znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 101/2013-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. O. L., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prípravu obhajoby podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   2   a   4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Špecializovaného   trestného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Tp 44/2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 42/2012 z 18. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára 2013   doručená   sťažnosť   J.   B.,   t.   č.   v   Ústave   na   výkon   väzby   Bratislava   (ďalej   len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prípravu obhajoby podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 2 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   a   3   písm.   a)   dohovoru   postupom   Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 44/2008 a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 2 Tost 42/2012 z 18. decembra 2012 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uvádza,   že   uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie špecializovaného   súdu   sp.   zn.   Tp   44/2008   z   12.   decembra   2012   (ďalej   aj   „uznesenie špecializovaného súdu“) bol vzatý do väzby podľa § 72 ods. 2 v spojení s § 71 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný   poriadok“).   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   priamo   na   verejnom zasadnutí   sťažnosť,   ktorú   prostredníctvom   svojho   obhajcu   písomne   odôvodnil   podaním doručeným   najvyššiemu   súdu   19.   decembra   2012.   Uznesením   najvyššieho   súdu   bola sťažnosť sťažovateľa zamietnutá. Sťažovateľ nepovažuje uznesenie o jeho vzatí do väzby za zákonné a súčasne poukazuje na porušenie ustanovení o konaní, ktoré takémuto rozhodnutiu predchádzali. Za závažné procesné pochybenie považuje nedoručenie uznesenia o vznesení obvinenia ani pred výsluchom realizovanom pri rozhodovaní o vzatí jeho osoby do väzby, ani počas tohto výsluchu, uvádzajúc, že do svojho zatknutia 20. októbra 2012 v Španielsku údajne nemal vedomosť o trestnom stíhaní svojej osoby.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že obvinený musí mať «v prípadoch väzobného trestného stíhania možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu vzatiu do väzby alebo ponechaniu vo väzbe, ako aj možnosť vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí mu byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora) o odôvodnenosti väzby a vyvracať ich (kontradiktórnosť konania). Procesný postup súdu musí zabezpečiť, aby bola obvinenému v týchto smeroch poskytnutá rozumná príležitosť   obhajovať   svoje   záujmy   za   podmienok,   ktoré   ho   nepostavia   do   podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou (princíp „rovnosti zbraní“) (obdobne napr. I. ÚS 330/08). Je jednoznačné, že postupom súdu prvého stupňa, resp. procesným pochybením   vo   forme   nedoručenia   uznesenia   (uznesení)   o   vznesení   obvinenia,   boli zásadným   spôsobom   porušené   moje   práva   na   spravodlivý   proces,   konktradiktórnosť konania, prezumpciu neviny, ako aj v neposlednom rade právo na obhajobu. A zároveň som bol pozbavený osobnej slobody nezákonným a protiústavným spôsobom...

Je   zrejmé,   že   tým,   že   súd   prvého   stupňa   neprejednával   uznesenia   o   vznesení obvinenia a tieto mi neboli doručované, neskúmal dostatočne materiálny predpoklad väzby, a teda nepostupoval zákonne, a tým ani v súlade s Ústavou (čl. 17 ods. 2 Ústavy). Neobstojí postup súdu prvého stupňa, ktorý sa uspokojil s tým, že za oboznámenie so vzneseným obvinením   považoval   prečítanie   Európskeho   zatýkacieho   rozkazu.   Takýto   postup   je v príkrom rozpore s Článkom 5 ods. 2 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd.».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ namieta, že neobstojí postup špecializovaného súdu,   ktorý   mal len prečítať obsah európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného pôvodne Krajským súdom v Banskej Bystrici, a poukazuje na obsah rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ntv 43/92 z 27. marca 1992 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 9 Tz 27/65 z 31. marca 1966.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že o svojom trestnom stíhaní nemal konkrétnu vedomosť, a preto   nemohol   mať   ani   úmysel   vyhýbať   sa   trestnému   stíhaniu,   prípadne   sa   skrývať. V súvislosti so svojím predchádzajúcim zadržaním v Holandsku v roku 2004 v sťažnosti tvrdí, že holandskými justičnými orgánmi nebol vôbec oboznámený, za čo je v Slovenskej republike trestne stíhaný. Považuje za zrejmé, že trestné stíhanie proti jeho osobe je možné viesť aj za podmienok, že by bol ponechaný na slobode pri súčasnom podrobení sa jeho osoby dohľadu probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Najvyšší súd sa mal porušenia sťažovateľom označených práv dopustiť tým, že o jeho sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby rozhodol v deň, kedy mu bolo doručené uznesenie špecializovaného súdu, bez toho, aby mal možnosť sa k dôvodom svojho vzatia do väzby vyjadriť (t. j. odôvodniť svoju sťažnosť). Uvedené „závažné pochybenie bolo zapríčinené aj chybným postupom Špecializovaného trestného súdu... keďže poslal spisový materiál na Najvyšší   súd...   predčasne   a   spis   nekompletný,   bez   doručeniek,   čo   ušlo   pozornosti   aj Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky.   Je   zrejmé,   že   Špecializovaný   trestný   súd, pracovisko Banská Bystrica, posielal ten istý deň uznesenie o vzatí do väzby obvinenému a obhajcovi,   ako   posielal   samotný   spis   na   súd   druhého   stupňa,   čo   je   v demokratickom právnom štáte neprípustný postup súdu. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v spojení s pochybením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, mi bolo úplne odopreté právo na spravodlivý proces, ako aj na súdnu ochranu. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý mi odoprel možnosť odôvodniť moju sťažnosť proti rozhodnutiu o vzatí do väzby, mi bolo absolútne odopreté a porušené moje základné právo čl. 5 ods. 4 Dohovoru...

