znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 102/04-43

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   augusta   2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť RNDr. O. V., bytom P., Česká republika, a Ing. K. V., bytom B., zastúpených advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným   súdom   Nové   Zámky   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 216/90 po 17. marci 1993 a Krajským súdom v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 151/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Právo RNDr. O. V. a Ing. K. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom   Nové   Zámky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5 C 216/90 po   17.   marci   1993 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Nové Zámky   p r i k a z u j e,   aby v konaní sp. zn. 5 C 216/90 konal bez zbytočných prieťahov.

3. RNDr. O. V.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Sk   (slovom   desaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Nové   Zámky p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ing. K. V.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Nové Zámky   p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Nové Zámky   je   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátke JUDr. E. B. vo výške 14 768 Sk (slovom štrnásťtisíc sedemstošesťdesiatosem slovenských korún) na jej účet do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti RNDr. O. V. a Ing. K. V.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2004 doručená sťažnosť RNDr. O. V., bytom P., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ v prvom rade“), a Ing. K. V., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ v druhom rade), (obidvaja ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátkou   JUDr.   E.   B.,   B.,   ktorou   namietajú porušenie ich práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 216/90, Krajským súdom v Bratislave v konaniach vedených pod sp. zn. 7 Co 425/91, 16 Co 506/92, 13 Co 285/93 a 17 Co 87/96, Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 22/93 a Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 151/01.

Z podania sťažovateľov vyplýva, že v takmer 14 rokov trvajúcom súdnom spore na základe návrhu ich už nežijúcich rodičov na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy (neskôr na vydanie hnuteľných a nehnuteľných vecí v reštitúcii) vedenom na okresnom súde dosiaľ k náprave nedošlo a vo veci nie je ešte doteraz právoplatne rozhodnuté. Sťažovatelia sú toho názoru,   že   v konaní dochádza   k zbytočným   prieťahom.   Žiadali   vydať nález,   ktorým   by ústavný súd

- deklaroval porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 216/90, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 425/91, sp. zn. 16 Co 506/92, sp. zn. 13 Co 285/93 a sp. zn. 17 Co 87/96, postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 22/93 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 151/01;

- prikázal okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 216/90 konať bez zbytočných prieťahov;

- priznal sťažovateľom solidárne primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 400 000 Sk, ako aj náhradu vyčíslených trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd 24. marca 2004 sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 216/90 po 17. marci 1993 a krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 151/01 prijal na ďalšie konanie uznesením č. k. III. ÚS 102/04-19.

V časti namietajúcej porušenie ich práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 22/93 a Krajským súdom v Bratislave   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   13   Co   285/93   a 17   Co   87/96   sťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú. V časti namietajúcej porušenie ich práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 216/90 v období od 21. novembra 1990 do 17. marca 1993 a Krajským súdom v Bratislave   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   7   Co   425/91   a 16   Co   506/92   sťažnosť sťažovateľov odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 24. mája 2004. Vo vyjadrení po podrobnom opísaní skutkového stavu vo veci konštatoval, že v danom konaní jednotlivé úkony vo veci boli vykonávané plynule, bez prieťahov, bez subjektívneho zavinenia sudcu, a preto podľa neho v konaní nedošlo k porušeniu   základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov. Poukázal pritom na tú skutočnosť, že vo veci bolo viackrát v merite rozhodnuté,   proti   týmto   rozhodnutiam   bolo   zakaždým   zo   strany   odporcov   podané odvolanie. Vo veci konajúci sudca sa po vrátení veci odvolacími súdmi na ďalšie konanie vždy riadil ich stanoviskami. Predseda okresného súdu zdôraznil, že k prieťahom v konaní dochádzalo zo strany účastníkov konania tým, že sa v niekoľkých prípadoch nedostavili na pojednávanie, ďalej z objektívnych dôvodov, keď súd čakal na oznámenie okruhu dedičov po   žalobkyni.   Naviac   žalobcovia   v konaní   mali   voči   každému   znaleckému   posudku námietky,   pripomienky,   bolo   potrebné,   aby   príslušní   znalci   zaujali   odborné   stanovisko k týmto   pripomienkam   a vypracovali   dodatky   k znaleckým   posudkom,   čo   predlžovalo samotné konanie. Okrem toho žalobcovia v konaní viackrát menili petit podaného návrhu, čo tiež ovplyvnilo dĺžku konania. Predseda okresného súdu v závere poukázal na skutkovú a právnu zložitosť spornej veci.

