znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 103/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť JUDr.   Z.   L.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základných práv podľa čl. 16, čl. 19, čl. 40 a čl. 41 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave z 27. októbra 2010 sp. zn. 4 Co 309/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Z. L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2011 doručená sťažnosť JUDr. Z. L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16, čl. 19, čl. 40 a čl. 41 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 27. októbra 2010 sp. zn. 4 Co 309/2010.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   v spojení s rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp.zn. 19 C 383/2009 z 5. augusta 2010 bol zamietnutý návrh na vydanie predbežného opatrenia   vo   veci   obmedzenia   vstupu   odporcu–manžela   sťažovateľky   do   ich   domu, v ktorom   bývajú spoločne aj s deťmi. Sťažovateľka   uzavrela   s odporcom   manželstvo 30.   septembra   1989 a toto   manželstvo   dosiaľ   trvá.   Manželia obývajú rodinný   dvojdom v Bratislave, v ktorom dochádza od marca roku 2007 k domácemu násiliu. Odporca okrem toho, že mal sám vážne zdravotné problémy, začal sťažovateľku často   fyzicky   napádať, správal   sa   k nej,   ale   aj   k   svojej   blízkej   rodine   (bratovi)   príliš   agresívne   a vulgárne a v dôsledku svojho správania bol prepustený aj zo zamestnania.

Dňa 27. novembra 2009 podala sťažovateľka na okresnom súde „návrh na vylúčenie odporcu… z užívania časti obývanej nehnuteľnosti, z časti dvojdomu: 2. - ého nadzemného podlažia a podkrovia v rodinnom dome..., ktorý má samostatný vchod... Súčasťou návrhu bol aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia.

Dôvodom podania návrhu bolo správanie odporcu, ktoré malo „znaky ponižujúceho a   neľudského   zaobchádzania“. Po   manželových   hrozbách   prvýkrát   podala   sťažovateľka z obáv   o svoje   zdravie   oznámenie   orgánom   činným   v trestnom   konaní   v dôsledku agresívneho správania odporcu vo februári   2008 „na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Bratislave“. Toto oznámenie však bolo neskôr odstúpené na priestupkové konanie. Následne 15. apríla 2009 sa odporca dopustil ďalšieho fyzického násilia, pričom jej vzal aj mobil. Sťažovateľka okamžite privolala policajnú hliadku, ktorá s ňou spísala zápisnicu. Napriek   tomu,   že   žiadala   ihneď   lokalizovať   odcudzený   mobil,   polícia   to   nevykonala. Sťažovateľka   neskôr   až   dvakrát   vyhľadala   lekársku   pomoc   vo   Fakultnej   nemocnici v Bratislave z dôvodu zhoršujúceho sa zdravotného stavu v dôsledku jeho útoku, o čom svedčia lekárske správy z apríla a mája 2009.

Násilie   v   domácnosti   pokračovalo   ďalej,   preto   sťažovateľka   podala   opäť   trestné oznámenie   pre   podozrenie   z   týrania   blízkych   osôb,   ale   teraz   prostredníctvom   Úradu Špeciálnej prokuratúry v Pezinku podaním z 27. apríla 2009. Vec bola odstúpená Okresnej prokuratúre Bratislava I a ňou opäť policajnému orgánu na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave I, ktorý však jej oznámenie o podozrení z týrania blízkych osôb vôbec neriešil   15 mesiacov a prvýkrát pristúpil k jej výsluchu až 16. júla 2010 (konanie bolo vedené pod č. ČVS: ORP-639/1-OOVK-B1-2010BJ). Obdobne sa pred orgánmi činnými v trestnom   konaní   vedú   aj   ďalšie   konania   proti   sťažovateľovi   (napr. „pre   zanedbanie povinnej výživy, z falšovania podpisu a zneužitia osobných údajov dcéry, pre podozrenie z prečinu ohovárania“ a podobne).