Ako   ťažko   právne   uveriteľný   je   fakt,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky v predmetnom   uznesení   v   jeho   odôvodnení   konštatuje,   že   obvinený   sťažnosť   bližšie neodôvodnil. Je technicky, ako aj právne nemožné písomne odôvodniť akýkoľvek opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu súdu do zápisnice skôr, ako je doručené samotné napadnuté   rozhodnutie   oprávnenej   osobe,   v   ktorom   sú   bližšie   špecifikované   dôvody rozhodnutia. Ak sa na obvineného kladú takéto nároky a práva obvineného sa vykladajú takto   reštriktívne,   takýto   postup   je   v   absolútnom   rozpore   s   článkom   6   Dohovoru a pri rozhodovaní o väzbe v rozpore aj s článkom 5 Dohovoru.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho veci vydal takéto rozhodnutie:

„1.   Špecializovaný   trestný   súd,   pracovisko   Banská   Bystrica   postupom   v   konaní vedenom pod sp. zn.: Tp 44/2008 v súvislosti s rozhodovaním o väzbe porušil práva J. B. uvedené v čl. 5 ods. 2 a 6 ods. 1 a 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 17 ods. 2 a 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: 2 Tost 42/2012 Uznesením zo dňa 18. 12. 2012 porušil základné právo J. B. zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo zaručené v čl. 5 ods. 4 a 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 2 Tost 42/2012 zo dňa 18. 12. 2012 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby J. B. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

4. J. B. priznáva náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, ktoré sú Najvyšší súd a Špeciálny súd povinní zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. O. L., PhD. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

K   sťažnosti   sa   vyjadril   najvyšší   súd   listom   z   30.   januára   2013,   v   ktorom predovšetkým   uviedol,   že   najvyšší   súd „ústavnou   sťažnosťou   napadnutým   uznesením z 18. decembra 2012 sp. zn. 2 Tost 42/2012, rozhodol za situácie, keď mu neboli predložené písomné dôvody sťažnosti proti rozhodnutiu o vzatí sťažovateľa do väzby. V tejto súvislosti konštatujeme, že vo veci bolo treba urýchlene rozhodnúť, nakoľko Najvyšší súd bol viazaný zákonnou päťdňovou lehotou uvedenou v § 192 ods. 3 Tr. por. Z praktického hľadiska bude zrejme nutné upraviť postup Špecializovaného trestného súdu tak, aby boli veci najvyššiemu súdu predkladané až po uplynutí primeranej lehoty od doručenia písomného vyhotovenia rozhodnutia o väzbe, teda nie ihneď po uplynutí lehoty na podanie sťažnosti.

Za   porušenie   práva   na   spravodlivý   proces,   ale   nemožno   považovať nedoručenie uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľovi pri rozhodovaní o väzbe, keďže tento mal postavenie obvineného na základe vykonateľného uznesenia, ktorým je stíhaný ako obvinený. Sťažovateľ pritom mal konkrétnu informáciu o tom z čoho je obvinený aj s uvedením právneho posúdenia jeho konania, a to z európskeho zatýkacieho rozkazu po jeho zatknutí v Španielskom kráľovstve.

