znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 103/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť F. K., T., zastúpenej advokátom JUDr. M. R., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom   pod sp.   zn. 5 Co 183/2009 a jeho rozsudkom   v tomto konaní z 8. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára 2010 doručená sťažnosť F. K., T. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského súdu   v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 183/2009 a jeho rozsudkom v tomto konaní z 8. septembra 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala od 4. novembra 2002 v procesnej pozícii navrhovateľa v konaní vedenom pred Okresným súdom Čadca (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 421/2002, ktorého predmetom bola neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej 22. mája 2002 medzi sťažovateľkou ako predávajúcou a R. D. a A. D., obaja bytom T. (ďalej len „odporcovia“), ako kupujúcimi. Predmetom kúpnej zmluvy bol   prevod   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam.   Sťažovateľka   tvrdila   neplatnosť   tejto zmluvy z dôvodu, že ju podpísala jej dcéra „bez akéhokoľvek udelenia plnomocenstva... na tento právny úkon“.

Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 421/2002-54 z 26. februára 2004 žalobný návrh sťažovateľky zamietol, keď po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že sťažovateľka a jej dcéra „využili   neznalosť   práva   účastníkov   a   nevylučujúc   aj   úmysel,   aby   dcéra navrhovateľky   získala   všetky   nehnuteľnosti   a   preto   konala   v   mene   navrhovateľky pri podpísaní predmetnej zmluvy bez toho, aby doložila plnomocenstvo. Súd je toho názoru, že   skutočne   v   konkrétnom   prípade   vzhľadom   na   výsledky   vykonaného   dokazovania vyhlásenie takejto zmluvy za neplatnú, keďže všetci účastníci boli oboznámení s obsahom všetkých navzájom uzavretých zmlúv bolo by v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 Obč. zákonníka.“. Okresný súd totiž zistil, že s napadnutou kúpnou zmluvou súvisí iná kúpna zmluva, pri uzavretí ktorej vystupovala dcéra sťažovateľky spoločne s jej manželom ako   kupujúci   a   odporcovia   ako   predávajúci,   pričom   obe   kúpne   zmluvy   mali   za   cieľ zosúladiť právny stav vedený v katastri nehnuteľností so stavom, v akom si vzájomne obe strany svoje pozemky pokojne užívali po zámene uskutočnenej začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 5 Co 340/2004-73 z 5. apríla 2005 zrušil rozsudok okresného súdu z dôvodu neúplného zistenia skutkového stavu potrebného pre zistenie rozhodujúcich skutočností a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd konštatoval, že sporná kúpna zmluva je absolútne neplatná, pričom okresný súd sa týmto problémom vôbec nezaoberal.

Okresný   súd   po   doplnení   dokazovania   rozsudkom   č.   k.   10   C   421/2002-117 z 8. augusta 2006 opätovne žalobný návrh sťažovateľky zamietol. Okresný súd spochybnil nepravosť   podpisu   predávajúcej   na kúpnej   zmluve s poukazom   na skutočnosť,   že „ide o podpis,   ktorý   je   overený   príslušným   orgánom   a   je   teda   dôkazné   bremeno   na navrhovateľke   resp.   žalobníčke,   aby   svoje   tvrdenie   preukázala.   Žalobníčka   však   takýto dôkaz nepredložila.“. Okresný súd ďalej vychádzal z názoru, že „na strane žalobníčky nie je   naliehavý právny   záujem na   vyhlásení kúpnej   zmluvy za   neplatnú,   pretože z   obsahu ďalších dôkazov mal súd preukázané, že písomná zmluva bola iba faktickým písomným potvrdením stavu spred 30-tich rokov, kedy na základe ústnej dohody medzi navrhovateľkou a odporcami   došlo   k   zámene   parciel...   Od   tejto   zámeny   boli   nehnuteľnosti   účastníkmi zámeny oplotené, v takomto stave užívané a teda, ak by bolo pravdivé tvrdenie žalobníčky, že nemala úmysel a záujem svoju nehnuteľnosť zameniť počas celej doby, ako podľa zámeny nehnuteľnosti boli užívané, by bola namietala a domáhala sa svojho vlastníckeho práva k zamenenej nehnuteľnosti“, k čomu však počas celého uvedeného obdobia nedošlo. Podľa okresného   súdu   každý   z   účastníkov   zmluvy   nadobudol   ním   užívanú   nehnuteľnosť do vlastníctva   vydržaním, „pretože   jednoznačne   úmysel   smeroval   k   nadobudnutiu vlastníctva, nie iba k stavu užívania“.

