znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 102/2014-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť J. Š., zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária Staněk Vetrák &   Partneri,   s. r. o.,   Vlčkova   18,   Bratislava,   v mene   ktorej   koná   advokát   a konateľ JUDr. Anton Staněk, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/16/2003 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/16/2003 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Levice   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   C/16/2003   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Levice   p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Levice   j e   p o v i n n ý   uhradiť   J. Š. trovy právneho zastúpenia v sume   340,90   €   (slovom   tristoštyridsať   eur   a deväťdesiat   centov)   na účet   spoločnosti Advokátska kancelária Staněk Vetrák & Partneri, s. r. o., Vlčkova 18, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 102/2014-12 z 19. februára 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. J. Š. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/16/2003.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkom   označeného   konania iniciovaného   žalobou   o   ochranu   osobnosti,   ktorú   podal   sťažovateľ   spolu   s ďalšími žalobcami v roku 2002.

Uvádzajúc   podrobný   chronologický   prehľad   úkonov   konania   sťažovateľ argumentuje,   že „Celý   priebeh   predmetného   konania   je   od   jeho   začiatku   v roku   2002 až do dňa   podania   tejto   sťažnosti   poznačený   dlhodobými   aj   krátkodobými   obdobiami nečinnosti súdu predovšetkým v období rokov 2002 – 2010. Okresný súd Levice v celkom priebehu konania opakovane menil termíny nariadených pojednávaní, ktoré vo významnej miere   predlžovali   a stále   predlžujú   celkovú   dĺžku   konania   a spôsobujú   neefektívnosť vykonávaného dokazovania.“.

Sťažovateľ uvádza, že podľa jeho názoru nejde o vec právne zložitú, a ako účastník konania aktívne reaguje na všetky podania konajúceho súdu. Podľa vyjadrenia sťažovateľa je predmetné konanie poznačené zbytočnými prieťahmi, v dôsledku ktorých   jeho dĺžka ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu predstavuje „viac ako 11 rokov a 8 mesiacov“.

V rámci   svojej   argumentácie   sťažovateľ   tiež   poukazuje   na   nález   ústavného   súdu (IV. ÚS   152/2013),   ktorým   bolo   konštatované   porušenie   základného   práva   zaručeného čl. 48 ods.   2 ústavy vo vzťahu k jednému zo spolužalobcov sťažovateľa v predmetnom konaní.

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o jeho   veci nálezom,   v ktorom   by   vyslovil   porušenie   jeho   základného   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/16/2003, prikázal okresnému súdu konať v označenej veci bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom   svojho   predsedu,   ktorého   stanovisko   doručené   ústavnému   súdu 2. apríla 2014 obsahovalo ako prílohu podrobný chronologický prehľad procesných úkonov konania. Okresný súd vo svojom vyjadrení konštatoval skutkovú zložitosť veci danú podľa jeho názoru potrebou rozsiahleho dokazovania navrhovaného zo strany účastníkov konania, ktoré   sa   podľa   okresného   súdu   čiastočne   podpísalo   na   doterajšej   dĺžke   konania. Ako negatívny faktor, ktorý sa podieľal na zbytočnom predĺžení konania, označil okresný súd aj správanie účastníkov konania (vrátane sťažovateľa), a to početné žiadosti účastníkov konania o zmenu určeného termínu pojednávania, ako aj okolnosť predkladania množstva listinných   dôkazov tesne pred určeným termínom   pojednávania, ktorá   podľa   vyjadrenia okresného   súdu   viedla   v konečnom   dôsledku   k zmareniu   pojednávania.   Okresný   súd ako objektívnu   okolnosť   negatívne   sa   odzrkadľujúcu   na   plynulosti   konania   prezentoval tiež argumentáciu   o nedostatočnom   personálnom   obsadení   súdu   a s   tým   súvisiacu   jeho neprimeranú zaťaženosť.

V liste predseda   okresného súdu zároveň vyjadril   súhlas s upustením   od ústneho pojednávania v danej veci.

V podaní doručenom ústavnému súdu 22. mája 2014 vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   sťažnosti,   stanoviska   okresného   súdu a súvisiaceho súdneho spisu dospel k týmto na posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:Sťažovateľ spolu so žalobcami v 2 a 3. rade podali Okresnému súdu Nové Zámky 29. apríla 2002 žalobu o ochranu osobnosti. Na základe uznesenia Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) z 29. novembra 2002 bola vec sťažovateľa z dôvodu vylúčenia sudcov Okresného súdu Nové Zámky prikázaná a následne 20. januára 2003 postúpená okresnému súdu.