Odporca pokračuje podľa sťažovateľky aj v ekonomickom a sociálnom násilí, keďže odcudzil všetok spoločne nadobudnutý hnuteľný a nehnuteľný majetok patriaci do „BSM“. Sťažovateľka   z   tohto   dôvodu   iniciovala   aj   súdne   konania „o   určenie   bezpodielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, o určenie výživného na dcéru a na manželku, vyslovenie neplatnosti   záložnej   zmluvy   a   úverovej   zmluvy,   o   vylúčení   odporcu   z   užívania   časti nehnuteľnosti,   o určenie užívania spoločne nadobudnutej veci a   posúdení spôsobilosti odporcu na právne úkony“, pričom v poslednom konaní všeobecné súdy nerešpektovali ani jeden z listinných dôkazov a nepripustili ani navrhovaný vstup prokurátora do konania.

Okresný súd o jej návrhu na nariadenie predbežného opatrenia rozhodol po ôsmich mesiacoch uznesením sp. zn 19 C 383/2009 z 5. augusta 2010 tak, že návrh zamietol.

Dňa   18.   augusta   2010   podala   sťažovateľka   odvolanie   voči   tomuto   uzneseniu, poukázala na listinné dôkazy osvedčujúce jej tvrdenia, napr. lekárske správy   z ošetrenia po fyzickom útoku, samotné písomné priznanie manžela z „rupnutých nervov", poukázala na prebiehajúce vyšetrovanie ublíženia na zdraví orgánom činným v trestnom konaní i ostatné už citované trestné a občianskoprávne konania a žiadala pripojiť súvisiace spisy.

Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 390/2010 z 27. októbra 2010 povrdil zamietajúce prvostupňové   uznesenie   okresného   súdu   dôvodiac,   že   sťažovateľka   jednoznačne neosvedčila svoj nárok, a tým ani naliehavú potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov.

Sťažovateľka   poukázala   na   to,   že   všeobecné   súdy   napriek   listinným   dôkazom a lekárskym správam   neposkytli sťažovateľke a jej dcéram „účinnú, a promptnú súdnu ochranu našich práv garantovaných čl. 46 ods. 1 ústavy..., neoboznámili sa s citovanými prebiehajúcimi dalšími súdnymi konaniami ani s prebiehajúcim vyšetrovaním vedeným pred orgánom činným v trestnom konaní, na ktoré som poukázala, je preto daná dôvodná obava, že   porušili   moje   základné   práva   /slobody/,   pretože   je   nesporné   a   domnievam   sa,   že i dostatočne preukázané vecnými argumentami, že v tejto mojej domácnosti od marca roku 2007   dochádza   k   rôznym   formám   domáceho   násilia...,   ide   o   ponižujúce   a   neľudské zaobchádzanie zo strany manžela, napriek tomu všeobecné súdy zostali nečinné, nevyužili svoje oprávnenie dané im ústavou a príslušným procesným kódexom, neposkytli nám účinnú a najmä promptnú ochranu v tomto násilnom prostredí nariadením predbežného opatrenia zameraného   na   efektívnu   ochranu   mojich   práv   /i   detí,   ktoré   žijú   doposiaľ   v   atmosfére násilia   strachu   a   stresu/   pred   zásahmi   do   mojej   /našej/   telesnej   a   duševnej   integrity, dôstojnosti,   súkromia   a   obydlia,   tak   ako   tieto   práva   máme   zaručené   v   ústave a kvalifikovaných   medzinárodných   zmluvách   /   napr.   čl.   3,   čl.   8   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd/. Za porušenie môjho práva považujem ďalej to, že z dôvodu trvajúceho domáceho násilia a neposkytnutia promptnej pomoci zo strany súdov, mi je odopreté právo pokojne užívať svoj majetok, ktorého určenia som tiež nútená sa dožadovať   súdnou   cestou   práve   z   dôvodu   domáceho   násilia,   kedy   mi   bolo   zabránené odporcom vlastniť majetok /. Vzhľadom k tomu, že domáce násilie začalo v marci roku 2007 /dôkaz - súdne žaloby podané na OS Ba 1 už v 11/2007, i návrh na úpravu práv a povinností k mal. dcére, ale i opakované trestné oznámenie vedené na OR PZ Ba 1..., podané dňa 11. 2. 2008, následne druhé dňa 26. 4. 2009, ale i ďalšie.../pričom v čase oznámenia dcéra L.... nar.... 1990 bola maloletá, je zrejmé, že bola žiadúca a plne odôvodnená ochrana i v zmysle čl. 41 ods. 1 Ústavy SR / čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd/...

