znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 103/04-32

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti A. M., bytom P. B., zastúpeného   advokátkou   JUDr. A.   K.,   Advokátska   kancelária,   P.   B.,   ktorou   namietal porušenie základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 197/01, na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 197/01   p o r u š i l základné právo A. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 197/01   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. A. M.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania A. M. v sume 10 800 Sk (slovom desaťtisícosemsto slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. A. K., Advokátska kancelária, P. B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti A. M. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 103/04-9 zo 7. apríla 2004 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť (z 8. marca 2004) A. M., bytom P. B. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr. A.   K.,   Advokátska   kancelária, P. B.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 197/01.

Sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocnenej   právnej   zástupkyne   uviedol,   že 11. septembra 2001 podal okresnému súdu návrh na začatie konania vo veci náhrady škody na zdraví spôsobenej ťažkým pracovným úrazom proti podnikateľovi RNDr. J. S.– GEOST, so   sídlom   Ž.   (ďalej   aj   „žalovaný“).   Listom   z 12. novembra   2001   bol   pôvodný   návrh rozšírený   aj o vedľajšieho   účastníka   –   Slovenskú   poisťovňu,   a.   s.,   Z.,   pracovisko   Ž. Sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   viackrát   telefonicky   požiadal o vytýčenie termínu pojednávania v predmetnej veci, avšak bezvýsledne. Listom z 10. júna 2003   sa   preto   obrátil   na   predsedu   okresného   súdu   so „žiadosťou   o zjednanie   nápravy a vytýčenie termínu pojednávania“. Ďalším listom zo 14. augusta 2003 zaslal predsedovi Krajského súdu v Žiline sťažnosť na prieťahy v konaní. Okresný súd sťažovateľovi listom z 22. septembra 2003 oznámil, že v predmetnej veci došlo k prieťahom v konaní, ktoré boli spôsobené   veľkým   množstvom   sporov,   ktoré   mal   pridelené   na   prejednávanie a rozhodovanie   zákonný   sudca.   Listom   z 22.   októbra   2003   Krajský   súd   v Žiline sťažovateľovi oznámil, že okresný súd posúdil podanú sťažnosť „ako opodstatnenú a učinil prvé   kroky   k odstráneniu   stavu   nečinnosti“.   Právnej   zástupkyni   sťažovateľa   bolo 29. septembra 2003 doručené uznesenie okresného súdu z 25. septembra 2003, ktorým ju vyzval na odstránenie vád podaného návrhu. Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne nedostatky návrhu odstránil listom z 29. septembra 2003. Okresný súd od tohto dátumu vo veci neurobil podľa sťažovateľa žiadne ďalšie úkony. V predmetnej veci podľa sťažovateľa   došlo   k porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V posudzovanom konaní ide o vec, ktorá sa týka zdravotne ťažko postihnutého občana, ktorého zdravie je poškodené na základe ťažkého pracovného   úrazu.   Podľa   sťažovateľa   v tomto   prípade   došlo   aj   k porušeniu   príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), najmä § 100 ods. 1, podľa ktorého   má   súd   vo   veci   postupovať   tak,   aby   bola   vec   čo   najrýchlejšie   prejednaná a rozhodnutá. Uvedený stav konania sa negatívne odzrkadľuje na už zhoršenom zdravotnom stave   sťažovateľa,   ktorý   si   vyžaduje   sústavnú   dennú   opateru,   kvôli   čomu   bola   jeho manželka   vo   svojom   zamestnaní   nútená   dať   výpoveď   a stať   sa   opatrovateľkou   ťažko postihnutého manžela.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby ústavný súd v predmetnej veci vydal nasledovné rozhodnutie:

„Právo navrhovateľa (sťažovateľa, pozn.) na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR bolo v konaní sp. zn. 16 C 197/01 Okresným súdom v Žiline porušené.

Okresnému súdu v Žiline sa prikazuje, aby v konaní sp. zn. 16 C 197/01 konal bez zbytočných prieťahov.

Navrhovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,- Sk, ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť navrhovateľovi do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný   súd   v Žiline   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške 11.114,50 Sk na účet právnej zástupkyne navrhovateľa JUDr. A. K. (...) a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľ ďalej uviedol, že požaduje primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20   000   Sk, „(...)   ktoré   by   zodpovedalo   nesporným   prieťahom   v konaní   a tak   čiastočne poskytlo   navrhovateľovi určitú satisfakciu   za   spôsobenú právnu   neistotu a pocit   krivdy, zvlášť,   keď   navrhovateľ dovtedy   riadne   pracoval,   pričom   ochrany   súdom   sa   domáha prvýkrát v živote a na vytýčenie termínu pojednávania čaká viac ako dva roky“.

