znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 103/2013-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2013 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K. s. r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. V.,   K.,   vo   veci   namietaného porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C/199/2000 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   K.   s.   r.   o.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C/199/2000   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   27   C/199/2000 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti K. s. r. o.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice II   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti K. s. r. o. trovy konania v sume 331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet jej   právneho   zástupcu   JUDr.   M.   V.,   K.,   do dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 103/2013-11   z   19.   februára   2013   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   obchodnej spoločnosti   K.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C/199/2000.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 13. marca 2013 k priebehu konania okrem iného uviedol:

«- skutková a právna zložitosť sporu:

- konanie možno hodnotiť ako skutkovo náročné s ohľadom na samotný predmet sporu,   o   čom   svedčí   i   obsiahlosť   zápisníc   z   viacerých   pojednávaní,   nutnosť   vypočutia viacerých   svedkov   i   nariadenia   opakovaného   znaleckého   dokazovania   a   vyžiadania odborného vyjadrenia.

-uvedenie všetkých procesných úkonov vo veci až doposiaľ:

- žaloba o zaplatenie 1.478.528,60 Sk bola podaná Š. dňa 22. 3. 2000.

- dňa 22. 11. 2000 bol žalobca vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za návrh.

- dňa 30. 11. 2000 zobral žalobca návrh čiastočne späť a dňa 5. 12. 2000 zaplatil súdny poplatok...

-dňa   27.   3.   2001   žalovaní   oznámili,   že   medzi   účastníkmi   prebiehajú   jednania za účelom mimosúdnej dohody.

- dňa 14. 5. 2001 bolo určené pojednávanie na deň 28.   6.   2001; pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na deň 25. 10. 2001.

- dňa 9. 10. 2001 predložili žalovaní návrh na prerušenie konania.

- na   pojednávaní,   konanom   dňa   25.   10.   2001,   bolo   konanie   prerušené do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Košice -okolie pod sp. zn. 11 C 348/2001.

- dňa 11. 12. 2001 oznámil právny zástupca žalobcu, že dôvody prerušenia konania pominuli, keďže došlo k späťvzatiu žaloby vo veci, ktorá bola dôvodom prerušenia konania.

- dňa 5. 2. 2002 bolo vytýčené pojednávanie na deň 21. 3. 2002.

- pojednávanie z uvedeného dňa bolo odročené na neurčito z dôvodu, že uznesenie o zastavení konania doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť.

- dňa 27. 9. 2002 bol Okresný súd Košice - okolie požiadaný o zapožičanie spisu sp. zn. 11 C 348/2001, kde bolo konanie zastavené.

-   dňa   17.   1.   2003   oznámil   právny   zástupca   žalobcu,   že   v   dôsledku   postúpenia pohľadávok žalobca stratil v konaní aktívnu legitimáciu.

-   uznesením   zo   dňa   4.   2.   2004   bolo   rozhodnuté   o   vystúpení   pôvodného   žalobcu z konania a vstupe sťažovateľa do predmetného konania a o povinnosti pôvodného žalobcu nahradiť žalovaným trovy konania.

-   proti   výroku   o   povinnosti   zaplatiť   trovy   konania   sa   žalobca   dňa   23.   2.   2004 odvolal.

- v dôsledku podaného odvolania bol spis dňa 5. 3. 2004 predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 28. 7. 2004, kedy bolo uznesenie vo výroku o trovách konania zrušené...

- dňa 25. 8. 2004 bolo uznesenie odvolacieho súdu doručené účastníkom konania a právny zástupca žalovaných bol vyzvaný na predloženie stanoviska, ktoré súdu doručil dňa 4. 10. 2004.

- dňa 8. 12. 2004 bol určený termín pojednávania na deň 28. 1. 2005.

- ďalšie pojednávania sa uskutočnili v dňoch 30. 3. 2005, 27. 5. 2005, 12. 10. 2005 a 8.   2.   2006.   Posledné   z   uvedených   pojednávaní   bolo   odročené   na   neurčito,   pričom právnym   zástupcom   účastníkov   boli   uložené   povinnosti.   Svoje   stanoviská   doručili   súdu v dňoch 13. 2. 2006, 8. 3. 2006 a 4. 4. 2006.

- dňa 10. 4. 2006 bolo určené pojednávanie na deň 5. 10. 2006.

- na základe žiadosti právneho zástupcu žalovaných bolo pojednávanie odročené na 30.   11.   2006.   Pojednávanie   sa   uskutočnilo   a   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom nariadenia znaleckého dokazovania.

- znalecké dokazovanie bolo nariadené uznesením zo dňa 12. 3. 2007.

- dňa 15. 5. 2007 bol spis odoslaný ustanovenému znalcovi, ktorému bola stanovená lehota na vypracovanie posudku 60 dní.

