znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 102/2012-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. mája 2012 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti JUDr. P. P., B., zastúpeného advokátskou kanceláriou S., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. P. S., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 251/09 z 19. októbra 2011, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. P. P. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 2 S 251/09 z 19. októbra 2011   p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 251/09 z 19. októbra 2011 z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. P. P. trovy konania v sume 269,60 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a šesťdesiat centov) na účet advokátskej kancelárie S., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. III. ÚS 102/2012 z 13. marca 2012 v časti prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   JUDr.   P.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 S 251/09 z 19. októbra 2011.

K podanej sťažnosti sa vyjadrila podpredsedníčka krajského súdu podaním sp. zn. 3230/2012 z 3. apríla 2012, v ktorom okrem iného uviedla:

«Prípisom zo dňa 26. 03. 2012, som požiadala predsedu správneho senátu „2 S“ o vyjadrenie sa k obsahu sťažnosti...

V tomto vyjadrení predseda senátu „2 S“ poukázal na to, že vo veci vedenej tunajším súdom   pod   sp.   zn.   2   S   251/09   sa   navrhovateľ   (JUDr.   P.   P.)   domáhal,   aby   súd   uložil odporcovi (predsedovi Najvyššieho súdu SR) upustiť od nezákonného zásahu spočívajúceho v nevyplatení odmeny navrhovateľovi vo výške navrhnutej sudcovskou radou Najvyššieho súdu SR dňa 23. 03. 2009 a zároveň mu túto odmenu k životnému jubileu do 3 dní vyplatiť. V súvislosti s daným predmetom súdneho konania predseda senátu uviedol, že v konaní podľa piatej hlavy V. časti O. s. p. o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy   rozhoduje   súd   podľa   právneho   stavu   platného   v   čase   rozhodovania,   pričom navrhovateľom tvrdený zásah alebo jeho dôsledky musia v tomto čase trvať alebo musí hroziť ich opakovanie. Vo všeobecnosti je podstatou poskytnutia tohto typu súdnej ochrany zamedzenie pokračovania v porušovaní práv navrhovateľa a súdny príkaz zasahujúcemu orgánu obnoviť stav spred zásahu, ak je to možné. Súdna ochrana smeruje zásadne do budúcnosti, pričom podmienkou jej poskytnutia je, že nezákonnosť zásahu pokračuje, resp. pretrváva vo svojich dôsledkoch, či hrozí jeho opakovanie. Ak súd zistí, že v čase, keď o návrhu rozhoduje, sa namietaný zásah zákonu neprieči, nemôže návrhu vyhovieť.

Ďalej poukázal na odôvodnenie uznesenia č. k. 2 S 251/09-38, v rámci ktorého sa konštatuje, že senát po preskúmaní veci dospel k záveru, že prijatím zákona č. 33/2011 Z. z,, ktorým sa s účinnosťou od 01. 05. 2011 novelizoval zákon č. 385/2000 Z. z., stratil podaný návrh zákonný podklad, pretože ustanovenie § 79 o odmenách sudcov bolo z uvedeného zákona   vypustené.   Túto   skutočnosť   vyhodnotil   súd   ako   odpadnutie   dôvodov   na   ďalšie konanie,   ktoré   stratilo   zmysel   a   objektívne   by   nemohlo   viesť   k   výsledku,   ktorého   sa navrhovateľ   domáhal.   Súd   preto   bez   vyslovenia   záveru   o   zákonnosti   či   nezákonnosti namietaného   zásahu   uzavrel,   že   ochranu,   ktorej   sa   navrhovateľ   domáhal,   nemožno   v dôsledku uvedenej legislatívnej zmeny navrhovateľovi poskytnúť a konanie podľa § 250v ods. 6 O. s. p. zastavil. Z teoretického hľadiska by navrhované rozhodnutie nemalo zákonnú oporu, bolo by právne nedovolené a priečilo by sa ústavným princípom právneho štátu. Súd sa vyjadril aj k otázke nároku navrhovateľa na odmenu pri dosiahnutí veku 50 rokov, keď konštatoval, že ani podľa právnej úpravy platnej a účinnej do 30. 04. 2011, nemal sudca právny nárok na vyplatenie odmeny, aj keď mu jej priznanie navrhla príslušná sudcovská rada. Vyslovil tiež právny názor na požiadavky vyplývajúce z právneho poriadku SR na odôvodnenie nepriznania navrhnutej odmeny zo strany predsedu súdu. Preto s ohľadom na objektívne   právo   platné   a   účinné   v   čase   rozhodovania   súdu,   nebol   dôvod   vykonávať akékoľvek dôkazy, pretože žiadne dokazovanie by nemohlo spochybniť fakt, že súd od 01. 05. 2011 nemôže rozhodnúť o tom, že nevyplatením odmeny predseda súdu zasahuje do práv sudcu a nemôže uložiť predsedovi súdu vyplatiť sudcovi akúkoľvek odmenu, pretože súd ako štátny orgán môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Súd nakoniec v konaní nevypočul ani samotného žalobcu. Nie však preto, že by nemal v úmysle tak urobiť, ale preto, že na žiadne z nariadených pojednávaní (14. 09. 2011 a 19. 10. 2011) sa navrhovateľ nedostavil. So zreteľom na uvedený obsah vyjadrenia predsedu senátu k podanej sťažnosti uvádzam, že sa s týmto vyjadrením v celom rozsahu stotožňujem.»

