znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 102/06-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   M.   Š.,   bytom   P.,   zastúpeného   advokátom JUDr. M. M., PhD., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na   účinný prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   v spojení   s čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Komárno sp. zn. 8 C 53/03 z 13. mája 2003,   ako   aj   postupom   tohto   súdu   v súvislosti   s nedoručením   namietaného   uznesenia, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2006 doručená sťažnosť JUDr. M. Š., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. M., PhD., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 v spojení s čl. 6 dohovoru uznesením Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 53/03 z 13. mája 2003, ako aj postupom tohto súdu v súvislosti s nedoručením namietaného uznesenia.

Sťažovateľ uviedol, že 12. júna 2002 podal Okresnému súdu Nové Zámky návrh na ochranu osobnosti. Okresný súd Nové Zámky však nesprávne posúdil svoju príslušnosť a postúpil   túto   vec   nepríslušnému   Okresnému   súdu   Bratislava   II,   ktorý   so   svojou príslušnosťou   nesúhlasil,   a preto   12.   augusta   2002   predložil   vec   Najvyššiemu   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“).   Najvyšší   súd   svojím   rozhodnutím z 22. augusta   2002   určil   za   miestne   príslušný   Okresný   súd   Nové   Zámky.   Sťažovateľ uviedol, že sudcovia tohto súdu sa cítili byť vo veci zaujatí, a preto predseda súdu predložil vec   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“).   Krajský   súd uznesením   sp.   zn.   7   NcC   5/03   z 10.   marca   2003   rozhodol   o vylúčení   všetkých   sudcov Okresného súdu Nové Zámky a vec prikázal okresnému súdu. Sťažovateľ uviedol, že podľa doručenky mu toto rozhodnutie krajského súdu malo byť doručené 26. marca 2003, ale zároveň uvádza, že v danom prípade nejde o jeho podpis, ale o podpis neznámej osoby, ktorá potvrdila prijatie daného rozhodnutia. Na základe rozhodnutia krajského súdu bol spis doručený okresnému súdu 8. apríla 2003 a veci bola pridelená spisová značka 8 C 53/03. Sťažovateľ uviedol, že následne 10. apríla 2003 ho zákonná sudkyňa vyzvala na upresnenie petitu. Táto výzva mala byť sťažovateľovi údajne doručená 22. apríla 2003, ale sťažovateľ namieta,   že   v spise   sa   nenachádza   žiaden   relevantný   doklad,   ktorý   by   potvrdil   danú skutočnosť. Na základe toho, že sťažovateľ nereagoval na výzvu okresného súdu, zákonná sudkyňa uznesením z 13. mája 2003 konanie zastavila s tým, že proti tomuto uzneseniu odvolanie nebolo prípustné. Sťažovateľ však namieta, že spomínané uznesenie okresného súdu mu nebolo vôbec doručené.

Keďže sťažovateľ sa stále domnieval, že konanie je vedené na Okresnom súde Nové Zámky, vo februári 2005 sa na tomto súde informoval o stave konania. Následne ho súd listom   z 2.   februára   2005   upovedomil   o tom,   že   vec   bola   7.   apríla   2003   postúpená okresnému súdu. Na základe toho sťažovateľ 14. júna 2005 nahliadol do spisu okresného súdu. Sťažovateľ uviedol, že až vtedy sa dozvedel, čo sa vo veci udialo, a preto 20. júna 2005   podal   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o zastavení   konania   odvolanie, „pričom prehliadol, že písm. l) je naozaj písm. l) v znení účinnom do 31. 8. 2003 a vylučuje podanie odvolania proti uzneseniam o zastavení konania pre neodstrániteľné nedostatky návrhu. Domnieval sa, že písm. l) je písm. a) a súd si zamenil zastavenie konania s vedením konania a len nesprávne nepripustil odvolanie“. Sťažovateľ uviedol, že 23. decembra 2005 bolo jeho   právnemu   zástupcovi   doručené   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Co   226/05 z 29. novembra   2005,   ktorým   krajský   súd   odmietol   jeho   odvolanie   proti   uzneseniu okresného súdu   z 13.   mája 2003 z dôvodu,   že odvolanie smeruje proti   uzneseniu, proti ktorému nie je prípustné. Sťažovateľ uviedol, že krajský súd dospel k zisteniu, že zo spisu okresného súdu bol doklad o doručení výzvy sťažovateľovi odlepený, a preto krajský súd na pošte v K. zisťoval skutočnosť, či výzva bola sťažovateľovi doručená. Na základe toho krajský súd zistil, že výzva okresného súdu bola sťažovateľovi doručená 22. apríla 2003.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   jeho   sťažnosť   nie   je   podaná   oneskorene,   pretože o postúpení veci okresnému súdu nevedel, a teda podpis na doručenke z 26. marca 2003 nie je   jeho,   o výzve   okresného   súdu   nemal   vedomosť,   pretože   ju   neprevzal,   a napokon nemal vedomosť ani o uznesení okresného súdu o zastavení konania, pretože podľa jeho vyjadrenia   mu   toto   uznesenie   nebolo   doručené.   Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   dodal: „Zákonná   lehota   2   mesiace   od   právoplatnosti   uznesenia   obmedzuje   sťažovateľa,   ktorý nevedel   o právoplatnosti   uznesenia   ani   o uznesení,   pričom   nie   je   jeho   povinnosťou nahliadať do spisu (...). Takže čo potom má robiť sťažovateľ ? Určite mu napíšte, v ktorom momente   mal   podať   sťažnosť   na   ÚS   SR   !!!!!!!   To   nezabudnite,   prosím,   pretože   len zodpovedaním tejto otázky obhájime človeka a nebude pre nás len nadbytočný zavádzajúci prvok v štátnej dokonalosti“.