- dňa 18. 7. 2007 požiadal ustanovený znalec o predĺženie lehoty na spracovanie posudku do 30. 10. 2007.

- ďalšou žiadosťou zo dňa 15. 11. 2007 požiadal ustanovený znalec o predĺženie lehoty na podanie posudku do 28. 2. 2008 z dôvodu veľkého množstva spracovávaných posudkov.

- dňa 19. 3. 2008 bol ustanovený znalec vyzvaný na predloženie znaleckého posudku a oznámenie dôvodu, pre ktorý posudok doposiaľ nebol predložený súdu.

- znalecký posudok bol súdu doručený 28. 3. 2008.

- uznesením zo dňa 3. 4. 2008 bolo rozhodnuté o znalečnom a dňa 15. 4. 2008 bol posudok doručený na zaujatie stanoviska k nemu účastníkom konania.

- dňa 23. 4. 2008 sa žalovaní odvolali proti výroku uznesenia, ktorým bola určená výška znalečného a dňa 25. 4. 2008 predložili vyjadrenie k posudku.

-   právny   zástupca   sťažovateľa   požiadal   dňa   12.   5.   2008   o   predĺženie   lehoty na vyjadrenie sa k znaleckému posudku do konca mája 2008. Toto vyjadrenie doručil súdu až 11. 7. 2008.

- dňa 16. 6. 2008 bolo určené pojednávanie na deň 4. 9. 2008.

- na základe žiadosti právneho zástupcu žalovaných bolo pojednávanie odročené na deň 23. 10. 2008.

- pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na 15. 1. 2009.

- na pojednávaní, konanom dňa 15. 1. 2009, bolo vo veci rozhodnuté tak, že konanie v časti o zaplatenie 5.057,96 eur bolo zastavené a v prevyšujúcej časti o 44.020,21 eur bola žaloba zamietnutá.

- dňa 18. 3. 2009 podal sťažovateľ proti rozsudku odvolanie.

- dňa 26. 3. 2009 bolo odvolanie sťažovateľa doručené na vyjadrenie právnemu zástupcovi   žalovaných   a   sťažovateľ   bol   vyzvaný   na   zaplatenie   súdneho   poplatku za odvolanie.

- dňa 24. 4. 2009 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 9. 9. 2009, kedy bol vrátený s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok okrem výroku o zastavení konania zrušený a v rozsahu zrušenia vec vrátená na ďalšie konanie.

- po doručení rozhodnutia odvolacieho súdu bol dňa 22.   9.   2009 určený termín pojednávania na deň 12. 11. 2009.

- pojednávanie bolo odročené na 21. 1. 2010.

- ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 11. 3. 2010 a bolo odročené na neurčito s tým, že právnym zástupcom účastníkov konania bolo uložené v lehote 15 dní predložiť otázky pre znalca s tým, že následne bude vo veci nariadené doplnenie znaleckého dokazovania.

- uznesením zo dňa 12. 10. 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 11. 11. 2010, bol v konaní ustanovený ďalší znalec.

- dňa 14. 3. 2011 bol ustanoveným znalcom predložený znalecký posudok.

- uznesením zo dňa 29. 3. 2011 bolo rozhodnuté o znalečnom a právnym zástupcom účastníkov konania bol zaslaný znalecký posudok na vyjadrenie v lehote 15 dní.

- dňa 18. 4. 2011 podali žalovaní odvolanie proti výroku uznesenia o určení výšky znalečného.

- dňa 29. 4. 2011 doručili právni zástupcovia účastníkov konania svoje vyjadrenia k znaleckému posudku.

- v dôsledku podaného odvolania žalovaných bol spis dňa 25. 5. 2011 predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 11. 11. 2011, kedy bol tunajšiemu súdu vrátený s uznesením, ktorým bolo uznesenie tunajšieho súdu vo výroku o určení znalečného zmenené.

-   uznesením   zo   dňa   31.   1.   2012   bola   znalcovi   uložená   povinnosť   vrátiť   časť vyplateného preddavku na účet tunajšieho súdu.

- dňa 15. 3. 2012 bolo určené pojednávanie na deň 26. 4. 2012.

-   ďalšie   pojednávania   boli   určené   na   dni   14.   6.   2012,   6.   9.   2012,   8.   11.   2012 a 13. 12. 2012. Posledné z uvedených pojednávaní bolo odročené na neurčito.

-   dňa   26.   2.   2013   bola   Technická   univerzita   v   Košiciach   ako   znalecký   ústav požiadaná o odborné vyjadrenie.

- prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku: konanie bolo prerušené uznesením zo dňa 25. 10. 2001 (zápisnica z pojednávania z uvedeného dňa - č. l. 87 spisu).

