znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 102/10-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Rudolfa   Tkáčika   a   Ľubomíra   Dobríka v konaní o sťažnosti P. J., T., zastúpeného advokátom JUDr. R. C., Advokátska kancelária, T.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 187/03 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 187/03 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 T 187/03 konal bez zbytočných prieťahov.

3. P. J. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý   zaplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť P. J. trovy konania v sume 303,30 € (slovom   tristotri   eur   a   tridsať   centov)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   R.   C., Advokátska kancelária, T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 102/2010-10 z 9. marca 2010 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   prijal na ďalšie konanie sťažnosť P.   J., T.   (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 187/03.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a podpredseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a podpredsedu okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   od   ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podpredseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. 1SprV 191/2010 z 26. marca 2010, v ktorom okrem chronologického prehľadu úkonov súdu s odkazom na vyjadrenie zákonnej sudkyne konštatoval, že z hľadiska skutkovej a právnej zložitosti „nemožno   usudzovať,   že   by   sa   jednalo   o   mimoriadne   zložitú   trestnú   vec“.   Podľa podpredsedu okresného súdu „K prieťahom v tomto konaní prispeli predovšetkým viaceré odročovania hlavných pojednávaní, neprítomnosť spoluobžalovaného J. H., na ktorého bol vydaný európsky zatýkací rozkaz, hlavné pojednávanie bolo odročené tiež preto, že dňa 31. 8. 2007 sťažovateľ súdu oznámil, že sa bude zdržiavať mimo územia SR. Je faktom, že došlo k zavineným prieťahom aj zo strany súdu, keď od 4. 11. 2005 neboli vykonávané úkony trestného konania až do 30. 1. 2007, čo je viac ako jeden rok. Vplyv na prieťahy v konaní   mala   aj   neprítomnosť   poškodeného   občana   vietnamskej   národnosti,   pričom sťažovateľ so svojim obhajcom nesúhlasili so zmenou v zložení senátu, z uvedeného dôvodu nemohla byť predmetná vec podľa vyjadrenia konajúcej sudkyne skončená už 5. 5. 2009. Samozrejme že tento nesúhlas so zmenou v zložení senátu bol právom sťažovateľa a jeho obhajcu.“.

Právny zástupca sťažovateľa v liste z 20. apríla 2010 na výzvu ústavného súdu zaujal stanovisko   k   vyjadreniu   podpredsedu   okresného   súdu,   v   ktorom   vo   vzťahu   k   tvrdeniu podpredsedu   okresného   súdu   obsiahnutom   v   jeho   prípise   z   26.   marca   2010   poukazuje na skutočnosť,   že „ani   okresný   súd ako porušovateľ   základných   ústavných práv   môjho klienta v podstate nepopiera, že na vzniku prieťahov v predmetnej veci sa svojim zavinením spolupodieľal, keď vo svojom vyjadrení na prvej strane, odstavec Štyri konštatuje, že je faktom,   že   došlo   k   zavineným   prieťahom   aj   zo   strany   súdu   keď   od   4.12.2005   neboli vykonávané úkony trestného konania až do 30.1.2007, čo je viac ako rok“.

Zároveň   právny   zástupca   sťažovateľa   vyslovil   názor,   podľa   ktorého „prieťahy v predmetnej veci, v dôsledku ktorých súd o vine resp., nevine môjho klienta do dnešného dňa nerozhodol, boli zavinené súdom vo väčšom rozsahu, než si súd priznáva. Jednotlivé úkony, ktoré súd vo veci vykonal a ktoré zákonná sudkyňa opisuje vo svojom vyjadrení k sťažnosti,   neboli   totiž   dostatočne   efektívne   a   neviedli   tak   k   naplneniu   cieľa   účelu predmetného trestného konania, ktorým je právoplatné rozhodnutie o vine, alebo nevine obžalovaného. Súdu dáva zákon k dispozícii množstvo prostriedkov, ktorými si môže vynútiť a zabezpečiť účasť jednotlivých osôb na pojednávaniach. Je len a len na súde, aby tieto zákonné prostriedky efektívne využil. V danom prípade je možné konštatovať, že súd tieto zákonné prostriedky takýmto spôsobom nevyužíva, v dôsledku čoho nie je predmetná vec ku dnešnému dňu právoplatne skončená.“.