Na základe odvolania podaného sťažovateľkou krajský súd uznesením č. k. 5 Co 495/2006-142 z 22. januára 2008 napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd znovu zdôraznil, že sporná zmluva je absolútne neplatná, pričom   k pochybnostiam okresného súdu   o nepravosti podpisu na strane predávajúceho uviedol, že „prvostupňový súd sa však nevysporiadal s tvrdením navrhovateľky, že ona predmetnú zmluvu nepodpísala, keď túto zmluvu podpísala jej dcéra V. G., ktorej Matričný úrad   v T.   chybne   overil   podpis   podľa   občianskeho   preukazu   navrhovateľky   a   o   tejto skutočnosti boli uzrozumení aj odporcovia, nakoľko boli v ten istý deň overovať podpisy na kúpnych zmluvách“.

Okresný   súd   v   rámci   ďalšieho   objasňovania   skutkového   stavu   veci   zistil,   že od 24. januára 2006 je v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľnosti tvoriacej predmet spornej kúpnej zmluvy vedená dcéra odporcov, ktorá vlastnícke právo nadobudla na základe darovacej zmluvy od svojich rodičov. Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 421/2002-163 z 10.   decembra   2008   sťažovateľkin   návrh   opätovne   zamietol.   Hlavným   dôvodom zamietnutia žaloby bola absencia naliehavého právneho záujmu sťažovateľky na vyslovení neplatnosti kúpnej zmluvy podľa § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Okresný súd dôvodiac judikatúrou všeobecných súdov v podobných veciach uzavrel, že naliehavý právny záujem sťažovateľky nie   je   daný,   pretože   medzičasom   došlo   k   prevodu   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti tvoriacej predmet kúpnej zmluvy na osobu odlišnú od odporcov, čo má za následok, že ani prípadné   vyslovenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   by   nebolo   spôsobilé   dosiahnuť   zmenu zápisu v katastri nehnuteľností.

V   uvedených   súvislostiach   okresný   súd   poukázal   na   doplnenie   právnej   úpravy obsiahnutej   v Občianskom   súdnom   poriadku   a   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“) po novelizácii vykonanej s účinnosťou od 15. októbra 2008 (§ 44a a § 159a OSP a § 34 ods. 2 katastrálneho zákona), ktorá umožnila vyznačenie právneho stavu v katastri nehnuteľností „takého,   aký   bol   v   čase   pred   právnym   úkonom,   o   ktorého   neplatnosti rozhodol   súd   a   to   –   za   zákonom   stanovených   podmienok   i   vtedy,   ak   medzitým   právo k nehnuteľnosti   bolo   dotknuté   ďalšou   právnou   zmenou“. Keďže   však   dcéra   odporcov nadobudla darovaním vlastnícke právo k nehnuteľnosti v čase, keď v katastri nehnuteľností nebola vykonaná poznámka o prebiehajúcom konaní vo veci neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou   nadobudli   vlastnícke   právo   k   neskôr   darovanej   nehnuteľnosti   budúci   darcovia (odporcovia), okresný súd uzavrel, že sťažovateľkou „navrhované rozhodnutie súdu by voči nej ako tretej osobe (proti dcére odporcov, pozn.) nemohlo byť záväzným... a nemohlo by preto byť ani rozhodnutím, na základe ktorého by bolo možné vyznačiť pôvodný stav zápisu v katastri nehnuteľností, jestvujúci pred sporným právnym úkonom...“.

Sťažovateľka napadla rozsudok okresného súdu aj po tretíkrát odvolaním, o ktorom však   krajský   súd   rozsudkom   z   8.   septembra   2009   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Co 183/2009   rozhodol   tak,   že   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   v   zamietajúcom výroku   potvrdil.   Krajský   súd   využil   ustanovenie   §   219   ods.   2   OSP   a   stotožnil   sa s odôvodnením   napadnutého rozhodnutia. Zhodne s okresným súdom   poukázal na nové právne skutočnosti (darovanie nehnuteľností odporcami ich dcére).

Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu   označila rozsudok   krajského súdu   z   8.   septembra   2009   za   arbitrárny, „nakoľko   súd   sa   odchýlil   od   rozhodnutí všeobecných súdov v SR, keď návrh navrhovateľky na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú účastník – predávajúci nikdy nepodpísal a následne došlo k ďalšiemu prevodu na tretiu osobu, považuje za platnú. Krajský súd týmto svojim rozhodnutím sám negoval svoje predchádzajúce rozhodnutia, kde už vyslovil záväzný právny názor, že pokiaľ sťažovateľka nepodpísala   predmetnú   kúpnu   zmluvu,   ide   o   absolútne   neplatný   právny   úkon.“.   Keďže sťažovateľka „uvedenú kúpnu zmluvu vlastnoručne nepodpísala, neprejavili tým vlastnú vôľu, že zmluvu chce uzatvoriť a táto zmluva je absolútne neplatná. Na základe takéhoto určenia absolútnej neplatnosti zmluvy, je potom automaticky následne neplatná každá iná zmluva nasledujúca po tejto zmluve.“.

K argumentácii konajúcich súdov založenej na zmene právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom   súdnom   poriadku   i   v   katastrálnom   zákone   sťažovateľka   uviedla,   že k darovaniu „došlo už v 2005, teda takmer 3 roky pred novelou zákona, o ktorú súd opiera svoje dôvodenie. Sťažovateľka si teda nevie vysvetliť, na základe akého zákona mohla túto poznámku dať v roku 2005 zapísať.“.

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že „postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom,   nakoľko   jej   nebolo   nikdy   doručené   vyjadrenie   odporcov   v   1/   a   2/   rade   k   jej odvolaniu,   zo   strany   súdu   nebola   doručená   ani   výzva,   či   súhlasí   alebo   nesúhlasí s rozhodnutím súdu bez nariadenia pojednávania a ani odvolací súd žiadnym spôsobom neoznámil sťažovateľke resp. jej právnemu zástupcovi termín vyhlásenia rozsudku. Krajský súd v Žiline taktiež nerozhodol ani o tej časti odvolania sťažovateľky, v ktorom žiadala, v prípade   potvrdenia   rozhodnutia   prvostupňového   súdu,   pripustiť   dovolanie.   Taktiež sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   zákonného   sudcu,   či   už v konaní prvostupňového alebo aj odvolacieho súdu.“.

V   závere   sťažnosti   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   po   meritórnom prerokovaní jej sťažnosti tento nález:

„Základné právo sťažovateľky F. K., T. uvedené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod č. k. 5Co 183/2009 porušené.

Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 5Co 183/2009 zo dňa 8. 9. 2009 a vec vracia súdu na nové konanie.

Krajský   súd   v   Žiline   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie vo výške 1.500,- eur, do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľke trovy konania z titulu právneho zastúpenia na účet JUDr. M. R., advokáta, vo výške (2 úkony á 120,23 eur + 2x réžijný paušál   á   7,21   eur),   ktoré   je   Krajský   súd   v   Žiline   povinný   uhradiť   do   2   mesiacov   od doručenia nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Z   citovanej   právnej   normy   vyplýva   povinnosť   ústavného   súdu   preskúmavať sťažnosťou   namietané   právne   významné   konanie   orgánu   verejnej   moci   iba   v   rozsahu určenom sťažovateľom v sťažnostnom petite. Ústavný súd nesmie takto vymedzený rozsah prekročiť.

Z   formulácie   sťažnostného   návrhu   obsiahnutého   v   závere   predloženej   sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka tvrdí porušenie označených základných práv postupom krajského súdu pri rozhodovaní o ňou podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu. Na druhej strane   však   odôvodnenie   sťažnosti   i   požiadavka   na   zrušenie   rozsudku   krajského   súdu z 8. septembra   2009   naznačujú,   že   výhrady   sťažovateľky   smerujú   predovšetkým   proti rozhodnutiu odvolacieho súdu.

