znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 103/09-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júla 2009 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka v konaní o sťažnosti JUDr. Ing. D. Ď. – S. H., Česká republika, a M. T., B., zastúpených advokátom   JUDr.   J.   H.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenie   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/01 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 146/97) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. Ing. D. Ď. a M. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/01 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 146/97)   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Nové   Zámky p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 19/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. Ing. D. Ď. a M. T.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume po 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré im   j e   Okresný súd Nové Zámky p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Nové Zámky j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. Ing. D. Ď. a M. T. spoločne a nerozdielne trovy konania v sume 468,95 € (slovom štyristošesťdesiatosem eur a deväťdesiatpäť centov) na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. J. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 103/09 z 15. apríla 2009 v časti prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. a M. T. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/01 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 146/97).

Okresný súd podaním sp. zn. Spr 1637/09 doručeným ústavnému súdu 6. júla 2009 predložil k sťažnosti vyjadrenie, v ktorom je uvedená aj podrobná chronológia priebehu napadnutého konania od doručenia žaloby (október 1997). Vo vyjadrení okresný súd okrem iného uvádza:

„V   predmetnej   veci   ide   o   právne   a   skutkovo   mimoriadne   náročnú   vec,   nakoľko jej základ   vyplýva   ešte z čias privatizácie,   okrem toho   vlastnícke   vzťahy k   predmetným sporným nehnuteľnostiam boli v priebehu rokov trvania sporu viackrát menené, navyše pôvodný vlastník sa dostal do konkurzu s čím boli spojené zákonné následky.

