č.   k.   3 Co   562/2013-98 z 24. októbra 2013, č. k. 2 Co 124/2011-270 z 23. októbra 2013 a č. k. 2 Co 285/2013-96 z 23. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   Slovenskej   sporiteľne,   a. s.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   97/2014, sp. zn. Rvp 113/2014, sp. zn. Rvp 140/2014 a sp. zn. Rvp 141/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 103/2014.

2. Sťažnosti Slovenskej sporiteľne, a. s.,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. januára 2014, 21. januára 2014 a 24. januára 2014 doručené štyri sťažnosti Slovenskej sporiteľne, a. s., Tomášikova   48,   Bratislava (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj „žalovaný“ alebo „odporca“), ktorými namieta porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len „dohovor“) rozsudkami Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej   len „krajský   súd“ alebo „odvolací súd“) č. k. 2 Co 420/2013-101 z 30. októbra 2013, č. k. 3 Co 562/2013-98 z 24. októbra 2013, č. k. 2 Co 124/2011-270 z 23. októbra 2013 a č. k. 2 Co 285/2013-96 z 23. októbra 2013.

Zo   sťažností   a z ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   v procesnom   postavení žalovanej   bola   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 11 C   228/2012-65 zo 14.   marca   2013   zaviazaná   zaplatiť   K.   K.,   sumu   4 040,28   € s príslušenstvom, rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 217/2012-64 zo 14. marca 2014 bola zaviazaná zaplatiť K. Z.,   sumu 5 330,88 € s príslušenstvom, rozsudkom okresného súdu č. k. 21 C 121/2010-174 z 22. februára 2011 bola zaviazaná zaplatiť H. V.,   sumu 586,70 € s príslušenstvom a rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 228/2012-67 z 15. marca 2013 bola zaviazaná zaplatiť E. O.,   sumu 6 355,55 € s príslušenstvom. Proti uvedeným prvostupňovým rozsudkom podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolania, na základe ktorých   ich   krajský   súd   napadnutými   rozsudkami   v častiach   týkajúcich   sa   povinností zaplatiť žalobkyniam príslušné sumy ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   odvolací   súd   sa   v   napadnutých   rozsudkoch   v rozpore so zákonom   nevysporiadal   s jej argumentáciou, ktorá mala podľa   nej pre vec podstatný význam. Konkrétne   ide   najmä o argumentáciu   odôvodňujúcu „to,   že súčasťou   platných právnych predpisov je aj hmotno-právne ustanovenie § 27 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktoré sa vzťahuje na všetky právne vzťahy uzatvárané bankou, a nie je žiadnym právnym   predpisom   vylúčené   použitie   tohto   ustanovenia   na   právne   vzťahy   banky, a pretože toto ustanovenie zakazuje banke určité typy zmlúv uzatvárať, tak s použitím § 119 ods. 3   Zákona   č. 483/2001   Z. z.   o bankách,   veta   za bodkočiarkou,   nemôže   banka pokračovať   v plneniach   skôr   uzavretých   zmlúv   tohto   typu   (výslovne   je   táto   nepravá retroaktivita zákona stanovená v § 116 Zákona č. 483/2001 Z. z. zákona o bankách)“.

Poukazujúc na § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   č. 483/2001 Z. z.“), ktorý   ustanovuje   bankám   zákaz   uzatvárať   také   zmluvy,   z ktorých   nemajú   primerané protiplnenie (napr. zmluva o dôchodku),   stalo sa   podľa   sťažovateľky plnenie z takýchto skoršie uzatvorených zmlúv zákonom zakázané. Sťažovateľka uvádza, že to nespôsobuje spätnú neplatnosť uvedených   zmlúv, ale dodatočnú   nemožnosť plnenia, čo   sa   vzťahuje podľa   platnej   právnej   úpravy   aj   na   skôr   vzniknuté   právne   vzťahy   (§ 116   zákona č. 483/2001 Z. z.).

