SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 102/2016-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. ĽudovítomŠtanglovičom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, vo veci namietaného porušenia jeho základnéhopráva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodua bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnavasp. zn. 5 T 81/2013 z 2. decembra 2015 a uznesením Krajského súdu v Trnaveč. k. 6 Tos 195/2015-2089 zo 17. decembra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len„okresný súd“) sp. zn. 5 T 81/2013 z 2. decembra 2015 (ďalej aj „uznesenie okresnéhosúdu“)auznesenímKrajskéhosúduv Trnave(ďalejlen„krajskýsúd“)č. k. 6 Tos 195/2015-2089 zo 17. decembra 2015 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je väzobne stíhaný pre obzvlášť závažný zločinvydierania podľa § 189 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona, pričom trestné konanie jev štádiu konania pred súdom po podaní obžaloby. Uznesením okresného súdu bolo podľa§ 79 ods. 3 Trestného poriadku rozhodnuté, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzbyna slobodu zamieta, jeho sľub podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijímaa väzba sťažovateľa sa podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nenahrádza. Krajskýsúd svojím uznesením sp. zn. 6 Tos 195/2015 zo 17. decembra 2015 sťažnosť sťažovateľaproti uzneseniu okresného súdu zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Predmetom sťažovateľom napádaného postupu okresného súdu a krajského súdubolo rozhodovanie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, ktorej dôvod bolzaložený na tvrdení o nesprávnej právnej kvalifikácii skutku, z ktorého je sťažovateľobžalovaný. Sťažovateľ uvádza, že„dôvody a nevyhnutný čas trvania väzby je súd v súdnom konaní povinný skúmať aj vo vzťahu k právnej kvalifikácii. Ak teda vyjde najavo dôvod pre zmenu právnej kvalifikácie, súd dokonca bez návrhu, sa s týmto musí vysporiadať, a to aj vo vzťahu k trvaniu väzby. Uvedený postup súdu prikazuje ust. § 79 ods. 6 a § 79 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré konkretizujú čl. 17 ods. 5 Ústavy SR. Z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že súd je zároveň povinný skúmať dôvody väzby v každom štádiu podľa § 79 ods. 2 prvá veta Trestného poriadku.“.Sťažovateľ namieta, že okresný súd ani krajský súd sa touto jeho námietkou nezaoberalia dôvodnosť väzby posudzovali len z hľadiska, či tieto dôvody aj naďalej trvajú. Krajskýmsúdom uvádzané právne závery, ktoré podľa sťažovateľa vylučujú aplikáciu § 79 ods. 9Trestného poriadku v skutočnosti vedú k porušeniu ním označených práv. Poukazuje pritomna„nereparovateľnosť obmedzenia osobnej slobody... v prípade prekvalifikovania skutku, pre ktorý bola na sťažovateľa podaná obžaloba“, keďže väzba je„dočasný inštitút... aplikujúci sa vo vzťahu k osobe, voči ktorej platí prezumpcia neviny... Ignoráciou posudzovania právnej kvalifikácie skutku, pre ktorý bola podaná obžaloba na sťažovateľa vo vzťahu k vykonaným dôkazom v súdnom konaní, tak zo strany Okresného súdu Trnava, ako aj Krajského súdu Trnava dochádza k porušovaniu práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 4 Dohovoru, nakoľko právna kvalifikácia explicitne determinuje celkovú lehotu väzby.“.
Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti ďalej na podklade označenej judikatúryústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva poukazujúc na dĺžku doterajšej väzby(viac ako 3 roky) uvádza, že konajúce súdy mali skúmať, či existujú aj ďalšie dôvodyväzby, než tie, ktoré boli naplnené v počiatočnom štádiu jeho väzobného stíhania, pričompodľa názoru sťažovateľa konajúce súdy len prekopírovali dôvody„z predchádzajúceho rozhodnutia z 20.02.2012 do odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia“. Uvedenéskutočnosti tak spôsobujú porušenie práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavya čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru uzneseniami okresného súdu aj krajského súdu.
