znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 103/2012-46

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   marca   2012 predbežne prerokoval sťažnosť N., B., zastúpenej V. B., právne zastúpenej spoločnosťou I., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. R. I., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 12 C 16/2000 z 25. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 420/2010 z 22. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára 2012 doručená sťažnosť N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 16/2000 z 25. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 420/2010 z 22. septembra 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa podala v roku 2000 žalobu o ochranu dobrého mena právnickej osoby. V tomto konaní sa na okresnom súde domáhala ochrany   pred   neoprávneným   zásahom   do   svojej   dobrej   povesti   ako   právnickej   osoby, ochrany   svojho   dobrého   mena,   ako   aj   ochrany   osobnosti   zriaďovateľa   a   likvidátora sťažovateľky akad. sochára V. B. (ďalej len „likvidátor“).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   na   39   stranách   podrobne   opisuje   priebeh   konania   pred všeobecnými súdmi, ktoré bolo už predmetom aj jej sťažnosti na ústavnom súde v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 211/08 a vyústilo do posledného rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 12 C 16/2000 z 25. júna 2010, ktorým jej žalobu zamietol.

Takisto opisuje a hodnotí jednotlivé svedecké výpovede a viaceré listinné dôkazy, ktoré   predložil   odporca   v konaní,   a   tieto   vo   svojom   vyjadrení   spochybňuje   ako nedôveryhodné. V súvislosti s tým poukazuje na nezákonnosť rozsudku okresného súdu sp.   zn.   12 C   16/2000   z   25.   júna   2010,   ktorý   opakovane   zamietol   predmetný   návrh sťažovateľky,   jeho   skutkové   a   právne   odôvodnenie,   s   ktorým   nesúhlasí,   a   nesúhlasí so závermi okresného súdu, že nie sú splnené podmienky na úspešné uplatňovanie práva na ochranu dobrej povesti a dobrého mena právnickej osoby v zmysle § 19b Občianskeho zákonníka.

Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu odvolanie, v ktorom žiadala zrušiť rozsudok okresného   súdu   pre   nesprávne   právne   posúdenie   veci   a   hodnotenie   skutkových   zistení s tým, aby bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Po   odvolaní   sťažovateľky   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   9   Co   420/2010 z 22. septembra 2011 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa sťažovateľky uvedenými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu   jej   označených   práv   podľa   ústavy,   dohovoru   a   dodatkového   protokolu. Sťažovateľka sa v tejto súvislosti opiera aj o názor ústavného súdu vyslovený v náleze sp. zn. II. ÚS 211/08 z 18. septembra 2008, ktorým vyslovil, že už predtým rozsudkom krajského súdu v tejto veci došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 9 Co 9/06 zo 6. decembra 2007 o zamietnutí žaloby sťažovateľky (odôvodnenie na s. 9 až s. 12). Tvrdí, že po vrátení veci všeobecné súdy nerešpektovali právny   názor   ústavného súdu,   po ktorom   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 9 Co 52/2010   z 30.   apríla   2009   rozsudok   okresného súdu   v časti   týkajúcej   sa   uloženia povinnosti   sa   ospravedlniť   Ministerstvu   školstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“) a zaplatenia peňažnej satisfakcie v sume 1,5 mil. Sk zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ňom bolo úlohou okresného súdu zistiť, či odporca vo svojom návrhu na   vyradenie   školy   zo   siete   škôl   uviedol   také   dôvody,   ktoré   poškodzujú   dobré   meno a povesť sťažovateľky.

V   ďalšom   konaní   na   okresnom   súde   sťažovateľka   doplnila   žalobu   a   uviedla,   že odporca 4 roky po podaní žaloby zaslal ministerstvu list, v ktorom znova neuviedol žiaden preukázaný zákonný dôvod na vyradenie školy podľa § 4 ods. 1 písm. b) „vyhl. č. 280/1998 Zb.“ (správne   má   byť   vyhláška   Ministerstva   školstva   a vedy   Slovenskej   republiky o vysokých   školách   č.   280/1994   Z.   z.,   pozn.),   ale   znova   uviedol   iba   nezákonné „pseudodôvody“, ktoré sú vo veci konania o vyradení a súčasnom zaradení školy absolútne irelevantné,   ale   hlavne   sú   nepravdivé   a   poškodzujúce   dobré   meno   sťažovateľky,   školy a likvidátora...

