znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 103/05-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ioana Kornelija Komanického, B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Bardejov v konaní sp. zn. Nc 1258/97 a Krajským súdom v Prešove v konaní sp. zn. 1 S 56/2004 (predtým sp. zn. 4 Co 438/02 a sp. zn. 3 NcS 9/2003), a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosť   Ioana   Kornelija   Komanického   v   časti,   v ktorej   namieta   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Bardejov v konaní sp. zn. Nc 1258/97 a Krajským súdom v Prešove v konaní sp. zn. 1 S 56/2004 (predtým sp. zn. 4 Co 438/02 a sp. zn. 3 NcS 9/2003) v období do 22. marca 2002   o d m i e t a   ako neprípustnú.

2. Sťažnosť Ioana Kornelija Komanického v časti, v ktorej namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Bardejov v konaní sp. zn. Nc 1258/97 a Krajským súdom v Prešove v konaní sp. zn. 1 S 56/2004 (predtým sp. zn. 4 Co 438/02 a sp. zn. 3 NcS 9/2003-26) v období po 22. marci 2002   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta 2004 doručená sťažnosť Ioana Kornelija Komanického, B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. Nc   1258/97   a   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   sp.   zn. 1 S 56/2004 (predtým sp. zn. 4 Co 438/02 a sp. zn. 3 NcS 9/2003).

Sťažovateľ uvádza, že pôvodným návrhom zo 17. marca 1997 doručeným okresnému súdu   sa „domáhal   preskúmania   a   zrušenia   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Prešove   čís. Soc. 277-96/02069, zo dňa 3. I. 1997“. Návrh bol doručený okresnému súdu 20. marca 1997 a bol prijatý pod sp. zn. Nc 1258/97. Okresný súd prípisom zo 14. apríla 1997 vyzval sťažovateľa na doplnenie návrhu.

Nasledovne sa v uvedenej veci udiali podľa tvrdenia sťažovateľa „... ďalšie úkony, ktoré sú ovšem z hľadiska práva neplatné a neúčinné a ktoré boli ním (t. j. okresným súdom) procesne zavŕšené jeho uznesením z 1. februára 2002 zastavením tohto konania“. Okresný súd   16.   apríla   2003   zistil   vecnú   nepríslušnosť   v prerokovávanej   veci   a vec   postúpil krajskému súdu.

Sťažovateľovi   bolo   15.   decembra   2003   doručené   pozvanie   od   Okresného   súdu Prešov na informatívny výsluch vo veci sp. zn. 3 NcS 9/03 dňa 16. decembra 2003, ktorú sťažovateľ nemohol narýchlo identifikovať, preto sa uvedeného výsluchu nezúčastnil.

Sťažovateľovi   bolo   doručené   27.   januára   2004   predvolanie   na   okresný   súd so súčasným   predložením   listinných   dôkazov.   Následne   sťažovateľ   vyhovel   výzve krajského súdu v uznesení č. k. 3 NcS 9/2003-26 zo 4. decembra 2003 písomným podaním zo 6. marca 2004. Sťažovateľovi bolo 16. augusta 2004 doručené uznesenie krajského súdu č. k. 1 S 56/2004-44 z 29. júna 2004, ktorým bolo konanie zastavené. Sťažovateľ podal proti predmetnému uzneseniu odvolanie.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ v návrhu   výroku   rozhodnutia (petite)   svojej   sťažnosti   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   jeho   základné   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v konaní okresného súdu sp. zn. Nc 1258/97 a krajského súdu sp. zn. 1 S 56/2004 (predtým sp. zn. 4 Co   438/02   a   sp.   zn.   3   NcS   9/2003-26)   bolo   porušené.   Sťažovateľ   žiada   zároveň o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 60 000 Sk, ktoré sú povinné okresný súd a krajský súd uhradiť v pomere, ktorý určí ústavný súd, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov (...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...)

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ   ide   o právo   na prejednanie veci   v primeranej   lehote,   preto v obsahu týchto   práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 55/98).

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred   ním   a o   postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažnosť   je zjavne neopodstatnená,   ak opísaným konaním   orgánu   štátu   nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody. „O zjavnej neopodstatnenosti podnetu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu vôbec   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil navrhovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov,“ (rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 66/98).

Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   je   preto   možné   považovať   ten,   pri   predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 110/02).