S ohľadom na čl. 5 ods. 3 dohovoru sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namieta ajcelkovú dĺžku konania pred súdom, keďže väzobné veci je všeobecný súd povinnýprerokúvať prednostne a urýchlene. Poukazuje pritom na 19-mesačnú nečinnosť okresnéhosúdu od podania obžaloby a za prieťahy má zodpovedať okresný súd. Porušenie právzaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ vidí v nedostatočnomodôvodnení napadnutých uznesení, ktoré nespĺňajú„ústavné požiadavky“. Okresný súd sapodľa názoru sťažovateľa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal jehonámietkami o nesprávnej právnej kvalifikácii skutku, zo spáchania ktorého bol sťažovateľobžalovaný. Namieta aj nedostatočnosť právneho zdôvodnenia uznesenia okresného súdu,pokiaľ ide o trvanie väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku,a to aj v spojitosti s„inštitútom zahladenia odsúdenia“. V konečnom dôsledku konajúcevšeobecné súdy podľa sťažovateľa meritórne nepreskúmali ani alternatívu nahradenia väzbyponúknutým sľubom sťažovateľa, resp. dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal v jeho vecirozhodnutie, ktorým vysloví, že„uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 5T/81/2013 zo dňa 02.12.2015 a uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 6Tos/195/2015-2089 zo dňa 17.12.2015 boli porušené základné práva, a to podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c/, čl. 5 ods. 3 a 4, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ a následne zrušil uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 5T/81/2013 zo dňa 02.12.2015 a uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 6Tos/195/2015-2089 zo dňa 17.12.2015 a prikázal Okresnému súdu v Trnave, aby ⬛⬛⬛⬛ prepustil neodkladne z väzby na slobodu alebo prikázal, aby Okresný súd Trnava vec znova prejednal a rozhodol“. Sťažovateľ tiežpožaduje priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 eur.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal juzo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2.1 K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu
Pokiaľ ide o ústavný prieskum uznesenia okresného súdu, ústavný súd poukazujena princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, žesťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom ibav prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a anipodľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárnezodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebomedzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,IV. ÚS 135/05).
V sťažovateľovom prípade mal pred zásahom do základných práv a slobôd okresnýmsúdom právomoc poskytnúť právnu ochranu krajský súd, ktorý konal o riadnom opravnomprostriedku proti uzneseniu okresného súdu. Právo podať sťažnosť proti uzneseniuokresného súdu pritom sťažovateľ využil. Pre rozhodnutie ústavného súdu je teda podstatné,že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy, a to krajský súd ako súdsťažnostný (obdobne III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Na základe uvedenéhoústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2.2 K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípadeide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedlik rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveňby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preneschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnúbezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem prípadu zákonného zatknutia aleboiného pozbavenia slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán predôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievaťsa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu, alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený predsudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a máprávo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môžepodmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.
Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým jejednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorýmje ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03,III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípaderozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5dohovoru.
Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďžeide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti(III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu dbať o to, abydoba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na ten účel patrí všeobecnémusúdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočnéhoverejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidlarešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o žiadostiach obvinenéhoo prepustenie na slobodu (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991). Obvinený držanývo väzbe musí mať možnosť v primeraných intervaloch žiadať o súdnu kontrolu zákonnostiväzby (Bezicheri c. Taliansko z 25. 10. 1989) vrátane možnosti žiadať, aby jeho väzba bolanahradená zárukou.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomocna rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konanípred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnejslobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03).Z doterajšej judikatúry ústavného súdu pritom vyplývajú viaceré záruky, ktoré väzobnestíhaným obvineným (obžalovaným) poskytuje ústava a dohovor. Ustanovenie čl. 17 ods. 2ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú právo byť vo väzbe len zo zákonnéhodôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, vktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadilprepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť vzákonom určených prípadoch podmienené zárukou (m. m. III. ÚS 7/00, I. ÚS 34/04).