Predseda krajského súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom   doručeným   ústavnému   súdu   31.   mája   2004.   Vo   vyjadrení   konštatoval,   že   dĺžka odvolacieho konania vedeného pod sp. zn. 9 Co 151/01 bola celkovo 7 mesiacov, pričom v roku 2001 priemerný mesačný nápad v senáte bol 45 vecí a naviac v senáte 9 Co bolo k 1. aprílu 2001 celkovo 75 nevybavených vecí. Z uvedeného dôvodu navrhol, aby ústavný súd nevyslovil porušenie práva postupom tohto súdu v predmetnej veci.

Hoci sťažovatelia nepodali v konaní sp. zn. 5 C 216/90 vedenom na okresnom súde sťažnosť na prieťahy podľa § 17 a nasl. zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov, tak ako to vyžaduje § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, v okolnostiach prípadu však   ústavný   súd   vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   predmetného   konania   netrval   na   podaní sťažnosti na prieťahy v konaní (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľov, vyjadrení predsedu okresného súdu a predsedu   krajského   súdu   a hlavne   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   5   C   216/90   zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Predmetom   konania   je   žaloba   K.   V.   a A.   V.,   právnych   predchodcov   (rodičov) sťažovateľov   (ďalej   aj   „žalobca   v prvom   rade“,   „žalobkyňa   v druhom   rade“   alebo „žalobcovia“), pôvodne proti československému štátu, zastúpenému Mestským národným výborom v Štúrove, a Komunálnym službám – Mestskému podniku Štúrovo, v súčasnosti mestu Štúrovo ako odporcovi v prvom rade (ďalej len „odporca v prvom rade“) a VADAŠ, s.   r.   o.,   Štúrovo,   ako   odporcovi   v druhom   rade   (ďalej   len   „odporca   v druhom   rade“) o neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej žalobcami s československým štátom, zastúpeným Mestským   národným výborom   v Štúrove,   14.   júla 1980, predmetom   ktorej   bolo   strojné zariadenie na spracovanie dreva   (gátrová píla) spolu   s ostatným príslušným zariadením. Žaloba bola okresnému súdu doručená 11. decembra 1990 a bola zaregistrovaná pod sp. zn. 5 C 216/90.

K obdobiu, od ktorého ústavný súd začal posudzovať predmetné konanie okresného súdu, t. j. od 17. marca 1993, sa vec nachádzala v štádiu, keď žalobcovia podali dovolanie (9.   februára   1993)   proti   v poradí   už   tretiemu   rozhodnutiu   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 16 Co 506/92 z 10. decembra 1992, ktorým tento odvolací súd zmenil rozsudok okresného   súdu   vo   veci   tak,   že   žalobu   žalobcov   zamietol.   Súd   tak   rozhodol po predchádzajúcich dvoch zrušujúcich rozhodnutiach prvostupňového súdu a vrátení veci na nové konania (vždy na základe odvolania obidvoch odporcov).

Najvyšší   súd   o   dovolaní   žalobcov   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   2   Cdo   22/93 z 27. mája 1993, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave a vec vrátil tomuto súdu   na ďalšie   konanie.   Rozhodol   tak   preto,   lebo vo veci   nebol zistený   skutkový   stav vo všetkých   právne   významných   smeroch,   rozhodných   pre   spoľahlivé   posúdenie oprávnenosti   žalobou   uplatneného   nároku.   Krajskému   súdu   bol   predmetný   rozsudok doručený 26. júla 1993.

Krajský súd v Bratislave na nariadenom pojednávaní 27. októbra 1993 po výsluchu účastníkov konania vydal vo veci rozsudok sp. zn. 13 Co 285/93, ktorým určil, že reštitučný titul týkajúci sa nárokov uplatnených žalobcami v tomto konaní podľa § 6 ods. 1 písm. g) zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 87/1991 Zb.“) je daný. Zároveň zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok bol doručený okresnému súdu 12. januára 1994.