Právny zástupca sa k stanovisku okresného súdu vyjadril podaním zo 16. apríla 2012, v ktorom uviedol: „Krajský súd v Bratislave sa vo svojom stanovisku zo dňa 03. 04. 2012   v celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia.   Sťažovateľ nesúhlasí s takouto argumentáciou, ktorú považuje za nesprávnu, a to vzhľadom na detailné dôvody   uvedené   v   sťažnosti   podanej   Ústavnému   súdu...   Sťažovateľ   v   celom   rozsahu zotrváva na dôvodoch uvedených v ústavnej sťažnosti.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). V súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) je povinnosťou všeobecného súdu uviesť v   rozhodnutí   dostatočné   relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (m. m. III. ÚS 36/2010).

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj zo spisu krajského súdu sp. zn. 2 S 251/09 ústavný súd zistil tieto skutkové okolnosti, z ktorých pri svojom rozhodnutí v tejto veci vychádzal:

Dňa   18.   decembra   2009   podal   sťažovateľ   na   krajskom   súde „žalobu   proti nezákonnému zásahu správneho orgánu“ podľa § 250v ods. 1 OSP, v ktorej označil ako žalovaného predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“).

Nezákonný zásah do jeho práv mal spočívať v nevyplatení odmeny sťažovateľovi k životnému jubileu (50 rokov), ktorá bola splatná 7. októbra 2009 na základe návrhu, resp. uznesenia Sudcovskej rady Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „sudcovská rada“) č. 12/2009 z 23. marca 2009, pričom žalovaný svoje rozhodnutie nevyplatiť odmenu odôvodnil až dodatočne na mimoriadnom zasadnutí sudcovskej rady 30. novembra 2009 (ako to vyplýva zo zápisnice sudcovskej rady sp. zn. S Rns 59/2009) týmto konštatovaním: „je pravdou, že zákon umožňuje priznať odmenu sudcovi odmenu pri dosiahnutí životného jubilea, ale považoval za amorálne, aby sudca, ktorý poberal viac rokov plat v priemere 202 000,- Sk mesačne, dostal uvedenú odmenu“ (č. l. 24 súdneho spisu).

Sťažovateľ svoju žalobu odôvodnil tiež tým, že žalovaný v ďalších štyroch prípadoch na   návrh   sudcovskej   rady   (jeho   kolegom   -   sudcom   z   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, ktorí mali tiež dovŕšiť 50 rokov v roku 2009) odmenu riadne vyplatil podľa vtedy platného § 79 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   sudcoch“). Odôvodnenie nepriznania odmeny bolo oneskorené a nezákonné a iba zdôrazňuje negatívny postoj žalovaného k sťažovateľovi.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   krajský   súd   prikázal   žalovanému „okamžite   upustiť   od nezákonného zásahu spočívajúceho v nevyplatení odmeny žalobcovi vo výške navrhnutej Sudcovskou radou dňa 23. marca 2009 a to do 3 dní túto odmenu k životnému jubileu žalobcovi vyplatiť“. Súčasne požadoval, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd výslovne uviedol, že „konanie žalovaného nemá oporu v právnom poriadku a voči osobe žalobcu je diskriminačné“.