V inom doplnení tiež uviedla, že si odporca nesplnil svoje povinnosti vyplývajúce z „Metodického pokynu MF SR k uplatňovaniu § 6 ods. 3 zákona NR SR č. 303/1995 Z. z.“. Takisto   sťažovateľka   rozšírila   svoj   návrh „v   časti   uplatnenej   peňažnej   satisfakcie   na 235 000 Eur, v časti ospravedlnenia doplnila text ospravedlnenia voči Ministerstvu školstva tak,   že   sa   okrem   žiadosti   č.   PED-128/98   zo   dňa   02.   02.   1998,   ktorým   boli   uvedené zavádzajúce,   nepravdivé   a   nepodložené   skutočnosti,   s   ktorými   odporca   poškodil   dobré meno navrhovateľa, doplnil o lis odporcu č. OOČ-/642004 zo dňa 13. 2. 2004 a zobral späť návrh v časti posledného odseku ospravedlnenia, ktorou chcel určiť povinnosť odporcu vziať späť návrh č. PED-128/98“.

Na pojednávaní 20. januára 2010 sťažovateľka „konkretizovala výroky označené v liste Krajského školského úradu č. OOČ-/642004 zo dňa 13. 2. 2004, ktoré zasiahli do dobrej povesti... a poškodili dobré meno sťažovateľky“, a na tomto pojednávaní okresný súd „pripustil   zmenu   žalobného   návrhu   v   časti   týkajúcej   sa   uloženia   povinnosti   odporcovi písomne sa ospravedlniť ministerstvu a v časti o zaplatenie peňažnej satisfakcie...

Vo zvyšnej časti (vziať späť návrh č. PED-128/98) súd zmenu návrhu nepripustil.“.

Okrem   toho   sťažovateľka   podrobne   komentuje   skutkové   a   právne   závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 93/2008 z 31. augusta 2009 v konaní o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu (ministerstva), ktorým zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 S 24/2005 zo 17. januára 2008, z ktorých mali všeobecné súdy podľa nej vychádzať aj pri svojom rozhodovaní o jej návrhu proti odporcovi „Krajský školský úrad v B.“ (ďalej len „odporca“) na ochranu dobrej povesti a dobrého   mena   právnickej   osoby.   Tvrdí,   že   tieto   závery   okresný   súd   aj   krajský   súd nerešpektovali.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   ďalej   cituje   z   rozhodnutia   krajského   súdu   sp.   zn. 9 Co 420/2010 z 22. septembra 2011 a nálezu ústavného súdu   sp.   zn. II.   ÚS   211/08 z 18. septembra 2008 a domnieva sa, že všeobecné súdy rozhodli arbitrárne a v rozpore s platnými právnymi predpismi aj preto, že nebrali do úvahy všetky jej odvolacie námietky a nevysporiadali sa „so žiadnym z dôkazov predložených sťažovateľkou, ani so žiadnymi dôkazmi   podloženými   vyjadreniami   sťažovateľky,   k   tvrdeniam   žalovaného   krajského školského úradu a k nepravdivým tvrdeniam svedkov“.