V nadväznosti na to okresný súd 7. februára 1994 vydal uznesenie, ktorým nariadil účastníkom   konania   vykonanie   procesných   úkonov   nevyhnutných   pre   úplné   zistenie skutkového stavu veci (išlo o predloženie listinných dôkazov – listu vlastníctva ohľadne parcely číslo 1150, príslušných stavebných povolení, užívacieho povolenia na starý a nový objekt gátrovej píly, revíznych správ, prevádzkového povolenia gátrovej píly od začatia prevádzky). Žalobcovia predložili okresnému súdu požadované listinné podklady 25. marca 1994.

Okresný súd v nasledujúcom období v konaní sp. zn. 5 C 216/90 vykonával znalecké dokazovanie (uznesením z 8. apríla 1994 ustanovil znalca z odboru stavebníctvo Ing. A. M., uznesením z 26. septembra 1994 ustanovil znalca z odboru ohodnotenie strojov a strojných zariadení Ing. O. G., uznesením z 22. novembra 1994 ustanovil znalca z odboru dopravné zariadenia   P.   H.,   uznesením   z   2.   januára   1995   zrušil   uznesenie   z   22.   novembra   1994 z dôvodu neoprávnenosti ustanoveného znalca vypracovať požadovaný znalecký posudok a ustanovil nového znalca z odboru dopravné zariadenia J. S., pričom všetkým ustanoveným znalcom   uložil   vypracovať   príslušné   odborné   znalecké   posudky   vo   veci   a na   základe početných pripomienok žalobcov (z 24. júna 1994, 22. septembra 1994, 22. novembra 1994, 8.   decembra   1994)   aj   príslušné   viacnásobné   dodatky   k   vypracovaným   znaleckým posudkom,   na   základe   žiadosti   žalobcov   uskutočnil   31.   augusta   1994   ohliadku nehnuteľnosti v Štúrove na mieste samom (pôvodný súdom stanovený termín na 24. august 1994 žiadali odporcovia preložiť z dôvodu dovolenky), zaoberal sa doplňujúcim návrhom žalobcov z 21. júla 1995 vo veci vydania gátrových píl podľa zákona č. 87/1991 Zb. a ich upresneným   žalobným   petitom   z 23. októbra   1995,   nariadil   pojednávania   a   vo   veci pojednával   21.   septembra   1995,   26. októbra   1995,   10.   novembra   1995   (pojednávanie odročené   pre   ospravedlnenú   neúčasť   žalobcov)   a   7.   decembra   1995.   Svojím   postupom v tomto období okresný súd plynulo smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov (rozhodnutiu vo veci).

Na   pojednávaní   uskutočnenom   7.   decembra   1995   vydal   okresný   súd   rozsudok, ktorým   uložil   odporcom   v prvom   a v   druhom   rade   povinnosť   vydať   žalobcom   v ňom uvedené   nehnuteľnosti   a hnuteľný   majetok,   solidárne   zaplatiť   trovy   konania a preddavkované trovy na znalecké dokazovanie.

Odporcovia   podali   voči   predmetnému   rozsudku   odvolanie   1.   februára   1996. Po odstúpení   spisu   Krajskému   súdu   v Bratislave   8.   marca   1996   odvolací   súd   rozhodol uznesením sp. zn. 17 Co 87/96 z 22. marca 1996 tak, že napadnutý rozsudok prvého stupňa zrušil pre neúplne zistený skutkový stav veci (odporcovia namietali, že reštitučný nárok žalobcov zanikol preklúziou práva) a vec mu vrátil na nové konanie za účelom doplnenia dokazovania. Okresnému súdu bol predmetný rozsudok doručený 7. mája 1996.

Okresný súd už listom z 22. mája 1996 vyzval žalobcov na navrhnutie dôkazov a zaujatie   stanoviska   k právnemu   posúdeniu   veci   odvolacím   súdom.   Keďže   žalobcovia nesplnili v lehote svoju povinnosť, okresný súd ich písomne urgoval listom z 18. júna 1996 a 30. júna 1996.

Medzitým   na   strane   odporcov   došlo   v dôsledku   organizačných   zmien   uznesením Mestského zastupiteľstva v Štúrove zo 7. mája 1996 k zrušeniu Komunálnych služieb, š. p., Štúrovo   (odporcu   v prvom   rade)   bez   likvidácie   s tým,   že   všetky   jeho   práva   a záväzky prebral odporca v druhom rade, ktorý sa tým stal pasívne legitimovaným v predmetnom spore.