V   prípade   popísaného   zistenia   sa   procesný   postup   ústavného   súdu   v   rámci predbežného   prerokovania   sťažnosti   štandardne   orientuje   na   výzvu   sťažovateľovi na odstránenie nesúladu odôvodnenia a petitu sťažnosti. V prejednávanom prípade však ústavný súd predbežne prerokoval sťažovateľkinu sťažnosť bez takejto výzvy, a dôsledne vychádzajúc   z   charakteru   jej   sťažnostných   námietok,   ktorými   zdôvodnila   tvrdenie o porušení označených základných práv, podrobil prieskumu tak postup, ako aj rozsudok krajského súdu. Viedla   ho k tomu požiadavka hospodárnosti konania, ktorej   uplatnenie v tomto prípade prináša sťažovateľke v konečnom dôsledku širší záber prieskumu (nielen postup, ale aj rozsudok krajského súdu). V neposlednom rade ústavný súd zvolil uvedený procesný   postup   aj   s   ohľadom   na   rozhodnutie   o   predloženej   sťažnosti   v   rámci   jej predbežného prerokovania tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia v spojení s jeho odôvodnením. Inými slovami, doplnenie sťažnostného petitu na základe výzvy ústavného súdu by za žiadnych okolností nemohlo viesť k odlišnému rozhodnutiu o sťažnosti po jej predbežnom prerokovaní.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu a jej práva na spravodlivé súdne konanie ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil,   či   toto   preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľka videla v právnom názore okresného súdu, ktorý si následne osvojil i krajský súd, podľa ktorého v prípade jej určovacej žaloby nebol daný naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) OSP, pretože vyslovenie neplatnosti tejto zmluvy by nebolo spôsobilé   privodiť   zmenu   zápisu   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti   tvoriacej   predmet kúpnej zmluvy vzhľadom na stav ku dňu vyhlásenia prvostupňového rozsudku okresného súdu (§ 154 ods. 1 OSP), teda k 10. decembru 2008.

Podľa § 44a OSP účinného od 15. októbra 2008 účastník konania je oprávnený podať na   príslušnej   správe   katastra   nehnuteľností   návrh   na   zápis   začatia   súdneho   konania, v ktorom sa uplatňujú vecné práva k nehnuteľnostiam, alebo súdneho konania o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby.

Podľa § 159a OSP účinného od 15. októbra 2008 výrok právoplatného rozsudku o určení vecného práva k nehnuteľnosti, o neplatnosti právneho úkonu, ktorým sa nakladalo s   nehnuteľnosťou,   prípadne   o   určení   neplatnosti   dobrovoľnej   dražby   nehnuteľnosti   je záväzný aj pre účastníkov zmluvy, ktorej sa týka návrh na povolenie vkladu vecného práva k dotknutej nehnuteľnosti a ktorý bol podaný v čase, keď v katastri nehnuteľností bola vykonaná poznámka o tomto súdnom konaní.

Podľa § 372p ods. 1 OSP na konania začaté pred 15. októbrom 2008 sa použijú predpisy účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak.

Podľa   §   34   ods.   2   katastrálneho   zákona   účinného   do   14.   októbra   2008   právo k nehnuteľnosti podľa § 1 ods. 1, ktoré vzniklo rozhodnutím súdu o neplatnosti právneho úkonu, sa do katastra nezapíše, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou.

Podľa   §   34   ods.   2   katastrálneho   zákona   účinného   od   15.   októbra   2008   ak   súd rozhodol   o   neplatnosti   právneho   úkonu   alebo   neplatnosti   dobrovoľnej   dražby,   správa katastra vyznačí stav pred týmto právnym úkonom alebo pred dobrovoľnou dražbou; to platí aj   vtedy,   ak   právo   k   nehnuteľnosti   bolo   dotknuté   ďalšou   právnou   zmenou   a   ak   je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka.

Okresný   súd   i   krajský   súd   citované   ustanovenia   interpretovali   v   okolnostiach sťažovateľkinho prípadu tak, že nevyužitie jej práva poznamenať do katastra nehnuteľností skutočnosť   prebiehajúceho   konania   o   neplatnosti   kúpnej   zmluvy,   ktorou   sa   nakladalo s nehnuteľnosťou,   privodilo   nespôsobilosť   prípadného   autoritatívneho   konštatovania neplatnosti   zmluvy   zmeniť   právny   stav   evidovaný   v   katastri   nehnuteľností,   a   tak sťažovateľka nepreukázala naliehavý právny záujem vyžadovaný ustanovením § 80 písm. c) OSP.

