znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 102/05-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ivana   Vrábela,   bytom   P.,   zastúpeného   advokátom JUDr. O. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 321/97 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ivana Vrábela   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2005 doručená sťažnosť (z 1. marca 2005) Ivana Vrábela, bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   O.   Š.,   B.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Bratislava II   (ďalej len „okresný súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 321/97.

Sťažovateľ uviedol, že okresný súd vyhlásil 9. decembra 2003 v označenom konaní, ktorého je sťažovateľ účastníkom (ako žalobca), rozsudok. Podľa § 158 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ak predseda súdu zo závažných dôvodov nerozhodne inak, rozsudok sa vyhotoví a odošle do 30 dní odo dňa jeho vyhlásenia. Napriek uplynutiu uvedenej zákonom stanovenej lehoty nebol podľa sťažovateľa rozsudok okresného súdu z 9. decembra 2003 ani po uplynutí viac ako 14 mesiacov od jeho vyhlásenia „...účastníkom konania odoslaný a doručený...“, pričom takýto stav nebolo možné odôvodniť relevantnými a závažnými dôvodmi.

Pretože   okresný   súd   bol   v konaní   nečinný,   podal   sťažovateľ   5.   novembra   2004 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní (podanie z 2. novembra 2004 označené ako „Sťažnosť na sudcu. Žiadosť o zaslanie písomného vyhotovenia rozsudku.“) v zmysle § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 80/1992 Zb.“). K uvedenému sťažovateľ dodáva: „Napriek skutočnosti, že podľa § 25 ods.   1   zákona   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   SR,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich v znení neskorších predpisov musí byť takáto sťažnosť vybavená do dvoch mesiacov odo dňa jej doručenia orgánu príslušnému na jej vybavenie, do dnešného dňa sťažovateľ žiadnu odpoveď na predmetnú sťažnosť neobdržal.“

Sťažovateľ   tvrdí,   že   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   splnil   podmienku vyčerpania právnych prostriedkov nápravy, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, pred podaním sťažnosti ústavnému súdu v zmysle § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Sťažovateľ dodáva, že žaloba v predmetnej veci bola okresnému súdu zaslaná ešte 30.   októbra   1997,   takže   posudzované   konanie   prebieha   už   viac   ako   sedem   rokov. K prieťahom   v postupe   okresného   súdu   nepochybne   dochádza,   keďže   za   obdobie   vyše 14 mesiacov   nebol   rozsudok   písomne   vyhotovený   a ani   orgán   štátnej   správy   súdov nerozhodol   v zákonom   stanovenej   lehote   o sťažnosti   podľa   §   17 zákona č. 80/1992 Zb. Takýto postup okresného súdu ponecháva sťažovateľa dlhodobo v stave právnej neistoty.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Ústavný súd vyslovuje, že   nekonaním   Okresného   súdu   Bratislava   II   v primeraných   lehotách   a spôsobom stanoveným zákonom, vo veci sp. zn. 19 C 321/97 – žalobca – Ivan Vrábel, P. c/a žalovaný – obchodná spoločnosť River, spol. s r. o., so sídlom Dudvážska 5, Bratislava, o zaplatenie 360.000,-Sk   s príslušenstvom,   došlo   k porušeniu   ústavného   práva   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   preto   prikazuje   Okresnému   súdu   Bratislava   II,   aby   vo   veci   sp.   zn. 19 C 321/97 bez zbytočného odkladu ďalej konal.

Zároveň Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania, ako aj primerané finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100.000,-Sk   z dôvodu   morálnej   a finančnej   ujmy spôsobenej nekonaním Okresného súdu Bratislava II v primeraných lehotách.“

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2. Sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom porušenie svojich základných práv v súvislosti s postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 321/97. K prieťahom v postupe okresného súdu má dochádzať jeho nečinnosťou, keďže za obdobie vyše 14 mesiacov nebol rozsudok v merite veci (vyhlásený na pojednávaní 9. decembra 2003)   písomne   vyhotovený   a ani   orgán   štátnej   správy   súdov   nerozhodol   v zákonom stanovenej lehote o sťažnosti podľa § 17 zákona č. 80/1992 Zb.

Z obsahu spisu ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 47/03 vyplýva, že sťažovateľ   už   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie práva na prejednanie veci v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   321/97   (neskôr   pod   sp.   zn.   19   C   4/2002),   a to   sťažnosťou zo 14. októbra 2002 (doručenou ústavnému súdu 18. októbra 2002).

