znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 102/2015-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátomJUDr. Romanom   Juríkom,   PhD.,   Račianska   62,   Bratislava,   ktorou   namieta   porušeniezákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenomsp. zn. 41 Cob 9/2013 a jeho uznesením z 27. júna 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2013doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušeniesvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súduv Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom sp. zn. 41 Cob 9/2013 a jehouznesením z 27. júna 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   proti   sťažovateľke   je   vedená   exekúciana základe   právoplatného   platobného   rozkazu   vydaného   Okresným   súdom   Veľký   Krtíš(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Rob 55/2008 z 20. februára 2008. Sťažovateľka uvádza,že „si v tej dobe nebola vôbec vedomá, že súd, ktorý vydal platobný rozkaz, rozhodol v rozpore   s právom   na   ochranu   spotrebiteľa   a   tým   porušil   komunitárne   právo. Túto skutočnosť sa... dozvedela až od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (ďalej len  ,,združenie“),   ktoré   je   vedľajším   účastníkom   tohto   konania.   Nebyť   kontaktu navrhovateľky so združením, nevedela by o stránke Ministerstva spravodlivosti SR, kde sú zverejnené viaceré rozhodnutia súdov relevantné pre jej prípad. Napokon... nemala ani dôvod sa o najnovšiu judikatúru súdov zaujímať, keďže je dôchodkyňou, a teda to nesúvisí s jej pracovnou náplňou.“.

Bezprostredne po tom, ako sa dozvedela od združenia o zverejnených rozhodnutiach,podala   za   jeho   pomoci   na   okresnom   súde   návrh   na   obnovu   konania   vedeného   podsp. zn. 3 Rob 55/2008. Okresný súd vo veci sťažovateľky o návrhu na obnovu konaniarozhodol uznesením sp. zn. 7 Cb 1/2011 zo 16. februára 2011 tak, že jej návrh zamietol.Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie.   Krajský   súdodvolaniu sťažovateľky vyhovel a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresnýsúd vo veci opätovne rozhodol uznesením sp. zn. 7 Cb 1/2011 z 31. októbra 2012, pričomnávrhu sťažovateľky na obnovu konania vyhovel. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu saodvolal   odporca.   Krajský   súd   napadnutým   uznesením   uznesenie   okresného   súdusp. zn. 7 Cb   1/2011   z   31.   októbra   2012   zmenil   tak,   že   návrh   sťažovateľky   na   obnovukonania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 3 Rob 55/2008 zamietol.

Napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka tieto nedostatky:„a) postupom súdu, nevykonaním dôkazov a neoboznámením so zmenou právneho posúdenia odvolacím súdom pri súčasnom neumožnení sa k zmene právneho posúdenia vyjadriť sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom,