Na pojednávaní uskutočnenom na okresnom súde 17. marca 1997 právny zástupca žalobcov vzhľadom na zdĺhavosť sporu a vek žalobcov navrhol ukončiť spor dohodou tým spôsobom,   že   v prípade,   ak   im   odporcovia   vyplatia   z titulu   reštitučných   nárokov   sumu vo výške 200 000 Sk spolu s trovami konania, nebudú žiadať vydanie vecí. Okresný súd za účelom mimosúdnej dohody odročil pojednávanie a poskytol účastníkom 60-dňovú lehotu na mimosúdne vysporiadanie veci.

Keďže účastníci konania nedospeli k dohode, okresný súd nariadil pojednávanie na 5. august 1997, na ktorom žalobca v prvom rade oznámil súdu, že žalobkyňa v druhom rade zomrela 30. júla 1997, ale ešte nebolo v tom čase začaté dedičské konanie. Právny zástupca odporcov   uviedol,   že   až   na   zasadnutí   mestského   zastupiteľstva   v septembri   1997   bude predložený a prerokovaný návrh mimosúdnej dohody medzi účastníkmi konania. Okresný súd preto pojednávanie odročil, pretože bolo potrebné počkať, či účastníci nevyriešia spor mimosúdne,   taktiež   bolo   potrebné   počkať na ukončenie   dedičského   konania za   účelom zistenia   právneho   nástupcu   po   zomrelej   žalobkyni v druhom   rade,   ktorého   súd   priberie do sporu na strane žalobcov.

Dňa 14. novembra 1997 okresný súd vytýčil pojednávanie na 1. december 1997. Na tomto pojednávaní žalobca vzhľadom na odporcami vznesené námietky premlčania voči jeho nároku a úmrtie jeho doterajšieho právneho zástupcu oznámil okresnému súdu, že si chce zvoliť nového právneho zástupcu v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu okresný súd vydal na tomto pojednávaní uznesenie, že vyčká na oznámenie zo strany žalobcu, že si zvolil nového právneho zástupcu, a poskytol mu na to lehotu 30 dní.

Keďže žalobca túto skutočnosť ani koncom januára 1998 neoznámil, okresný súd listom   zo   16.   februára 1998   vyzval žalobcu   na oznámenie, či   prijal advokáta   na svoje zastupovanie v konaní pred súdom. V nadväznosti na to už žalobca vyriešil otázku svojho právneho   zastúpenia   a 3.   marca   1998   podal   okresnému   súdu   návrh   na dohodu   vo   veci gátrových píl v Štúrove s troma alternatívami jej riešenia. Okresný súd z uvedeného dôvodu ihneď (12. marca 1998) nariadil pojednávanie na 6. apríl 1998.

V období od 6. apríla 1998 až do 23. januára 2001 okresný súd ďalej vykonával úkony   nevyhnutné   pre   rozhodnutie   v predmetnom   konaní.   Tieto   spočívali   v nariadení kontrolného znaleckého dokazovania vo veci, v zabezpečení listinných dôkazov do spisu od odporcov (listom zo 4. mája 1998) a žalobcu (listom z 1 decembra 1998), vo vykonaní ohliadky   na   mieste   samom   25.   novembra   1998, opakovanej   ohliadky   19.   mája   1999 a ohliadky 16. októbra 2000 na základe požiadavky žalobcu, ktorý tvrdil, že veci, ktoré on požaduje   vydať,   sú   rozkradnuté,   v nariaďovaní   pojednávaní   a samotnom   pojednávaní vo veci (3. novembra 1998, 20. apríla 1999, 7. decembra 1999, 18. januára 2000, 14. marca 2000, 10. októbra 2000, 4. decembra 2000, 20. decembra 2000, 23. januára 2001). Opätovne vyzýval (21. augusta 2000) účastníkov konania už pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty na   predloženie   listinných   dôkazov   na   svoje   tvrdenia,   na   vyjadrenie   a predloženie   pre posúdenie veci nevyhnutných listín (dedičského rozhodnutia po nebohej manželke žalobcu A. V., stavebných povolení na starú a novú pristavanú budovu, kolaudačného rozhodnutia, búracích povolení, dokladov o výške preinvestovaných finančných prostriedkov do gátrovej píly,   skutočností   týkajúcich   sa   strážnej   služby   sporného   objektu)   ich   vyzýval   aj 21. novembra 2000 a 27. decembra 2000.