Ďalej   sťažovateľka   namieta   nevysporiadanie   sa   odvolacieho   súdu   s tou   jej argumentáciu,   podľa   ktorej   sa   na   vec „má   použiť   Zákon   č. 483/2001   Z. z.   o bankách, pretože   zákon   o bankách   upravuje   okrem   bankových   činností   aj   iné   činnosti   banky, upravuje celé postavenie banky, podľa § 1 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách tento zákon upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, s organizáciou, riadením, podnikaním a so zánikom   bánk   so   sídlom   na   území   Slovenskej   republiky   a niektoré   vzťahy   súvisiace s pôsobením zahraničných bánk na území Slovenskej republiky na účel regulácie a kontroly bánk,   pobočiek   zahraničných   bánk   a iných   subjektov   s cieľom   bezpečného   fungovania bankového systému. Skutočnosť, že aj v tejto veci ide o vzťahy súvisiace s organizáciou, riadením, resp. podnikaním žalovaného – banky so sídlom na území Slovenskej republiky (teda   vzťahy   vymenované   v ustanovení   § 1   zákona   o bankách),   je   preukázaná   v konaní vykonaným dôkazom, a to Štatútom Podporného dôchodkového fondu Slovenskej štátnej sporiteľne, ktorý bol účinný od 1.7.1993, v ktorého čl. I sa uvádza, že Podporný dôchodkový fond   Slovenskej   štátnej   sporiteľne   (SŠTSP)   slúži...   na   podporu   stabilizácie   pracovníkov SŠTSP. Teda ide pri tejto zmluve o dôchodku o úpravu vzťahu súvisiaceho s organizáciou, riadením, resp. podnikaním žalovaného – banky.“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   v danej   veci „ide   o zjavnú   arbitrárnosť a neodôvodnenosť“ napadnutých   odvolacích   rozsudkov   krajského   súdu   dodávajúc, že „ak súd   pri   odôvodňovaní   rozhodnutia   nepostupuje   spôsobom,   ktorý   záväzne   určuje § 157   ods. 2   O. s. p.,   dochádza   nielen   k tomu,   že   rozhodnutie   je   nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom   konania   posúdiť,   ako   súd   v ich   veci   vyložil   a aplikoval   príslušné   procesné predpisy   a akými   úvahami   sa   spravoval   pri   svojom   rozhodovaní   vo   veci   samej. Odôvodnenie   rozhodnutí   súdov   tvorí   v tomto   smere   súčasť   spravodlivého   procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

Za   postup nezlučiteľný so   zásadou   spravodlivosti   konania považuje sťažovateľka také postupy odvolacieho súdu, keď sa jeho rozhodnutia nezaoberajú „odvolaním brojacim práve proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa“. K porušeniam v petitoch sťažností   uvedených   práv   došlo   podľa   sťažovateľky   neodôvodnením   napadnutých rozsudkov v súlade s § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd meritórne rozhodol o porušení jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými rozsudkami krajského súdu, aby ich zrušil a veci vrátil krajskému súdu na ďalšie konania a aby uložil krajskému súdu povinnosť nahradiť sťažovateľke trovy konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa ustanovenia § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 112 ods. 1 OSP môže ústavný súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zo   všetkých   štyroch   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta na súvisiacom skutkovom a právnom základe porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru štyrmi potvrdzujúcimi rozsudkami krajského súdu ako súdu odvolacieho.

Súčasne   napokon   sťažovateľka   vo   všetkých   štyroch   sťažnostiach   navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej označených práv podľa ústavy a dohovoru, a žiada zrušenie namietaných rozsudkov krajského súdu.

Ústavný súd so zreteľom na právnu a skutkovú súvislosť všetkých štyroch sťažností, ako aj totožnosť účastníkov vo predmetných konaniach podľa čl. 127 ústavy rozhodol o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Predmetom   spojených   sťažností   sú   namietané   porušenia   základného   práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   napadnutými   rozsudkami,   ktorými   krajský   súd v odvolacích   konaniach   potvrdil   rozsudky   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa. Podstatou   sťažností   sú   námietky   nedostatočného   odôvodnenia   napadnutých   rozsudkov, v ktorých sa odvolací súd podľa sťažovateľky nevysporiadal s jej odvolacími námietkami súvisiacimi s právnym posúdením veci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z   uvedeného   dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. V súvislosti   s   námietkami   sťažovateľky   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ani súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   ide   spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03,   IV. ÚS 112/05,   III. ÚS 25/06,   IV. ÚS 301/09,   IV. ÚS 27/2010,   rovnako aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,   Annuaire,   č. 303-B).   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 618/2012, III. ÚS 104/2013), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa v odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudky okresného súdu, ktorými bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyniam peňažné plnenia s príslušenstvom. Okresný súd vykonal vo veciach dokazovanie zmluvami o poskytovaní plnenia (ďalej aj „zmluvy“) z Podporného   dôchodkového   fondu   Slovenskej   sporiteľne,   a. s.   (ďalej   len   „podporný dôchodkový   fond“),   návrhmi   dohôd   o ukončení   zmlúv,   výpoveďami   zo   zmlúv,   ako   aj štatútom podporného dôchodkového fondu v znení jeho dodatkov.

