znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  III. ÚS 103/02-27Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   19.   februára   2003   v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka   a zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť J. F., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou   namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 616/95, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo J. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 616/95   p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Košice I   p r i k a z u j e,   aby v konaní sp. zn. 15 C 616/95 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. F.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   I   p o v i n n   ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Košice   I   je   p   o v i n   n   ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia advokátke JUDr. I. R., K., vo výške 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún) na účet č. 82160437/0900, variabilný symbol 1402, vedený v Slovenskej sporiteľni, a. s., pobočke Košice, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2002 doručená   sťažnosť   J.   F.,   bytom   K.,   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr.   I.   R.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Okresným   súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 616/95. Na základe výzvy ústavného súdu právna zástupkyňa navrhovateľa podaním zo 7. júla 2002 doplnila kópie   sťažností,   ktoré   navrhovateľ   podal   predsedovi   okresného   súdu   a predsedovi Krajského súdu v Košiciach podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   v znení   neskorších   predpisov   (zákon   o štátnej   správe súdov).

Ústavný   súd   20.   augusta   2002   prijal   sťažnosť   navrhovateľa   na   ďalšie   konanie uznesením sp. zn. III. ÚS 103/02.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 28. októbra 2002. Podal v ňom stručný prehľad konania vedeného   pod   sp.   zn.   15   C   616/95   a potvrdil   skutočnosť,   že   skutkový   stav   uvádzaný navrhovateľom je zhodný s obsahom spisu. II.

Ústavný súd na základe sťažnosti navrhovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 616/95 zistil následovný priebeh a stav konania:Predmetom konania je žaloba o vrátenie motorového vozidla alebo náhrada škody. Ide o vylúčený nárok z pôvodného konania vedeného pod sp. zn. 15 C 827/93, v ktorom okresný súd rozsudkom   č.   k. 15 C 827/93-36 z 5. júna 1995 rozhodol,   že žalobu voči žalovanému v 2. rade J. K. zamieta   a   nárok   žalobcu   (na ústavnom súde navrhovateľa) voči žalovanému v 1. rade M. G. vylučuje na samostatné konanie.   V   období   od 13. septembra 1995, keď okresný súd urobil prvý úkon v danej veci, do 10. februára 1997, keď sa uskutočnilo v poradí tretie pojednávanie, možno konanie okresného súdu hodnotiť ako plynulé. Pojednávanie z 10. februára 1997, na ktorom žalobca nesúhlasil so záverom znaleckého   posudku,   bolo   odročené   na   7.   apríl   1997.   Toto   pojednávanie   sa   však neuskutočnilo a bolo odročené na neurčito. Dňa 7. júla 1997 bol okresnému súdu doručený list žalobcu, v ktorom žiada o vytýčenie termínu pojednávania. Okresný súd 26. mája 1998 vytýčil najbližšie pojednávanie na 15. október 1998. Na tomto pojednávaní bol vyhlásený rozsudok č. k. 15 C 616/95-40, ktorý bol doplnený rozsudkom okresného súdu č. k. 15 C 616/95-45 z   20. októbra 1998. Proti obidvom rozsudkom podal žalobca odvolanie 9.   novembra   1998.   Dňa   16.   novembra   1998   okresný   súd   uznesením   uložil   žalobcovi povinnosť   uhradiť   súdny   poplatok   za   odvolanie.   Aj   proti   tomuto   uzneseniu   sa   žalobca odvolal. Spis s opravnými prostriedkami bol predložený Krajskému súdu v Košiciach 5.   januára   1999.   Krajský   súd   v Košiciach   28.   marca   2000   uznesením   zrušil   rozsudok okresného súdu   vo výroku   o zamietnutí žaloby a o trovách   konania. V rozsahu   zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; a tiež zrušil uznesenie o súdnom poplatku a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach bolo okresnému súdu doručené 6. júna 2000. Dňa 16. augusta 2000 okresný   súd vytýčil pojednávanie na 15. november 2000. Na pojednávanie sa   nedostavil   žalovaný, ktorému nebola   doručená   zásielka.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   zistenia adresy žalovaného. Okresný súd prostredníctvom Okresného riaditeľstva Policajného zboru, oddelenia správnej služby v Košiciach, ako aj Registra obyvateľov Slovenskej republiky, Partizánska   cesta   129,   Banská   Bystrica,   v priebehu   mesiaca   január   2001   zistil   adresu žalovaného. Ďalšie pojednávanie sa konalo 25. apríla 2001, bolo však odročené za účelom predvolania   svedkov.   Na   pojednávaní   31.   mája   2001   bola   vypočutá   svedkyňa a pojednávanie   bolo   znova   odročené   na   neurčito   za   účelom   vykonania   znaleckého dokazovania,   ktorého   predmetom   bude   zistenie   ceny   vozidla.   Uznesením   č.   k. 15 C 616/95-84 zo 16. júla 2001 bol ustanovený znalec z odboru cestnej dopravy, ktorému bol spis postúpený 10. októbra 2001. Znalecký posudok bol okresnému súdu doručený 24. apríla 2002. Medzitým okresný súd 19. februára 2002 a 4. apríla 2002 vyzval znalca, aby oznámil prekážky brániace predloženiu znaleckého posudku. Dňa 30. apríla 2002 okresný súd uznesením č. k. 15 C 616/95-117 určil odmenu znalcovi za vypracovanie znaleckého posudku. Vyjadrenie žalobcu k znaleckému posudku bolo okresnému súdu doručené 25. mája 2002.III.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Iba prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným   rozhodnutím   bez   ohľadu   na   to,   či   vyznie   v prospech   alebo   neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol o nej s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia. Základné právo na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní,   ako   to   konštantne   judikuje ústavný súd, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99 a ďalšie).