Navrhovatelia, t. j. sťažovatelia v I. a v II. rade podali dňa 13. 10. 1997 na tunajší súd návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá vec bola zaevidovaná pod číslom konania 8 C 146/97. Uznesením zo dňa 8. 1. 1998 súd konanie vo veci zastavil, na základe podaného odvolania Krajský súd v Nitre uznesením 5 Co 269/98-47 zo dňa 29. 5.   1998   napadnuté   uznesenie   zrušil   a   vec   vrátil   tunajšiemu   súdu   dňa   24. 7. 1998 na ďalšie konanie. Po doručení predmetného uznesenia bol vytýčený termín pojednávania na 2. 9. 1998, na ktorom súd uznesením predmetnú vec odstúpil Krajskému súdu Bratislava ako súdu vecne príslušnému. Krajský súd Bratislava vyslovil nesúhlas s postúpením veci, na základe toho Najvyšší súd SR Bratislava uznesením zo dňa 28. 9. 2001 okrem iného rozhodol   tak,   že   na   konanie   v   predmetnej   veci   je   príslušný   tunajší   súd.   Po   doručení uvedeného   uznesenia   bol   spis   postúpený   tunajšiemu   súdu   31.   10.   2001.   Rozhodnutím predsedu súdu zo dňa 5. 11. 2001 sa zákonným sudcom v predmetnej veci od uvedeného času stal Mgr. P. G., ktorý úpravou zo dňa 6. 11. 2001 žiadal predložiť LV žalovanej nehnuteľnosti a správu o stave konkurzného konania. Následne úpravou z 30. 11. 2001 určil termín pojednávania na deň 9. 1. 2002, ktorý na základe písomného podania odporcu 1 a ním predložených dokladov bol zrušený na neurčito. Následne úpravou zo dňa 14. 1. 2002 konajúci   sudca   žiadal   od   Najvyššieho   súdu   SR   oznámenie   v   akom   štádiu   sa   nachádza konanie vedené na Najvyššom súde pod číslom 6 Obo 324/01 a následne aj zaslanie návrhu z konania KS Bratislava 81 Cb 80/97. Najvyšší súd dňa 1. 3. 2002 oznámil, že vo veci 6 Obo 324/01 zatiaľ nebolo rozhodnuté. Dňa 18. 3. 2002 bol správca konkurznej podstaty odporcu 1 žiadaný o oznámenie stavu konkurzu, ktorú súdu predložil 30. 4. 2002, pričom dňa   28. 3. 2002   zaslali   navrhovatelia   súdu   doklady   v   zmysle   jeho   písomnej   žiadosti. Následne bol spis daný na lehotu, pričom 25. 3. 2003 správca konkurznej podstaty odporcu 1 zaslal na vedomie súdu rozsudok KS Bratislava 81 Cb 80/97 zo dňa 9. 12. 2002. Konajúci sudca   ďalšími   úkonmi   v   roku   2003   sa   domáhal   oznámenia   či   od   KS   Bratislava   alebo od Najvyššieho súdu, či vec 81 Cb 81/97 nadobudla právoplatnosť. Dňa 3. 2. 2004 bol doručený   súdu   právoplatný   rozsudok   Najvyššieho   súdu   vo   veci   81 Cb   80/97.   Konajúci sudca majúc za to, že nakoľko odporca Ž. s. r. o. B. bola v konkurze, podľa § 14 odsek 1 písmeno d) Zákona o konkurze, konanie vedené na tunajšom súde bolo prerušené, a preto sa   domáhal   opakovanými   výzvami   zistenia   v   akom   stave   je konkurzné   konanie   voči úpadcovi. Uznesením zo dňa 30. 6. 2004 súd vyzval navrhovateľov o opravu a doplnenie návrhu, ktoré doplnenie bolo súdu predložené 13. 7. 2004. Na základe neho uznesením zo dňa 19. 8. 2004 súd nepripustil zmenu návrhu a zároveň určil termín pojednávania na deň 17. 9. 2004. Na základe žiadosti právnych zástupcov účastníkov konania bolo pojednávanie odročené na deň 11. 10. 2004, ktoré pojednávanie sa neuskutočnilo z vážnych osobných dôvodov konajúceho sudcu. Dňa 19. 10. 2004 navrhovatelia predložili zmenu návrhu ako aj oznámenie o odpredaji žalovanej nehnuteľnosti vrátane pripojených dokladov. Na základe toho   súd   uznesením   zo dňa   19.   11.   2004   pripustil   zmenu   návrhu,   pristúpenie   ďalších účastníkov konania a zároveň časť zmeny návrhu nepripustil. Dňa 2. 12. 2004 bol vyrubený súdny   poplatok   za návrh,   pričom   správca   konkurznej   podstaty   úpadcu   podaním   došlým súdu 8. 12. 2004 vzniesol námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi. Po vyjadrení sudcu a predložení spisu na Krajský súd Nitra bol spis dňa 26. 1. 2005 vrátení bez rozhodnutia o námietke zaujatosti s poukazom na § 14 ods. 3 O. s. p. Následne bol odporcovi ustanovený opatrovník na zastupovanie v konaní uznesením zo dňa 14. 4. 2005, nakoľko odporca 3 nepreberal   súdne   zásielky.   Voči   tomuto   uzneseniu   v   zákonnej   lehote   podal   odvolanie ustanovený opatrovník. O ďalších procesných podaniach ako aj odvolaní opatrovníka súd rozhodol uznesením zo dňa 26. 4. 2005 a to tak, že konanie voči odporcom v 3., 4. a 5. rade zastavil a zároveň zrušil odvolaním napadnuté uznesenie. Ďalej uznesením zo dňa 13. 6. 2005   konanie   o   určení   neplatnosti   kúpnych   zmlúv   a   darovacej   zmluvy   zastavil.   Po právoplatnosti   predmetného   uznesenia   bol   úpravou   zo   dňa   7.   7.   2005   určený   termín pojednávania na 9. 9. 2005, ktorý vzhľadom na podanie navrhovateľov doručené súdu 7. 9. 2005 bolo zrušené, pričom uznesením zo dňa 21. 9. 2005 súd nepripustil ďalšiu zmenu návrhu ani vstup ďalších účastníkov do konania. Po právoplatnosti uznesenia bol určený termín pojednávania na deň 9. 11. 2005, na ktorom vynesený rozsudok, ktorým súd návrh zamietol. Na základe podaného odvolania bol spis úpravou zo dňa 15. 12. 2005 predložený Krajskému   súdu   Nitra.   Odvolací   súd   uznesením   5 Co   12/06-446   zo   dňa   24.   4.   2007 napadnutý rozsudok súdu I. stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis bol vrátený tunajšiemu súdu 7. 5. 2007. Na základe výzvy súdu navrhovatelia podaním došlým 23. 8. 2007 spresnili znenie petitu návrhu. Následne konajúci sudca úpravou zo dňa 29. 8. 2007 žiadal   od   S.   N.   zaslanie   listov   vlastníctva   kúpnej   a   darovacej   zmluvy,   ktoré   boli   súdu doručené 19. 9. 2007. Konajúci sudca výzvou zo dňa 25. 9. 2007, 16. 10. 2007, 31. 12. 2007 žiadal od navrhovateľov o oznámenie skutočností týkajúcich sa žalovaného výroku a právne zdôvodnenie   návrhu   voči   odporcom   v   1.   až   3.   rade,   ako   aj   spresnenie   označenia navrhovateľa 1. Na tieto výzvy navrhovatelia reagovali naposledy podaním zo dňa 25. 2. 2008. Uznesením zo dňa 27. 3. 2008 súd pripustil pristúpenie odporcov 2 až 5 do konania, ako aj zmenu návrhu urobenú podaním zo dna 21. 8. 2007. Správca konkurznej podstaty úpadcu (odporcu 1) predložil súdu dňa 30. 4. 2008 vyjadrenie vrátane príloh. Odporca v 5. rade   sa   písomne   vyjadril   k   podanému   návrhu   5.   5.   2008.   Vzhľadom   na   písomné vyjadrenie navrhovateľov k výzve súdu zo dňa 6. 5. 2008 uznesením 8 C 19/01-697 zo dňa 16.   7.   2008   súd   ustanovil   v   predmetnej   veci   znalca   z   odporu   stavebníctva   za   účelom vypracovania   znaleckého   posudku,   ktorým   znalec   určí   trhovú   hodnotu   žalovanej nehnuteľnosti. Voči uvedenému uzneseniu podali navrhovatelia v zákonnej lehote odvolanie v dôsledku čoho na základe úpravy konajúceho sudcu zo dňa 4. 8. 2008 bol spis predložený na   Krajský súd   Nitra,   ktorý   uznesením 5 Co 210/08-711 zo dňa 30. 9. 2008 napadnuté uznesenie v časti týkajúcej sa ustanovenia znalca odmietol a v časti týkajúcej sa zloženia preddavku na trovy znaleckého dokazovania zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Po doručení predmetného   uznesenia   účastníkov   konania   konajúci   sudca   úpravou   zo   dňa   6. 3. 2009 a vypracoval nové uznesenie o ustanovení znalca. Proti tomuto uzneseniu dňa 17. 3. 2009 podali navrhovatelia odvolanie a   tak bol spis dňa 14. 4. 2009 predložený na Krajský súd Nitra, ktorý uznesením 5 Co 93/09-727 zo dňa 30. 4. 2009 napadnuté uznesenie zrušil a spis vrátil tunajšiemu súdu 25. 6. 2009.