Ústavný   súd   stabilne   judikuje,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   okresného   súdu   i   krajského   súdu vykazuje známky arbitrárnosti. Ústavný súd sa v tomto zmysle stotožňuje s argumentáciou obsiahnutou v odôvodnení sťažnosti, že ak k darovaniu nehnuteľnosti tretej osobe (dcére odporcov) došlo v roku 2005 (vklad do katastra nehnuteľností bol následne právoplatne povolený 24. januára 2006), nebolo možné od sťažovateľky požadovať, aby v tom čase pre účely   efektívnej   a   účinnej   ochrany   svojho   vlastníckeho   práva   využila   právo na poznamenanie prebiehajúceho sporového konania do katastra nehnuteľností. Citované ustanovenie   §   159a   OSP   účinné   od   15.   októbra   2008   totiž   pre   záväznosť   výroku o neplatnosti   právneho   úkonu,   ktorým   sa   nakladalo   s   nehnuteľnosťou,   pre   tretie   osoby vyžaduje,   aby   k   zmene   právneho   stavu   v   prospech   tretej   osoby   došlo   v   čase,   keď   už v katastri   nehnuteľností   poznámka   o   prebiehajúcom   konaní   o   neplatnosti   prvotného právneho   úkonu   bola   zaevidovaná. V   sťažovateľkinom   prípade   tak   od   nej   okresný   súd i krajský súd v podstate požadovali, aby v roku 2005, resp. v roku 2006 využila právo, s uplatnením   ktorého   boli   spojené   právne   účinky   poskytujúce   jej   vlastníckemu   právu efektívnu a účinnú ochranu až na základe právnej normy účinnej od 15. októbra 2008. Takýto výklad a následná aplikácia citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a katastrálneho zákona signalizujú   samy   osebe   arbitrárnosť   rozhodnutia   okresného   súdu i krajského súdu.

Na sťažovateľkin prípad teda bolo potrebné aj napriek zneniu ustanovenia § 372p ods. 1 OSP upravujúceho rýdzo procesné aspekty konaní začatých pred 15. októbrom 2008 aplikovať ustanovenie § 34 ods. 2 katastrálneho zákona v znení účinnom do 14. októbra 2008, a to práve s ohľadom na to, že rozhodujúci právny úkon (darovanie nehnuteľnosti odporcami ich dcére – tretej osobe) bol vykonaný v čase, keď sťažovateľka objektívne nemohla predvídať budúcu zmenu právnej úpravy. To malo za následok, že podmienky stanovené v hypotéze právnej normy obsiahnutej v ustanovení § 34 ods. 2 katastrálneho zákona   účinnom   od   15.   októbra   2008   („...   ak   je   rozhodnutie   súdu   záväzné pre   osoby, ktorých sa táto právna zmena týka“) sťažovateľka nemohla vo väzbe na ustanovenie § 159a OSP objektívne splniť.

Arbitrárnosť právnych záverov všeobecného súdu však zakladá právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak zistená svojvôľa má súčasne za následok porušenie základného práva alebo slobody. Kumulatívne splnenie tejto druhej podmienky v sťažovateľkinom   prípade   však   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   jej   sťažnosti vylúčil, pretože absenciu naliehavého právneho záujmu sťažovateľky na výsledku konania o neplatnosti   spornej   kúpnej   zmluvy   okresný   súd   i   krajský   súd   konštatovali   aj   z   iného dôvodu.

Okresný súd v odôvodnení rozsudku č. k. 10 C 421/2002-163 z 10. decembra 2008 v prvom   rade   svoj   zamietavý   výrok   zdôvodnil   absenciou   naliehavého právneho   záujmu sťažovateľky   v   dôsledku   nespôsobilosti   prípadného   rozhodnutia   o   neplatnosti   spornej kúpnej zmluvy privodiť zmenu zápisu v katastri nehnuteľností bez ohľadu na už uvedené zmeny   v   právnej   úprave.   Okresný   súd   vychádzal   z   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   Cdo 91/2006, podľa ktorého „naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti nie je daný, ak sa práva k nehnuteľnosti dotýka ďalšia právna zmena v zmysle § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)“.