Na   pojednávaní   23.   januára   2001   okresný   súd   vydal   rozsudok,   ktorým   uložil odporcom   v prvom   a v   druhom   rade   zaplatiť   solidárne   z titulu   reštitučných   nárokov uplatnených pôvodne obidvoma žalobcami v tomto konaní podľa § 6 ods. 1 písm. g) zákona č. 87/1991 Zb., a to žalobcovi K. V. vo výške 200 000 Sk s príslušenstvom spolu s trovami konania a trovami na znalecké dokazovanie.

Voči predmetnému rozsudku odporcovia podali 16. februára 2001 odvolanie, avšak dôvody odvolania doplnili až 5. marca 2001. Okresný súd ihneď listom zo 7. marca 2001 zaslal dôvody odvolania žalobcovi, ktorý pripomienky oznámil okresnému súdu 16. marca 2001.

Okresný   súd   za   účelom   rozhodnutia   o odvolaní   zaslal   celý   spisový   materiál krajskému súdu 4. apríla 2001. Krajský súd 2. októbra 2001 vytýčil pojednávanie vo veci na 8. november 2001. Na tomto pojednávaní uznesením sp. zn. 9 Co 151/01 z 8. novembra 2001   zrušil   prvostupňové   rozhodnutie   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie. Dôvodom takého postupu odvolacieho súdu bolo to, že žalobcovia sa pôvodne domáhali určenia   neplatnosti   kúpnej   zmluvy.   Návrhom   z   18.   augusta   1992   žiadali   už   o vydanie hnuteľných vecí a až 23. októbra 1995 riadne špecifikovali svoj nárok a zmenili petit na vydanie   nehnuteľnej   nadstavby   nachádzajúcej   sa   nad   pílou.   Podľa   §   5   ods.   4   zákona č. 87/1991 Zb. mohla oprávnená osoba uplatniť svoj nárok na súde najneskôr do 1. apríla 1992. Išlo o prekluzívnu lehotu, neuplatnením práva v lehote nárok zaniká. Prvostupňový súd sa s touto námietkou nevysporiadal, z čoho vyplýva nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Vytkol tomuto súdu aj procesné pochybenie, pretože je nesporné, že pôvodná žalobkyňa v druhom rade zomrela v priebehu konania 30. júna 1997, súd pokračoval v ďalšom konaní len   so   žalobcom   v prvom   rade,   pričom   správne   mal   postupom   podľa   §   107   ods.   3 Občianskeho   súdneho   poriadku   vyzvať dedičov   na   oznámenie,   či   vstupujú   do   konania. Keďže súd nekonal so všetkými oprávnenými osobami, bolo potrebné rozhodnutie zrušiť. Odvolací   súd   zároveň   v uznesení   vyslovil   záväzný   právny   názor,   že   žalobcovia   ako oprávnené osoby si svoj reštitučný nárok uplatnili včas. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo doručené okresnému súdu 4. marca 2002.

Dňa 7. mája 2002 oznámil okresnému súdu sťažovateľ v druhom rade, že jeho otec zomrel 18. novembra 2001. V tejto súvislosti ho okresný súd 19. júna 2002 vyzval, aby doručil úmrtný list otca, čo splnil 26. júna 2002.

Okresný súd po ďalšom uskutočnenom pojednávaní (30. októbra 2002) a ďalšom odročenom pojednávaní (4. februára 2003) 10. marca 2003 oznámil právnym nástupcom žalobcov stanovisko odporcov z 28. februára 2003 k upresnenému a doplnenému petitu.