Právo brániť sa voči vznesenému obvineniu má sťažovateľ zachované možnosťou podania   sťažnosti   proti   uzneseniu   o   vznesení   obvinenia   po   jeho   doručení   predpísanou formou.“.

K   rovnopisu   doručenej   sťažnosti   sa   vyjadril   aj   sudca   pre   prípravné   konanie špecializovaného   súdu,   ktorý   v   danej   veci   rozhodoval.   Podľa   jeho   názoru   k   porušeniu sťažovateľom označených práv nemohlo dôjsť z týchto dôvodov:

„Obvinený J. B. bol predvedený pred sudcu pre prípravné konanie tunajšieho súdu... po tom, čo bol na základe vydaného Európskeho zatýkacieho rozkazu... zadržaný dňa 20. októbra   2012   v   Španielsku.   Zodpovedá   skutočnosti,   že   sa   na   tomto   jeho   výsluchu nezúčastnil prokurátor a nezodpovedá skutočnosti, že ušlo pozornosti konajúceho sudcu pre prípravné konanie, že obvinenému J. B. nebolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia. Sudca   pre   prípravné   konanie,   dôsledne   sa   riadiac   ustanovením   §   73   ods.   5   Trestného poriadku (veta druhá)... preskúmal obsah predloženého spisového materiálu a zistil, že sa rovnopis   ani   jedného   z   uznesení   o   vznesení   obvinenia   v spise   nenachádza   a   preto   z uvedených dôvodov nebolo ani možné zo strany konajúceho sudcu pre prípravné konanie postupovať v súlade s ustanovením § 73 ods. 5 Trestného poriadku a obvinenému tieto uznesenia o vznesení obvinenia obvinenému J. B. doručiť.

V tejto súvislosti bolo preto potrebné vyriešiť prejudiciálnu otázku, či sú splnené formálnoprocesné podmienky pre rozhodnutie o väzbe zadržanej osoby alebo v dôsledku nedoručenia uznesenia o vznesení obvinenia je potrebné obvineného prepustiť zo zadržania na slobodu... Pri týchto úvahách bolo potrebné prihliadnuť na podstatu vyššie uvedeného zákonného   ustanovenia   §   73   ods.   5   Trestného   poriadku,   ktorá   bola   zadefinovaná v dôvodovej správe k tomuto ustanoveniu pri jeho prijatí a implantovaní do vnútroštátneho právneho poriadku a podstatou ktorej bola povinnosť konajúcich orgánov vždy dôsledne dbať na to, aby zadržaná osoba pred rozhodnutím o väzbe bola oboznámená s podstatou toho, čo je jej kladené za vinu a zároveň, aby jej bolo umožnené sa k obvineniu vyjadriť... Ďalej bolo potrebné v súlade s ustanovením článku 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   skúmať,   či   väčší   rozsah   ústavných   práv   a   slobôd   zabezpečuje   obvinenému zákonná vnútroštátna úprava daná ustanovením článku 73 ods. 5 Trestného poriadku alebo Dohovor ako medzinárodná zmluva o ľudských právach a základných slobodách, ktorý Slovenská republika ratifikovala a bol vyhlásený spôsobom ustanoveným zákonom a bol prijatý záver, že väčší rozsah ústavných práv a slobôd zabezpečuje obvinenému úprava vyplývajúca z Dohovoru a to konkrétne z ustanovení článku 5 ods. 2 a Článku 6 ods. 3 písm. a) Dohovoru, podľa ktorých každý, kto je zatknutý, musí byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie,   oboznámený s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením proti nemu a každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vznesenému proti nemu.   Tento   záver   o   prednosti   aplikácie   vyššie   uvedených   ustanovení   Dohovoru   pred zákonom   bol   sudcom   pre   prípravné   konanie   ustálený   z   toho   dôvodu,   že   podľa   vyššie uvedených ustanovení Dohovoru sa vyžaduje, aby každý, kto bol zatknutý bol bez meškania v jazyku, ktorému rozumie oboznámený s dôvodmi zatknutia a s každým obvinením proti nemu a má právo byť bez meškania v jazyku ktorému rozumie podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vznesenému proti nemu, pričom zákon - Trestný poriadok ukladá konajúcim orgánom iba povinnosť doručiť mu uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré však je vyhotovené v úradnom jazyku, teda v jazyku slovenskom a vo vzťahu k cudziemu štátnemu občanovi, ktorý slovenskému jazyku nerozumie a neovláda ho, predstavuje iba formálnu   povinnosť,   ktorá   vo   svojej   podstate   nezabezpečuje   účel   postupu,   ktorým   je oboznámiť obvineného s podstatou obvinenia a dôvodmi jeho zadržania a predvedenia. Rovnako tak bol prijatý záver, že práve skutočnosť, že by bolo len formálne doručené uznesenie o vznesení obvinenia v slovenskom jazyku obvinenému, ktorý tento jazyk neovláda bez   toho,   aby   bol   konkrétny   obsah   vzneseného   obvinenia   obvinenému   pretlmočený,   by predstavovala bez prekladu uznesení o vznesení obvinenia, pred jeho výsluchom, porušenie jeho vyššie uvedených práv.