Podľa môjho názoru sťažovatelia spôsobili prieťahy v predmetnom konaní, pretože opakovane menili svoj návrh (spolu 5-krát), menili aj okruh účastníkov (3-krát), následne ho zobrali čiastočne späť, pričom o každom takomto ich návrhu súd rozhodol s tým, že pri doručovaní   týchto   uznesení   dochádzalo   k   problémom   pri   doručovaní   osobám,   ktoré si nepreberali poštu, prípadne boli na neznámom mieste. Poukazujem na to, že jednotlivé zmeny návrhov zo strany sťažovateľov sú prehľadne rozpísané aj v citovanom poslednom rozhodnutí krajského súdu zo dňa 30. 4. 2009 na strane 4 až 9.

Nie   je   pravda,   že   by   súd   v   predmetnej   veci   nekonal   v   období   od   8. 1. 1998 do 6. 3. 2002 a v období od 20. 3. 2002 do 26. 5. 2004 tak, ako to uvádzajú sťažovatelia. Z predmetného spisu ako aj popisu procesných úkonov vyplýva, že v uvedenom období boli vykonávané úkony zo strany súdu smerujúce k rozhodnutiu. Pripomínam, že dňa 9. 11. 2005 bol   vo   veci   vynesený   prvostupňový   rozsudok,   ktorý   síce   odvolací   súd   uznesením 5 Co 12/06-446 zo dňa 27. 4. 2007 zrušil, a preto nie je pravdivé tvrdenie sťažovateľov, že by v predmetnej veci od podania návrhu ešte nebolo rozhodnuté.