Následne   až   20.   novembra   2003   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   vo   veci   na 2. december 2003. Pre iné povinnosti odporcov a pre chorobu sťažovateľa v prvom rade sa pojednávanie nekonalo. Listom z 22. decembra 2003 okresný súd zisťoval u sťažovateľa v prvom rade predpokladanú dobu ukončenia práceneschopnosti. Sťažovateľ v prvom rade 5. januára 2004 oznámil okresnému súdu, že požiadal o právne zastupovanie advokátsku kanceláriu   z Prahy   (má   zastúpenie   aj   v Bratislave),   a z toho   dôvodu   žiadal   súd,   aby pojednávanie bolo vytýčené až o niekoľko týždňov kvôli príprave, pričom zároveň požiadal súd o vyhotovenie fotokópií chýbajúcich podkladov zo spisu. Okresný súd mu požadované podklady zaslal listom z 23. januára 2004.

Podaním z 18. februára 2004 sťažovatelia oficiálne oznámili, že vstupujú do konania po otcovi, ktorý zomrel 18. novembra 2001. Preto okresný súd listom zo 4. marca 2004 vyzval   sťažovateľov,   aby   označili   odporcov   a vzhľadom   na   dĺžku   konania   a množstvo zmien v petite upresnili petit návrhu tak, aby bol vykonateľný.

Sťažovatelia podaním z 2. apríla 2004 označili odporcov a rovnako ako ich právni predchodcovia aj oni sa domáhali vydania hnuteľných a nehnuteľných vecí s podmienkou, že iba v prípade, ak v rámci dokazovania nárokované veci nemožno vydať, budú uplatňovať nárok na finančnú náhradu, ktorú im poskytne ústredný orgán štátnej správy.

Okresný súd opätovne 12. mája 2004 vyzval sťažovateľov, aby upresnili petit, aby bol vykonateľný. Právna zástupkyňa sťažovateľov požiadala 21. mája 2004 okresný súd o predĺženie lehoty o 15 dní vzhľadom   na potrebu   prejednať upresnenie petitu   s oboma sťažovateľmi   a svoju   povinnosť   splnila   2.   júna 2004.   V nadväznosti   na   to   okresný   súd nariadil 28. júna 2004 pojednávanie na 21. september 2004, čo bolo ostatným úkonom okresného súdu v konaní sp. zn. 5 C 216/90.

III.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prerokovanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01).

V konaní o sťažnosti namietajúcom porušenie základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   zohľadňuje   ústavný   súd   právnu a faktickú zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup samotného súdu v jeho konaní a rozhodovaní vo veci samej (napr. II. ÚS 813/00).

Z hľadiska prvého kritéria, t. j. či išlo o zložitú vec po právnej a skutkovej stránke, ústavný súd konštatuje, že predmetom konania pred okresným súdom je majetkový spor súvisiaci s reštitúciou. Napriek relatívnej novosti reštitučnej agendy od roku 1991 sa v tejto oblasti vyvinula štandardná rozhodovacia prax. No aj napriek tomu podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach prípadu ide najmä o skutkovo zložitú majetkovú vec, ktorá vzhľadom na to, že rozhodnutie o nej závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, vyžadovala   dokazovanie   predovšetkým   odborným   znaleckým   posudkom,   výsluchom znalca,   ako   aj   vyjadreniami   a výpoveďami   účastníkov,   svedkov,   zaobstaraním a vyhodnotením listinných dôkazov, a teda časovo náročnejší procesný postup v konaní.

Okolnosť, že fyzická osoba môže ako osoba oprávnená uplatniť nárok na vydanie vecí podľa príslušných reštitučných zákonov (zákona č. 87/1991 Zb., zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov a pod.), ju nezbavuje možnosti uplatniť žalobu o ochranu vlastníckeho práva, ak k prevodu (prechodu) vlastníctva na štát nedošlo. Reštitučné zákony totiž upravujú špecifické vzťahy vzniknuté skoršími krivdami, nevyjadrujú však a nesledujú porušovanie existujúcich   vlastníckych   práv. Reštitučné   predpisy   neboli   vydané   za   tým   účelom,   aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah (podiel) k týmto nehnuteľnostiam a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva (podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva - žalôb určovacích, vindikačných, negatórnych a pod.).

Povaha sporu v okolnostiach prípadu (uzavretie kúpnej zmluvy v tiesni, posúdenie lehôt na uplatnenie reštitučných nárokov žalobcami) vo svojich dôsledkoch tak spôsobila aj zložitosť právnu.