V podaní z 3. mája 2004 doručenom ústavnému súdu 6. mája 2004 splnomocnená právna   zástupkyňa   v mene   sťažovateľa   oznámila,   že   súhlasí   s upustením   od   konania verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti sťažovateľa podaním sp. zn. Spr 3517/04 z 9. júla 2004, v ktorom poukázal na stanovisko zákonného sudcu   prejednávajúceho   predmetnú   vec   z 30.   júna   2004   predložené   ústavnému   súdu v prílohe listu z 9. júla 2004. Okrem podrobného popisu priebehu posudzovaného konania v ňom zákonný sudca uviedol:

„K   ústavnej   sťažnosti   navrhovateľa   je   potrebné   uviesť,   že   navrhovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne sa dopustil radov procesných pochybení, ktoré mali za následok, že súd bol povinný v zmysle § 43 ods. 1 OSP niekoľkokrát vyzývať právnu zástupkyňu   navrhovateľa   na   odstránenie   týchto   vád.   Tieto   nedostatky   vyplývajú z ustanovenia   §   79   ods.   1   OSP   spočívajúce:   v chybnom   označení   obchodného   mena odporcu, v neurčitosti žalobného petitu návrhu a neurčitosti špecifikácie žalobného nároku na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia tak, ako bolo vyššie uvedené.

Procesný návrh navrhovateľa na pripustenie vedľajšieho účastníka do konania bol učinený až na základe rozšíreného návrhu zo dňa 12. 11. 2001, pričom v písomnom podaní zo dňa 29. 09. 2003 navrhovateľ nesprávne označil tohto vedľajšieho účastníka dodatkom – pracovisko   Ž.,   ktorý   právnu   subjektivitu   nemá.   Pokiaľ   zo   strany   navrhovateľa prostredníctvom právnej zástupkyne dôjde k odstráneniu všetkých vád podaného návrhu, súd   vo   veci   vytýči   termín   pojednávania,   pretože   vady,   ktoré   doposiaľ   zo strany   neboli odstránené, majú význam z hľadiska posudzovania podmienok z hľadiska hmotného práva, premlčacej   lehoty   a pod.   Z týchto   dôvodov   žiadam,   aby   navrhovateľovi   nebol   priznaný nárok na zaplatenie primeraného zadosťučinenia a trov konania.“

Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa sp. zn. Spr 3517/04 z 9. júla 2004 taktiež vyjadril svoj súhlas s upustením od konania verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ podal 13. septembra 2001 na okresnom súde žalobu „o náhradu škody na zdraví“ zo 14. novembra 2000, proti zamestnávateľovi, ktorého označil ako: „RNDr. J. S. - GOEST, súkromný podnikateľ, Ž. (...)“. Predmetom konania vedeného v predmetnej veci je odškodnenie   pracovného   úrazu   (nárok   na   náhradu   škody   z   titulu   bolestného   a sťaženia spoločenského uplatnenia).

Listom   zo   14.   septembra   2001   vyzval   okresný   súd   žalovaného,   aby   sa   písomne v lehote 15 dní vyjadril k žalobe. Žalovaný sa k predmetnej veci vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu listom z 2. októbra 2001 doručeným okresnému súdu 15. októbra 2001.

Sťažovateľ   v podaní   z 12.   novembra   2001   (doručenom   okresnému   súdu 14. novembra 2001) prostredníctvom svojej právnej zástupkyne navrhol pripustenie vstupu „Slovenskej poisťovne, a. s., Z., pracovisko Ž.“ do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného.

Vo   veci   konajúci   sudca   nechal   pokynom   z 25.   septembra   2003   zaslať   návrh z 12. novembra   2001   spoločnosti   Allianz –   Slovenská   poisťovňa,   a.   s.,   B.,   odštepnému závodu Z., spolu s výzvou na vyjadrenie, či súhlasí s návrhom sťažovateľa, aby do konania vstúpila ako vedľajší účastník, a súčasne uznesením z 25. septembra 2003 vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby v lehote 10 dní odstránila vady podaného návrhu.

Právna zástupkyňa sťažovateľa podaním z 29. septembra 2003 odpovedala na výzvu okresného   súdu   z 25.   septembra   2003   na   odstránenie   vád   návrhu.   Allianz –   Slovenská poisťovňa, a. s., reagovala na výzvu okresného súdu listom z 3. októbra 2003 doručeným okresnému   súdu   10.   októbra   2003,   v ktorom   mu   oznámila,   že zaslaný   návrh   odstupujú Sociálnej   poisťovni,   na   ktorú   od   1.   apríla   2002   prešla   agenda   poistenia   zodpovednosti zamestnávateľa   za   škodu   spôsobenú   pracovným   úrazom   alebo   chorobou   z povolania. Z uvedeného dôvodu nevstupujú do konania ako vedľajší účastník.