V okolnostiach   prípadov   sťažovateľky   ide   o   problém   právneho   posúdenia   veci [výklad a aplikácia § 842 a § 582 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“)] v súvislosti s ukončením zmlúv o dôchodku.

Podľa   § 842   Občianskeho   zákonníka   zmluvou   o   dôchodku   sa   zakladá   niekomu na doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého dôchodku.

Podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob   jej   výpovede,   možno   zmluvu   vypovedať   v   lehote   troch   mesiacov   ku   koncu kalendárneho štvrťroka.

Predmetom   zmlúv,   ktoré   uzatvorili   žalobkyne   ako   príjemkyne   a sťažovateľka ako povinná,   bolo   doživotné   plnenie   žalobkyniam   z uplatneného   nároku   na   plnenie z podporného dôchodkového fondu podľa štatútu fondu v príslušných sumách k 15. dňu každého mesiaca až do dožitia žalobkýň na základe skutočností uvedených v žiadostiach o plnenie,   ktoré   sú   neoddeliteľnými   súčasťami   zmlúv.   Po   splnení   podmienok   uplatnili žalobkyne proti sťažovateľke nárok na plnenie z podporného dôchodkového fondu.

Okresný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   na   základe   predmetných   zmlúv   spočiatku žalobkyniam   plnila,   následne   im   doručila   bez   uvedenia   dôvodu   s poukazom   na   § 582 Občianskeho zákonníka výpovede zmlúv, ktoré žalobkyne považovali za neplatné tvrdiac, že zmluvy boli viazané na objektívnu konkrétnu právnu skutočnosť, ktorá nastane ex post, a to   dožitie.   Z toho   žalobkyne   vyvodzovali,   že   zmluvy   boli   uzatvorené   na   dobu   určitú a nebolo   ich   možné   vypovedať   v zmysle   § 582   Občianskeho   zákonníka.   Vzhľadom   na uvedené tvrdili, že zmluvy sú platné a účinné, a domáhali sa plnenia z nich.

Z prvostupňových   rozsudkov   vyplýva,   že   sťažovateľka   žiadala   žaloby   zamietnuť aj s poukazom   na   § 27   ods. 8   zákona   č. 483/2001   Z. z.,   podľa   ktorého   banky   nesmú uzatvárať   zmluvy   za   nápadne   nevýhodných   podmienok,   najmä   také   zmluvy,   ktoré   ich zaväzujú na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej   protihodnote,   pričom   za   takéto   zmluvy   označila   aj   zmluvy   uzavreté so žalobkyňami.

Na   základe   vykonaného   dokazovania   považoval   okresný   súd   za   preukázané, že sťažovateľka   so   žalobkyňami   uzavreli   podľa   § 842   Občianskeho   zákonníka   zmluvu o poskytovaní   plnenia   z   podporného   dôchodkového   fondu,   ktorej   predmetom   bolo doživotné plnenie sťažovateľkou ako povinnou v prospech žalobkýň ako príjemcov v sume uvedenej   v predmetných   zmluvách,   a to mesačne. Sťažovateľka   po   istom   čase   uplatnila proti   žalobkyniam   výpoveď   z   predmetných   zmlúv,   lebo   podľa   jej   názoru   zmluva   bola uzavretá   na dobu   neurčitú.   Okresný   súd v rozsudkoch   č.   k.   11   C   217/2012-64 zo 14. marca 2013 a č. k. 11 C 228/2012-65 zo 14. marca 2013 s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i ústavného súdu ustálil, že „zmluva o dôchodku upravená v ustanovení § 842 a nasl. Občianskeho zákonníka je zmluvou, z povahy ktorej vyplýva, že je uzavretá na určenú dobu neurčitého trvania, alebo na doživotne“.