Z čl. 17 ods. 2 ústavy ďalej vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobnýmdôvodomuvedenýmv zákonea rozhodnutímsudcualebosúdu,a tonielenpri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzbyje zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali daťratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S toutokonštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktoréhovyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a protiväzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností,a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).
Z doterajšej judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 dohovoru druhej vete, ktorá sa vytváralapostupne, vyplýva, že prepustenie na základe záruky je len možnosťou, a nie oprávnenímosoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosťpred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej útekovej väzby, ako bytomunasvedčovalaformuláciaúčelutejtozáruky(zabezpečenieprítomnostina pojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov.V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorýchtrestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. 2. 2000, S. B.C. c. Spojené kráľovstvo z 19. 6. 2001).
Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súddo úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zisteniazávažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako ajz čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je takintegrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konanímustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátneprávo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvnýchštátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobodyzároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca predsvojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. 5. 2004).
Podľa § 79 ods. 3 prvej a tretej vety Trestného poriadku obvinený má právokedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu. O takej žiadosti sa musí bez meškaniarozhodnúť.
Podľa § 80 ods. 2 tretej vety Trestného poriadku ak je obvinený stíhaný pre obzvlášťzávažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) až c) alebo e), aleboobvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 3 alebo podľa § 81 ods. 4, možno záruku alebosľub prijať alebo uložiť dohľad, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.
V sťažovateľovom prípade krajský súd uznesením č. k. 6 Tos/195/2015-2089zo 17. decembra 2015 zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bolazamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, neprijatý ním daný sľub podľa§ 80 ods. 2 Trestného poriadku a nenahradená ani jeho väzba dohľadom probačnéhoa mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V relevantnej častiodôvodnenia sťažnosti krajský súd uviedol, že«okresný súd vo veci postupoval zákonne súladným spôsobom, pokiaľ nevyhovel žiadosti obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ o prepustenie z väzby na slobodu. Za zákonne súladné (aj keď bližšie neodôvodnené) považuje konajúci (odvolací súd) aj výroky uznesenia okresného súdu v smere neprijatia sľubu obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ majúceho nahradiť v jeho prípade pretrvávajúce dôvody väzby a tiež nenahradenie väzby obžalovaného dohľadom probačného a mediačného úradníka nad ním.
Vo vzťahu k samotným (pretrvávajúcim dôvodom väzby („útekovým“ a „preventívnym“) považuje odvolací súd rozhodnutie okresného súdu za zákonne súladné. Toto je objektivizované skutočnosťami, ktoré sa nachádzajú aj v samotnom odôvodnení napadnutého uznesenia. Sú nimi jednak atribúty materiálne, ako i formátno - procesné. Formálno - procesnými atribútmi je sama skutočnosť, že o podanej žiadosti bolo rozhodované zákonným spôsobom (v príslušných lehotách). Materiálnymi atribútmi sú jednak samotné realizované trestné konanie, ktoré na základe doposiaľ nazhromaždených dôkazov je vedené nie na nedôvodnom základe.