Žalobcovia v deň určeného termínu pojednávania (29. septembra 2003) ospravedlnili svoju   neúčasť   a žiadali   o odročenie   pojednávania   s odôvodnením,   že   im   bolo   doručené podľa ich názoru obsiahle vyjadrenie právneho zástupcu žalovaných len 3 dni pred určeným termínom pojednávania. Okresný súd pojednávanie odročil na neurčito.

Žalobca v 2. rade 16. februára 2004 vzal žalobu späť. Žalobcovia v deň určeného termínu pojednávania 19. februára 2004 ospravedlnili svoju neúčasť z dôvodu späťvzatia žaloby zo strany žalobcu v 2. rade. Okresný súd 19. februára 2004 pojednávanie odročil na neurčito.  

Uznesením   z 31.   mája   2004   krajský   súd   rozhodol   o uplatnenom   opravnom prostriedku tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil, spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 30. júla 2004. Okresný súd pokračoval v konaní vykonaním pojednávania 20. januára 2005.

Uznesením   z 26.   augusta   2005   krajský   súd   rozhodol   o uplatnenom   opravnom prostriedku tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil, spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 19. októbra 2005. Okresný súd pokračoval v konaní, keď určil termín   pojednávania   na   18.   máj   2006   a následne   na   4.   september   2006.   Pojednávanie vykonané   4. septembra   2006   okresný   súd   odročil   na   neurčito   s odôvodnením, že „súd zatiaľ nerozhodol o návrhu na zmenu petitu žaloby zo dňa 16.6.2005“. Následne 27. februára 2007 adresoval okresný súd výzvy účastníkom konania.

Okresný   súd   uznesením   z 31.   mája   2007   rozhodol   o nepripustení   zmeny   petitu návrhu. Termín pojednávania určený na 25. október 2007 odročil na 8. november 2007, a to na   základe   žiadosti   právneho   zástupcu   žalovaných   odôvodnenú   služobnými povinnosťami v zahraničí.

Jeden zo žalobcov požiadal okresný súd o odročenie termínu pojednávania určeného na 29. február 2008 s odôvodnením, že nebola uňho dodržaná lehota 5 dní na prípravu, keďže   vyjadrenie   žalovaného   mu   bolo   zaslané   len   tri   dni   pred   určeným   termínom pojednávania. Okresný súd odročil určený termín pojednávania na 12. máj 2008.

Okresný súd 19. mája 2008 prijal vo veci rozsudok, ktorý bol uznesením krajského súdu   z 28.   apríla 2009   zrušený   a vec mu vrátená na ďalšie konanie.   Po   tom,   ako bol spisový materiál okresnému súdu 29. júna 2009 vrátený, pokračoval v konaní okresný súd vykonaním pojednávania 5. novembra 2009.

Termín   pojednávania   určený   na   25.   máj   2010   odročil   okresný   súd na 23. september 2010   na   základe   žiadosti   žalobcu   v 3.   rade   odôvodnenú   pracovnými povinnosťami. Aj uvedený termín pojednávania bol odročený, a to na neurčito. Okresný súd pokračoval v konaní výzvou z 11. mája 2011 adresovanou kompetentnému subjektu, ktorú tento vybavil v uvedenom mesiaci. Okresný súd následne 14. novembra 2012 uskutočnil pojednávanie.

Okresnému súdu bola 6. marca 2013 predložená žiadosť sťažovateľa o odročenie určeného termínu pojednávania (20. marec 2013) z dôvodu zahraničnej dovolenky. Okresný súd žiadosti sťažovateľa vyhovel a odročil termín pojednávania na neurčito. O odročenie určeného   termínu   pojednávania   (5.   február   2014)   sťažovateľ   opätovne   žiadal 13. januára 2014,   keď   ospravedlňoval   svoju   neúčasť   zahraničnou   pracovnou   cestou. Okresný súd mu opäť vyhovel a pojednávanie odročil na 29. apríl 2014.

V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec sťažovateľa pred okresným súdom meritórne skončená.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto   aj   v   prípade   sťažovateľa   preskúmal   z hľadiska   charakteru   prerokúvanej   veci   jej skutkovú   a   právnu   zložitosť   (1),   ďalej   správanie   sťažovateľa   v   priebehu   konania   (2) a napokon aj postup konajúceho súdu (3).