- prieťahy, ktoré podľa názoru súdu spôsobila sťažovateľka: ojedinelý   prieťah   spôsobený   oneskoreným   podaním   vyjadrenia   k   znaleckému posudku, ktorý nebol predložený ani v avizovanej lehote do konca mesiaca máj 2008 (č. l. 484), ale až 11. 7. 2008 (č. l. 488).

- prieťahy, ktoré boli spôsobené súdom:

- i keď celková dĺžka konania je od zaplatenia súdneho poplatku viac ako 12 rokov, v konaní sa vyskytlo jediné dlhodobejšie obdobie úplnej nečinnosti súdu, a to od 17. 1. 2003 do 4. 2. 2004. Je však nutné konštatovať, že v uvedenom období ešte sťažovateľ nebol účastníkom   predmetného   konania   (uznesenie   na   č.   l.   106);   teda   v   uvedenom   období sa nemohol   ocitnúť   v   žiadnej   právnej   neistote   v   súvislosti   s   uvedeným   sporom.   Dlhšie časové obdobie trvalo i vypracovanie znaleckého posudku, ktorý bol v konaní nevyhnutný ako dôkazný prostriedok, pričom ustanovený znalec opakovane požiadal o predĺženie lehoty na jeho vyhotovenie.

- záver, či zistené prieťahy sú zbytočnými prieťahmi;

- ak ústavný súd dospeje k záveru, že v konaní zo strany súdu k prieťahom došlo, posúdenie ich zbytočnosti ponechávam na jeho zvážení.

- iné okolnosti, ktoré majú vplyv na prieťahy v konaní, okrem otázok zaťaženosti sudcov a organizácie práce:

- v úvode vyjadrenia uvádzaná skutková obtiažnosť sporu; je však nutné konštatovať i zmenu   v   osobe   zákonného   sudcu,   ktorý   sa   musel   so   všetkými   prevzatými   spismi oboznamovať   postupne.   Obdobia,   keď   sa   spis   nachádzal na odvolacom Krajskom súde v Košiciach, nie som oprávnená posudzovať.»

Úkony, ktoré sú uvedené vo vyjadrení predsedu okresného súdu, zistil aj ústavný súd z predloženého spisu okresného súdu a vyjadrení účastníkov.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde”)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj obsahom súdneho spisu okresného súdu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov.   Zároveň   namietala   aj   porušenie   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   podľa   ktorého   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Ústavný súd si pri   výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1.   Predmetom   konania   je   nárok   na   zaplatenie   peňažnej   sumy   s   príslušenstvom (na základe vystavenej faktúry) za dodávku stavebných prác vykonaných na základe zmluvy o dielo. Vec nemožno hodnotiť ako právne zložitú. Ide o problematiku, ktorá je upravená predovšetkým   príslušnými   ustanoveniami   Obchodného   zákonníka   a   Občianskeho zákonníka, ktorých aplikácia je ustálená aj v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov (napr. obdobne IV. ÚS 239/03, IV. ÚS 265/04 a IV. ÚS 386/04). Pri hodnotení skutkovej zložitosti sa ústavný súd stotožnil s tvrdením okresného súdu, že ide o zložitejšiu vec, pretože počas konania bolo potrebné vykonať najmä znalecké dokazovanie. Ústavný súd   pri   hodnotení   tohto   kritéria   postupoval   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (IV. ÚS 189/05, III. ÚS 93/09, III. ÚS 301/09) a konštatuje, že žiadna skutková zložitosť nemôže ospravedlniť doterajšiu dobu konania (13 rokov).

2. Pokiaľ ide o hodnotenie správania sťažovateľky v konaní pred okresným súdom, ústavný   súd   zobral   na   vedomie   vyjadrenie   okresného   súdu,   že   samotná   sťažovateľka čiastočne   prispela   k   zbytočným   prieťahom   tým,   že   napriek   tomu,   že   právny   zástupca sťažovateľky 12. mája 2008   požiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k znaleckému posudku do 31. mája   2008 (12. apríla 2008 bol znalecký posudok doručený účastníkom na zaujatie stanoviska), vyjadrenie predložil až 11. júla 2008.

Okrem toho sťažovateľke možno pričítať na ťarchu to, že napriek tomu, že bola právne zastúpená advokátom, nepodala v priebehu tohto zdĺhavého konania sťažnosť na prieťahy v   konaní predsedovi   okresného súdu   [od   februára 2004,   keď   bolo rozhodnuté o vystúpení pôvodného žalobcu z konania a jej vstupe do konania, až do podania sťažnosti ústavnému   súdu   (február   2013)],   o   svoju   vec   sa   riadne   nezaujímala,   teda   neriadila   sa zásadou vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje práva), z ktorej okrem iného vyplýva priama   závislosť   ochrany   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   konania   od   ich súčinnosti, čo ústavný súd spolu s uvedenými okolnosťami zohľadnil aj pri určení výšky finančného   zadosťučinenia   (obdobne   IV.   ÚS   10/05,   III.   ÚS   336/07,   III.   ÚS   382/08 a III. ÚS 254/09).