b) rozhodnutie je arbitrárne, založené na nesprávnom právnom posúdení veci,

c) rozhodnutie je nepreskúmateľné,

d) rozhodnutie súdu je v rozpore s európskymi normami na ochranu spotrebiteľa a porušuje práva spotrebiteľa podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie.“Odňatie možnosti konať pred súdom spočíva podľa sťažovateľky v tom, že všeobecnýsúd   ju   vôbec   nekonfrontoval   v   sporných   otázkach   a „Formalisticky...   vychádzal   iba   z návrhu   a   aj   napriek   všetkým   jasným,   vecným,   zrozumiteľným   a   najmä   logickým vysvetleniam a argumentom navrhovateľky odvolací súd rezignoval na akúkoľvek procesnú aktivitu v zmysle dokazovania a odstránenia nejasností.“. Podľa sťažovateľky sa odvolacísúd vo svojom odôvodnení „obmedzil len na všeobecné a povrchné konštatovania, ako napr. nebola zachovaná subjektívna lehota na podanie návrhu (§ 230 ods. 1 OSP) a pod,“alebo používal v odôvodnení uznesenia argumenty ako „Odvolací súd uvádza, že návrh na obnovu konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý predpokladá vyčerpanie riadnych   opravných   prostriedkov,   ku   ktorému   zo   strany   navrhovateľky   nedošlo   ktoré rozhodne nemajú žiadnu oporu v zákone, nie sú správne a preskúmateľné“. Sťažovateľka jetoho názoru, že napadnuté uznesenie krajského súdu je založené na „neopodstatnených tvrdeniach, ktoré sú mimo rámec zákona ako aj nesprávnej aplikácií ustanovení právnej úpravy   pojednávajúcej   o   inštitúte   obnovy   konania   (napr.   nesprávna   aplikácia   zásady právnej   istoty   účastníkov konania ako aj tretích osôb - Združenie na ochranu občana spotrebiteľa   HOOS,   -   v   prípade   navrhovateľa,   ktorá   v   tomto   konaní   vystupuje   ako spotrebiteľ, vplyv zverejnenia rozhodnutí SD EÚ v Úradnom vestníku EÚ, na internetovej stránke SD EÚ na posúdenie včasnosti podania návrhu a iné)“. Postupu odvolacieho súdunavyše   vytýka,   že   bol „sprevádzaný   iba   písomným   konaním   bez   možnosti   sa   vyjadriť a nevykonaním   nijakých   dôkazov,   ktorých   vykonanie   by   mohlo   viesť   k spravodlivému riešeniu súdneho sporu o opodstatnenosti návrhu na obnovu konania“. Podľa sťažovateľkytak   bola „popretá   aj   akákoľvek   zásada   ústnosti   konania   a   prístup   účastníka   k   súdu   v kontexte vykonania riadneho dokazovania. Je zrejmé, že ak v odvolacom konaní prevláda zásada písomnosti, mal by konajúci súd o to citlivejšie vykonávať a hodnotiť dôkazy, a to osobitne,   ak   je   voči   navrhovateľovi   vedená   exekúcia,   ktorá   je   s najväčšou pravdepodobnosťou (s ohľadom na rozhodovaciu prax konajúcich súdov SR) nezákonná“. Kodňatiu   práva   na   prístup   k   súdu   malo   podľa   sťažovateľky   dôjsť „vzhľadom na nepreskúmateľnosť   rozhodnutia,   nevysporiadanie   sa   s   dôvodmi   obnovy   konania a procesný postup pri dokazovaní“. Podľa sťažovateľky „Extrémna arbitrárnosť výkladu spôsobila, že právo navrhovateľa na obranu svojich práv bolo iba iluzórne a nevykonanie dokazovania viedlo k odňatiu prístupu k súdu a porušeniu práva povinného podľa čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“. Podľasťažovateľky k odňatiu práva konať pred súdom v materiálnom zmysle malo dôjsť porušenímjej procesných práv na vykonanie navrhovaných dôkazov.

Nesprávneho právneho posúdenia sa mal krajský súd podľa sťažovateľky dopustiťvo vzťahu   k   posúdeniu   dôvodov   obnovy   konania   a   splnenia   subjektívnej   lehoty.   Podľasťažovateľky „Konajúci súd výhradne formalistický konštatoval, že navrhovateľkou podaný návrh   na   obnovu   konania   nebol   podaný   včas   z   dôvodu   nezachovania   3-mesačnej subjektívnej   lehoty.   Konajúci   súd   však   nesprávne   právne   posúdil   splnenie   subjektívnej lehoty pre povolenie obnovy konania, ktorú OSP v § 230 ods. 1 špecifikuje ako 3 mesiace od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo keď ju mohol   uplatniť.“. Sťažovateľka   namieta,   že „odvolací   súd   nevykonal   žiadne   relevantné dôkazy, ktoré by mohli viesť k odôvodnenému úsudku, že návrh na obnovu konania bol podaný oneskorene“, a že „odvolací súd tak rozhodoval čisto formalisticky“. Sťažovateľkaďalej uvádza, že „Ak by sa konajúci súd našim návrhom podrobne a precízne zaoberal, nemohol   by   v   žiadnom   prípade   dôjsť   k   takémuto   záveru.   Od   súdu   by   sa   minimálne očakávalo, že vyzve navrhovateľku na odstránenie prípadných nejasností a sporných tvrdení uvedených   v návrhu.   Len   obyčajným   doplňujúcim   podaním   mohla   navrhovateľka   súdu objasniť otázku, kedy sa presne o možnosti obnovy konania dozvedela.“.

Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že „sa od Združenia... dozvedela o stránke Ministerstva spravodlivosti SR, kde sú zverejnené viaceré rozhodnutia súdov relevantné pre jeho   prípad.   Nebyť   kontaktu   navrhovateľky   so   združením,   nevedela   by   o   týchto rozhodnutiach. Na tomto závere nič nemení ani to, či ich Európsky súdny dvor vydal v roku 2000, 2005 alebo na jeseň minulého roku a tiež na tomto závere nič nemení, skutočnosť, kedy boli zverejnené na stránke Ministerstva spravodlivosti SR, či v Úradnom vestníku EÚ.“. Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   preto   sťažovateľka   považuje   za „prepäto formalistické,   čo   má   pre   navrhovateľa   za   následok,   stav   denegatio   justitiae,   tzn. navrhovateľovi   bolo   napadnutými   formalistickými   postupmi   konajúcich   súdov   a   ich rozhodnutiami   priamo   odňaté   právo   na   prístup   k   súdu...   a spravodlivosti...“. Podľasťažovateľky „úvahy súdu a ich rýdze prepäto formalistické závery o oneskorenom podaní návrhu zjavne vybočujú z rámca, ktorý pripúšťa ústavný regulatív práva na súdnu ochranu a aj regulatív práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   slobôd“. Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že „hrubo   nesprávne   právne posúdenia v spojení s prepätým formalizmom zasiahli do uvedených práv navrhovateľky takou intenzitou, že mu vlastne bolo odňaté právo na spravodlivosť...“.

Podľa názoru sťažovateľky odvolací súd počítanie trojmesačnej subjektívnej lehotynesprávne odvíjal od účinnosti rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len,,Súdnydvor“) uverejnených v Úradnom vestníku Európskej únie. Krajský súd uviedol, že rozsudkySúdneho dvora mohol ako dôvod obnovy konania navrhovateľ obnovy použiť najneskôrv lehote troch mesiacov od právoplatného platobného rozkazu. Odvolací súd je dokoncatoho názoru, že navrhovateľka mala skutočnosti uvedené v rozhodnutiach Súdneho dvoranamietať   už   v odpore, pritom   však   pri vydávaní   platobného   rozkazu   mal   spotrebiteľkuochrániť práve súd. Uvedeným výkladom konajúci súd zo subjektívnej lehoty spravil lehotuobjektívnu, čím de facto znemožnil uplatnenie inštitútu obnovy konania navrhovateľke.Správne mal podľa názoru sťažovateľky všeobecný súd subjektívnu lehotu vykladať tak,že «počiatok jej plynutia sa má odvíjať od oboznámenia sa navrhovateľky s rozsudkami Súdneho dvora EÚ. Niet racionálneho základu pre taký výklad § 230 ods. 1 OSP aký uplatnil súd. Je zjavne arbitrárne, keď počiatok plynutia lehoty subjektívnej konajúci súd odvodil od účinnosti citovaných rozsudkov v úradnom vestníku ES, resp. od právoplatnosti platobného   rozkazu.   Takéto   počítanie   lehoty   priamo   neguje   jej   subjektívny   charakter a znemožňuje   v   dôsledku   arbitrárneho   výkladu   procesných   podmienok   prístup navrhovateľky k súdu a k mimoriadnemu opravnému prostriedku. Subjektívny prvok každej lehoty je daný práve tým, že jej počítanie sa odvíja od subjektívne daného momentu zistenia, oboznámenia sa so skutočnosťami opodstatňujúcimi začatie plynutia subjektívnej lehoty. (K tomu   porovnaj   a   contrario   dikciu   §   230   ods.   2   OSP).   V   tom   spočíva   podstata subjektivizmu počítania lehoty. Na publikovanie rozhodnutí sa vôbec neuplatní prezumpcia ich   znalosti   (na   rozdiel   od   všeobecne   záväzných   právnych   aktov).   To,   že   rozhodnutia Súdneho   dvora   EU   boli   zverejnené   už   skôr,   neznamená,   že   sa   s   nimi   človek   nemôže oboznámiť neskôr, a to tak, že bude splnená podmienka subjektívnej lehoty - ako to bolo aj v prípade navrhovateľky. Navrhovateľka sa o najnovšiu judikatúru súdov nezaujíma, a teda ju ani pravidelne neštuduje, čo je aj pochopiteľné, nakoľko to nesúvisí s jej pracovnou náplňou   a   rovnako   štúdium   judikatúry   nepatrí   medzi   jej   záľuby,   ktoré   by   rozvíjala vo svojom voľnom čase. Keby ju na rozhodnutia neupozornil vedľajší účastník, nepoučil ju v „ľudskej reči“ o ich obsahu a o tom, že ich môže použiť na svoju obranu, nikdy by sa o nich nedozvedela. V tomto zmysle hodnotíme argumenty súdu ako nesprávne.».