Ústavný súd preskúmal vyžiadaný spisu okresného súdu sp. zn. 4 T 187/03, pričom pre   posúdenie   veci   zistil   tieto   podstatné   skutočnosti   týkajúce   sa   doterajšieho   priebehu namietaného konania:

Okresnému súdu bola 11. apríla 2003 vo veci podaná obžaloba. Okresný súd uskutočnil 2. septembra 2003 hlavné pojednávanie, na ktorom vypočul oboch   obžalovaných   a   prítomných   svedkov.   Hlavné   pojednávanie   bolo   odročené na 2.október 2003.

Okresný   súd   2.   októbra   2003   vykonal   hlavné   pojednávanie   výsluchom   svedkov a následne odročil hlavné pojednávanie na neurčito.

Sťažovateľ   23. októbra 2003 požiadal o určenie termínu hlavného pojednávania.Okresný súd 11. decembra 2003 vykonal hlavné pojednávanie, na ktorom uskutočnil výsluch   znalca   a vyhlásil   dokazovanie vo   veci   za skončené.   Hlavné pojednávanie bolo odročené na účely vyhlásenia rozsudku na 16. december 2003.

Dňa   16.   decembra   2003   bolo   hlavné   pojednávanie   odročené   z   dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne na 15. január 2004.

Okresný súd 15. januára 2004 vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 4 T 187/03-312, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský súd   v Trnave (ďalej len „krajský súd“) 23. marca 2004 na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 5 To 23/04 zrušil rozsudok okresného súdu v celom rozsahu a vec mu vrátil na opätovné prerokovanie a rozhodnutie.

Hlavné pojednávanie určené na 26. august 2004 bolo odročené pre neprítomnosť spoluobžalovaného a poškodeného na 23. september 2004.

Okresný súd 15. októbra 2004 podal Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) návrh na predĺženie väzby sťažovateľa, o ktorom najvyšší súd rozhodol 28. októbra 2004 tak, že väzbu sťažovateľa predĺžil do 4. mája 2005.

Okresný   súd   11.   decembra   2004   rozhodol   o   uložení   poriadkovej   pokuty poškodenému pre jeho opakovanú neospravedlnenú neúčasť na hlavnom pojednávaníObhajca   sťažovateľa   12.   januára   2005   požiadal   okresný   súd   o   zrušenie   termínu hlavného pojednávania z dôvodu svojej práceneschopnosti, v dôsledku čoho okresný súd 14. januára 2005 zrušil hlavné pojednávanie nariadené na 20. január 2005 a vyzval obhajcu sťažovateľa na oznámenie predpokladaného termínu ukončenia práceneschopnosti.Obhajca sťažovateľa 28. januára 2005 oznámil okresnému súdu, že mu nie je známy termín   ukončenia   práceneschopnosti,   ale   minimálna   predpokladaná   doba   trvania   je do 7. februára 2005.

Na hlavné pojednávanie 21. apríla 2005 sa nedostavil obžalovaný J. H. ani nebolo zabezpečené   jeho predvedenie.   Okresný   súd   rozhodol   o   prepustení   sťažovateľa   z väzby na slobodu a odročil hlavné pojednávanie na 30. august 2005.

Obhajca   sťažovateľa   22.   augusta   2005   ospravedlnil   nemožnosť   svojej   účasti na hlavnom   pojednávaní   z   dôvodu   práceneschopnosti   a   zároveň   požiadal   o   nariadenie hlavného pojednávania okrem obdobia od 12. septembra 2005 do 26. septembra 2005.Okresný súd 30. augusta 2005 odročil hlavné pojednávanie na neurčito.Okresný súd 16. septembra 2005 inicioval celoštátne pátranie po obžalovanom J. H.Dňa 26. januára 2006,   30. júna 2006 a 30. januára 2007 došlo na okresnom súde k zmene zákonných sudcov.

Okresný súd 3. apríla 2007 odročil hlavné pojednávanie na neurčito a zároveň uložil poriadkovú   pokutu   poškodenému   z dôvodu   jeho neospravedlnenej   neúčasti   na hlavnom pojednávaní.

Okresný súd 13. júna 2007 vydal príkaz na zatknutie a 15. júla 2008 vydal Európsky zatýkací rozkaz na obžalovaného J. H.

Obžalovaný J. H. bol 6. februára 2009 vydaný do Slovenskej republiky a vypočutý okresným súdom. Zároveň boli obžalovanému oznámené termíny hlavného pojednávania určené na 7. apríl 2009, 21. apríl 2009 a 5. máj 2009. Obžalovaný požiadal, aby súd konal v jeho neprítomnosti.