Je zjavné, že všeobecné súdy vykladali ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku svojvoľne,   nie   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu.   Svojvoľným   a ústavne   neudržateľným   výkladom   podmienok   nariadenia   predbežného   opatrenia   pri domácom násilí tak sťažovateľke /a v podstate i jej deťom/, odopreli rýchlu, efektívnu súdnu ochranu jej vyššie citovaných základných ľudských práv, garantovaných ústavou...

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   nariadením   predbežného   opatrenia „odporca   - manžel nemôže byť žiadnym spôsobom ukrátený, resp. poškodený, pretože v našom prípade ide o obmedzenie vstupu do časti dvojdomu, pričom odporca by mal naďalej k dispozícii rovnako veľkú druhú časť dvojdomu so samostatným vchodom, ktorá je rovnako zariadená, vybavená   a   udržiavaná,   a   navyše   má   k   dispozícii   bývanie   v N.,   kde   sa   zdržiava a prespáva... a tvrdí tiež, že „obe citované uznesenia boli odôvodnené svojvoľne a právne nesprávne a v dôsledku toho mi bolo a je doposiaľ bránené v pokojnom bývaní a súkromí, v pokojnom rodinnom živote...   Záporné enunciáty oboch súdnych   rozhodnutí nepomohli mne a mojím deťom v ukončení násilia, /aj napriek preukázateľným násilnostiam v dôsledku ktorých   som   bola   nútená   vyhľadať   lekárske   ošetrenie,   podať   trestné   oznámenie...,   súdy neprekazili   spoločensky   neakceptovateľné   správanie   odporcu,   a   napriek   takémuto neznesiteľnému   spolužitiu,   ktoré   neustále   stupňoval   odporca,   súdy   neobmedzili   jeho užívacie   právo   k   spoločnému   obydliu,   a   nepomohli   preto   pokojnému   užívaniu   mojich majetkových práv, ktoré mi prináležia z titulu BSM a právu na nedotknuteľnosť súkromného života, čím je ponímané aj právo na pokojný rodinný život a slobodný rozvoj osobnosti, nebola   mne   mojím   deťom   poskytnutá   primeraná   a   potrebná   súdna   ochrana,   táto   bola odopretá. Všeobecné súdy, ktoré rozhodovali o mojom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia aplikovali príslušné zákony účelovo, jednostranne s nadmerným formalizmom, a návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   zamietli   na   základe   pretrvávajúcich predsudkov   o domácom   násilí,   na   základe   nevysvetliteľného   spochybňovania   všetkých listinných dôkazov /nerešpektovali ani zákonom vyžadované lekárske správy, ani trestné oznámenia...,   ktoré som   sa snažila nielen   citovať,   ale   i   založiť   do   spisu.   Takéto súdne rozhodnutia vnímam ako nespravodlivé, ktorými som diskriminovaná nielen v manželských vzťahoch,   pretože   boli   porušené   nielen   práva   súkromného   a   rodinného   života   /čl.   8 Dohovoru/,   porušené   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   /čl.   13   Dohovoru/,   zákaz diskriminácie /čl. 14 Dohovoru/...“.