Ďalej sťažovateľka na podporu svojich tvrdení, že v napadnutom uznesení sa krajskýsúd   dopustil   nesprávneho   právneho   posúdenia,   dodáva,   že „zamietnutím   návrhu na povolenie obnovy konania, boli... porušené spotrebiteľské práva navrhovateľky, opäť striktným   formalizmom   súdov,   ktoré   niežeby   naplnili   komunitárne   právo,   ale   chránia údajnú   právnu   istotu   pri   tak   hrubom   nemorálnom   rozsudku   všeobecného   súdu,   ktorý spotrebiteľa   zaväzuje   na   priam   na   úžerné   plnenie“.   Sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že„judikatúra Súdneho dvora EÚ jasne potvrdzuje, že spotrebiteľovi patrí ochrana ex offo, a to aj vtedy, keď sa tento nebránil v základnom konaní“, a do pozornosti dáva „rozhodnutia uvedené v... návrhu na obnovu konania a jeho doplnení a ďalej rozhodnutie OCÉANO GRUPPO EDITORIAL a osobitne bod 61. rozhodnutia GODARD, podľa ktorého má súd dokonca pôsobiť ako advokát spotrebiteľa“.

Tretiu   sťažovateľkou vytýkanú   vadu,   ktorá   mala   mať   za   následok   porušenie   jejzákladných   práv,   konkrétne   nepreskúmateľnosť   rozhodnutia,   sťažovateľka   zakladána nedostatku   dôvodov   rozhodnutia   a   porušení   zásad   dokazovania   v   civilnom   konaní.Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že „konajúci súd... pre ustálenie otázky zachovania subjektívnej lehoty pre povolenie obnovy konania nesprávne vyhodnotil, resp. považoval za nedostatočné a nedôveryhodné tvrdenia navrhovateľky a súčasne pri nesprávnej úvahe dospeli nesprávne k skutkovým zisteniam“. Postupu odvolacieho súdusťažovateľka vytýka, že nevykonal nijaké dokazovanie, „nedopytoval sťažovateľku, ktorej tvrdenia spochybňoval, rovnako konajúce súdy nedopytovali ani Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, na ktoré sa sťažovateľka odvolávala....“. Sťažovateľka tvrdí,že odvolací   súd   neurobili   nič,   aby „jasne   preverili   a   osvedčili   dôvodnosť   a   zákonnosť návrhu   na   obnovu   konania“.   Odvolací   súd   tak   podľa   sťažovateľky „nielenže   zle a nesprávne vyhodnotili dôkazy v spise, ale najmä ani nevykonali potrebné dôkazy pre správne a zákonné rozhodnutie o návrhu na obnovu konania“. Sťažovateľka poukazuje nato, že „napadnuté rozhodnutie krajského súdu neobsahuje nijaké dôvody, pre ktoré došlo k zamietnutiu   návrhu   na   odklad   a   zastavenie   exekúcie   a   potvrdeniu   tohto   zamietnutia. Rozhodnutia súdov sú tak založené výhradne na konštatovaniach súdov bez akéhokoľvek ďalšieho   preskúmateľného   zdôvodnenia.   