Sociálna poisťovňa, pobočka Ž., listom zo 17. októbra 2003 (doručeným 24. októbra 2003)   požiadala   okresný   súd   o vyhotovenie   a zaslanie   fotokópií „prvotného   žalobného návrhu   prípadne   ďalších   napadnutých   podaní“ s tým,   že   po   ich   doručení   vykoná v predmetnej veci procesný úkon podľa § 93 alebo § 92 ods. 2 OSP a súčasne podá aj písomné vyjadrenie k obsahu žaloby.

Na základe pokynu zákonného sudcu zo 17. marca 2004 boli Sociálnej poisťovni, pobočke   Ž.,   zaslané   vyžiadané   fotokópie   podaní.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   bola opätovne   uznesením   č.   k.   16   C   197/01-47   z 24.   marca 2004 pod   hrozbou   odmietnutia podania vyzvaná, aby v lehote 10 dní odstránila vady návrhu týkajúce sa petitu, a súčasne jej   okresný   súd   osobitným   listom   z 24.   marca   2004   oznámil,   že   Allianz   –   Slovenská poisťovňa, a. s., nevstupuje do konania ako vedľajší účastník (pričom v prílohe tohto listu jej okresný súd zaslal vyjadrenie Allianz – Slovenskej poisťovne, a. s., zo 17. októbra 2003).

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   odpovedala   na   výzvu   okresného   súdu   podaním zo 6. apríla 2004.

Podľa úradného záznamu z 23. apríla 2004 bol spis v predmetnej veci predložený splnomocnenej právnej zástupkyni Sociálnej poisťovne, pobočky Ž., na preštudovanie.

Sociálna poisťovňa, pobočka Ž., podaním z 26. apríla 2004 (doručeným okresnému súdu 28. apríla 2004) okresnému súdu oznámila svoj vstup do konania a súčasne zaujala stanovisko k predmetu sporu.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   16   C   197/01-60   z 28.   júna   2004   vyzval   právnu zástupkyňu sťažovateľa pod hrozbou   odmietnutia podania, aby v lehote 10 dní od jeho doručenia odstránila vady návrhu doplnením náležitostí konkretizovaných v predmetnom uznesení.

III.

1. 1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie   stavu   právnej   neistoty   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu v primeranej dobe. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   (III.   ÚS   8/04, III. ÚS 111/04).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. III. ÚS 29/03).

1. 2. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je sťažovateľova žaloba o náhradu škody v súvislosti s pracovným úrazom, konkrétne uplatnenie práva na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Ústavný súd z obsahu súdneho spisu,   z   vyjadrení   sťažovateľa   a   okresného   súdu   ani   z nimi   predložených   na   vec   sa vzťahujúcich listín nezistil, že by na dosiaľ uplynutú dobu predmetného konania mohla mať vplyv prípadná skutková alebo právna zložitosť veci. Svedčí o tom stav, v akom sa konanie v čase podania ústavnej sťažnosti nachádzalo. Okresný súd v danom čase ešte vec meritórne neprejednával. Zaoberal sa otázkami týkajúcimi sa podmienok konania, okruhu účastníkov konania a odstraňovaním nedostatkov v zákonom predpísaných náležitostiach návrhu. Jeho aktivita   teda   spočívala   v procesných   úkonoch   smerujúcich   k príprave   pojednávania a meritórnemu prejednaniu veci.

1. 3. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania, resp. jeho právnej zástupkyne prispelo de facto k predĺženiu doby prerokovania uvedenej veci, predovšetkým v dôsledku nedostatkov v zákonom predpísaných náležitostiach podaného návrhu na začatie konania. Právna zástupkyňa sťažovateľa bola na tieto nedostatky opakovane upozornená (uznesenia z 25. septembra 2003, z 24. marca 2004 a z 28. júna 2004 vrátane výzvy na ich odstránenie) s poučením   o prípadných   procesných   následkoch   neodstránenia   nedostatkov   v zákonom predpísaných náležitostiach podaného návrhu.

Nedostatky   v zákonom   predpísaných   náležitostiach   návrhu   na   začatie   konania účastníka konania namietajúceho porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   patria   medzi   okolnosti,   na   ktoré   ústavný   súd   prihliada   pri posudzovaní   tvrdenia   sťažovateľa   o porušení   označeného   základného   práva.   Uvedené skutočnosti na strane sťažovateľa majúce vplyv na predĺženie doby konania však samy osebe   nevylučujú   zodpovednosť   súdu   za   zbytočné   prieťahy   v konaní   spôsobené   jeho nesprávnym   či   neefektívnym   postupom,   alebo   dokonca   nečinnosťou   (obdobne   napr. I. ÚS 21/00, III. ÚS 193/03, III. ÚS 105/04, III. ÚS 111/04).