Mám za to, že zo strany súdu neboli spôsobené zbytočné prieťahy. To, že doposiaľ predmetná   vec   nebola   právoplatne   skončená,   bolo   ovplyvnené   viacerými   okolnosťami na strane účastníkov konania tým, že sťažovatelia podávali vo veci množstvo procesných návrhov, okrem toho menili aj okruh účastníkov, následne nastali problémy s doručovaním písomností   označeným   účastníkom   konania.   Som   toho   názoru,   že   sťažovatelia si jednoznačne neujasnili koho konkrétne chcú v predmetnej veci žalovať a čoho konkrétne sa domáhajú, čomu svedčí vyššie uvedený počet nimi podaných zmien návrhov a zmien okruhu žalovaných osôb.“

Prehľad úkonov okresného súdu ním vykonaných v posudzovanom konaní, uvedený v písomnom vyjadrení predsedu okresného súdu sa zhoduje so zisteniami ústavného súdu z obsahu súdneho spisu, ktorý mu bol predložený k previerke 6. júla 2009. Pri posúdení, či došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   však   ústavný   súd   prihliadol   na celý   obsah predloženého spisu a bral do úvahy všetky okolnosti, ktoré z neho vyplývali.

Právny zástupca sťažovateľov sa k stanovisku okresného súdu vyjadril podaním zo 14. júla 2009, v ktorom okrem iného uviedol:

«Nesúhlasíme so   stanoviskom   Predsedu   Okresného   súdu   v   Nových   Zámkoch vo vyjadrení k prijatej sťažnosti pod Spr 1637/09 zo dňa 1. 7. 2009 a to z týchto dôvodov:

- je nepochybné, že spor od podania návrhu zo dňa 13. 10. 1997 trvá temer 12 rokov a nie   je   doposiaľ   vo   veci   právoplatne   rozhodnuté   ani   na   prvom   stupni   čo   zakladá predpoklad, že pri súčasnej činnosti súdu nebude ani v dohľadné dobe rozhodnuté.

-   nesúhlasíme   ani   so   stanoviskom   predsedu   súdu,   že   tento   stav   zapríčinili sťažovatelia.

- s tvrdením súdu, že vo veci ide „o právne a skutkovo mimoriadne náročnú vec“ nesúhlasíme.

Poukazujeme na to, že z hľadiska predmetu konania ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   a   sme   toho   názoru,   že   nemožno   ju považovať za právne zložitú vec, naviac ak odporca (Ž., s. r. o.) vlastníctvo nadobudol „nezákonne“ na základe „Listiny o určení súpisného čísla“ (príloha č. 7, 8 a 9 sťažnosti). Tvrdenie   okresného   súdu   vo   vyjadrení   na   str.   3   ostatný   odsek,   citujeme: „sťažovatelia si jednoznačne neujasnili koho konkrétne chcú v predmetnej veci žalovať a čoho   konkrétne   sa   domáhajú,   čomu   svedčí   vyššie   uvedený   počet   nimi   podaných   zmien návrhov a zmien okruhu žalovaných osôb“ je nesprávne a neakceptovateľné.

Sťažovatelia cestou svojho právneho zástupcu využívali všetky procesné prostriedky, ktoré mali ako účastníci konania k dispozícii a to napr.: „návrh na vydanie predbežného opatrenia, resp. zmena žalobného návrhu, návrh na pripustenie vstupu ďalších účastníkov“. To,   že   súd   nezabezpečil   predmet   sporu   vydaním   predbežného   opatrenia   došlo k situácii, že žalovaný v 1. rade predmetné nehnuteľnosti odpredal skôr, ako súdy rozhodli vo   veci   samej.   Uvedené   malo   za   následok,   že   sťažovatelia   museli   meniť   žalobný   petit a museli žiadať o pripustenie tých účastníkov do konania, na ktorých boli nehnuteľnosti prevedené. To má ten dôsledok, že navrhovatelia tento stav nezapríčinili, ale jednoznačne ho   zapríčinil   konajúci   súd   svojim   nesprávnym   procesným   postupom   a   nezabezpečením predmetu sporu proti scudzovaniu.

Poukazujeme na to, že nikde sme nenašli žiadne ustanovenie zákona a ani žiadne rozhodnutie   súdu   publikované   v   zbierke   rozhodnutí,   aby   niekto   vlastníctvo   k   majetku nadobudol na základe „listiny o určení súpisného čísla“ ako tomu bolo v tomto prípade. Môžeme iba konštatovať, že sťažovatelia svojim konaním nezapríčinili bezdôvodné prieťahy v tomto súdnom konaní, ako sa nesprávne domnieva predseda súdu vo svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti.