Na základe už uvedeného sťažovatelka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález: „Základné práva / slobody / JUDR. Z. L. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s jej právami uvedenými v článku 16, čl. 19, čl. 40 a čl. 41 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 390/2010-91 zo dňa 27. 10. 2010   porušené boli. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 390/2010-91 zo dňa 27. 10. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajskému súdu v Bratislave /príp. Okresnému súdu Bratislava 1/, prikazuje, aby vo veci ďalej konal, a zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv /slobody/, práva na súdnu   ochranu,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   práva   na   účinný   prostriedok nápravy, práva na súkromný a rodinný život, zakazuje pokračovať v diskriminácii..JUDr. Z. L. priznáva finančné zadosťučinenie v sume, ktorej výšku ponechávam na úvahu   Ústavného   súdu,   ktorú   je   Krajský   súd   Bratislava   povinný   JUDr.   Z.   L.   vyplatiť v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia /nálezu/.

Krajský súd v Bratislave je povinný priznať sťažovatelke náhradu trov konania, a to do 10 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka   ďalej   žiada, „aby   ústavný   súd   jej   sťažnosť   prerokoval   prednostne, pretože ide o naliehavú vec - pretrvávajúce domáce násilie...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa toho ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   (vychádzajúc   z   petitu   jej   sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) je tvrdenie sťažovateľky, že všeobecné súdy konajúce v jej veci (sťažnosť smeruje konkrétne proti krajskému   súdu,   ktorý   konal   ako   súd   poslednej   inštancie)   zamietnutím   jej   návrhu   na vydanie predbežného opatrenia porušili jej základné práva a slobody zaručené čl. 16, čl. 19, čl. 40 a čl. 41 ústavy a právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd najprv zaoberal možným porušením jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu z 27. októbra 2010 sp. zn. 4 Co 309/2010, ktorým v spojení s rozhodnutím okresného súdu z 5. augusta 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 383/2009 bol zamietnutý návrh na vydanie predbežného opatrenia vo veci obmedzenia vstupu odporcu–manžela sťažovateľky do ich domu. Sťažovateľka poukázala na to, že všeobecné súdy napriek listinným dôkazom a lekárskym správam   neposkytli sťažovateľke a jej dcéram „účinnú, a promptnú súdnu ochranu našich práv“.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné na úvod pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal otázkou, či obsah napádaného uznesenia krajského súdu opodstatňuje možnosť prijatia sťažnosti na ďalšie konanie a či účinky výkonu právomoci krajského súdu sú   zlučiteľné   s   ústavnými   limitmi   vyplývajúcimi   zo   sťažovateľkou   označeného   práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   zamietol   návrh   sťažovateľky   na   nariadenie predbežného opatrenia, „ktorým sa domáhala uloženia odporcovi zákazu nevstupovať do časti nehnuteľnosti, a to 2. - ého nadzemného podlažia a podkrovia rodinného domu,... a to   do   rozhodnutia   o   vylúčení   odporcu   z   užívania   časti   domu   a   obytnej   miestnosti. Vychádzal z ust. § 102 ods. 1 O. s. p., § 76 ods. 1 písm.g/ a ods. 3 O. s. p. a dospel k záveru, že   navrhovateľka   nepreukázala   existenciu   žiadnych   konkrétnych   úkonov   odporcu,   v dôsledku ktorých je odporca dôvodne podozrivý z možného násilia voči nej, resp. bízkym osobám a ani nemožno predpokladať, že nariadením predbežného opatrenia by došlo k zhoršeniu   právneho   postavenia   navrhovateľky   v   konaní   vo   veci   samej.   Konštatoval,   že navrhovateľka svoj návrh na nariadenie predbežného opatrenia vôbec neodôvodnila, ale vychádzala len zo skutočností uvedených v návrhu vo veci samej...