1.   4.   Ústavný   súd   preto   skúmal   existenciu   namietaných   zbytočných   prieťahov v označenom   konaní   aj   použitím   ďalšieho   kritéria,   ktorým   bol   postup   okresného   súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil, že v období od 14. novembra 2001, keď bolo okresnému súdu doručené podanie právnej zástupkyne sťažovateľa týkajúce sa vstupu Slovenskej poisťovne, a. s., do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, do 25. septembra 2003, keď   zákonný   sudca   nariadil   zaslať   uvedené   podanie   právnej   zástupkyne   sťažovateľa spoločnosti Allianz – Slovenská poisťovňa a. s., B., odštepnému závodu Z., spolu s výzvou na   vyjadrenie,   či   súhlasí   s návrhom,   aby   do   konania   vstúpila   ako   vedľajší   účastník, a súčasne   vyzvať   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa,   aby   v lehote   10   dní   odstránila   vady podaného návrhu (viac ako dvadsaťdva mesiacov), nevykonal okresný súd žiadny procesný úkon smerujúci k príprave pojednávania, ako aj k následnému prejednaniu a rozhodnutiu predmetnej veci.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   uvedené   obdobie   neodôvodnenej   nečinnosti okresného súdu je potrebné kvalifikovať ako obdobie, v ktorom dochádzalo k zbytočným prieťahom   v   posudzovanom   konaní.   V dôsledku   uvedených   zbytočných   prieťahov   bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výrokovej časti nálezu).

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou takéhoto výroku vo vzťahu k okresnému súdu domáhal.

Pretože ústavný súd zistil, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   prikázal okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov   (bod   2   výroku   tohto nálezu). Tým   nie   je   dotknutá   právomoc   okresného   súdu   skúmať   existenciu   podmienok posudzovaného konania a v prípade záveru o ich nesplnení s následkom, že z uvedeného dôvodu   nemožno   v konaní   pokračovať,   napr.   v dôsledku   neodstránenia   nedostatkov v zákonom predpísaných náležitostiach návrhu na začatie konania, rozhodnúť príslušným spôsobom bez meritórneho prejednania veci.

3.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o priznanie   finančného   zadosťučinenia vo výške 20 000 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel v dôsledku neprimeranej dĺžky konania.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 20 000   Sk   (bod   3   výroku   tohto   nálezu).   Táto   suma   zohľadňuje   charakter   zbytočných prieťahov v konaní a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa spočívajúcu v pocitoch právnej neistoty.

Pri posúdení intenzity nemajetkovej ujmy sťažovateľa prihliadal ústavný súd okrem dĺžky posudzovaného konania a zistených zbytočných prieťahov, na ktorých nemal podiel sťažovateľ ani jeho právna zástupkyňa (viac ako dvadsaťdva mesiacov) na jednej strane aj na skutočnosť, že predmet sporu sa dotýka mimoriadne citlivej oblasti životných záujmov sťažovateľa,   a na   strane   druhej   aj   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ,   resp.   jeho   právna zástupkyňa prispeli k predĺženiu doby prerokovania uvedenej veci v dôsledku nedostatkov v zákonom predpísaných náležitostiach podaného návrhu.

4. Sťažovateľ žiadal prostredníctvom svojej právnej zástupkyne priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa sťažovateľa uplatnila trovy právneho zastúpenia vo výške 11 114,50 Sk.

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 ods. 3, § 22 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).

Predmetom konania pred ústavným súdom o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy je ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd.   Predmet   tohto   konania   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03).

Prvý úkon právnych služieb (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom) bol realizovaný právnou zástupkyňou sťažovateľa v roku 2003 (ako to vyplýva z predloženého   splnomocnenia   zo   17.   septembra   2003).   Druhý úkon právnych   služieb (písomné podanie vo veci samej) realizovala právna zástupkyňa sťažovateľa v roku 2004. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2003 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 4 270 Sk (základom pre výpočet je priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2002 vo výške 12 811 Sk) a hodnota režijného paušálu 128 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2004 v konaní pred ústavným súdom predstavuje   4   534   Sk   a hodnota   režijného paušálu 136   Sk.   Ústavný   súd   preto   v súlade s ustanovením §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde priznal   náhradu   trov   právneho zastúpenia vo výške 10 800 Sk (bod 4 výroku tohto nálezu). Vo zvyšnej časti návrhu na priznanie úhrady trov konania nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2004