Samotná, obvineným J. B. namietaná skutočnosť, že mu bolo obvinenie oznámené prekladom z Európskeho zatýkacieho rozkazu a nie z uznesenia o vznesení obvinenia je právne   bezvýznamná,   keďže   nahliadnutím   do   spisuje   možné   zistiť   a   je   nesporné,   že uznesenia   o   vznesení   obvinenia   boli   premietnuté   do   Európskeho   zatýkacieho   rozkazu doslovne v úplnom znení...

Pokiaľ   ide   o   formálne   procesné   pochybenie   orgánov   prípravného   konania spočívajúce v tom, že mu neboli doručené uznesenia o vznesení obvinenia ide o skutočnosť, ktorá podľa   môjho názoru nemá vplyv   na zákonnosť   vedeného   trestného stíhania proti obvinenému   J.   B.   z dôvodu,   že uznesenie o   vznesení obvinenia je   uznesením   procesnej povahy,   s   vydaním   ktorého   nastávajú   procesné   účinky   stíhania   konkrétnej   osoby,   za konkrétny skutok, konkrétne právne kvalifikovaný a pre ďalší procesný postup konajúcich orgánov,   vrátane   súdu,   sa   nevyžaduje,   aby   toto   rozhodnutie   procesnej   povahy   bolo právoplatné už v čase vykonávania úkonov pred súdom, vrátane výsluchu obvineného pred sudcom pre prípravné konanie pri rozhodovaní o väzbe.“.

Vo zvyšnej časti svojho vyjadrenia sudca pre prípravné konanie špecializovaného súdu   poukazuje   najmä   na   nepravdivosť   tvrdenia   sťažovateľa,   že   nemal   vedomosť o skutočnosti,   že   je   trestne   stíhaný   v   Slovenskej   republike,   ako   aj   na   dôvodnosť nevyhovenia návrhu sťažovateľa na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka,   a v tomto   smere   ďalej   odkazuje   na   obsah   odôvodnenia   uznesenia špecializovaného súdu ako aj uznesenia najvyššieho súdu.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   špecializovaného súdu

Sťažovateľ   vo   vzťahu   k   postupu   špecializovaného   súdu   namieta   porušenie   práv vyplývajúcich   z   čl.   5   ods.   2   a čl.   6   ods.   1   a   3   písm.   a)   dohovoru,   ako   aj   porušenie základných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy.

Z   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   však   vyplýva,   že   namietané   porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo   slobody, porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   využitím   jemu   dostupných a aj účinných   právnych   prostriedkov   nápravy,   prípadne   iným   zákonom   upraveným spôsobom   pred   iným   súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

Z obsahu sťažnosti a pripojených listín je zrejmé, že postup špecializovaného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. Tp 44/2008 bol predmetom preskúmavania najvyšším súdom v konaní o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí sťažovateľa do väzby, a to v celom rozsahu. V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv bolo preto z ústavného hľadiska   podstatné   a   určujúce   len   preskúmanie   uznesenia   najvyššieho   súdu.   Vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity považoval ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu špecializovaného súdu za dôvodné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o   krajský   súd rozhodujúci o   zákonnosti   väzby) nemohlo vôbec dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom,   teda   tou   časťou   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Platí to   predovšetkým   v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011). Vzhľadom na to mohol ústavný súd preskúmať iba to, či, resp. v akom rozsahu najvyšší súd porušil napadnutým uznesením tie práva, ktorých porušenie sťažovateľ namieta (v danom prípade základného práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práv   zaručených   čl.   5   ods.   4   a   čl.   6   ods.   1 dohovoru).

Ústavný súd považuje za nevyhnutné v prvom rade uviesť, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami   vo   veci   samej   o   vine   obvinenej   osoby)   a   ani   konaniami   o   právach   alebo záväzkoch   občianskoprávneho   charakteru,   na   ktoré   sa   vzťahuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu a aplikácie jeden celok. Procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru sa preto tiež týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby.