Proti   uzneseniu   podala   sťažovateľka   včas   odvolanie,   ktorým   žiadala „jej   návrhu vyhovieť dôvodiac tým, že vo svojom návrhu poukázala a konkrétnymi listinnými dôkazmi preukázala prejavy násilia odporcu, pričom súd prvého stupňa vypísal z tohto návrhu len niektoré tvrdenia, najmä tie, pri ktorých neodkazovala na listinný dôkaz... Mala za to, že nariadením   predbežného   opatrenia   by   sa   zabránilo   fyzickému   a   psychickému   násiliu v domácnosti, v ktorom s určitosťou bude odporca pokračovať a ktorého konaním dochádza aj k stratám, likvidácii,   falšovaniu a zneužívanú ich osobných údajov,   k zastrašovaniu, osočovaniu... Poukázala na to, že fyzické napadnutie odporcom dňa 15. 4. 2009 preukázala listinnými dôkazmi, ako aj tvrdenie, že sa odporca dopúšťal násilností voči nej a deťom, ktoré im spôsobujú psychickú traumu.“.

Krajský súd prerokoval vec podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky   nie   je dôvodné.   V   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   najskôr   v úvode citoval   dôvody   prvostupňového   rozhodnutia   sp.   zn.   19   C/383/2009   z 5.   augusta   2010, ktorým   bol   zamietnutý návrh   sťažovateľky   na nariadenie   predbežného opatrenia, opísal odvolacie dôvody sťažovateľky na s. 2 a čiastočne na s. 3 a v ďalšej časti odôvodnenia na s. 3 a 4 okresný súd postupne citoval relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku [§ 212 ods. 1, § 214, § 102, § 76 ods. 1 písm. g), § 75 ods. 2 OSP] a zároveň konštatoval, že „sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že navrhovateľka jednoznačne neosvedčila svoj   nárok,   a   tým   ani   naliehavú   potrebu   dočasnej   úpravy   pomerov   účastníkov. Navrhovateľka   uviedla   ako   fyzickú   formu   násilia   voči   svojej   osobe   údajné   fyzické napadnutie odporcom dňa 15. 4. 2009, o čom síce v odvolacom konaní doložila lekárske potvrdenie   zo   dňa   16. 4. 2009,   ako   aj   lekársku   správu   z   tohto   dňa   danú   pre   Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave pre účely trestného stíhania, avšak tieto boli vydané   len   na   základe   jej   jednostranného   vyjadrenia,   čo   ešte   neosvedčuje   nepochybne skutočnosť, že k takémuto fyzickému napadnutiu (udretiu do tváre) zo strany odporcu aj malo dôjsť a nejde ani o bezprostrednú udalosť, keďže návrh navrhovateľka podala na súd až dňa 2. 12. 2009. Za reálne existujúcu a bezprostredne hroziacu ujmu nemožno považovať ani   navrhovateľkou   uvádzané   okolnosti   z   predchádzajúcich   období,   navyše   ani nepreukazujúce hrozbu voči navrhovateľke ani voči deťom v oblasti telesnej či duševnej sféry, a to nielen jej vyjadreniami, ale ani ňou doloženými listinnými dôkazmi. Takmer všetky   skutočnosti   uvádzané   navrhovateľkou,   ktorými   odôvodňovala   psychickú   ujmu spôsobovanú   odporcom,   neodôvodňujú   fyzické,   či   psychické   násilie   zo   strany   odporcu, sama navrhovateľka nevedela takúto formu násilia uviesť a preukázať, skôr poukazovala na zmenu v správaní sa odporcu a v podstate na skutočnosti týkajúce sa iných konaní a s týmto konaním,   ani   s   konaním   vo   veci   samej   nesúvisia.   Pritom   si   treba   uvedomiť,   že navrhovateľkou navrhované predbežné opatrenie je značným zásahom do práv odporcu, navyše výlučného vlastníka predmetných nehnuteľností.

Odvolací súd preto z týchto dôvodov napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   uvedený   záver   krajského   súdu   ani skutkové   zistenia, na ktorých je založený, nemožno v tomto prípade kvalifikovať ako zjavne nepodložené, arbitrárne alebo nezlučiteľné s relevantnou zákonnou a ústavnou právnou úpravou, hoci sťažovateľka má na vec iný názor.