Navrhovateľ   využil   právny   prostriedok,   ktorého   uplatnenie   sa   vyžaduje   pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a podal niekoľko sťažností na zbytočné prieťahy v konaní podľa § 6 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov, čo mu však nezabezpečilo odstránenie stavu právnej neistoty vo veci, s ktorou sa obrátil na okresný súd.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a iné) relevantnú pre rozhodnutie. Na základe týchto hľadísk konanie o náhrade škody a vydanie veci nehodnotil ako právne zložité konanie. Ústavný súd pripúšťa určitú možnosť faktickej zložitosti   veci,   v ktorej   prebieha konanie, ktorá   však pridobrej   organizácii práce súdom nemala v konečnom dôsledku spôsobiť doterajšie trvanie konania, ktoré nemožno podľa názoru ústavného súdu ospravedlniť.

Správanie navrhovateľa po celú dobu konania vo veci sp. zn. 15 C 616/95 možno hodnotiť   ako   aktívne   a súčinnostné,   v dôsledku   čoho   neprispel   k jeho   predĺženiu.   Zo zápisníc o súdnom konaní obsiahnutých vo vyžiadanom súdnom spise v tejto veci ústavný súd zistil, že navrhovateľ sa pravidelne zúčastňoval nariadených pojednávaní, navrhoval dôkazy   na   preukázanie   svojich   tvrdení   a opakovanými   sťažnosťami   u orgánov   štátnej správy súdu sa domáhal urýchlenia konania vo svojej veci.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu, ústavný súd zistil obdobie jeho nečinnosti, a to od   10.   februára   1997   (keď   sa   konalo v poradí   tretie   pojednávanie)   do   dátumu   konania nasledujúceho pojednávania, teda do 15. októbra 1998. Okresný súd nekonal aj v období od 16. júla 2001, kedy ustanovil znalca, do 30. apríla 2002, ale toto obdobie ústavný súd nepovažoval za obdobie nečinnosti zo strany súdu, pretože v tomto čase spis bol postúpený znalcovi na vypracovanie znaleckého posudku a okresný súd dvakrát urgoval znalca, aby mu doručil znalecký posudok. Rovnako aj plynulosť konania v období od 5. januára 1999 do 14. marca 2000 nebolo predmetom skúmania zo strany ústavného súdu, lebo v tomto čase   bol   spis   predložený   na   rozhodnutie   o odvolaní   Krajskému   súdu   v Košiciach a navrhovateľ nenamietal prieťahy v konaní Krajského súdu v Košiciach.