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právo na súdnu ochranu a ustanovení čl. 17 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch   pozbavenia   osobnej   slobody   väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa   základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o   väzbe,   a   preto   sú   na   konanie   a   rozhodovanie   súdu   o   väzbe   aplikovateľné   špeciálne ustanovenia čl. 17 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. uznesenia o predbežnom prerokovaní sp. zn. III. ÚS 135/04 z 28. apríla 2004 a sp. zn. III. ÚS 277/07 z 11. októbra 2007).

Na   základe   toho   ústavný   súd   sťažnosť   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi sťažnosťou   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   v   spojení   s   uznesením špecializovaného súdu a označenými právami zaručenými v ústave a dohovore.

Pokiaľ ide o porušenie posledného zo sťažovateľom označených práv (t. j. práva navrhnúť konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru), ústavný súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalel len „ESĽP“), podľa ktorej uvedené ustanovenie   dopadá   aj   na   konania   o   opravnom   prostriedku   proti   rozhodnutiu   o   vzatí obvineného do väzby (napr. rozsudok ESĽP Krejčíř proti Českej republike z 26. marca 2009, č. 39298/04). V zmysle uvedeného ustanovenia dohovoru má mať orgán rozhodujúci o   zákonnosti   pozbavenia   osobnej   slobody   povahu   súdu   (t.   j.   orgánu   nezávislého   na výkonnej moci,   ako aj na účastníkoch   konania), pričom   o návrhoch   účastníkov má byť rozhodnuté   urýchlene   („speedily“,   resp.   „à   bref   délai“).   Úplné   písomné   konanie   alebo kontradiktórne ústne konanie pri prieskume týchto opatrení by mohli spôsobiť prieťahy, ktorým je potrebné sa v tejto oblasti vyhnúť (bližšie pozri rozsudok ESĽP Neumeister proti Rakúsku z 27. júna 1968, č. 1936/63).

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo   vzťahu   k   rozhodovaniu   všeobecných   súdov   vo   väzobných   veciach   je   daná   len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,   o   väzbe   rozhodoval   súd,   obvinený   bol   vzatý   do   väzby   pre   konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym   rozhodnutím   väzobného   súdu   o   predĺžení   väzby.   Do   obsahu   právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k   záveru   o   existencii   zákonného   dôvodu   na   vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne   aj   ďalších   dôkazov   osvedčujúcich   použitie   takéhoto   zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené   závery   všeobecného   súdu   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

Osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe   a   vyjadriť   sa   ku   všetkým   okolnostiam týkajúcim   sa   jej   dôvodnosti   a   zákonnosti.   Musí   jej   byť   daná   možnosť   vyjadriť   sa k tvrdeniam   protistrany   (prokurátora)   o   odôvodnenosti   trvania   väzby   a   vyvracať   ich. Pre tento účel jej nemôže byť odopreté právo oboznámiť sa s dôkazmi a skutočnosťami, o ktoré by sa malo opierať rozhodnutie súdu o väzbe (kontradiktórnosť konania). Procesný postup   súdu   musí   zabezpečiť,   aby   bola   obvinenému/obžalovanému   v   týchto   smeroch poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia do   podstatne   nevýhodnejšej   pozície   v   porovnaní   s   druhou   stranou   (princíp   „rovnosti zbraní“). Zabezpečenie kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti zbraní“   predstavujú   základné   procesné   garancie   uplatniteľné   vo   veciach   týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody väzbou (pozri napr. nález sp. zn. III. ÚS 198/05).

Povinnosť   súdov   postupovať   v   prípade   trestného   stíhania   obvinenej   osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný   postup   súdu   konajúceho   vo   veci   rešpektoval   nielen   ustanovenia   všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým Trestného poriadku), ale taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.

Rozhodnutie   súdu   bez   osobnej   účasti   obvineného   v   konaní   týkajúcom   sa preskúmania   zákonnosti   jeho   väzby   však   nemusí   v   každom   jednotlivom   prípade predstavovať   zásah   do   základných   práv   a   slobôd   obvineného.   Rešpektovanie   práv zaručených   v   čl.   5   ods.   4   dohovoru   vyžaduje,   aby   v   priebehu   väzby obvineného/obžalovaného bola procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej súdnej   kontroly   väzby   (v   rámci   konaní   spadajúcich   pod   režim   čl.   5   ods.   4   dohovoru) v primeraných   (t.   j.   v   relatívne   krátkych)   časových   intervaloch.   Osobná   prítomnosť obvineného/obžalovaného   v   konaní pred   súdom   je nevyhnutná vždy,   keď   to   vzhľadom na konkrétne   okolnosti   prípadu   vyžaduje   povaha   skutočností   (tvrdení   a   skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom, alebo ak je vzhľadom na procesnú situáciu   a   povahu   prerokúvaných   skutočností   zabezpečenie   osobnej   prítomnosti obvineného/obžalovaného   nevyhnutným   predpokladom   rešpektovania   kontradiktórnosti konania a princípu „rovnosti zbraní“ (mutatis mutandis III. ÚS 34/07).