Z procesných úkonov krajského súdu ďalej ústavný súd zistil, že po podaní žaloby krajský súd 20. januára 2010 vyzval žalovaného na vyjadrenie k žalobe a 31. augusta 2011 požiadala pracovníčka kancelárie žalovaného o opätovné doručenie žaloby (v spise na č. l. 28   až 30 sa   nachádza vyjadrenie žalovaného z 18.   februára   2010 sp.   zn.   KP   23/2010, na ktorom je pokyn sudcu krajského súdu z „21. 2. 2010“ na jeho doručenie sťažovateľovi, vyjadrenie žalovaného však bolo doručené sťažovateľovi až 22. septembra 2011, na základe ktorého   podal   svoje   stanovisko   k   vyjadreniu   žalovaného   sťažovateľ   krajskému   súdu 17. októbra 2011). Krajský súd uznesením z 19. októbra 2011 konanie zastavil.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Ústavnému   súdu   ako   nezávislému   súdnemu   orgánu   ochrany   ústavnosti   prislúcha kontrola   dodržiavania   ústavných   princípov   a   ich   správnej   aplikácie   v   postupe a rozhodnutiach orgánov verejnej moci (v danom prípade všeobecného súdu v rámci výkonu tzv.   správneho   súdnictva).   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   nezasahuje   do   postupov a rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré spĺňajú atribúty zákonnosti a ústavnosti, ale jeho kontrola sa obmedzuje len na posúdenie, či zo skutkových a právnych záverov všeobecného súdu   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá   by   zakladala   svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu príslušných   všeobecne   záväzných právnych   predpisov,   ktorá   by znamenala popretie   ich účelu, podstaty a zmyslu.

Podľa § 250v ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Podľa § 250v ods. 4 OSP súd o takom návrhu rozhodne rozsudkom. Ak súd návrhu vyhovie,   vo   výroku   rozsudku   uvedie   označenie   orgánu,   ktorému   sa   povinnosť   ukladá, predmet   a   číslo   správneho   konania   a   lehotu,   v   ktorej   má   orgán   verejnej   správy   túto povinnosť   vykonať.   Povinnosť   spočíva   v   zákaze   pokračovať   v   porušovaní   práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom... Súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný alebo návrh nie je prípustný.

Podľa § 250v ods. 6 OSP súd konanie zastaví, ak odpadli dôvody na ďalšie konanie...

Podľa ustanovenia § 79 ods. 1 písm. a) zákona o sudcoch platného do 30. apríla 2011 „sudcovi možno priznať odmenu pri dosiahnutí veku 50 rokov“.

Podľa § 79 ods. 3 zákona o sudcoch o priznaní odmeny podľa odseku 1 písm. a)... rozhodne   predseda   súdu   na   návrh   sudcovskej   rady   alebo   aj   bez   takéhoto   návrhu   po predchádzajúcom prerokovaní v sudcovskej rade. Nevyhovenie návrhu na priznanie odmeny predseda súdu v sudcovskej rade odôvodní.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie ústavnosti odmietnutia súdnej ochrany sťažovateľovi pred krajským súdom v dôsledku zastavenia konania o žalobe proti nezákonnému zásahu žalovaného, ktorý mal nastať ešte v roku 2009, teda za platného ustanovenia § 79 zákona o sudcoch.

Krajský súd konanie o žalobe sťažovateľa zastavil po novelizácii zákona o sudcoch vykonanej zákonom č. 33/2011 Z. z, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 33/2011 Z. z.“), v podstate takto:

„Ako bolo naznačené vyššie, novelizáciou zákona č. 385/2000 Z. z. bolo s účinnosťou od 01. 05. 2011 ustanovenie § 79 z tohto zákona vypustené, čo v praxi znamená, že od uvedeného dňa nemožno priznať a vyplatiť sudcovi žiadnu odmenu. To platí bez ohľadu na to, či navrhovateľom tvrdený zásah bol alebo nebol zo strany odporcu (v postavení orgánu verejnej správy) nezákonným (priečiacim sa antidiskriminačnému zákonu). Súd mal zato, že v   dôsledku   vyššie   uvedenej   legislatívnej   zmeny   odpadli   dôvody   na   ďalšie   konanie. Odpadnutie dôvodov videl súd v tom, že pokiaľ zákon č. 385/2000 Z. z. súčinnosťou od 01. 05. 2011 neumožňuje priznať a vyplatiť sudcovi odmenu pri dosiahnutí veku 50 rokov, nie   je   za   daného   legislatívneho   stavu   právne   možné   rozhodnúť   o   navrhovateľom uplatnených   nárokoch,   teda   prikázať   odporcovi   upustiť   od   zásahu   spočívajúceho   v nevyplatení   odmeny,   ani   ho   zaviazať   túto   odmenu   navrhovateľovi   vyplatiť.   Preto   súd postupoval podľa § 250v ods. 6 O. s. p. a konanie vo veci zastavil.“

Z citovaného rozhodnutia je zrejmé, že krajský súd posudzoval žalobu sťažovateľa podanú   ešte   v   roku   2009,   nie   podľa   §   79   ods.   1   písm.   a) zákona   o   sudcoch   platného a účinného do 30. apríla 2011 (obsah jeho nároku nepochybne vznikol pred 30. aprílom 2011), ale svoje rozhodnutie založil na existencii novej právnej normy - zákona č. 33/2011 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť 1. mája 2011, ktorou bolo ustanovenie § 79 vypustené. Preto   z   hľadiska   rešpektovania   základných   princípov   právneho   štátu   by   bolo neakceptovateľné pripustiť, aby sa nároky sťažovateľa, ktoré vznikli za predchádzajúcej právnej   úpravy,   riadili   novou   právnou   úpravou,   ktorú   v   čase   vzniku   nároku   poznať nemohol,   ak   navyše   vplyv   zmeny   právnej   úpravy   na   takéto   nároky   uplatnené   pred   jej účinnosťou nebol vyjadrený ani v prechodnom ustanovení nového právneho predpisu.