Sťažovateľka   sa   na   základe   uvedeného   domnieva,   že „vydaným   rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, č. k. 12 C 16/2000-468, zo dňa 25. 6. 2010, ako aj rozsudkom Krajského   súdu   v   Bratislave,   č.   k.   9   Co   420/2010-568   zo   dňa   22.   9.   2011   došlo   k opakovanému porušeniu jej základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy... v spojení s Článkom   6   ods.   1   Dohovoru...,   keď   Okresný   súd   Bratislava   I   ako   aj   Krajský   súd   v Bratislave nepostupoval vo veci ústavne konformným spôsobom. Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v   znení   neskorších   predpisov,   uvedie   súd   v   odôvodnení   rozsudku   podstatný   obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých   dôkazov   vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo nevykonal ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.   Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   Okresný   súd   Bratislava   I   ako   aj   Krajský   súd   v Bratislave vo svojom rozhodnutí neuviedli dostatočné dôvody o ktoré sa ich rozhodnutia opierajú a zároveň sa odchýlili aj od nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/08-36....   konaním   Krajského   školského   úradu   bola   nielen   poškodená   dobrá   povesť sťažovateľky ako zriaďovateľky školy, ale aj vzhľadom na vznik právnej neistoty, ktorú u sťažovateľky opakovane (teraz už na štrnásty rok) predĺžilo, a vytvorilo tak prieťahy v konaní rozhodnutie Okresného súdu v Bratislave č. k. 12 C 16/2000-486 zo dňa 25. 6. 2010, ako   aj   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   9   Co   420/2010-568   zo   dňa   22.   9.   2011, Sťažovateľka žiada o primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy..., a to vo výške 5.000,- € (slovom: päť tisíc eur). Sťažovateľka sa domnieva, že čas a právnu neistotu   vytvorenú   prieťahmi,   nemožno   nahradiť   iba   tým,   že   Ústavný   súd...   zruší protiústavné rozhodnutie súdu, a aj po jeho prípadnom zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie, bude ďalej plynúť čas a právna neistota sťažovateľky.“.

Na základe uvedených dôvodov sa sťažovateľka domnieva, že v označenom konaní došlo aj k „porušeniu čl. 2 ods. 2... a zároveň že v označenom konaní došlo k porušeniu jej práva podľa Článku 1 Dodatkového protokolu...“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že „rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I. č. k. 12 C 16/2000-468 zo dňa 25. 6. 2010 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu   v   Bratislave   č.   k.   9   Co   420/2010-568   zo   dňa   22.   9.   2011,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť dňa 18. 11. 2011, je v rozpore s ustanovením článku 46 ods. 1 Ústavy... v spojení s Článkom 6 ods. 1 Dohovoru..., ako aj v rozpore s ustanovením Článku 2 ods. 2 Ústavy... v spojení s Článkom 1 Dodatkového protokolu..., a teda bolo porušené právo sťažovateľky na súdnu ochranu a inú právnu ochranu, právo na spravodlivé súdne konanie ako aj právo na ochranu svojho majetku.

...   zrušil   rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava   I   zo   dňa   25.   6.   2010,   č.   k. 12 C 16/2000-468 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 9. 2011, č. k. 9 Co 420/2010-568... a zároveň, aby v zmysle § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. vec vrátil na ďalšie konanie.

N. priznáva Ústavný súd... v zmysle čl. 127 ods. 3 Ústavy... primerané finančné zadosťučinenie   vo   výške   5.000,-EUR...   za   to,   že   Krajský   súd   v   Bratislave   opakovaným protiústavným   rozhodnutím   a   nerešpektovaním   Nálezu   Ústavného   súdu...   sp.   zn.   II.   ÚS 211/08-36 vytvoril prieťahy v konaní na ochranu dobrého mena a dobrej povesti právnickej osoby - N., čím opakovane predĺžil stav právnej neistoty...

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť N. trovy právneho zastúpenia vo výške 237,40 EUR... na účet jej právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 272/06, III. ÚS 284/08).

1.   Predmetom   časti   sťažnosti   sťažovateľky   je   porušenie   jej   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 420/2010 z 22. septembra 2011 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 12 C 16/2000 z 25. júna 2010.

Podstatou námietok sťažovateľky bolo jej tvrdenie, že krajský súd nebral do úvahy odvolacie   námietky   a   všeobecné   súdy   sa   nevysporiadali   so   žiadnym   z   predložených dôkazov, nevyjadrili sa k nepravdivým tvrdeniam svedkov a nedali odpovede na všetky otázky, ktoré v konaní nastolila. Tiež tvrdí, že krajský súd (ani okresný súd) nerešpektovali právny názor ústavného súdu vyslovený v náleze sp. zn. II. ÚS 211/08 z 18. septembra 2008, a domnieva sa, že rozhodli arbitrárne a v rozpore s platnými právnymi predpismi.