Sťažovateľ sa domnieva, že tým, že mu nebola doručená výzva okresného súdu, že mu nebolo doručené uznesenie okresného súdu z 13. mája 2003, ako aj tým, že proti namietanému   uzneseniu   nemohol   podať   odvolanie,   došlo   k porušeniu   jeho   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 v spojení s čl. 6 dohovoru.

Na   základe   toho   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   uznesením okresného súdu sp. zn. 8 C 53/03 z 13. mája 2003, ako aj postupom tohto súdu v súvislosti s nedoručením   namietaného   uznesenia   došlo   k porušeniu   označených   základných   práv, namietané uznesenie okresného súdu   zrušil   a vec mu vrátil   na ďalšie   konanie, zaviazal okresný súd uhradiť mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk a trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv uznesením okresného súdu sp. zn. 8 C 53/03 z 13. mája 2003, ako aj postupom tohto súdu v súvislosti s nedoručením namietaného uznesenia.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd uznesením sp. zn. 8 C 53/03 z 13. mája 2003 konanie   o sťažovateľovom   návrhu   zastavil   z dôvodu,   že   sťažovateľ   nevyhovel   výzve okresného súdu na upresnenie petitu, ktorá mu mala byť doručená 22. apríla 2003. Okresný súd   v uznesení   konštatoval,   že   keďže   sťažovateľ   nedoplnil   svoj   návrh   v súlade s ustanovením   §   42   ods.   3   a ustanovením   §   79   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku v znení účinnom   do   31. augusta 2003 (ďalej len „OSP“),   je daný dôvod   na zastavenie konania (§ 43   ods.   2 OSP).   Zároveň   v súlade s ustanovením   §   202 ods.   3   OSP poučil sťažovateľa o tom, že proti uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Podľa   ustanovenia   §   42   ods.   3   OSP   pokiaľ   zákon   pre   podanie   určitého   druhu nevyžaduje   ďalšie   náležitosti,   musí   byť   z   podania   zjavné,   ktorému   súdu   je   určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné.

Podľa   ustanovenia   §   43   ods.   1   OSP   predseda   senátu   vyzve   účastníkov, aby nesprávne,   neúplné   alebo   nezrozumiteľné   podanie   v   určenej   lehote   opravili   alebo doplnili. Poučuje účastníkov aj o tom, ako treba opravu alebo doplnenie urobiť.

Podľa ustanovenia § 43 ods. 2 OSP ak sa napriek výzve predsedu senátu podanie neopraví alebo nedoplní a v konaní nemožno pre tento nedostatok pokračovať, súd konanie zastaví. O týchto následkoch musí byť účastník poučený.

Podľa ustanovenia § 79 ods. 1 OSP konanie sa začína na návrh. Návrh má okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3) obsahovať meno, zamestnanie a bydlisko účastníkov, prípadne ich zástupcov, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva, a musí byť z neho zjavné, čoho sa navrhovateľ domáha. Ak   je   účastníkom   právnická   osoba,   návrh   musí   obsahovať   údaje   potrebné   na   jej identifikáciu, najmä názov alebo obchodné meno a sídlo; v sporoch medzi podnikateľmi aj údaj o zápise v obchodnom registri alebo v inom registri. Ak sa návrh týka dvojstranných právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným (§ 90), nazýva sa žalobou.

Podľa   ustanovenia   §   202   ods.   3   písm.   l)   OSP   odvolanie   nie   je   prípustné   proti uzneseniu, ktorým sa rozhoduje podľa § 43 ods. 2.