1. Pokiaľ ide o otázku právnej a faktickej zložitosti sporu, ústavný súd konštatuje, že konanie vo veci sťažovateľa, ktorého predmetom je ochrana osobnosti, možno hodnotiť ako   skutkovo   náročnejšie,   a   to   s   ohľadom   na   potrebu   rozsiahlejšieho   dokazovania pozostávajúceho   z   výsluchu   účastníkov   a svedkov   a tiež   z   obstarania   a vyhodnotenia množstva listinných dôkazov, čo si vyžaduje časovo náročnejší procesný postup v konaní. Uvedená   okolnosť   však   nemôže   ospravedlniť   obdobia   zistenej   nečinnosti   a neefektívnej činnosti okresného súdu identifikované preskúmaním súvisiaceho spisu. Právnu zložitosť posudzovanej veci sťažovateľa však ústavný súd nezistil, keďže spory o ochranu osobnosti tvoria   stálu   súčasť   agendy   všeobecných   súdov   pokrytú   jednak   judikatúrou   domácou, ako aj judikatúrou štrasburských orgánov ochrany práva.

2. V rámci hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiska druhého kritéria zistil ústavný súd určité okolnosti signalizujúce podiel sťažovateľa ako jeho účastníka na predĺžení konania narušením jeho plynulosti, aj keď treba povedať, že v miere nepatrnej   v porovnaní   s narušením   plynulosti   konania   zavineným   samotným   okresným súdom.

V prvom prípade išlo o pasivitu sťažovateľa, ktorý sa spolu s ostatnými žalobcami nezúčastnil   pojednávania   vykonaného   19.   februára   2004   dôvodiac   späťvzatím   žaloby zo strany   žalobcu   v 2.   rade.   Tento   dôvod   nemožno   považovať   za   relevantný a ospravedlňujúci neúčasť účastníkov konania majúcu za následok odročenie pojednávania.

Ďalšími   negatívnymi   momentmi   v postupe   konania   pričítateľnými   na   vrub sťažovateľovi, bolo narušenie plynulosti konania odročením pojednávania určeného jednak na 20. marec 2013, ako aj na 5. február 2014, v oboch prípadoch zo subjektívnych dôvodov na strane sťažovateľa (osobné a pracovné záležitosti).

Ústavný   súd   sa   v rámci   druhého   kritéria   relevantného   pre   posúdenie   otázky zbytočných prieťahov konania vysporiadal aj s obranou okresného súdu, ktorý vo svojom stanovisku poukazoval na predkladanie listinných dôkazov zo strany účastníkov konania tesne   pred   určeným   termínom   pojednávania   ako   na   okolnosť   majúcu   podľa   názoru okresného súdu tiež negatívny vplyv na plynulý priebeh konania. Vo svojich rozhodnutiach ústavný   súd   viackrát   vyslovil,   že   v   dôsledku   uplatnenia   procesných   práv   účastníkom konania neznáša zodpovednosť za predĺženie konania oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani   na   vrub   vo veci   konajúcemu   štátnemu   orgánu (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04).

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v posudzovanom konaní.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená a neefektívna činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie ústavou   zaručeného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť štátneho   orgánu   nesmerovala   k odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv, pre ktoré sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel k   záveru,   že   závažnými   nedostatkami,   ktoré   narušili   plynulosť   konania,   boli   obdobia nečinnosti,   v ktorých   okresný   súd   nekonal   bez   toho,   aby   mu   v tom   bránila   závažná prekážka, ako aj jeho neefektívny postup.

Krátkodobejšie obdobie pasivity kvantifikovateľné nečinnosťou v rozsahu približne štyroch   mesiacov   zistil   ústavný   súd   v úseku   konania   od 30.   júla   2004,   keď   krajský súd rozhodol o podanom opravnom prostriedku a vrátil spisový materiál okresnému súdu, do 20. januára 2005, keď okresný súd vykonal vo veci pojednávanie.

Ďalšie obdobie nečinnosti v rozsahu približne šiestich mesiacov zaznamenal ústavný súd   v etape   konania   od   19.   októbra   2005,   keď   po   rozhodnutí   o podanom   opravnom prostriedku vrátil druhostupňový súd spisový materiál okresnému súdu, do 18. mája 2006, teda   do   určeného   termínu   pojednávania.   V nasledujúcom   období   zostal   okresný   súd opätovne   nečinný   (zhruba   štyri   mesiace),   a to   od   4.   septembra   2006,   keď   okresný   súd vykonal pojednávanie,   do   27.   februára 2007,   keď   adresoval   účastníkom   konania výzvu na vyjadrenie.   Krátkodobejším   obdobím   nečinnosti   (približne   4   mesiace)   je   poznačený aj ďalší úsek konania od 31. mája 2007, keď okresný súd rozhodol o nepripustení zmeny petitu návrhu, do 25. októbra 2007, teda do určeného termínu pojednávania.