Ďalej   podľa   názoru   okresného   súdu   formulovaného   v predmetných   rozsudkoch výpovede   z uvedených   zmlúv   neboli   platné,   pretože   podmienka   podľa   §   575   ods.   1 Občianskeho   zákonníka   (nemožnosť   plnenia)   nebola   splnená.   Ustanovenie   zákona č. 483/2001   Z. z.,   ktorým   sťažovateľka   argumentovala   (§   27   ods.   8),   podľa   názoru okresného   súdu   nebolo   aplikovateľné,   pretože „je   všeobecným   ustanovením   vo   vzťahu banka a jej klienti, avšak v prejednávanom prípade súd posudzuje vzťah odporcu ako banky a jej   bývalého   zamestnanca,   nie   klienta   banky,   pričom   tento   vzťah   môže   byť   rámcovo upravený Občianskym zákonníkom, prípadne iným právnym predpisom. Ustanovenie § 27 je zaradené   v zákone   o bankách   v časti   označenej   ako   požiadavky   na podnikanie   banky a pobočky zahraničnej banky, aj z tohto zaradenia je zjavné, že sa nevzťahuje na vzťahy upravené zmluvou o dôchodku.“.

Aj v rozsudku č. k. 21 C 121/2010-174 z 22. februára 2011 a obdobne v rozsudku č. k. 12 C 228/2012-67 z 15. marca 2013 okresný súd konštatoval, že spornou zmluvou „sa v prospech navrhovateľky založilo právo na vyplácanie dôchodku doživotne, t. j. na dobu určenú neurčitého trvania, kedy je presne určený okamih začiatku vyplácania dôchodku a okamih   ukončenia   právneho   vzťahu,   a to   smrťou,   ktorá   skutočnosť   nie   je   závislá od ľudskej vôle. Už charakter predmetného právneho vzťahu... svedčí tomu, že takýto typ zmluvy nie je možné dohodnúť na čas určitý, ale buď doživotne,... alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania špecifikovaného určitým časovým úsekom...“. Navyše, v rozsudku č. k. 12 C 228/2012-67 z 15. marca 2013 okresný súd taktiež uviedol, že sťažovateľkina námietka   nemožnosti   plnenia   z predmetnej   zmluvy   podľa   §   575   ods.   1   Občianskeho zákonníka je nedôvodná, pretože „ust. § 27 ods. 8 Zák. o bankách sa i podľa názoru súdu netýka vzťahov upravených Zmluvou, t. j. interných vecí banky a zamestnanca, ale tento zákon upravuje vzťahy banky navonok, t. j. uzatváranie zmlúv s klientami, či inými bankami vzhľadom k predmetu činnosti“.

Sťažovateľka podala proti rozsudkom prvostupňového súdu odvolania, ktoré krajský súd ako súd odvolací na pojednávaní prerokoval, a keď   dospel k záveru, že odvolaniami napadnuté   prvostupňové   rozsudky   sú   vo   veci   samej   (t. j.   v častiach,   ktorými boli sťažovateľke   uložené   povinnosti   zaplatiť   žalobkyniam   plnenia   vyplývajúce   zo zmlúv z podporného dôchodkového fondu) vecne správne, vzhľadom na to ich podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutých   rozsudkov   č. k.   2   Co   124/2011-270 z 23. októbra   2013   a č. k.   2   Co   285/2013-96   z 23.   októbra   2013   uviedol,   že   by   bolo „v rozpore so zmyslom a účelom zmluvy o dôchodku podľa § 842 Občianskeho zákonníka (lex   specialis),   keď   istota   poskytovania   dôchodku   oprávnenej   osobe   by   bola   narušená možnosťou   povinnej   osoby   kedykoľvek   zmluvný   vzťah   ukončiť   podľa   všeobecných ustanovení   zákona...   Na   vec   nemožno   aplikovať   zákon   č. 483/2001   Z.   z.   už   len   z toho dôvodu, že zmluva o dôchodku bola uzavretá pred jeho účinnosťou... Okrem toho,... zmluva o dôchodku nie je výsledkom bankovej činnosti banky..., ale je výsledkom oprávnení banky ako   zamestnávateľa   vo   vzťahu   k jeho   súčasným,   bývalým,   zamestnancom.   Nemožnosť plnenia,   na   ktorú   sa   odporca   odvoláva   s poukazom   na ustanovenie   §   575   ods.   1 Občianskeho   zákonníka,   nezakladá   skutočnosť,   že   neskorší   zákon   zakazuje   banke pokračovať v činnosti, ktorá bola zmluvne dohodnutá skôr pred jej účinnosťou.“.