Dôkazom tohto nášho stanoviska je aj „uznesenie“ Krajského súdu Nitra sp. zn. 5 Co 93/2009-727   zo   dňa   30.   apríla   2009,   ktorým   opäť   odvolací   súd   zrušil   uznesenie Okresného súdu Nové Zámky č. k. 8 C 19/2001-720 zo dňa 6. 3. 2009.

Záverom   poukazujeme   na   to,   že   ak   by   konajúci   súd   predmet   sporu   zabezpečil „predbežný opatrením“ na základe návrhu zo dňa 13. 10. 1997, nemuseli sťažovatelia meniť žalobný petit a nemuseli žiadať pripustenie do konania účastníkov, ktorý sa stali po podanej   žalobe   vlastníkmi   nehnuteľností.   Nedá   nám   nepoukázať   aj   nato,   že   ak   by   súd rešpektoval zákon (študoval a sledoval rozhodnutia NS) a ku tomu vydané a publikované Stanoviská NS SR č. Obpj 1/99 zo dňa 19. 3. 1999, Obpj 7/2002 zo dňa 16. 12. 2002 ako aj Stanovisko NS SR č. Cpj 33/01 z 3. 10. 2001, spor mohol byť bez akýchkoľvek pochybností bez zbytočných prieťahov a dávno právoplatne skončený!»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru),   ústavný   súd   v   súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05).

1. Predmetom   konania pred   okresným   súdom   je   nárok   sťažovateľov [„určovacia žaloba podľa § 80 písm. c) OSP v spojení s § 126 Občianskeho zákonníka“] smerujúci proti správcovi konkurznej podstaty o určenie, že nehnuteľnosti, ktoré boli zapísané „v súpise konkurznej   podstaty   sú   v ich   bezpodielovom   spoluvlastníctve“.   Z právneho   i skutkového hľadiska možno čiastočne súhlasiť s názorom, že ide o zložitejšiu vec, na čo poukazuje aj okresný   súd   vo svojom   vyjadrení   k sťažnosti.   Na priebeh   konania   mohli   mať   vplyv aj okolnosti na strane sťažovateľov, ktorí „podávali vo veci množstvo procesných návrhov, okrem toho menili aj okruh účastníkov“,   a tiež to,   že ich   nárok úzko súvisel   s ďalšími majetkovými nárokmi, ktoré boli predmetom iných sporov medzi týmito účastníkmi, avšak ústavný   súd   vychádzajúc   zo   samotnej   dĺžky   konania,   jeho   priebehu   a doteraz dosiahnutých výsledkov   konštatuje,   že   nezistil   také   okolnosti,   ktoré   by   odôvodňovali doterajší takmer 12-ročný priebeh konania jeho zložitosťou.

2. Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní,   či   v   konaní   pred   okresným   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom, a tým aj k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pri   hodnotení   postupu   podľa   tohto   kritéria   ústavný   súd   na   jednej   strane poznamenáva, že sťažovatelia pripisovali veci veľký význam, pretože boli právne zastúpení advokátom a boli v konaní aktívni a súčinnostní, ale na druhej strane ústavný súd zistil, že doterajšia doba konania bola čiastočne ovplyvnená i úkonmi sťažovateľov (akceptoval v tomto smere čiastočne vyjadrenie predsedu všeobecného súdu), na ktoré musel okresný súd reagovať. Sťažovatelia podali viackrát návrhy na zmenu a doplnenie návrhu, svoj návrh rozšírili   o ďalších   žalovaných,   ako   aj   podali   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu, ale podľa   názoru   ústavného   súdu   využitie   možností   daných   sťažovateľom   procesnými predpismi   (napr.   Občiansky   súdny   poriadok)   na   uplatňovanie   a presadzovanie   ich   práv v súdnom   konaní   môže   síce   spôsobiť   predĺženie   priebehu   konania,   nemožno   ho   však kvalifikovať   ako postup,   ktorého   dôsledkom   sú   zbytočné   prieťahy   (napr.   I.   ÚS   31/01). V takomto prípade však zodpovednosť nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). Navyše treba k tomu uviesť, že od 2. septembra 1998, keď sa dozvedeli, že spis bude postúpený krajskému súdu, sa sťažovatelia o spor nezaujímali takmer dva a pol roka, a to až do 7. februára 2001, keď ich právny zástupca vyslovil nesúhlas s postúpením veci na prerokovanie krajskému súdu, čo musel ústavný súd čiastočne zohľadniť pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 66/1996, pričom vzniknuté prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. Na základe prehľadu úkonov okresného súdu   ústavný súd konštatuje,   že   takmer   celý   priebeh   konania   je   poznačený   nielen   nečinnosťou, ale i neefektívnosťou jeho postupu, čo malo vplyv na doterajšiu dĺžku konania. V priebehu takmer 12-ročného konania okresný súd už na jeho začiatku nebral do úvahy uznesenie Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 29. mája 1998 sp. zn. 5 Co 269/98, ktorým zrušil uznesenie okresného súdu o zastavení konania z 8. januára 1998 a v ktorom vyslovil právny názor, že v tejto veci „Súčasná platná štandardná judikatúra... nevylučuje aj poskytnutie právnej ochrany podľa § 80 písm. c) OSP a § 126 Obč. zákonníka“ (č. l. 48), čiže na prerokovanie týchto sporov boli príslušné okresné súdy. V septembri 1998 okresný súd však postúpil spis na prerokovanie krajskému súdu, ktorý nesúhlasil s postúpením veci a o príslušnosti všeobecného súdu musel rozhodovať až Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý 28. septembra 2001 rozhodol tak, že na konanie je príslušný okresný súd.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesprávna   činnosť   štátneho orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02).