Ústavný súd konštatuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 230/08). V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Jeho úlohou nie je ani zaoberať sa údajnou nezákonnou právnou argumentáciou, ktorou bola odôvodňovaná opodstatnenosť sťažnosti, ale iba jej ústavnoprávnymi aspektmi.

Ústavný súd judikoval (napr. I. ÚS 67/06), že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Ak všeobecné súdy rešpektujú ústavné garancie (najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval (obdobne napr. III. ÚS 230/08).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 12 C 16/2000 z 25. júna 2010 zamietol návrh sťažovateľky na ochranu dobrej povesti a dobrého mena právnickej   osoby,   ktorým   sa   domáhala proti   odporcovi   uloženia   povinnosti   písomne   sa ospravedlniť ministerstvu a zaplatenia peňažnej satisfakcie v sume 1,5 mil. Sk.

Vo svojom rozhodnutí okresný súd na s. 1 až s. 12 uviedol skutkové okolnosti danej veci,   ktoré   vychádzali   najmä   z   listinných   dôkazov,   svedeckých   výpovedí,   procesných návrhov a vyjadrení predkladaných účastníkmi konania od roku 2000, a následne na s. 13 až s. 18 opierajúc sa o tieto skutkové zistenia a ustanovenie §19 b Občianskeho zákonníka dospel k právnemu záveru, že v danom prípade nedošlo k neoprávnenému zásahu do práv sťažovateľky,   a   preto   zamietol   aj   jej   návrh   na   uloženie   povinnosti   ospravedlniť   sa ministerstvu   a   na   zaplatenie „peňažnej   satisfakcie“.   Okresný   súd   pritom   vychádzal z právneho názoru krajského súdu, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie po zrušení časti jeho rozsudku sp. zn. 9 Co 9/06 zo 6. decembra 2007 ústavným súdom (jeho nálezom sp. zn. II. ÚS 211/08 z 18. septembra 2008). Ústavný súd navyše rozsudok krajského súdu v ostatnej   časti,   v   ktorej   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   12   C   16/00 z 8. novembra 2005 o zamietnutí návrhu sťažovateľky „na uloženie povinnosti odporcovi vziať späť od počiatku a zrušiť celý návrh na vyradenie S... a súčasné zaradenie S., B., č. PED - 128/1998 zo dňa 2. 2. 1998 ponechal nedotknutý“.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie 10. augusta 2010, v ktorom podrobne na 14 stranách poukázala na to, že okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože   nevykonal   navrhované   dôkazy,   ktoré   preukazujú   nezákonný   postup   odporcu, a takisto   vec   nesprávne   právne   posúdil   a   podľa   nej   okresný   súd   ignoroval   citované rozhodnutie ústavného súdu a tiež najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 93/2008 z 31. augusta 2009 v konaní o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu (ministerstva), ktorým zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 S 24/2005 zo 17. januára 2008.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   9   Co   420/2010   z   22.   septembra   2011   rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil. V odôvodnení rozsudku krajský súd najprv na s. 1 až s. 10 uviedol rozhodujúci skutkový stav vychádzajúci z rozhodnutia okresného súdu, opísal   doterajší   priebeh   konania   a   výsledky   vykonaného   dokazovania,   potom   jasným a podrobným   spôsobom   opísal   obsah   odvolania   sťažovateľky   a   jej   dôvody   na   zrušenie prvostupňového rozhodnutia (tieto sú totožné s jej námietkami uvedenými v sťažnosti) a po preskúmaní dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné.

Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku (s. 11 až 16), v ktorej sa krajský súd vysporiadava s odvolaním sťažovateľky, okrem iného vyplýva, že sťažovateľka sa   domáhala   v   správnom   súdnictve   zrušenia   rozhodnutia   ministerstva   (o   vyradení súkromnej školy zo siete stredných škôl a školských zariadení Slovenskej republiky), ktoré nebolo   do   jeho   rozhodnutia   právoplatne   skončené.   Krajský   súd   preto   s   odkazom   na ustanovenie   §   135   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   odpovedal   na   námietku sťažovateľky (ako navrhovateľky), že okresný súd nemohol „vykonať analýzu skutkových tvrdení   uvedených   v žiadosti   odporcu   na   vyradenie“ školy,   a   preto   jej   výroky   správne posúdil sám. Uviedol tiež, že okresný súd vzhľadom na vykonané dokazovanie «riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O. s. p. Prvostupňový súd vec správne právne posúdil, keď s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 4 ods. 1 vyhlášky MSaV SR č. 280/1994 Zb. o súkromných školách, § 19b Občianskeho zákonníka, dospel k záveru, že v danom prípade k neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa nedošlo, pretože dôvody uvedené v žiadosti odporcu na vyradenie S... a jej doplnení... zo dňa 13. 2. 2004, obsahovali z   hľadiska   §   4   vyhlášky   č.   280/1994   Z.   z.   relevantné   údaje,   išlo   o   pravdivé   skutkové tvrdenia, ktoré nemali difamujúci charakter a preto neboli objektívne spôsobilé zasiahnuť do dobrej povesti a mena navrhovateľa. Rovnako správny bol aj záver prvostupňového súdu, že v prípade výroku uvedeného pod bodom 4./ ide o domnienku, ktorá nie je spôsobilá poškodiť   dobrú   povesť   a   dobré   meno   právnickej   osoby.   Svoje   rozhodnutie   súd   prvého stupňa v tejto časti aj patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2, 3 O. s. p.) a odvolací súd   sa   v   zmysle   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   v   plnom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením napadnutého rozhodnutia.

K   námietkam...   spočívajúcich   v   tom,   že prvostupňový   súd   nevykonal   navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, keď sa vyhol tomu, aby vykonal tie ním navrhované dôkazy, ktoré preukazujú nezákonný postup odporcu, tieto sú bezdôvodné. Ako vyplýva z obsahu spisu, ale aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, prvostupňový súd vykonal všetky navrhované dôkazy a to v súlade s ustanoveniami § 125 a nasledujúce O. s. p., keď aj navrhovateľ na pojednávaní dňa 25. 6. 2010 po poučení v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. vyhlásil, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania (č. l. 466 spisu). Navrhovateľ namietal, že pokým prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, listinami a výsluchom svedkov, tak jediným oprávneným kontrolným orgánom, ktorý je zákonom oprávnený posudzovať, či v škole sú

-alebo nie sú relevantné nedostatky, je zmysle vyhlášky č. 293/1991 Z. z. školská inšpekcia. Ak   odporca   nespolupracoval   s   iným   orgánom   -   školskou   inšpekciou,   tak   nemal   nič preukázané   zákonným   postupom   (do   pôsobnosti   odporcu   nespadá   posudzovanie   úrovne výchovno-vzdelávacej činnosti, ani personálneho alebo materiálneho vybavenia) a preto sú úkony, ktorými sa to snažil odporca preukázať, neplatné. Odvolací súd má za to, že tieto námietky sú právne irelevantné rovnako ako námietka, že prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku   neuviedol   žiadne   konkrétne   -   preskúmateľné   nedostatky   relevantné   pre vyraďovanie   a   súčasné   zaraďovanie   školy,   ktoré   by   boli   pred   podaním   návrhu   zistené relevantným kontrolným orgánom.