Súčasne z doposiaľ realizovaných dôkazov je zrejmé, že dôvodne podozrivým zo spáchania tejto (šetrenej trestnej činnosti) má byť práve obžalovaný ⬛⬛⬛⬛. Jeho (podiel na posudzovanej trestnej činnosti) v podobe osoby dôvodne podozrivej je objektivizovaný práve výpoveďou poškodenej ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛. I zo zabezpečenej zvukovej nahrávky možno dedukovať naplnenie znakov protiprávneho konania obžalovaného ⬛⬛⬛⬛. V kontexte podaných (sťažnostných námietok obžalovaného), tunajší odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v rámci skúmania pretrvávania dôvodov väzby u obžalovaného nie je úlohou odvolacieho súdu skúmať skutočnú mieru zavinenia na šetrenej (posudzovanej trestnej činnosti) obžalovaného. Túto (objektívnu mieru zavinenia) je kompetentný posudzovať konajúci súd v rámci rozhodovania vo veci samej. K definitívnym záverom umožňujúcim vysloviť objektívne závery o príslušnej právnej kvalifikácii posúdenia konania obžalovaného je možné pristúpiť po vykonaní všetkých vo veci nazhromaždených dôkazov po ich vyhodnotení, a to tak v smere dôkazov usvedčujúcich, resp. obžalovaného vyviňujúcich zo spáchania príslušnej (trestnej činnosti). V aktuálnom štádiu má odvolací súd v súlade s odôvodnením uznesenia okresného súdu za to, že zákonný predpoklad v podobe dôvodného podozrenia zo spáchania protiprávneho konania zo strany 6Tos/195/2015 obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ pretrváva. „Útekový“ dôvod väzby je indikovaný dôvodnou hrozbou marenia ďalšieho konania vo veci pre prípad prepustenia tohto (obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ ) z väzby na slobodu, keďže v prípade uznania viny za spáchanie trestnej činnosti v právnej kvalifikácii nachádzajúcej sa v samotnej obžalobe mu hrozí uloženie vysokého trestu tak, ako konštatuje okresný súd v napadnutom uznesení (v rozsahu 20 až 25 rokov). Súčasne je potrebné v súlade s argumentáciou nachádzajúcou sa v napadnutom uznesení konštatovať, že v čase vzatia obžalovaného do väzby sa tento v mieste trvalého bydliska nezdržiaval, ale prespával na rôznych miestach, ktorá okolnosť potencuje dôvodnú hrozbu ďalšieho marenia trestného konania v prípade, že by tento obžalovaný bol z väzby prepustený na slobodu. Dôvody väzby „preventívne“ sú rovnako, podľa názoru odvolacieho súdu, objektivizované skutočnosťami nachádzajúcimi sa v napadnutom uznesení v tom smere, že trestná činnosť závažného charakteru mala mať zo strany tohto (obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ ) pokračujúcu formu. Súčasne nezanedbateľnou skutočnosťou, na ktorú, podľa názoru tohto (odvolacieho súdu), správne poukázal aj konajúci súd je skutočnosť, že v minulosti sa už obžalovaný trestnej činnosti dopustil, aj keď má mať túto (predchádzajúcu trestnú činnosť ním spáchanú) zahladenú.
Skutočnosť zahladenia trestného odsúdenia osoby vo vzťahu k ďalšiemu trestnému konaniu realizovanému v inej trestnej veci nie je okolnosťou neumožňujúcou jej zohľadnenia. Naopak pri skúmaní osobného profilu osoby páchateľa je potrebné brať na zreteľ aj tieto okolnosti (viažuce sa k samotnej osobe obžalovaného). Vo vzťahu k samotným (pretrvávajúcim dôvodom väzby ustáleným okresným súdom) si toto ako správne zistené osvojil aj súd odvolací.
Vo vzťahu k namietaným (prieťahom konania) zo strany obžalovaného, tunajší odvolací súd považuje za potrebné uviesť (v súlade s argumentáciou nachádzajúcou sa v napadnutom uznesení), že doposiaľ realizované trestné konanie prebiehalo plynulé až do momentu, keď vo veci došlo k zmene v zložení senátu.
Z chronologického postupu úkonov trestného konania z pohľadu odvolacieho súdu nie sú zistené zjavné subjektívne prieťahy konajúceho súdu. Nestotožnil sa preto odvolací súd so sťažnostnými námietkami obžalovaného v smere porušenia práv obžalovaného na prejednanie veci v primeranej lehote.
Za zákonne súladné ako je vyššie konštatované považuje tunajší odvolací súd aj výroky uznesenia okresného súdu neprijímajúce sľub obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ ako náhradu za väzbu, resp. nenahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nad ním. V tomto smere je potrebné vytknúť preskúmavanému (uzneseniu okresného súdu) skutočnosť, že príslušné výroky nie sú bližšie konajúcim súdom odôvodnené.