K   namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a   čl. 6 ods. 1 dohovoru v   období do 22. marca 2002

Sťažovateľ doručil ústavnému súdu 12. februára 2002 sťažnosť (pridelená sp. zn. Rvp   225/02),   v ktorej   namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní sp. zn. Nc 1258/97.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti na neverejnom zasadnutí senátu 22.   marca   2002   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (pozri rozhodnutie č. k. I. ÚS 27/02-10 z 22. marca 2002).

V zmysle ustanovenia § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

S poukázaním   na   citované   ustanovenie   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v období do 22. marca 2002 ako neprípustnú z dôvodu predchádzajúceho rozhodnutia ústavného súdu v tejto veci.

K   namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a   čl. 6 ods. 1 dohovoru v   období po 22. marci 2002

Ústavný súd výzvou zo 6. októbra 2004 požiadal krajský súd o vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľa a zaslanie spisu sp. zn. 1 S 56/2004 (predtým sp. zn. 4 Co 438/02 a sp. zn. 3 NcS 9/2003). Podpredseda krajského súdu v odpovedi z 21. októbra 2004 uviedol, že predmetný spis sa nachádza od 7. septembra 2004 na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dôsledku odvolania podaného sťažovateľom a zároveň sa k veci vyjadril tak, že vec 1 S 56/2004 bola pôvodne vedená v pomocnom registri „NcS“ preto, lebo návrh nespĺňal náležitosti uvedené v ustanovení § 79 Občianskeho súdneho poriadku a museli byť odstránené jeho vady.

Následne   bola   vec   zaradená   do   registra   „S“   a   po   zvládnutí   skutkovej   a právnej náročnosti   veci   bolo   v nej   rozhodnuté   29.   júna   2004   tak,   že   konanie   bolo   zastavené. Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   krajského   súdu   odvolanie   a vec   bola   postúpená najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie.   Podpredseda   okresného   súdu   zároveň   vo   svojom stanovisku uviedol, že „... k prieťahom pri vybavovaní tejto veci nedošlo, nakoľko doba od nápadu veci do rozhodnutia je krátka so zreteľom na potrebu odstránenia vád pôvodného podania   a zodpovedá   časovým   možnostiam   sudcov   správneho   úseku   Krajského   súdu v Prešove“.

Ústavný   súd   výzvou   zo   4.   februára   2005   požiadal   predsedu   najvyššieho   súdu o zaslanie uvedeného spisu. Predmetný spis bol ústavnému súdu doručený 15. marca 2005.

V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu sa otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, skúma vždy s prihliadnutím na konkrétne okolnosti posudzovanej veci najmä podľa týchto kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu v uvedenej veci.

Ústavný súd z predloženého spisu sp. zn. Nc 1258/97 (na krajskom súde vedený pod sp. zn. 4 Co 438/02, následne sp. zn. 3 NcS 9/2003 a sp. zn. 1 S 56/04) zistil, že okresný súd vydal   25.   júla   2002   pokyn   na   vypracovanie   predkladacej   správy   a predloženie   spisu krajskému   súdu   za   účelom   rozhodnutia   o odvolaní   sťažovateľa.   Spis   bol   doručený krajskému súdu 29. júla 2002.

Krajský   súd   vykonal   v uvedenej   veci   úkony   31.   marca   2003,   11.   apríla   2003 a uznesením sp. zn. 4 Co 438/02 zo 16. apríla 2003 zrušil uznesenie okresného súdu č. k. Nc 1258/97-7 z 1. februára 2002. Následne krajský súd v uvedenej veci vykonával úkony až do 8. januára 2004, pričom prípisom z uvedeného dňa požiadal krajský súd o predvolanie a výsluch sťažovateľa (dožiadanie) pred okresným súdom. Okresný súd vrátil krajskému súdu spis s vybaveným dožiadaním 9. marca 2004.

Krajský   súd   vykonával   následne   v   posudzovanej   veci   plynule   úkony   až   do 7. septembra   2004,   keď   bol   predmetný   spis   zaslaný   najvyššiemu   súdu   za   účelom rozhodnutia o odvolaní sťažovateľa.

Ústavný súd nezistil z predloženého spisu zbytočné prieťahy v činnosti okresného súdu v posudzovanom období.