Ďalšie   obdobie   krátkodobejšej   pasivity   (zhruba   tri   mesiace)   okresného   súdu nasledovalo po zrušení jeho rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie odvolacím súdom, a to   od   29.   júna   2009,   keď   krajský   súd   vrátil   spisový   materiál   okresnému   súdu, do 5. novembra 2009, keď okresný súd vykonal pojednávanie.

Pomerne rozsiahle obdobie nečinnosti predstavujúce zhruba jedenásť mesiacov bolo zistené v úseku konania od 25. mája 2010, keď bol určený termín pojednávania, do 11. mája 2011, keď okresný súd adresoval kompetentnému orgánu výzvu na poskytnutie súčinnosti.

Najrozsiahlejším obdobím nečinnosti v rozsahu šestnástich mesiacov, keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka, bolo konanie poznačené v období od 26. mája 2011, keď kompetentný orgán reagoval na výzvu okresnému súdu, do 14. novembra 2012, keď vykonal okresný súd pojednávanie.

Plynulosť konania narušil aj nesústredný postup okresného súdu, ktorý nedodržal zákonnú   garanciu   poskytovanú   účastníkom   konania   (lehotu   5   dní   pre   účely   prípravy na pojednávanie)   a zaslal   jednému   zo   žalobcov   relevantné   podklady   iba   tri   dni   pred určeným termínom pojednávania, čo bolo dôvodom na jeho odročenie. Ako nesústredený hodnotí ústavný súd aj postup okresného súdu, ktorý určil termín pojednávania bez toho, aby vopred rozhodol o uplatnenom návrhu na zmenu petitu žaloby, čo bolo takisto dôvodom na odročenie pojednávania.

Neefektívny postup okresného súdu napokon potvrdzuje aj rozhodnutie nadriadeného súdu   z 28.   apríla   2009,   ktorým   odvolací   súd   zrušil   prvostupňový   rozsudok   a vrátil   vec okresnému súdu na ďalšie konanie so záväznými právnymi pokynmi ďalšieho postupu, a to z dôvodov podľa ustanovení § 221 ods. 1 písm. f) a h) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov,   teda   pre   odňatie   možnosti   účastníkovi konania konať pred súdom a pre nedostatočne zistený skutkový stav.

K obrane   okresného   súdu   o nedostatočnom   personálnom   obsadení   súdu   a s   tým súvisiacou   jeho   neprimeranou   zaťaženosťou,   ktoré   predstavujú   podľa   neho objektívne okolnosti majúce negatívny dopad na plynulosť konania vo veci sťažovateľa, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že personálne   problémy justičného systému nezbavujú štát zodpovednosti   za zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní   (III.   ÚS   17/02).   Námietka personálnych   komplikácií   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   relevantným   faktorom,   ktorý   mal   negatívny   dopad na plynulý   priebeh   posudzovaného   konania,   bol   postup   okresného   súdu   a   zbytočné prieťahy,   ktorých   sa   dopustil,   v   dôsledku označených   období   nečinnosti   (v   celkovom rozsahu štyroch rokov), ako aj v dôsledku svojho neefektívneho a nesústredeného postupu.

S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedeného pred okresným súdom (viac ako jedenásť rokov) považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1   dohovoru   za primeranú   a ani za ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu k základnému právu sťažovateľa zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   porušenie   práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie nebolo v čase rozhodovania   ústavného súdu   pred okresným súdom   meritórne skončené, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci nachádza (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ neprimeranou   dĺžkou   konania   a s   tým   súvisiacim   stavom   právnej   neistoty   v konaní, u ktorého   sa   vzhľadom   na   charakter   jeho   predmetu   vyžaduje obzvlášť   promptná   súdna ochrana.

Ústavný súd sa v danom smere stotožnil s argumentáciou sťažovateľa a považoval v tomto prípade za primerané priznať mu finančné zadosťučinenie, a to v sume 3 000 €, ktoré zohľadňuje charakter zbytočných prieťahov v konaní a nemajetkovú ujmu sťažovateľa spočívajúcu v pocite právnej neistoty, ale aj jeho, aj keď iba čiastočný podiel na zbytočnom predĺžení konania.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikoval sumou 340,90 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z uvedeného za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 patrí odmena v sume 2 x 134 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál v sume 8,04 €, k tomu tiež 20 % DPH, ktorej je právny zástupca sťažovateľa   platcom.   Ústavný   súd   tak   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania v celkovej sume 340,90 €.

Priznanú náhradu   trov   právneho   zastúpenia   je povinný   zaplatiť na účet   právneho zástupcu sťažovateľa okresný súd, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014