Ako   už   bolo   uvedené   vyššie,   odporca   bol   v   zmysle   príslušnej   právnej   úpravy (vyhláška č. 280/1994 Z. z.) oprávnený podať ministerstvu návrh na vyradenie školy zo siete škôl.   To   znamená,   že   podaním   návrhu   vykonával   svoju   zákonnú   právomoc.   Samotné podanie   návrhu   preto   nemôže   zakladať   zodpovednosť   za   neoprávnený   zásah   do   dobrej povesti navrhovateľa. V rámci správneho konania začatého na návrh odporcu bolo právom a povinnosťou ministerstva posúdiť relevantnosť dôvodov uvedených odporcom a v tomto konaní skúmať, či boli splnené zákonné podmienky na podanie návrhu Krajského úradu v B. č. PED-128/98 zo dňa 2. februára 1998 na vyradenie S..., zo siete škôl SR, či bol tento návrh podaný v lehote, ktorú pre podanie návrhu na vyradenie súkromnej školy stanovoval § 4 ods. 3 vyhl. č. 280/1994 Z. z., či odporca podal návrh na vyradenie existujúcej školy a či boli prezentované nedostatky zistené právnym postupom v súlade s § 8 vyhl. č. 280/1994 Z. z. (príslušným orgánom) a či išlo o také nedostatky, ktoré pre podanie návrhu na vyradenie taxatívne vymedzuje § 4 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 280/1994 Z. z. Keďže v danom prípade konečné rozhodnutie ministerstva v rámci správneho konania absentuje, správne pravdivosť skutkových v tvrdení uvedených v návrhu posudzoval prvostupňový súd a v tomto štádiu konania (v konaní o ochrane pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby)   je   právne   irelevantné,   či   boli   zistené   príslušným   orgánom,   ako   to   namietal navrhovateľ.

Navrhovateľ   vo   svojom   odvolaní   poukázal   na   ďalšie   pochybenie   súdu,   ktoré spočívalo v tom, že prvostupňový súd úplne ignoroval tú časť žaloby, v ktorej napadol návrh odporcu č. PED-128/98 zo dňa 2. 2. 1998 ako celok, vychádza z toho, že v návrhu odporcu sú aj také výroky, ktoré síce nemajú hanlivý význam - ale sú nepravdivé (napr. č. právneho predpisu, v zmysle ktorého je tento návrh údajne podaný). Odvolací súd má v tomto smere za to, že z návrhu navrhovateľa, ktorý bol naposledy upravený na pojednávaní dňa 20. 1. 2010, ktorého zmena bola aj pripustená (č. l. 220), tieto skutočnosti nevyplývajú. Je síce pravdou, že v citovanom návrhu je nesprávne uvedená /vyhláška/ MŠV SR „č. 289/1994 Z. z.“ o súkromných školách (správne č. vyhlášky č. 280/1994 Z. z.) a „§ 4 ods. b“ (správne § 4 ods. 1 písm. b/), ale uvedené skutočnosti sporné nikdy neboli a tieto samé by nemohli byť   dôvodom,   ktorý   by   bol   objektívne   spôsobilý   zasiahnuť   do   dobrej   povesti   a   mena navrhovateľa. Čo sa týka ďalších námietok uvedených v odvolaní týkajúcich sa jednotlivých výrokov, s týmito sa odvolací súd nezaoberal, keďže v odvolaní navrhovateľ neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými, o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci   nebol   mal   vedomosť,   alebo   ktoré   by   nebol   uvážil.   Vyčerpávajúce   odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa si nežiada ani doplniť dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, pretože by odvolací súd iba zopakoval správnosť záverov súdu prvého   stupňa.   Odvolací   súd   v   tomto   smere   len   dodáva,   že   Ústavný   súd   vo   svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam...

Odvolací   súd   zo   všetkých   vyššie   uvedených   dôvodov   napadnutý   rozsudok   súdu prvého   stupňa,   ktorým   prvostupňový   súd   návrh   v   celom   rozsahu   (ospravedlnenie   a primerané zadosťučinenie vo forme peňažnej náhrady) ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil».

Vychádzajúc z uvedeného napadnutého rozsudku krajského súdu a jeho odôvodnenia ústavný súd konštatuje, že nemôže prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli udržateľné,   prípadne   boli   svojvoľné   tak,   aby   to   odôvodňovalo   spojitosť   s   možným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ako to tvrdí vo svojej sťažnosti.