Takýto   stav   je   ústavnoprávne   neakceptovateľný a zakladá rozpor postupu súdu s cieľmi OSP vymedzenými v čl. 1 OSP.“. Sťažovateľkauzatvára, že „napadnuté rozhodnutie je v celom rozsahu nepreskúmateľné“ a že «namiesto dokazovania sa súdy „spoľahli“ len na svoje vlastné úvahy a konštatovania, a to bez opory v   relevantných   dôvodoch   rozhodnutia   -   rezignovali   dokonca   aj   na   tak   imanentnú skutočnosť, akou je skúmanie zachovania subjektívnej lehoty». Podľa sťažovateľky sa ,,súd nevysporiadal   náležite   a   nespochybniteľne   so   žiadnym   z   dôvodov   návrhu   na   obnovu konania,   celé   odôvodnenie   spočívalo   len   v   zdôvodňovaní   uplynutia   subjektívnej   lehoty a v poučovaní sťažovateľky ako mal a nemal postupovať...“.

Štvrtý dôvod uvádzaný sťažovateľkou v sťažnosti vedúci k porušeniu jej v sťažnostioznačených práv spočíva v tom, že napadnuté rozhodnutie súdu je v rozpore s európskymiprávnymi normami na ochranu spotrebiteľa (predovšetkým s jej právom na ochranu predneprijateľnými   podmienkami   v   spotrebiteľských   zmluvách)   porušuje   práva   spotrebiteľapodľa   čl.   38   Charty   základných   práv   Európskej   únie,   a   rovnako   tak   v   skutočnosti,že zo strany konajúceho súdu nedošlo k predloženiu prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoruv situácii, ak výklad relevantných ustanovení práva Európskej únie nie je jasný.

Sťažovateľka uvádza, že porušenie jej práv „ako spotrebiteľky garantovaných v čl. 38 Charty základných práv EÚ a čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ spôsobil odvolací súd tým, že neprihliadol na vysoký záujem európskeho práva na ochrane spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami tak ako to ukladá kogentné ustanovenie a pravidlo postavené na roveň verejného poriadku - čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa najnovšej judikatúry Súdneho dvora EÚ majú súdy členských štátov poskytnúť ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami aj v skrátenom konaní pri vydávaní platobného rozkazu.“. Odvolávajúc sa na relevantnújudikatúru Súdneho dvora (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-618/10 Banco Espaňol deCrédito   SA/Joaquín   Calderón   Camino)   sťažovateľka   poukazuje   na   skutočnosť,   že„vnútroštátny súd je povinný ex offo preskúmať prípadnú nekalú podmienku spotrebiteľskej zmluvy, pokiaľ má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel“.