Okresný súd 7. apríla 2009 odročil   hlavné pojednávanie z dôvodu   neprítomnosti poškodeného a znalca na 21. apríl 2009 a z tých istých dôvodov odročil aj toto hlavné pojednávanie na 5. máj 2009.

Okresný   súd   5.   mája 2009   meritórne   pojednával, hlavné pojednávanie následne odročil na 9. júl 2009, keďže sťažovateľ nesúhlasil so zmenou senátu, a preto bolo potrebné znova vykonať celé dokazovanie.

Okresný   súd   3.   júla   2009   zrušil   hlavné   pojednávanie   nariadené   na   9.   júl   2009 a 24. september   2009,   a   to   z   dôvodu   neprevzatia   upovedomenia   o   termíne   hlavného pojednávania   obžalovaným   J.   H.,   a   určil   nový   termín   hlavného   pojednávania na 12. november 2009.

Okresný súd   23. septembra 2009 vydal opatrenie, na základe ktorého sa konanie proti obžalovanému J. H. vedie ako konanie proti ušlému, a zároveň mu určil obhajcu. Okresný   súd   12.   novembra   2009   odročil   hlavné   pojednávanie   pre   neprítomnosť svedkov   na   26.   január   2010.   Z   tých   istých   dôvodov   bolo   aj   toto   hlavné   pojednávanie odročené na 16. marec 2010.

Okresný súd 16.marca 2010 odročil hlavné pojednávanie z dôvodu neprítomnosti svedkov, poškodeného a obžalovaného J. H. na 15. apríl 2010, zároveň požiadal Policajný zbor o pomoc pri doručovaní predvolania na hlavné pojednávanie svedkom a obžalovanému J. H.Okresný súd 15. apríla 2010 odročil hlavné pojednávanie na 22. jún 2010 z dôvodu neprítomnosti obžalovaného J. H. a svedkov.

Ústavný súd ďalej zistil, že okresný súd okrem uvedených úkonov vo veci samej celkovo šesťkrát zamietol uznesením (19. mája 2003, 2. septembra 2003, 22. decembra 2003,   29.   apríla   2004,   3.   septembra   2004   a   27.   januára   2005)   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie z väzby. Vo všetkých prípadoch krajský súd tieto uznesenia potvrdil.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 187/03.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti   v   primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Aj podľa judikatúry ESĽP má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo   rozhodnuté   v   primeranej   lehote.   Toto   právo   je   integrálnou   súčasťou   práva na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968).

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel o   všeobecnú   zásadu   uznávanú   aj   v   judikatúre   ESĽP,   podľa   ktorej   sa   primeraná   lehota na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie (II. ÚS 32/03).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium,   ktoré   ústavný   súd   zohľadňuje   pri   rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatoval, že konanie predstavuje z právneho hľadiska   trestnú   vec   tvoriacu   štandardnú   a   stabilnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti prvostupňových súdov, preto ju nemožno považovať za právne zložitú. Skutkovú zložitosť predstavovala potreba vypočutia svedkov a jedného z obžalovaných, ktorým sa opakovane nepodarilo doručiť predvolanie na pojednávanie, resp. sa ich nepodarilo predviesť z dôvodu, že na adrese trvalého bydliska sa nezdržiavali, avšak táto okolnosť vzhľadom na priebeh konania   a   dosiaľ   dosiahnuté   výsledky   nemôže   odôvodňovať   doterajšiu   dĺžku   trvania preskúmavaného konania. Napokon aj podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení pripustil, že v danom prípade nejde o mimoriadne zložitú trestnú vec.