Okresný súd sa v konaní, ktorého dĺžka presahuje sedem rokov, dopustil   v celom rozsahu   19   mesiacov   zbytočných   prieťahov,   čo   je   doba,   ktorá   nežiadúcim   spôsobom ovplyvnila celkovú dĺžku konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva navrhovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   okresného   súdu   v predmetnom občianskoprávnom konaní, tak ako ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 616/95 konal bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Navrhovateľ   požadoval   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   700 000   Sk a zdôvodnil to tým, že dĺžka konania je „nezdôvodniteľná a neospravedlniteľná, pretože súd má   k dispozícii   také   procesné   prostriedky,   ktorými   môže   zabezpečiť   plynulosť   konania a jeho primeraný rýchly priebeh.“ Ďalej uvádza, že prebiehajúce konanie má dopad aj na jeho majetkové pomery a iné právne vzťahy. Vzhľadom na to, že tento stav navodzuje svojou   nečinnosťou   orgán,   ktorého   úlohou   je   ochrana   zákonnosti,   vyvoláva   to u navrhovateľa stratu dôvery v tento orgán.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci   ústavného súdu. V dôsledku   toho   bolo   potrebné   rozhodnúť   aj   o náhrade   nemajetkovej   ujmy,   ktorá navrhovateľovi vznikla predovšetkým v pocitoch neistoty a krivdy. Vzhľadom na celkovú dobu   konania   okresného   súdu   poznačenú   zbytočnými   prieťahmi   v konaní   vedenom   na tomto   súde   pod   sp.   zn.   15   C   616/95,   berúc   do   úvahy   skutočnosť,   že   navrhovateľ   sa o predĺženie tejto doby nijako nepričinili, a zohľadňujúc tiež konkrétne okolnosti prípadu, možno sumu 20 000 Sk považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde.   Navrhovateľom   požadovanú   výšku   primeraného   finančného zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

V.

Navrhovateľ vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť trovy konania. Právna zástupkyňa navrhovateľa listom, ktorý bol ústavnému súdu doručený 7. februára 2003, žiadala v mene navrhovateľa, aby bol okresný súd zaviazaný uhradením trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia, a to vo výške 8 000 Sk.Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou navrhovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konaní uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Navrhovateľ   bol   v   konaní   úspešný,   a preto   je   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk.Podľa   takto   určených   kritérií   je   výška   odmeny   za   úkony   prevzatie   a príprava pojednávania a podanie vo veci samej 4 270 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.   Vzhľadom na to, že právna zástupkyňa navrhovateľa žiadala priznať trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške   8   000   Sk,   ústavný   súd   akceptoval požadovanú   výšku   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   neprekračuje   sumu   stanovenú citovanou vyhláškou pre odmenu za právne zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný súd   rozhodol   aj   o priznaní   náhrady   výdavkov   na   miestne   telekomunikačné   výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu, tzn. 128 Sk podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.

Navrhovateľ sa domáhal aj vyslovenia porušenia práva na prerokovanie jeho veci „v primeranej lehote“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústava   má   povahu základného   prameňa práva,   ktorý   je nadradený   voči   všetkým ostatným   prameňom   práva.   Ústava   v širokej   miere   preberá   niekedy   doslovné   znenie základných ľudských práv a slobôd, tak ako sú definované v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách. V prípade, že ústavná úroveň úpravy verne „prenáša“   do   vnútroštátneho   právneho   poriadku   záväzky   z medzinárodných   zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ústavná úprava bude slúžiť ako základňa ich praktickej aplikácie v právnej praxi Slovenskej republiky (II. ÚS 91/99).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98).

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva navrhovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   okresného   súdu   v predmetnom občianskoprávnom konaní, tak ako ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy, a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 19. februára 2003