Citovaný právny názor najvyššieho súdu formulovaný ako ratio decidendi vychádzal z právneho stavu účinného do 14. októbra 2008, ktorý bol, ako to už ústavný súd uviedol, relevantný aj pre sťažovateľku pri ochrane jej vlastníckeho práva. Ústavný súd sa s týmto názorom stotožňuje a poukazuje aj na iné časti jeho zdôvodnenia. Predovšetkým v ňom najvyšší   súd   dôvodil,   že „určenie   neplatnosti   zmluvy   nemusí   znamenať,   že   účastník   je nositeľom práva, ktoré mu malo v dôsledku zmluvy zaniknúť alebo že nie je nositeľom práva, ktoré mal zmluvou nadobudnúť, pretože právo mu mohlo zaniknúť na základe inej právnej   skutočnosti,   prípadne   ho   mohol   nadobudnúť   iným   spôsobom.   Ak   súd   rozhodne o tom,   že   zmluva   o   prevode   nehnuteľnosti   je   neplatná,   týmto   deklaratórnym   súdnym rozhodnutím   sa   teda   spravidla   neriešia   všetky   otázky   sporu,   predovšetkým   s   konečnou platnosťou otázka, komu nehnuteľnosť patrí.“, a že „ustáliť aké právne vzťahy na základe rozhodnutia o neplatnosti zmluvy nastali, môže vyvolať obtiaže. Správa katastra totiž nie je pri zázname do katastra oprávnená z predložených listín vyvodzovať ďalšie závery a tiež ani právna   interpretácia   významu   rozhodnutí   o   neplatnosti   určitej   zmluvy   nemusí   byť jednoduchá. Vlastníkom nemusí byť osoba, ktorá bola prevodcom podľa neplatnej zmluvy, za stanovených podmienok (a tie mohli nastať) však dochádza k vydržaniu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Je tiež možné, že fyzická osoba, ktorá bola prevodcom, zomrela, že právnická osoba, ktorá bola prevodcom, zanikla (buď likvidáciou alebo bez likvidácie). Je možné, že nehnuteľnosť, ktorej sa zmluva týka, bola prevedená na tretiu osobu, že pozemok bol zlúčený do iného pozemku alebo rozdelený alebo stavba, ktorej sa zmluva týka, zanikla alebo bola prestavbou spojená s inou stavbou. V takýchto prípadoch je potrebné riešiť zložité   právne   otázky   dôsledkov   neplatnosti   zmluvy   a   na   to   správa   katastra   nie   je oprávnená. Autoritatívne tieto otázky môže riešiť zase iba súd. Z uvedeného je zrejmé, že určením neplatnosti zmluvy, sa obvykle spor nevyrieši, len sa posunie do inej roviny, a len žaloba na určenie vlastníckeho práva... povedie k základnému cieľu sporového konania, ktorým je úplné odstránenie sporu.“.

Ústavný súd tak dospel k záveru, že konajúce všeobecné súdy správne konštatovali absenciu   naliehavého   právneho   záujmu   sťažovateľky   na   vyslovení   neplatnosti   kúpnej zmluvy, keď v kontexte judikatúry najvyššieho súdu odlíšili rozhodovanie o neplatnosti právneho úkonu od rozhodovania o existencii alebo neexistencii právneho vzťahu. V tejto časti rozsudok okresného súdu i sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu nevykazujú žiadne známky arbitrárnosti. Sťažovateľka sama svojím žalobným petitom určila okresnému súdu   i   krajskému   súdu   predmet,   o   ktorom   boli   povinné   rozhodnúť,   a   keďže   ním   bola neplatnosť   kúpnej   zmluvy,   a   nie   určenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti   tvoriacej predmet zmluvy, konajúce súdy celkom správne opierajúc sa o stabilizovanú judikatúru plne aplikovateľnú pred 15. októbrom 2008 uzavreli, že v dôsledku darovania nehnuteľnosti tvoriacej   predmet   spornej   kúpnej   zmluvy spojeného s následným vkladom   vlastníckeho práva v prospech tretej osoby by vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy nemohlo privodiť zmenu   údajov   v   katastri   nehnuteľností   v   prospech   sťažovateľky,   a   tak   nebola   splnená podmienka naliehavého právneho záujmu sťažovateľky podľa § 80 písm. c) OSP.

Krajský súd sa takto nedostal do rozporu so svojím právnym názorom o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy vysloveným v skorších zrušujúcich uzneseniach, ako to tvrdila sťažovateľka, pretože zamietnutie určovacej žaloby pre nedostatok naliehavého právneho záujmu   nie   je   vo   svojej   podstate   vecným   rozhodnutím   o   existencii   alebo   neexistencii právneho   vzťahu.   Právoplatné   potvrdzujúce   rozhodnutie   krajského   súdu   v   spojení so zamietavým rozhodnutím okresného súdu tak nie je meritórnym rozhodnutím o platnosti alebo   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   z   22.   mája   2002,   ale   len   rozhodnutím   o   tom,   že sťažovateľka neosvedčila splnenie podmienky nevyhnutnej na to, aby všeobecné súdy o jej určovacej žalobe mohli vecne rozhodnúť.