V posudzovanom prípade v zásade ani krajský súd nemal pochybnosti o tom, že nárok   sťažovateľa   nepochybne   vznikol   pred   1.   májom   2011,   keď   citoval   vo   svojom rozhodnutí ustanovenia § 79 zákona o sudcoch, ale pritom konštatoval to, že žalovaný mal vziať do úvahy „nielen zákon č. 385/2000 Z. z., ale aj pravidlá ustanovené zákonom č. 365/2004   Z.   z.   o   rovnakom   zaobchádzaní   v   niektorých   oblastiach   a   o   ochrane   pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov...“, a tiež to, že žalovaný „bol povinný v sudcovskej rade odôvodniť nepriznanie odmeny navrhovateľovi spôsobom, ktorý by   vylučoval   pochybnosti   o   dodržaní   zásady   rovnakého   zaobchádzania   u   všetkých dotknutých sudcov Najvyššieho súdu SR v podobnom postavení...“.

Odôvodnenie označeného sťažnosťou napádaného uznesenia krajského súdu podľa názoru   ústavného   súdu   nezodpovedá   požiadavke   vyplývajúcej   z   čl.   46   ods.   1   ústavy, v zmysle ktorej je aj s ohľadom na ustanovenie § 157 ods. 2 OSP povinnosťou súdov uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založili. Dôvody uvedené   krajským   súdom   v   označenom   rozhodnutí   si   navyše   odporujú   a   nie sú preskúmateľné. Rozhodnutie krajského súdu o zastavení konania považuje ústavný súd za prejav formalistického prístupu k interpretácii relevantných právnych noriem, ktorý má vo svojich dôsledkoch prvky arbitrárnosti. Právne závery krajského súdu možno považovať z ústavného hľadiska vo vzťahu k sťažovateľovi za veľmi nepresvedčivé, vnútorne rozporné a   protirečivé.   Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   je   totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom   a   zrozumiteľne   vyrovnal   nielen   so   skutkovými   okolnosťami   prípadu,   ale   aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu   odôvodnenie predmetného rozhodnutia krajského súdu   uvedené atribúty nespĺňa a v tomto smere sa ústavný súd stotožňuje aj s názorom sťažovateľa, že „pod pojmom odpadnutie dôvodov zákonodarca najmä myslel odstránenie samotnej nezákonnosti zásahu   ako   reakcia   dotknutého   orgánu   verejnej   správy   na   oboznámenie   sa   s   dôvodmi návrhu alebo späťvzatie samotného návrhu...“, čo však nie je evidentne prípad sťažovateľa.

Tu je potrebné tiež uviesť, že krajský súd svoje rozhodnutie vydal až v októbri 2011, teda až po takmer dvoch rokoch od podania žaloby, čo ústavný súd považuje tiež za prejav nespravodlivého a liknavého prístupu všeobecného súdu k právam fyzickej osoby, ktorá sa domáhala súdnej ochrany v jej veci.

Ústavný súd z týchto dôvodov považoval jeho rozhodnutie za neústavné a v rozpore s princípom spravodlivosti obsiahnutým v základnom práve na súdnu a inú právnu ochranu, a preto konštatoval, že v danom prípade uznesením krajského súdu sp. zn. 2 S 251/09 z   19.   októbra   2011   o   zastavení   konania   došlo   k   odmietnutiu   spravodlivosti   (denegatio iustitiae), a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím, ústavný súd také rozhodnutie zruší. Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Keďže   ústavný   súd   v   bode   1   výroku   nálezu vyslovil,   že   krajský   súd   uznesením sp. zn.   2   S   251/09   z   19.   októbra   2011   porušil   základné   právo   sťažovateľa,   namietaný rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku). V rámci tohto konania bude podľa názoru ústavného súdu priestor na to, aby sa krajský súd vyrovnal s ochranou základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pričom v tomto konaní bude   krajský   súd   viazaný   záväzným   právnym   názorom   ústavného   súdu   v   súlade s ustanovením § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde vysloveným v druhej časti tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá predstavovala sumu 763 €. Úhradu priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia v roku 2012 a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2012 predstavovala 127,17 € a režijný paušál 7,63 €. Úhrada bola teda priznaná v celkovej sume 269,60 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. mája 2012