Na   neprimeranú   dĺžku   konania   má   vplyv   i obdobie   nečinnosti   okresného   súdu, a to od   18.   marca   2002,   keď   okresný   súd   žiadal   od   žalovaného v prvom   rade   (správcu konkurznej podstaty), aby oznámil stav konkurzného konania úpadcu (žalovaného v druhom rade), do 19. marca 2003, keď ho opätovne žiadal o vyjadrenie (nečinnosť 12 mesiacov).

I keď v rokoch 2004 až 2005 okresný súd vykonal množstvo procesných úkonov, ako to vyplýva z vyjadrenia okresného súdu a ich prehľadu, a neskôr vo veci samej rozhodol rozsudkom 9. novembra 2005, jeho rozhodnutie bolo nadriadeným súdom zrušené 24. apríla 2007 podľa § 221 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu, že sa dopustil viacerých procesných chýb a vec nesprávne právne posúdil.

Ústavný súd k tomu zdôrazňuje, že občianske súdne konanie, ktoré bez meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako je tomu v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia v celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (i právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Ústavný   súd   preto   nemohol   akceptovať   vyjadrenie   okresného   súdu   k sťažnosti, že vo veci konal.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   viackrát konštatoval,   že je   z ústavnoprávneho   hľadiska   neprijateľné,   aby   právna   neistota v napadnutom konaní nebola odstránená ani po viac ako 11 a pol roku od jeho začatia (m. m.   napr.   IV. ÚS 260/04,   IV.   ÚS   127/08,   III.   ÚS   152/08,   IV.   ÚS   251/08).   Takáto zdĺhavosť konania totiž predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis I. ÚS 39/00, I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07).

Vzhľadom na tieto skutočnosti preto ústavný súd vyslovil, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/01 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v záujme zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľov prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 19/01 konal bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   žiadali   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia pre každého v sume 6 500 € z dôvodov uvedených v ich sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania, nečinnosť a neefektívnu činnosť okresného súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 8 C 19/01,   berúc   do úvahy   aj   konkrétne   okolnosti prípadu (správanie sťažovateľov opísané v časti II bode 2 tohto nálezu), a povahu veci, ústavný súd považoval priznanie požadovanej sumy každému zo sťažovateľov po 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľov, ktoré   im   vznikli   v dôsledku   ich   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom advokátom JUDr. J. H., ktorý je platcom DPH. Sťažovatelia si uplatnili trovy konania spolu v sume 468,95 €, ktoré bližšie nešpecifikovali.

Pri   určení   náhrady   trov   vychádzal   ústavný   súd   z priemernej   mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I. polrok   2008,   ktorá   bola 20 950 Sk,   t.   j.   695,41   €.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní trov   konania   zistil, že uplatnená suma nie je vyššia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov,   preto   trovy právneho zastúpenia boli priznané v požadovanej sume (bod 4 výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2009