Správanie účastníka je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z hľadiska hodnotenia podľa   uvedeného   kritéria   sťažovatelia   a ich   právni   predchodcovia,   ktorí   v konaní vystupovali   ako   žalobcovia,   podstatne   ovplyvnili   dĺžku   konania   najmä   početnými pripomienkami   k vypracovaným   znaleckým   posudkom,   vyžiadavaním   vypracovania znaleckých posudkov z viacerých znaleckých odborov, opakovaným trvaním na miestnych ohliadkach   spornej   nehnuteľnosti,   viacerým   doplňovaním   žalobného   petitu   aj   z dôvodu neurčitosti a nevykonateľnosti, žiadosťou o odročenie pojednávania na takmer 6 mesiacov z dôvodu žalobcami navrhovanej mimosúdnej dohody (ktorá sa nakoniec neuskutočnila), podaním   dovolania   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   zmenami   v ich   právnom zastupovaní,   svojou   pasivitou   voči   súdu   (až   pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty predložili listinné dôkazy).

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   „využívanie   procesných   prostriedkov sťažovateľom ako účastníkom konania, ktoré mali za následok spomalenie postupu súdu v konaní, nemožno pripísať na ťarchu tohto súdu“ (I. ÚS 41/03, I ÚS 31/01).

V okolnostiach   prípadu   dĺžku   konania   ovplyvnili   aj   objektívne   skutočnosti, a to úmrtie žalobcov a s tým súvisiace právne dôsledky týkajúce sa účastníctva v konaní, ako aj organizačné zmeny na strane odporcov.

Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a krajského   súdu v posudzovanej   veci,   a to   nielen   z hľadiska   sťažovateľmi   uvádzaných   dôvodov,   ale   aj z hľadiska celkového priebehu posudzovaného súdneho konania.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   okrem   uvedenia   celkovej   doby   trvania   sporu neohraničili časové úseky, v ktorých malo dôjsť k zbytočným prieťahom v konaní, a ani nekonkretizovali,   v čom   (v   akej   činnosti,   resp.   nečinnosti)   spočíval   protiústavný   postup okresného súdu a krajského súdu, ktorý mal v konečnom dôsledku spôsobiť nimi namietané porušenie označených základných práv. Z uvedených dôvodov ústavný súd pri posudzovaní postupu okresného súdu a krajského súdu v sťažnosťou napadnutých konaniach vychádzal najmä   zo   súdneho   spisu   sp.   zn.   5   C   216/90   a predložených   stanovísk   okresného   súdu a krajského súdu.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   z vyššie   uvedeného   chronologického prehľadu   úkonov   okresného   súdu   nevyplývajú   také   obdobia   nečinnosti,   ktoré   by automaticky odôvodňovali záver o namietanom porušovaní práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Zákonný   sudca   vo   veci   plynulo   konal   a spôsobom   ustanoveným   procesnými   predpismi zisťoval skutočnosti relevantné pre rozhodnutia vo veci samej.

Aj keď celková doba doterajšieho konania na okresnom súde, ktoré nie je ukončené ani v súčasnosti, je neúnosne dlhá, ústavný súd napriek tomu zistil len krátkodobé obdobie jeho nečinnosti, a to od 10. marca 2003 do 20. novembra 2003 v trvaní 7 mesiacov, ktoré posúdil ako zbytočný prieťah v konaní.

Ústavný súd berúc do úvahy predmet sporu (reštitúcia) a s tým súvisiacu skutočnosť, že rozhodnutie okresného súdu v tejto veci závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné   znalosti,   ako   aj   zohľadňujúc   značné   úsilie,   ktoré   vyvíjal   okresný   súd   pri zabezpečovaní znaleckých posudkov v potrebnom odbore, čo bolo podstatne sťažené tým, že predmet sporu už takmer neexistuje, celé obdobie znaleckého dokazovania nehodnotil ako   súčasť   postupu   súdu,   ktorý   spôsobil   zbytočné   prieťahy   vo   veci.   Už   z predošlej judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/00,   I.   ÚS   46/01,   I.   ÚS   66/02).   Vyššie   uvedené skutočnosti   však   ústavný   súd   zohľadnil   pri   rozhodovaní   o primeranom   finančnom zadosťučinení sťažovateľov.