Sama táto skutočnosť však neznamená, že by sa jednalo o výroky nesúladné so zákonom. Naopak odvolací súd preskúmavajúc napadnuté uznesenie zisťoval, či v danom prípade je možné nahradiť pretrvávajúce („útekové“ a „preventívne“ dôvody väzby) ponúknutým (písomným sľubom, resp. dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obžalovaným), pričom dospel k záveru, že takéto (väzbu nahradzujúce opatrenia) vzhľadom na charakter trestnej činnosti majúcej sa spáchať samotným obžalovaným, ako aj vzhľadom na jeho osobu, nie je možné akceptovať. V prípade ich realizácie by zrejme došlo k zmareniu dosiahnutia účelu trestného konania realizovaného práve prostredníctvom obmedzenia osobnej slobody páchateľa vo väzbe. Súčasne odvolací súd nezistil zjavnú neprimeranosť medzi charakterom trestnej činnosti majúcej sa spáchať osobou páchateľa a dobou doteraz realizovanej väzby u tohto v kontexte eventuálneho (možného) nahradenia väzby inštitútmi alternatívnymi.
Záverom tunajší odvolací súd vo vzťahu k ostatným námietkam obžalovaného prezentovaným v sťažnosti nevylučuje možnosť prípadnej revízie dôvodov väzby v ďalšom priebehu dokazovania pre prípad, Že by došlo k zásadnej zmene (dôkaznej situácie), ktorú skutočnosť v čase aktuálneho rozhodovania, odvolací súd nezistil.
Tiež upriamuje tunajší (odvolací súd) pozornosť súdu I. stupňa na ustanovenia § 2 ods. 6 Trestného poriadku, podľa ktorého (zákonného ustanovenia) orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene. Aj pri nedodržaní vyššie (citovaného zákonného ustanovenia) nie je vylúčené prípadne modifikovať pôvodne ustálené dôvody väzby v posudzovanej veci.
Odvolací súd v aktuálnom štádiu trestného konania realizovaného proti nezistil dôvod na zmenu, resp. zrušenie napadnutého uznesenia, preto rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto uznesenia.».
Podstatou sťažovateľových námietok proti uzneseniu krajského súdu je jeho nesúhlass právnym názorom krajského súdu o nedostatku dôvodov na zmenu kvalifikácie skutku,zo spáchania ktorého je sťažovateľ obžalovaný, ako aj s krajským súdom tvrdenouexistenciou dostatočných dôvodov odôvodňujúcich ďalšie trvanie väzby vzhľadom na jejcelkovú dĺžku v danom prípade. Pritom namieta arbitrárnosť odôvodnenia napadnutýchuznesení (vrátane rozhodnutia o jeho žiadostiach o nahradenie väzby zárukou) i celkovúdĺžku konania v jeho trestnej veci.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súdkonštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanoveniaTrestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavnekonformným spôsobom, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a pretoaj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Krajský súd sa vo svojom uznesení vyjadril ajk námietke sťažovateľa vzťahujúcej sa na právnu kvalifikáciu skutku, pričom jeho právnynázor o možnosti objektívneho ustálenia záveru o zmene právnej kvalifikácie ažpo vykonaní všetkých vo veci nazhromaždených dôkazov je ústavne akceptovateľný.Ústavný súd v súvislosti s uvedeným pripomína, že mu neprislúcha, aby v rámci konaniao ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal výsledky doteraz vykonanéhodokazovania a svojím rozhodnutím zasahoval do právomoci všeobecného súduna posúdenie právnej kvalifikácie skutku, z ktorého je sťažovateľ obžalovaný.Na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne ajďalších dôkazov v trestnom konaní sú totiž funkčne uspôsobené všeobecné súdy, a pretosťažovateľom iniciovaný ústavný prieskum jeho väzobného rozhodnutia môže spočívať lenv posúdení, či k zamietnutiu žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby došlo z dôvodova spôsobom, ktoré ustanovuje Trestný poriadok. Keďže všeobecný súd príslušný v danomprípade ku dňu vydania uznesenia okresného súdu, resp. uznesenia krajského súduneupozornil sťažovateľa na zmenu právnej kvalifikácie skutku, v dôsledku ktorej by došlok prekročeniu celkovej lehoty väzby podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku, nemožnopovažovať uznesenie krajského súdu za nezlučiteľné s obsahom základného právana osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy, resp. práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5dohovoru.