V rozsudku č. k. 3 Co 562/2013-98 z 24. októbra 2013 zas krajský súd vo vzťahu k povahe zmluvy o dôchodku zdôraznil, že „právo na vyplácanie dôchodku je síce časovo určené,   ale   nie   je   obmedzené   určitým   vopred   a konkrétne   vymedzeným   časom   trvania, preto môže ísť o právo na poskytovanie dôchodku doživotne, ale na inak obmedzený čas neurčitého   trvania...   Skutočnosť,   že takto   určená   doba   má   neurčité   trvanie,   je   logická, keďže nie je možné v čase uzatvorenia zmluvy dopredu vedieť, kedy poberateľ dôchodku zomrie...   Vymedzenie   doby   trvania   zmluvného   vzťahu   k udalosti,   o ktorej   je   isté, že v budúcnosti nastane (ako v prípade smrti), nie je však možné považovať za neurčité a nezakladá zmluvný vzťah na dobu neurčitú, je z neho zrejmé, že je určený začiatok trvania tohto zmluvného vzťahu ako aj jeho koniec (ohraničený smrťou, a zrejmé nie je len to, kedy k nemu dôjde. Zo žiadneho pozitívneho práva totiž nemožno vyvodiť, že by dojednanie právneho pomeru na dobu určitú muselo byť vymedzené konkrétne uvedeným dátumom, alebo   dokonca   presnejším   časovým   určením.“.   Krajský   súd   tiež   uviedol,   že „žalovaný neuzatváral zmluvu so žalobkyňou ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti; nešlo   o vzťah   banky   s klientom,   ale   zo   strany   žalovaného   išlo   o zabezpečenie   sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku...“.

V rozsudku   č. k.   2   Co   420/2013-101   z 30.   októbra   2013   krajský   súd   dôvodil, že „určitá doba trvania práva na dôchodok (na doživotie) zakladá zákonom určenú dobu (určitú) trvania zmluvy... Pokiaľ totiž zanikne právo na plnenie (na platenie dôchodku) uplynutím určenej doby (doživotne, alebo inak určenej doby neurčitého trvania), dochádza tým aj k zániku záväzku ako takého podľa § 578 Občianskeho zákonníka a tým dochádza aj k zániku   zmluvy,   ako   právneho   dôvodu   vzniku   práva   na   dôchodok;   trvanie   práva na dôchodok a povinnosti dôchodok vyplácať, ktoré sú obsahom zmluvy o dôchodku, sú tak totožné   s trvaním   zmluvy   o dôchodku;   dočasnosť   právneho   vzťahu   založeného   zmluvou o dôchodku tu vyplýva už zo samotnej povahy zmluvy a zo zákonnej dikcie o tom, že zakladá právo na vyplácanie dôchodku po určenú dobu neurčitého trvania a uplynutím doby zaniká celý   záväzkovoprávny   vzťah;   nemôže   dôjsť   k takej   situácii,   že   právo   na   vyplácanie dôchodku zanikne a zmluva (právny titul) bude trvať ďalej, nakoľko v takom prípade by už nešlo o záväzkový vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie od dlžníka a tomu vzniká povinnosť splniť záväzok (§ 488 Občianskeho zákonníka), a teda záväzok by zostal bez obsahu (predmetu) v zmysle § 497 Občianskeho zákonníka.“.

Ústavný   súd   sa   s   poukazom   na   obsah   citovaných   odôvodnení   prvostupňových rozsudkov   v spojení   s   rozsudkami krajského   súdu   nestotožňuje s tvrdením   sťažovateľky o nedostatočnom   odôvodnení   napadnutých   rozsudkov.   Krajský   súd   síce náležite a zrozumiteľne   odpovedal   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka v odvolaniach nastolila, a nevyhol sa ani ťažiskovým   odvolacím   argumentom   sťažovateľky   majúcim   pre   veci   podstatný   význam. Odôvodnenia jeho rozhodnutí obsahujú dostatok skutkových argumentov a ich právnych posúdení,   tieto   skutkové   a právne   závery   nie sú   v logickom   rozpore   a neavizujú   zjavné omyly v aplikácii procesných a hmotnoprávnych predpisov. Vzhľadom na to ústavný súd považuje   napadnuté   rozsudky   za   ústavne   udržateľné,   spĺňajúce   hlavné   požiadavky vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva   na spravodlivý   proces vo vzťahu k odôvodneniam súdnych rozhodnutí.