Ústavný   súd   pri   hodnotení   tohto   kritéria   vzal   do   úvahy čiastočne   aj   skutočnosť, že sťažovateľka sa stala účastníčkou konania v skutočnosti až v roku 2004 po postúpení pohľadávky od predchádzajúceho žalobcu, preto stav jej právnej neistoty nemohol trvať už od roku 2000, ako to dôvodila v žiadosti o priznanie finančného zadosťučinenia.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd opierajúc sa o svoju konštantnú judikatúru zastáva názor, že napadnuté konanie,   ktoré   nebolo   právoplatne   skončené   ani   po   13 rokoch   od   jeho   začatia,   nie   je potrebné osobitne vyhodnocovať a hodnotiť jednotlivé procesné úkony vykonané okresným súdom v jeho doterajšom priebehu. V okolnostiach danej veci už samotná dĺžka konania je z ústavnoprávneho   hľadiska   neakceptovateľná   a ničím   neospravedlniteľná   a nepochybne signalizuje, že v napadnutom konaní dosiaľ nedošlo k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ktorým   je odstránenie   právnej   neistoty účastníkov   konania   (m.   m.   II.   ÚS   217/06,   IV. ÚS   280/2011,   III.   ÚS   129/2012, III. ÚS 269/2012).

K tomu ústavný súd už len poznamenáva, že okresnému súdu možno vytknúť to, že počas celého doterajšieho konania konal   neefektívne a nesústredene. Svedčí o tom to, že nadriadený súd jeho rozsudok z 15. januára 2009 v časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav) a tiež znalecké dokazovanie zatiaľ neprispelo k rozhodnutiu vo veci samej, keďže stále nie je skončené a trvá viac ako šesť rokov už od 30. novembra 2006 (okresný súd ešte 26. februára 2013 žiadal znalecký ústav o odborné vyjadrenie k znaleckému posudku); ( m. m. IV. ÚS 239/03, IV. ÚS 265/04, III. ÚS 543/2011).

Pri posudzovaní sťažnosti sa   ústavný súd vysporiadal aj s vyjadrením okresného súdu, ktorý prípadné prieťahy v konaní odôvodnil „zaťaženosťou sudcov, zmenou sudcu a organizáciou   práce“ tak,   že   vyjadrenie   okresného   súdu   v   tomto   smere   neakceptoval, pretože   už   viackrát   uviedol   (napr.   I.   ÚS   141/03,   II. ÚS 153/06,   III.   ÚS   269/2012),   že nadmerné množstvo vecí (vysoký nápad), v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02). Okresný súd vo svojom   vyjadrení   neuviedol   žiadne   konkrétne   skutočnosti,   na   základe   ktorých   by   bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   občianske   súdne   konanie,   ktoré   bez   meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako to je v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia   vcelku   považovať za nezlučiteľné s imperatívom   ustanoveným v čl.   48 ods. 2   ústavy   i právom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (IV.   ÚS   260/04,   IV.   ÚS   173/05, III. ÚS 152/08, IV. ÚS 251/08, III. ÚS 383/2012).

Ústavný súd vzhľadom na tieto skutočnosti preto vyslovil, že doterajším postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   27   C/199/2000   došlo   k   zbytočným prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v záujme zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľky prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 27 C/199/2000 konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza účastník domáhajúci sa rozhodnutia súdu v jeho veci

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka požadovala za porušenie jej označeného základného práva finančné zadosťučinenie v sume 15 000 € (žiadosť odôvodňuje ujmou, ktorá jej vznikla v dôsledku zdĺhavého konania okresného súdu od roku 2000, a jej stavom právnej neistoty, pretože ani v súčasnosti nie je zrejmý výsledok tohto súdneho konania).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na dĺžku konania vedeného okresným súdom a zohľadňujúc správanie sťažovateľky a jej právneho predchodcu hodnotené v časti II bode 2 nálezu ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá predstavovala sumu 781 €.

Sťažovateľka žiadala o priznanie trov konania v sume 1 249,58 € (za dva úkony právnej služby po 512,85 €, dvakrát po 7,81 € režijný paušál a k tomu 20 % DPH).

Ústavný súd jej priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, nie však v požadovanej sume. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2013 predstavovala sumu iba 130,16 € a režijný paušál 7,81 € (teda nie ako uvádza sťažovateľka). K tomu je potrebné pripočítať 20 % DPH v sume 55,18 €, pretože advokát je jej platcom. Úhrada bola teda priznaná v celkovej sume 331,12 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2013