Krajský súd konal v uvedenej veci plynule s výnimkou obdobia od 29. júla 2002 do 31. marca 2003, t. j. 7 mesiacov. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“ (rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 35/01).

V konkrétnych okolnostiach uvedenej veci uvedená ojedinelá nečinnosť krajského súdu   neznamená   taký   zásah   do   sťažovateľovho   základného   práva,   aby   jeho   intenzita nadobudla   charakter   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.   Túto   skutočnosť   potvrdzuje   aj   fakt,   že   sťažovateľ   sám   prispel   v   období   od 2. októbra   2003   do   5.   februára 2004   k predĺženiu   predmetného   konania, keď   neprevzal uznesenie krajského súdu č. k. 3 NcS 9/2003-26 zo 4. septembra 2003 z dôvodu, že na obálke bolo nesprávne uvedené   jeho meno (t.   j.   Ján namiesto   Ioan Kornelij)   a „...   na zásielke nebolo vyšpecifikované, komu je zásielka určená (dátum narodenia, resp. r. č.)...“

Následne   bol   sťažovateľ   krajským   súdom   predvolaný   na   16.   december   2003   za účelom doplnenia podania a listiny preukazujúcej zmenu mena, pričom v daný termín sa nedostavil, pretože „... som túto vec nemohol narýchlo ani identifikovať“ a zároveň jeden deň   prípravy   na   informatívny   výsluch   považoval   sťažovateľ   za   nedostatočný.   Podľa zápisnice okresného súdu z 5. februára 2004, keď bol vykonaný informatívny výsluch pred dožiadaným   okresným   súdom,   sťažovateľ   prevzal   uvedené   uznesenie   krajského   súdu zo 4. septembra 2003 krátkou cestou a bol vyzvaný na doplnenie svojho podania. Ústavný súd nezistil ďalej v konaní okresného súdu a krajského súdu žiadne skutočnosti, ktorými by bolo spôsobené predĺženie konania alebo zbytočné prieťahy.

Ústavný   súd   zároveň   zdôrazňuje,   že   aj   v   prípade   hodnotenia   konania   sp.   zn. Nc 1258/97 ako jedného celku od jeho začiatku v roku 1997 až do doručenia sťažnosti sťažovateľa   ústavnému   súdu   31.   augusta   2004   (t.   j.   vrátane   obdobia   hodnoteného v rozhodnutí   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   27/02)   by   ústavný   súd   dospel   k rovnakému rozhodnutiu   vo   veci,   pretože   aj   keď   v postupe   okresného   súdu   od februára   1998,   keď sťažovateľ   žiadal   konanie   vo   veci   zastaviť,   až   do   vydania   uznesenia   okresného   súdu o zastavení konania v roku 2002, ktorým bolo vyhovené žiadosti sťažovateľa, boli zo strany okresného súdu určité prieťahy, vydaným uznesením musel okresný súd rešpektovať vôľu sťažovateľa ako účastníka konania.

Predmetné uznesenie o zastavení konania bolo len deklarovaním vôle sťažovateľa a nebolo meritórnym rozhodnutím o predmete konania vymedzeného návrhom sťažovateľa na   začatie   konania,   čo   v okolnostiach   danej   veci   znamená,   že   stav   právnej   neistoty sťažovateľa bol značne oslabený jeho žiadosťou o zastavenie konania, aj keď k samotnému rozhodnutiu okresného súdu o zastavení konania došlo až dlhšiu dobu po tejto žiadosti.

Ústavný súd ani s prípadným prihliadnutím na posudzované konanie ako jeden celok (t. j. aj pred rokom 2002) neposudzuje uvedené konania okresného súdu a krajského súdu ako zásah do sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru v takej intenzite, ktorú by bolo možné kvalifikovať ako ich porušenie.

V zmysle   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   jedným   z dôvodov odmietnutia sťažnosti je zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom štátu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta   -   napr.   rozhodnutia   sp.   zn. I. ÚS 93/97, I. ÚS 87/97, I. ÚS 20/97, I. ÚS 24/98. Zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti nemožno odstrániť, preto ústavný súd nevyzval sťažovateľa, aby preukázal svoje majetkové pomery   za   účelom   ustanovenia   právneho   zástupcu   v konaní   pred   ústavným   súdom, čo sťažovateľ vo svojej sťažnosti požadoval.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2005