Neakceptovanie   námietky   sťažovateľky   o   nedostatku   odôvodnenia   napadnutých rozsudkov vo vzťahu k aplikácii ňou uvádzaných ustanovení zákona č. 483/2001 Z. z. je založené   na   stotožnení   sa   krajského   súdu   so   súdom   prvého   stupňa   na   tom, že na prerokúvané veci sa uvedený zákon nevzťahuje, resp. aj keby sa vzťahoval, nebolo by možné   z dôvodov   ozrejmených   v   napadnutých   rozsudkoch   kvalifikovať   plnenia z podporného   dôchodkového   fondu   ako   činnosti,   ktoré   by   boli   v rozpore   s predmetným zákonom.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnení rozsudkov krajského súdu (v spojení   s dôvodmi   rozsudkov   okresného   súdu)   dospel   k   názoru,   že   zo   záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa kľúčového právneho problému spočívajúceho v hľadaní ústavne   akceptovateľnej   odpovede   na   otázku,   či   zmluva   o   dôchodku   podľa   § 842 Občianskeho zákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak určenú   dobu   neurčitého   trvania)   je   zmluvou   na   dobu   určitú   alebo   neurčitú,   nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia dotknutých ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (v tomto prípade Občianskeho zákonníka), ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Dôvody napadnutých rozsudkov, ktoré viedli odvolací súd k rovnakému právnemu záveru,   ku   ktorému   dospel   aj   súd   prvého   stupňa,   že   zmluvy   o dôchodku   uzatvorené medzi sťažovateľkou   a žalobkyňami   sú   zmluvami   uzatvorenými   na   dobu   určitú, a to doživotne,   pričom   vymedzením povinností plniť doživotne zmluvné strany prejavili vôľu byť takýmito zmluvami viazané až do smrti osôb oprávnených na prijatie dôchodku, preto   samotná   vôľa   sťažovateľky   ukončiť   jednostranne   (výpoveďou)   svoj   záväzok   je vzhľadom na charakter zmlúv nepostačujúca, v dôsledku čoho sú takéto výpovede neplatné pre rozpor so zákonom, nemôžu podľa názoru ústavného súdu viesť k záveru o ústavnej neakceptovateľnosti   napadnutých   rozsudkov   krajského   súdu,   čo   by   zároveň   zakladalo dôvod na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd rozhodol vo veciach sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, avšak obsahom základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na prijatie takého rozhodnutia, ktoré by muselo konvenovať názorom a požiadavkám sťažovateľky. Nezávislé súdne rozhodovanie občianskoprávnych sporov vyúsťuje takmer bezvýnimočne do takého verdiktu, že jeden z účastníkov konania nie je procesne úspešný (m. m. IV. ÚS 320/2012, II. ÚS 180/2013).

Ústavný súd dodáva, že k tejto právnej otázke už vyslovil právny názor vo viacerých svojich rozhodnutiach (okrem nálezu sp. zn. II. ÚS 26/2012 z 25. apríla 2012, napr. tiež v uznesení sp. zn. IV. ÚS 550/2012 zo 7. novembra 2012 a uznesení sp. zn. II. ÚS 505/2012 z 13. novembra 2012) s tým, že v zmysle jeho právneho názoru by bolo v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej   osobe   bola   (v   takýchto   prípadoch)   narušená   možnosťou   povinnej   osoby kedykoľvek takýto zmluvný vzťah ukončiť. V takýchto veciach je preto vylúčené tento zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že ak všeobecný súd   reagoval   na   procesné   úkony   účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a ústavne akceptovateľným   spôsobom   v súlade   s platným   procesným   poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 329/04).

S   odvolaním   sa   na   uvedené   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutými   rozsudkami   krajského   súdu   a   namietanými   porušeniami   označených   práv (čl. 46   ods. 1   ústavy   a čl. 6   ods. 1   dohovoru),   a   preto   sťažnosti   sťažovateľky   odmietol pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažností   bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v jej sťažnostných petitoch.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014