Pokiaľ   ide   o   názor   sťažovateľky,   že   všeobecné   súdy   nerešpektovali   aj   nález ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   211/08   z   18.   septembra   2008   (ktorým   zrušil   v   časti rozhodnutie krajského súdu z dôvodu, že sa meritom podanej žaloby vôbec nezaoberal, resp. neskúmal opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľky, že v odôvodnení návrhu žalovaného na vyradenie školy mali byť uvedené skutkové tvrdenia poškodzujúce jej dobrú povesť, ako aj to, že „tvrdenia orgánu štátnej správy v školstve, ktorý sa svojím návrhom domáha vyradenia   súkromnej   školy   zo   siete   škôl,   musia   mať   charakter   skutkových   tvrdení,   nie hodnotiacich úsudkov“), k tomu ústavný súd poznamenáva, že krajský súd pri opätovnom rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu rešpektoval v plnej miere   nález ústavného súdu   a ústavne súladným spôsobom   sa   vysporiadal   so   všetkými skutočnosťami, na ktoré ústavný súd v náleze poukázal. Okresný súd vykonal podrobnú analýzu skutkových tvrdení sám a rozhodol na základe skutkových tvrdení, a nie na základe hodnotiacich úsudkov, tak ako to bolo v predchádzajúcom rozhodnutí, pre ktorý nedostatok toto rozhodnutie bolo ústavným súdom zrušené.

Krajský   súd   závery   okresného   súdu   opisuje   na   s.   4   až   s.   7   svojho   rozhodnutia a zároveň   primerane   a   rozumným   spôsobom   reaguje   na   všetky   odvolacie   námietky sťažovateľky, ktoré podala v odvolaní z 10. augusta 2010, a to aj s tými, na ktoré ústavný súd   v   svojom   náleze   bližšie   nepoukázal,   a   preto   ústavný   súd   nepovažuje   za   potrebné k tomuto podrobnému odôvodneniu čokoľvek ďalšie uvádzať.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Sťažovateľka   v   tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   daného prípadu a odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení s rozhodnutím okresného súdu) vychádza z jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy   a   hodnotenia   nahrádzať   (podobne   aj III. ÚS 209/04, I. ÚS 232/08). V tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu (hoci sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom tvrdí opak, že na jej prípad sa mali aplikovať aj závery z iného rozhodnutia najvyššieho súdu). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý   proces   nepatrí právo účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a   ich   vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že nezistil, že by závery vyvodené v rozsudku okresného súdu sp. zn. 12 C 16/2000 z 25. júna 2010 v spojení s rozsudkom   krajského súdu   sp.   zn. 9 Co   420/2010   z 22.   septembra   2011   boli zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a podľa názoru ústavného súdu ním nemohlo dôjsť k porušeniu základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnenú   (obdobne   m.   m. I. ÚS 159/08).

3.   Pokiaľ   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu, ako aj práva „rýchlosti prerokovania“ veci, ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).

Vychádzajúc z obsahu podania a jeho príloh ústavný súd konštatuje, že sťažnosť napriek tomu, že sťažovateľka je riadne zastúpená právnym zástupcom, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde. Aj keď sťažovateľka v závere svojej sťažnosti tvrdí, že rozhodnutie okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu je v rozpore s čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, svoje   dôvody   v   sťažnosti   vecne   a   riadne   bližšie   neodôvodnila.   Súčasne   namieta,   že postupmi okresného súdu a krajského súdu došlo k zbytočným prieťahom v jej veci (z tohto titulu žiada priznať finančné zadosťučinenie), avšak svoje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v ústave v čl. 48 ods. 2, pokiaľ ide o rýchlosť konania, už bližšie v sťažnosti nikde neoznačuje. Tieto uvádzané nedostatky v náležitostiach sťažnosti preto odôvodňujú odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Navyše, zo sťažnosti vyplýva, že konanie pred okresným súdom a krajským súdom už   bolo   právoplatne   skončené   ešte   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu,   teda   stav právnej neistoty sťažovateľky bol v konaní pred všeobecnými súdmi už odstránený a takéto sťažnosti ústavný súd odmieta vždy ako zjavne neopodstatnené (pozri napr. III. ÚS 50/2012 a tam citovanú judikatúru).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2012