Aj keď ústavný súd z dôvodu nedostatku svojej právomoci nevykonal ústavnýprieskum uznesenia okresného súdu, v zmysle svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorejodôvodnenie uznesenia nadriadeného súdu nemožno posudzovať izolovane od odôvodneniauznesenia prvostupňového súdu (III. ÚS 264/08, IV. ÚS 301/2011 a iné), prihliadal ajna dôvody uvedené v uznesení okresného súdu. Z nich k ďalšej námietke sťažovateľao oslabovaní väzobných dôvodov vzhľadom na uplynutie času od jeho vzatia do väzbyvyplýva, že okresný súd nariaďoval termíny hlavných pojednávaní opakovane, pričommnohé z nich nemohli byť vykonané z dôvodu rôznych prekážok na strane sťažovateľa,prípadne jeho obhajcu. Z tohto pohľadu sa potom nejaví celková dĺžka doterajšej väzbysťažovateľa s prihliadnutím na dodržanie dosiaľ zákonom obmedzeného rozsahu 48mesiacov ako ústavne neprípustná alebo v rozpore s verejným záujmom. Skutočnosť, ževäzobné dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného zákona boli naplnené už pri vzatído väzby, neznamená, že tieto nemôžu byť dané aj v čase vydania napadnutého uzneseniakrajského súdu a nemôžu odôvodňovať sťažovateľove ďalšie zákonného zadržiavanievo väzbe.
Rovnako nedôvodná je aj námietka porušenia práva zaručeného čl. 5 ods. 3 dohovoruz dôvodu nedodržania primeranej lehoty rozhodovania o jeho žiadosti o prepusteniez väzby. Zo sťažnosti, ako aj z uznesenia okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ podalsvoju žiadosť o prepustenie z väzby na hlavnom pojednávaní konanom 2. decembra 2015a okresný súd o žiadosti rozhodol ešte v ten istý deň na tomto hlavnom pojednávaní.O sťažnostiprotiuvedenémuuzneseniurozhodolkrajskýsúduznesenímč. k. 6 Tos/195/2015-2089 zo 17. decembra 2015. Uvedené okolnosti tak vylučujúakýkoľvek relevantný zásah do označeného základného práva z hľadiska neprimeranejdĺžky rozhodovania o zákonnosti držania sťažovateľa vo väzbe napadnutým uznesenímkrajského súdu. Ústavný súd berúc na zreteľ svoju viazanosť petitom sťažnosti, ktorá bolapodaná sťažovateľom kvalifikovane právne zastúpeným, ani neskúmal celkovú dĺžkusúdneho konania v sťažovateľovej veci, pretože tento žiadal vyslovenie porušeniaoznačených práv len uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu. V súvislostis ich vydaním však ústavný súd nepovažuje okolnosti odôvodňujúce zásah ústavného súduza naplnené.