Na   základe   uvedeného   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   okresný   súd   uznesením sp. zn. 8 C 53/03 z 13. mája 2003 rozhodol v súlade s príslušnými ustanoveniami OSP, ktoré   boli   účinné   v čase,   keď   okresný   súd   rozhodoval   o nedostatkoch   sťažovateľovho návrhu. Sťažovateľ však namietal, že dané uznesenie mu nebolo doručené. Ústavný súd však   zistil,   že   proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   20.   júna   2005 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 226/2005 z 29. novembra 2005.   Uznesenie   krajského   súdu   bolo   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručené 23. decembra 2005 a toho istého dňa nadobudlo aj právoplatnosť. Ústavný súd konštatuje, že   je   nepochybné,   že   sťažovateľ   už   v momente   podania   odvolania   (20.   júna   2005) mal vedomosť o tom, akým spôsobom rozhodol okresný súd vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 53/03. Sťažovateľ od tohto okamihu, keď sa o namietanom uznesení dozvedel, nevyužil možnosť   namietať   porušenie   svojich   základných   práv   v konaní   pred   ústavným   súdom, ale namiesto   toho   podal   odvolanie   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu,   proti   ktorému ale odvolanie nebolo prípustné. Na základe toho rozhodol krajský súd uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť 23. decembra 2003.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu.

Ústavný   súd   v rozhodnutí   sp.   zn.   I.   ÚS   22/02   uviedol:   „Sťažnosť   podľa   čl.   127 Ústavy   Slovenskej   republiky   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   pre   prijatie   sťažnosti podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov,   teda   v lehote   dvoch   mesiacov   od   kvalifikovanej právnej skutočnosti.“

Porušenie   označených   základných   práv   postupom   a uznesením   okresného   súdu sp. zn. 8 C 53/03 z 13. mája 2003 sťažovateľ namietal v sťažnosti z 8. marca 2006 odoslanej na poštovú prepravu toho istého dňa a doručenej ústavnému súdu 9. marca 2006. Či už by ústavný   súd   v súlade   s ustanovením   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   posudzoval podanie   sťažnosti   od   okamihu,   keď   sa   sťažovateľ   dozvedel   o zastavení   konania (musel o tom vedieť minimálne už 20. júna 2005), alebo od právoplatnosti uznesenia krajského súdu (23. december 2005), ktorým bolo odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 13. mája 2003 odmietnuté, v oboch prípadoch by dospel k záveru, že sťažnosť bola podaná po lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti.

Ústavný súd je toho názoru, že ak by sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv aspoň v dvojmesačnej lehote od právoplatnosti uznesenia krajského súdu, mohol   by   ústavný   súd   poskytnúť   ústavnú   ochranu   jeho   základným   právam.   Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť odmietol aj z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Pri   prejednaní   sťažnosti   ústavný   súd   vychádzal   aj   z   princípu   subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto vyššie citované ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych a trestnoprávnych   veciach,   a to   tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (obdobne napr. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

Ústavný súd zistil, že aj keď proti   uzneseniu okresného súdu sp.   zn. 8 C 53/03 z 13. mája 2003 nebolo prípustné odvolanie, sťažovateľ tento opravný prostriedok 20. júna 2005   podal.   O odvolaní   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Co   226/2005 z 29. novembra 2005 tak, že odvolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu, že bolo podané proti rozhodnutiu,   proti   ktorému   nebolo prípustné.   Krajský   súd   v odôvodnení toho uznesenia okrem   iného   konštatoval,   že   výzvou   okresného   súdu   z 10.   apríla   2003   bol   sťažovateľ vyzvaný   na   doplnenie   návrhu   s poučením,   že   ak   tak   v stanovenej   lehote   neurobí,   súd konanie zastaví. Krajský súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa, že výzva okresného súdu mu nebola doručená, uviedol, že zo spisu okresného súdu zistil, že doklad o doručení výzvy sťažovateľovi   bol   zo   spisu   odlepený.   Na   objasnenie   skutočností   krajský   súd   dopytom na pošte   v K.   zistil,   že   zásielka   okresného   súdu   obsahujúca   výzvu,   bola   sťažovateľovi doručená   22. apríla 2003.   Keďže sťažovateľ   na výzvu   okresného súdu   nereagoval, súd konanie   podľa   ustanovenia   §   43   ods.   2   OSP   zastavil   a sťažovateľa   poučil,   že   podľa ustanovenia § 202 ods. 3 písm. l) OSP odvolanie proti tomuto uzneseniu nie je prípustné. Na základe uvedených skutočností krajský súd odvolanie sťažovateľa odmietol.

Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia základných práv sťažovateľa v podobe podaného   odvolania   smerujúca   síce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   daný   opravný prostriedok   nebol   prípustný,   bola predmetom   rozhodovania   krajského   súdu.   Výsledkom rozhodovacej procedúry týkajúcej sa podaného odvolania bol právny názor krajského súdu obsiahnutý v uznesení sp. zn. 6 Co 226/2005 z 29. novembra 2005. Možno konštatovať, že sťažovateľ   sa   dožadoval   ochrany svojich   základných   práv   najprv podaním   odvolania na krajskom súde, od ktorého očakával poskytnutie tejto ochrany, a až následne (po uplynutí zákonom stanovenej lehoty) na ústavnom súde. Keďže právoplatné uznesenie krajského súdu možno za daných okolností (v rámci všeobecného súdnictva) považovať za konečné rozhodnutie v danej veci, ústavný súd s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv postupom a rozhodnutím okresného súdu, ako aj s prihliadnutím na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, sťažnosť odmietol aj pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2006