2.   Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania,   ústavný   súd konštatoval,   že   sťažovateľ   v   doterajšom   priebehu   konania   poskytoval   okresnému   súdu potrebnú súčinnosť, a preto mu nemožno pripísať na ťarchu negatívny podiel na tom, že namietané   konanie   nebolo   dosiaľ   právoplatne   skončené.   Pozornosti   ústavného   súdu neuniklo, že k odročeniu nariadeného hlavného pojednávania v dvoch prípadoch došlo aj z dôvodu   práceneschopnosti   obhajcu   sťažovateľa,   ako   aj   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa v období od mája 2007 do 31. augusta 2007 zdržiaval mimo územia Slovenskej republiky, a z toho dôvodu   nebolo možné v tomto čase hlavné pojednávanie vykonať. S ohľadom na doterajšiu dĺžku konania však toto správanie sťažovateľa nie je možné vyhodnotiť ako relevantnú   príčinu   vzniku   prieťahov   v   konaní.   Osobitne   s   ohľadom   na   skutočnosť,   že okresný   súd   ďalšie   hlavné   pojednávanie   po   období   vopred   avizovanej   neprítomnosti sťažovateľa určil až na 7. apríl 2009. Podpredseda okresného súdu tiež vo svojom vyjadrení poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ na hlavnom pojednávaní konanom 5. mája 2009 nesúhlasil   so   zmenou   člena   senátu,   čo   malo   za   následok   nevyhnutnosť   opätovného vykonania   celého   dokazovania.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   hoci   sa realizáciou svojho procesného práva nesúhlasiť so zmenou prísediaceho v zložení senátu podľa   §   219   ods.   2   Trestného   poriadku   sťažovateľ   podieľal   na   faktickom   predĺžení doterajšej doby konania, jeho podiel na prieťahoch v konaní nie je možné posudzovať ako významný s ohľadom na skutočnosť, že v tom čase už konanie na okresnom súde prebiehalo viac ako 6 rokov.

3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v doterajšom priebehu konania. Vychádzajúc z písomných prejavov sťažovateľa a podpredsedu okresného súdu, ako aj z obsahu sťažnosti a vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd konštatoval, že postup okresného súdu v namietanom konaní vykazoval dlhšie obdobia nečinnosti. Osobitne ide o obdobie   od   16.   septembra   2005   (keď   okresný   súd   inicioval   celoštátne   pátranie po spoluobžalovanom   sťažovateľa)   do   30.   januára   2007   (určenie   termínu   hlavného pojednávania na 3. apríl 2007), teda obdobie jedného roka a viac ako štyroch mesiacov, počas   ktorého   okresný   súd   vo   veci   neurobil   žiaden   procesný   úkon.   Bezprostredným dôvodom   prieťahov   v   tomto   období   bola   aj   práceneschopnosť   zákonnej   sudkyne   a   jej následná materská dovolenka. Okresný súd v tomto období prideľoval náhodným výberom spis iným sudcom, títo však vo veci neuskutočnili žiaden procesný úkon až do návratu pôvodnej zákonnej sudkyne z materskej dovolenky.

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   je   potrebné   zdôrazniť,   že   s   ohľadom   na   uvádzané okolnosti prípadu je neakceptovateľné a ničím neospravedlniteľné, aby konanie v trestnej veci nebolo ani po viac ako siedmich rokoch trvania právoplatne skončené.

Ústavný súd dospel k záveru, že nečinnosťou okresného súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Keďže   namietané   konanie   nebolo   ku   dňu   vydania   tohto   nálezu   ešte   právoplatne skončené,   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 T 187/03 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže príkaz, aby okresný súd v namietanom konaní konal bez zbytočných prieťahov v konaní, ústavný   súd   nepovažoval   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   za   dostatočný   na   to,   aby   sa dosiahla   spravodlivá   a   účinná   ochrana   práv   sťažovateľa,   dospel   k   názoru,   že   treba rozhodnúť aj o žiadosti priznať mu primerané finančné zadosťučinenie. Ústavný súd pritom vychádzal   zo   svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa   ochrany,   nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € s poukazom   na   to,   že   požadovaná   výška   odškodného „je   primeraným   vyjadrením odškodnenia za dlhotrvajúce porušovanie základných práv a to jednak z hľadiska trvania samotného poruchového stavu, ako aj z hľadiska rozhodovacej praxe Ústavného súdu pri rozhodovaní o odškodnení za prieťahy a rovnako aj praxe Európskeho súdu pre ľudské práva pri priznaní primeraného zadosťučinenia“.  

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania, dôvody, pre ktoré v ňom došlo k zbytočným prieťahom, mieru zložitosti veci, ako aj správanie sťažovateľa ako účastníka konania a ďalšie okolnosti predmetného konania ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 500 € sťažovateľovi primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. R. C. (bod 4 výroku tohto nálezu). Ústavný súd pri priznaní trov   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za prvý polrok 2009 (721,40 €).

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov konania   sťažovateľom   v   sume   303,30   €   nepresahuje   sumu   vypočítanú   podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti v sume 2 x 120,23 € spolu s náhradou režijného paušálu v sume 2 x 7,21 €, so zvýšením o 19 % DPH, ktorej platiteľom je právny zástupca sťažovateľa), preto priznal trovy právneho zastúpenia celkovo za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010 v požadovanej sume 303,30 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2010