Ústavný súd zároveň dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu bolo dostatočneodôvodnené a nemožno ho hodnotiť ako arbitrárne. Ústavný súd sa nemôže stotožniťs argumentáciou sťažovateľa, podstatou ktorej je spochybnenie naplnenia „útekových“a „preventívnych“ väzobných dôvodov, pretože konajúce súdy tento zásah do osobnejslobody sťažovateľa odôvodnili konkrétnymi skutkovými okolnosťami (v danom prípadenajmä správaním sťažovateľa pred jeho vzatím do väzby a jeho predchádzajúcou trestnoučinnosťou) a z nich vyvodenými závermi, do ktorých ústavný súd nemá dôvod zasahovať.Sťažovateľ teda nie je väznený na základe abstraktnej úvahy súdu, ale na základekonkrétnych okolností, ako boli tieto rozvedené v napadnutom uznesení a obdobne ajv predchádzajúcich väzobných rozhodnutiach konajúcich súdov, ktoré sťažovateľ napádal ajna ústavnom súde (bližšie uznesenie č. k. III. ÚS 610/2014-16 z 15. októbra 2014,uznesenie č. k. II. ÚS 497/2015-18 z 20. augusta 2015 a uznesenie č. k. II. ÚS 775/2015-16z 1. decembra 2015). Pri realizovaní svojho prieskumu tak ústavný súd dospel k záveru, žekrajský súd odôvodnil danosť dôvodov väzby primerane a len všeobecné tvrdeniesťažovateľa o ich oslabení nemôžu odôvodniť záver o ústavnej nekonformnostinapadnutého uznesenia. Dostatočne odôvodnený je aj záver o nemožnosti nahradenia väzbysľubom obžalovaného, prípadne dohľadom probačného a mediačného úradníka. Krajský súdprimerane vysvetlil svoj záver o možnom zmarení účelu trestného stíhania v prípadepoužitia alternatívnych inštitútov nahradzujúcich väzbu, čo aj vzhľadom na podmienky ichpoužitia vyplývajúce z § 80 ods. 2 Trestného poriadku v prípadoch stíhania obžalovanéhopre obzvlášť závažný zločin (t. j. len v prípade výnimočných okolností prípadu) možnopovažovať za ústavne akceptovateľné.
V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že pre vyslovenie namietanéhoporušenia označených práv nestačí subjektívny názor sťažovateľa o ich porušení, alek takémuto porušeniu práv aj reálne musí dôjsť. Pri svojej rozhodovacej činnosti ústavnýsúd opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecnéhosúdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostitohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojímvlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušeniasťažovateľových základných práv už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnouinštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
Ústavný súd tak konštatuje, že v sťažovateľovom prípade sa nepreukázalaneoprávnenosť rozhodnutia obmedzujúceho osobnú slobodu sťažovateľa, resp. preukázalasa jeho udržateľnosť vo vzťahu k dosiahnutiu legitímneho cieľa. Z odôvodnenianapadnutého uznesenia v zásade nevyplýva nič relevantné, čo by signalizovalo arbitrárnyalebo zjavne neopodstatnený výklad zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi vrátanezákladného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodua bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru, ktoré mali byť podľa tvrdenia sťažovateľanapadnutým uznesením krajského súdu porušené. Ústavný súd preto považoval sťažnosťv tejto časti za zjavne neopodstatnenú.
2.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právona súdnu ochranu a ustanovenia čl. 17 ústavy týkajúce sa špecificky základného právana osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiežprocesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranuv prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základnéprocesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konaniao väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálneustanovenia čl. 17 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1ústavy (napr. uznesenia o predbežnom prerokovaní sp. zn. III. ÚS 135/04 z 28. apríla 2004,III. ÚS 277/07 z 11. októbra 2007).
Ústavný súd považuje za nevyhnutné uviesť, že konania všeobecných súdov,ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniamivo veci samej o vine obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkochobčianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konaniao väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochranypráv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07).Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladua aplikácie jeden celok. Rovnako tak aj procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 2a 3 dohovoru sa týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanieo samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľnéna konanie týkajúce sa väzby. Neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanieo osobnej slobode potvrdzuje aj judikatúra ESĽP (napr. rozsudok vo veci De Wilde et al.v. Belgicko z 18. 6. 1971, séria A, č. 12, § 76).
Na základe toho ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základného právasťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímkrajského súdu sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol aj v tejto častiako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významuzaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti (najmä návrhomna zrušenie napadnutých uznesení, priznanie finančného zadosťučinenia a prepusteniesťažovateľa z väzby).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2016