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti zo 14. októbra 2002 v odôvodnení   uznesenia   č.   k.   I.   ÚS   47/03-13   z 5.   marca   2003   vyslovil:   „V danej   veci sťažovateľ   namietal   postup   (nečinnosť)   okresného   súdu   jednak v období   pred   zrušením právoplatného   rozsudku   okresného   súdu   č.   k. 19   C   321/97-38   zo   6.   septembra   1999 uznesením krajského súdu č. k. 15 Co 37/02-70 z 28. mája 2002 a vrátením veci okresnému súdu   na   ďalšie   konanie   (pozn.,   uvedenému   rozhodnutiu   krajského   súdu   predchádzal rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 36/01 z 30. októbra 2001 v rámci konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ktorým bol zrušený predchádzajúci potvrdzujúci rozsudok krajského súdu vo veci z 20. júna 2000) a jednak postup okresného súdu po tomto vrátení veci na ďalšie konanie. Vzhľadom na to,   že   konanie pred   okresným   súdom   vedené   pod   sp.   zn.   19   C   321/97   právoplatne skončilo (v roku 2000), a z dôvodu, že uplynula uvedená lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k tomuto konaniu, ústavný súd nie je oprávnený skúmať postup okresného súdu v tomto konaní, t. j. pred uvedeným zrušením a vrátením veci na ďalšie konanie. Naproti tomu je ústavný súd oprávnený skúmať postup okresného súdu a rozhodnúť o namietanom porušení označených základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v konaní pred okresným súdom po tomto zrušení a vrátení (v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 4/2002), t. j. v danej veci od času, keď krajský súd doručil spis okresnému súdu v nadväznosti na svoje uznesenie z 28. mája 2002, pretože vo vzťahu k tomuto postupu bola sťažnosť podaná v súlade s ustanovenou lehotou na podanie sťažnosti pre porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa citovaných článkov ústavy a Dohovoru.“

V rámci následného meritórneho prerokovania sťažnosti zo 14. októbra 2002 ústavný súd   nálezom   č.   k.   I.   ÚS   47/03-30   z 12.   novembra   2003   vyslovil,   že   základné   právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo   na   prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 4/02 porušené nebolo.

Nález   ústavného   súdu   č.   k.   I.   ÚS   47/03-30   z 12.   novembra   2003   nadobudol právoplatnosť   v súlade   s čl.   133   ústavy   v spojení   s čl.   140   ústavy   a   §   31a   zákona o ústavnom súde a § 159 ods. 1 OSP jeho doručením 1. decembra 2003.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Vzhľadom na obsah rozhodnutí ústavného súdu č. k. I. ÚS 47/03-13 z 5. marca 2003 a najmä   č.   k.   I.   ÚS   47/03-30   z 12.   novembra   2003   prichádzalo   ohľadne   sťažnosti sťažovateľa z 1. marca 2005 do úvahy preskúmanie namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru postupom okresného súdu v posudzovanom konaní vedenom v súčasnosti už pod sp. zn. 19 C 4/02 iba v období po 1. decembri 2003 (obdobne napr. III. ÚS 171/04).

Argumentácia sťažovateľa sa v uvedenom kontexte aj koncentruje do obdobia po 9. decembri 2003, keď bol vyhlásený ďalší rozsudok okresného súdu vo veci s tým, že pokiaľ ide o jeho písomné vyhotovenie a odoslanie, je okresný súd viac ako 14 mesiacov vo veci nečinný.

Sťažovateľ tvrdí,   že splnil podmienku vyčerpania právnych prostriedkov   nápravy, ktoré   mu   zákon   na ochranu   jeho základných   práv alebo slobôd   účinne poskytuje,   pred podaním sťažnosti ústavnému súdu v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde tým, že 5. novembra 2004 podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle § 17 zákona č. 80/1992 Zb.

3.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   v   rámci   skúmania   splnenia   podmienky vyčerpania dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy   zo   strany   sťažovateľa   potrebné prihliadať   na   skutočnosť,   že   v čase   podania   jeho   sťažnosti   predsedovi   okresného   súdu (5. novembra 2004) bol už platný a účinný zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2004.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 9 druhej vety   zákona č.   514/2003 Z.   z. za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné   prieťahy   v   konaní   alebo   iný   nezákonný   zásah   do   práv,   právom   chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk (odsek 1). V   prípade,   ak   iba   samotné   konštatovanie   porušenia   práva   nie   je   dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným   postupom,   uhrádza   sa   aj   nemajetková   ujma   v   peniazoch,   ak   nie   je   možné uspokojiť ju inak (odsek 2).

Od   účinnosti   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   (od   1.   júla   2004)   má   teda   sťažovateľ k dispozícii   účinné   prostriedky   nápravy   na   ochranu   ním   označených   práv   zaručených v ústave a v dohovore v zmysle ustanovení § 3, § 9, § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Ich využitím sťažovateľ mohol a môže v prípade uznania opodstatnenosti jeho   tvrdení   dosiahnuť   uznanie   porušenia   svojich   práv,   ochrany   ktorých   sa   domáha v súčasnosti   v konaní   pred   ústavným   súdom,   ako   aj   nápravu   vo   forme   náhrady   škody zahŕňajúcej aj nemajetkovú ujmu (§ 17 zákona č. 514/2003 Z. z.), či už prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky alebo príslušného všeobecného súdu (§ 4, § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ disponuje od 1. júla 2004 dostupným a účinným prostriedkom nápravy ním namietaného porušenia označených základných práv a slobôd, o ktorom   je   v konečnom   dôsledku   oprávnený   rozhodnúť   všeobecný   súd.   Vzhľadom   na princíp subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), nie je vo vzťahu k predmetnému konaniu v období po 1. júli 2004 daná právomoc ústavného súdu.

Postup   okresného   súdu   v predmetnom   konaní   v období   od   2.   decembra   2003   do 30. júna 2004, keď nadobudol účinnosť zákon č. 514/2003 Z. z., nemožno pritom izolovane kvalifikovať ako   postup   porušujúci   čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   označenú   dobu   konania označiť za neprimeranú v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   uvedeného   zákona   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2005