V konaniach o nariadenie predbežného opatrenia ide o dočasnú úpravu pomerov medzi účastníkmi konania do doby právoplatného rozhodnutia v ich veci. Preto v týchto prípadoch   nemožno   hovoriť   o   takej   právnej   istote   účastníkov   konania,   ktorá   by   bola nemenná, resp. nezvratná, pretože právny stav nastolený predbežným opatrením nie je pre účastníkov konania definitívny. Navyše sa účastníci môžu v budúcnosti domáhať dočasnej úpravy pomerov medzi nimi predbežným opatrením opakovane.

V   súvislosti   s   preskúmavaním   predbežných   opatrení   ústavný   súd   podotýka,   že posúdenie   podmienok   na   vydanie   predbežného   opatrenia   je   predovšetkým   vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd preto ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   sa   spravidla   nepovažuje   za   oprávneného   zasahovať   do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežného opatrenia   zásadne   iba   v   ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za   celkom   výnimočných   okolností.   Ústavný   súd   môže   zasiahnuť   do   rozhodnutí všeobecných   súdov   o   predbežných   opatreniach   iba za   predpokladu,   že   by   rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu. Aj v konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť totiž rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp.   základnému   právu   na   súdnu   ochranu.   Rozhodnutie   o   návrhu   na   nariadenie predbežného   opatrenia   musí   mať   predovšetkým   rovnako   ako   iné   rozhodnutia   zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené (obdobne II. ÚS 58/2011).

Vychádzajúc z citovaného odôvodnenia uznesenia všeobecného súdu je ústavný súd toho názoru, že krajský súd skúmal dostatočne všetky dôvody existencie právneho vzťahu medzi účastníkmi konania, osvedčenie nároku sťažovateľky, ako aj naliehavosť a nutnosť dočasnej   úpravy   vzťahov   medzi   účastníkmi   konania   (hrozba   ujmy   musí   hroziť   reálne a bezprostredne), a rozhodol tak, že neosvedčila tento svoj nárok. Krajský súd v rozhodnutí konštatoval   aj   to,   že „navrhovateľkou   navrhované   predbežné   opatrenie   je   značným zásahom do práv odporcu, navyše výlučného vlastníka predmetných nehnuteľností“, čo tiež mení   pohľad   na   vec   sťažovateľky.   Keďže krajský   súd   na argumentáciu   sťažovateľky reagoval   primeraným   spôsobom,   vysporiadal   sa   s   okolnosťami,   ktoré   majú   pre   vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   uviedol   postup,   akým   dospel   k   svojmu   rozhodnutiu, ústavný   súd   preto   na   základe   uvedeného   rozhodol   o   odmietnutí   sťažnosti   sťažovateľky v tejto časti, a to pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Obdobne ústavný súd nezistil ani žiadnu možnosť kvalifikovať napadnuté uznesenie krajského   súdu   ako   priame   zasahovanie   –   obmedzenie   niektorého   z označených   práv sťažovateľky, ktorými sa chráni súkromie a obydlie, ako aj ďalších práv, napr. „telesnej a duševnej   integrity,   dôstojnosti“, a z tohto   hľadiska   preto   tiež   nemohlo   dôjsť   k ich porušeniu, hoci sťažnosť v tejto časti ani nespĺňala zákonom predpísané náležitosti.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   totiž   riadne   nešpecifikovala,   ktoré   konkrétne   základné práva a slobody v zmysle   čl. 16, čl. 19 a   čl. 41 ústavy mali byť porušené, keďže čl. 16 pozostáva z dvoch odsekov (nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia – odsek 1 a aj ods. 2 „Nikoho   nemožno   mučiť   ani   podrobiť   krutému,   neľudskému   či   ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu),   čl. 19 až z troch   ustanovení (právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti   a   na   ochranu   mena,   právo   na   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života   a právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe)   a   ďalší   čl.   41   ústavy,   ktorého   porušenie   sa   namieta,   pozostáva   až   zo   šiestich ustanovení.

Z týchto dôvodov ústavný súd preto jej sťažnosť mohol odmietnuť v tejto časti aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. III. ÚS 193/09)

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2011