V   časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   tak   ústavný   súd   pre   nedostatok   priamej   súvislosti   medzi týmito právami a namietaným rozsudkom krajského súdu sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K   rovnakému   záveru   ústavný   súd   dospel   aj   pri   predbežnom   prerokovaní   časti sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovateľka   domáhala   vyslovenia   porušenia   jej   základného   práva na zákonného sudcu postupom a rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľka   v   predloženej   sťažnosti   neuviedla,   v   čom   vidí   porušenie   svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, hoci zákon o ústavnom súde v § 20 ods. 1 ako povinnú obsahovú náležitosť návrhu na začatie konania predpisuje jeho odôvodnenie.

Zo   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   zrejmé,   že   za   zákonného   sudcu   treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie, bol   natrvalo   alebo   dočasne   pridelený   na   výkon   funkcie   k   určitému   súdu,   jeho   funkcia nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu (III. ÚS 116/06). Inak vyjadrené, zákonným sudcom je sudca (samosudca alebo člen senátu) miestne, vecne a funkčne príslušného súdu, ktorý má vo veci konať podľa rozvrhu práce prijatého   v   súlade   so   zákonom   (pozri   napr.   I.   ÚS   8/94,   II.   ÚS   15/96,   II.   ÚS   43/97, II. ÚS 47/99, III. ÚS 31/01).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa práv zaručených   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vyplýva,   že   zákonnosť   súdu   musí   byť okrem   iného založená   na   jeho   zložení.   Súd   zriadený   zákonom   musí   byť   teda   obsadený   zákonným spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. mája 2000).

Sťažovateľka žiadne námietky týkajúce sa vymedzených kritérií základného práva na zákonného sudcu v odôvodnení svojej sťažnosti nevzniesla a obmedzila sa iba na strohé konštatovanie, že „namieta porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu, či už v konaní prvostupňového alebo aj odvolacieho súdu“. Navyše ani obsah príloh predloženej sťažnosti žiadne nedostatky v postupoch oboch konajúcich všeobecných súdov, ktoré by mohli byť relevantné z pohľadu rešpektovania základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, nesignalizuje. Preto i v tejto časti hodnotí ústavný súd predloženú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

K   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom,   ústavný   súd   poukazuje   na   princíp subsidiarity jeho právomoci vyplývajúci z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy. Ak existuje iný súd, ktorý tam uvedeným právam a slobodám fyzickej osoby alebo právnickej osoby poskytuje ochranu, potom ústavný súd nemá právomoc konať.

Sťažovateľka   tvrdila   porušenie   základných   práv   zaručených   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom krajského súdu ako súdu odvolacieho. Základnému právu vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v prípade jeho porušenia odvolacím súdom je oprávnený ochranu poskytnúť najvyšší súd v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku – dovolaní, pretože ustanovenie § 237 písm. f) OSP zakladá prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bola odňatá účastníkovi možnosť konať pred súdom. Ak teda sťažovateľka namieta, že „jej nebolo nikdy doručené vyjadrenie odporcov v 1/ a 2/ rade k jej   odvolaniu,   zo   strany   súdu   nebola   doručená   ani   výzva,   či   súhlasí   alebo   nesúhlasí s rozhodnutím súdu bez nariadenia pojednávania a ani odvolací súd žiadnym spôsobom neoznámil   sťažovateľke   resp.   jej   právnemu   zástupcovi   termín   vyhlásenia   rozsudku“, v prvom   rade   mala   právo   atakovať   postup   a   potvrdzujúci   rozsudok   krajského   súdu dovolaním.   Tento   záver   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   zaoberať   sa   námietkami sťažovateľky   o   porušení   jej   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom krajským súdom ako súdom odvolacím, preto v tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Napokon sa ústavný súd zaoberal aj tvrdeným porušením základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd k tejto sťažovateľkinej námietke uvádza, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   odmietnutie   ďalšej   časti   sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami   formulovanými   sťažovateľkou   v   sťažnostnom   petite   (primerané   finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2010