Hoci výsledkom konania (postupu) prvostupňového okresného súdu bolo už päť jeho rozhodnutí, ktoré po odvolacom konaní nemohli nadobudnúť právoplatnosť (a tým odstrániť právnu   neistotu   sťažovateľov),   vzhľadom   na   to,   že   na   úplné   zistenie   skutkového   stavu odvolací súd uložil okresnému súdu vykonanie ďalších dôkazov (vzhľadom na námietky, pripomienky   účastníkov   a zmeny   petitu   návrhu   žalobcami),   ústavný   súd   neposúdil   toto obdobie ako zbytočný prieťah v súdnom konaní sp. zn. 5 C 216/90.

Zároveň ústavný súd konštatuje, že na celkovej dĺžke konania sa významnou mierou podieľali   samotní   účastníci   konaním   síce   nie   zákonom   nedovoleným,   ale   podstatne ovplyvňujúcim samotnú dĺžku súdneho konania vo veci. V tejto súvislosti ústavný súd už judikoval: „Dĺžku trvania súdneho konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov v súdnom konaní“ (II. ÚS 41/02). V inej veci tiež rozhodol, že „V spore ide na ťarchu účastníka,   ak   v ňom   navrhne   hoci   len   faktické   pozdržanie   kvôli   možnej   mimosúdnej dohode. V sporovom konaní je navyše dôvodné požadovať, aby účastník urobil všetko pre to, aby súd nemal sťaženú úlohu pri jeho postupe, najmä pokiaľ ide o základné procesné úkony, ktorými sú pojednávania“ (IV. ÚS 22/03).

K postupu krajského súdu v konaní sp. zn. 9 Co 151/01 ústavný súd poznamenáva, že aj   keď   doba   sedem   mesiacov   trvajúceho   odvolacieho   konania   nebola   práve   optimálna, ústavný súd ho neposúdil ako konanie so zbytočným prieťahom. Preštudovanie v tom čase už   11   rokov   trvajúceho   sporu   a tomu   zodpovedajúceho   spisového   materiálu   a zvolenie vhodného postupu krajským súdom, najmä ak táto lehota bola zároveň prípravou za účelom jeho rozhodnutia   vo veci   odvolania, si vyžadujú určitú   dobu. Preto   tento úsek konania (konanie   krajského   súdu)   nie   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   takou   dobou,   ktorá   by odôvodňovala   z hľadiska   komplexného   posúdenia   danej   veci   záver   o neprimeranosti   jej trvania,   resp.   o kvalifikovaní   konania   krajského   súdu   ako   takého   konania,   ktorého dôsledkom by boli zbytočné prieťahy v konaní.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 5 C 216/90. Takmer 14–ročnú dobu predmetného   konania   vedeného   na   okresnom   súde   nemožno   považovať   z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľov boli porušené, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 216/90 konal bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovatelia   žiadajú   primerané   finančné   zadosťučinenie,   a to   solidárne   vo   výške 1 400 000 Sk. Poukázali na to, že doba konania okresného súdu prevyšujúca 14 rokov je neprimerane   dlhá,   a to   napriek   zložitosti   súdneho   konania.   Poukázali   pritom   na   účel reštitučných   zákonov,   ktorým   je   zmiernenie   následkov   minulých   majetkových   a iných krívd.   Preto   samotný   spor,   jeho   trvanie   a   priebeh   pôsobia   na   sťažovateľov   znásobene deprimujúco.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci ústavného súdu. V dôsledku toho bolo potrebné rozhodnúť aj o primeranom finančnom   zadosťučinení.   Vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania   okresného   súdu, zohľadňujúc   tiež   charakter   súdneho   konania,   možno   sumu   10   000   Sk   pre   každého sťažovateľa považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľmi požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

V.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadajú, aby im ústavný súd solidárne priznal trovy právneho zastúpenia pozostávajúce z trov za dva právne úkony, a to prevzatie a prípravu zastúpenia a písomné podanie na ústavný súd spolu s režijným paušálom za ne.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách právneho zastúpenia vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovatelia   boli   vo   veci   úspešní,   a preto   je   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi. Podľa § 17 ods. 2 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní alebo obhajobe dvoch alebo viacerých osôb.

Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci a podanie vo veci samej 4 530 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 9 060 Sk, a znížená o 20 % predstavuje 7 248 Sk u každého zo sťažovateľov, spolu 14 496 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. dvakrát 136 Sk.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2004