S   ohľadom   na   nepredloženie   prejudiciálnej   otázky   Súdnemu   dvoru   sťažovateľkauvádza, že „odvolací súd nesprávne a neodôvodnene vykladá Európske právo, konkrétne čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. V zmysle záverov rozsudku Súdneho dvora v prípade Cilfit, ak prejednávaná vec súvisí s európskym právom a nie je splnená podmienka acta claire konajúci vnútroštátny súd je povinný predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ. Súdy mali možnosť a v zmysle záverov CILFIT aj povinnosť predložiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku. Takto však nepostupovali, a teda konali nezákonne, porušujúc normy európskeho práva - na úkor práv sťažovateľa - spotrebiteľa a záväzku lojality k EÚ a jej supranacionálnemu právnemu poriadku (rozsudok Van Gend en Loos).“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   taktorozhodol:

„I. Právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 41 Cob/9/2013 z 27. júla 2013 (správne má byť z 27. júna 2013, pozn.)porušené.

II.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici,   sp.   zn.   41 Cob/9/2013 z 27. júla 2013 (správne   má   byť   z 27.   júna   2013,   pozn.) sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici, na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľke 2.000 € ako primerané finančné zadosťučinenie.

IV. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania a trovy právneho zastúpenia do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania veci zistil, že sťažovateľkaešte pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy podala 2. septembra 2013 protinapadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   dovolanie,   o ktorom   ku   dňu   predbežnéhoprekovania veci ešte nebolo rozhodnuté.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)predpisov   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môžekonať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, aksa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojichpráv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu na to zákonposkytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladáautomaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nieje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktorév sú v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad vsúlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, súprimárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebomedzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje vtejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS135/05, III. ÚS 114/2010).

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   skúmaním   podmienok   konania   o   podanej   sťažnostiv rámci jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľka ešte pred podaním sťažnostipodľa čl. 127 ods. 1 ústavy podala proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie.Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom jezaložená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysela účel   subsidiárneho   postavenia   ústavného   súdu   pri   ochrane   základných   práv   a slobôdspočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučneúlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverenýchkompetencií.   Právomoc   ústavného   súdu   predstavuje   v   tomto   kontexte   ultima   ratioinštitucionálny   mechanizmus,   ktorej   uplatnenie   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnostivšetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.Opačný   záver by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdupodľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochranezákladných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojej veci dovolanie. Ústavný súdv tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľaktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákonsťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorýchpoužitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   užsamotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňompríslušným   orgánom.   V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľka   podaním   dovolania,   ako   ajpodaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci malisúbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavnýsúd),   čo   nie   je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istotyprijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo vecisťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podaniesťažnosti   ústavnému   súdu   ešte   pred   rozhodnutím   dovolacieho   súdu   ako   predčasné(m. m. IV. ÚS 142/2010).

V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu preľudské   práva   ustálil   právny   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09,   I. ÚS 289/09),   podľa   ktoréhov prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanejsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až porozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza(napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010),že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásadeza zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkouprípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, abysťažovateľka v prípade podania dovolania podala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie jeprípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktorépredchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnajk tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer protiČeskej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body51, 53 a 54).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosťsťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 vspojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V závere ústavný súd považuje za potrebné dodať, že sťažovateľka vo svojej sťažnostiporušenie svojho práva na súdnu ochranu nenamieta rozhodnutím, ale postupom krajskéhosúdu.

Podľa   §   49   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   aleboprávnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahomsa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôdnerozhoduje iný súd.

Pojem „postup“   ústava   ani   zákon   o ústavnom   súde   nedefinuje. Za postupvšeobecného súdu preskúmateľný v ústavnom súdnictve predovšetkým možno považovaťjeho činnosť, ktorou súd realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi. Podčinnosťou sa rozumie spravidla aktívny postup podľa procesných i hmotnoprávnych noriem,ktoré súd oprávňujú a zaväzujú na úkony (aj čiastkové rozhodnutia) v priebehu konania.Postup všeobecného súdu je zákonný vtedy, ak nevybočuje z medzí týchto noriem, najmäich hypotéz a dispozícií.

Samotný postup všeobecných súdov bez toho, že by vyústil do vydania rozhodnutia,môže byť preto predmetom preskúmania ústavným súdom len vtedy, ak ide o nečinnosť[čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2015