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s jeho vzatím do väzby napriek tomu, že do výsluchu vykonaného sudcom pre prípravné konanie (ani počas tohto výsluchu) mu nebolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu,   pre   ktorý   bol   uznesením   špecializovaného   súdu   vzatý   do   väzby,   a   rovnako   tak nesúhlas so záverom všeobecných súdov o existencii dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a)   Trestného   poriadku   a   o   nespôsobilosti   dohľadu   probačného   a   mediačného   úradníka nahradiť väzbu v zmysle § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Sťažovateľ napokon nesúhlasí ani s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý o jeho sťažnosti rozhodol bez toho, aby mu bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k dôvodom jeho vzatia do väzby (t. j. odôvodniť svoju sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného súdu).

Najvyšší   súd   v   uznesení   sp.   zn.   2   Tost   42/2012   z   18.   decembra   2012,   ktorým rozhodoval o sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby, uviedol, že „obvinený J. B. bol do Slovenskej republiky vydaný na základe európskeho zatýkacieho rozkazu z 30. novembra 2004, sp. zn. Pš 60/2004, ktorého pôvodcom bol ešte Krajský súd v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu (§ 64 zák. č. 335/1991 Zb. v znení   neskorších   predpisov)   ako   predchodca   Špecializovaného   trestného   súdu,   a   preto sudca pre prípravné konanie ostatne označeného súdu, ktorého pôsobnosť v predmetnej veci je daná vzhľadom na ustanovenie § 14 písm. k) Tr. por., bol zákonným sudcom na rozhodnutie   o   väzbe   obvineného   J.   B.,   vydaného   na základe   už   citovaného   európskeho zatýkacieho rozkazu zo Španielskeho kráľovstva.

Okrem   toho   sťažnostný   súd   skúmal   dodržanie   zákonných   lehôt   na   rozhodnutie o väzbe   vydanej   a   následne   zadržanej   osoby   ako   aj   existenciu   dôvodného   podozrenia o spáchaní trestného činu skutkami, ktoré sú predmetom uznesenia o vznesení obvinenia, citovaného   v   napadnutom   uznesení   sudcu   pre   prípravné   konanie,   ktoré   podozrenie predstavuje   esenciálnu   podmienku   vzatia   obvinenej   osoby   do   väzby   a   tiež   existenciu konkrétnych väzobných dôvodov pričom dospel k zisteniu, že v prípade obvineného J. B. všetky uvedené zákonné predpoklady vzatia do väzby splnené boli.

Okrem   existencie   dôvodného   podozrenia   zo   spáchania   pokračovacieho   trestného činu podvodu so spôsobením škody veľkého rozsahu, v danom prípade škody v zmysle § 14 písm. k/ Tr. por. presahujúcej dvadsaťpäťtisícnásobok malej škody podľa Trestného zákona existuje u obvineného aj konkrétny väzobný dôvod, a to podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. založený   na   obave   z   úteku   alebo   skrývania   sa   v úmysle   vyhnúť   sa   trestnému   stíhaniu. Uvedenú   obavu   vyvolávajú   konkrétne   skutočnosti   podrobne   rozvedené   v   odôvodnení napadnutého   uznesenia,   vychádzajúce   najmä   zo   správy   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky zo 7. februára 2005, z ktorej je zrejmé, že obvinený už v roku 2004 v súvislosti s konaním o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu v Holandsko kráľovstve nedodržal   svoje   sľuby   dané   tamojším   justičným   orgánom   a   domovskú   krajinu   opustil napriek prísľubu, že tam zotrvá. Je dostatočne zrejmé, že už vtedy vedel o trestnom stíhaní na území Slovenskej republiky a že sa žiada z tohto dôvodu o jeho vydanie z Holandského kráľovstva. Vzhľadom na uvedené sudca pre prípravné konanie postupoval správne keď nepovažoval   za   dostatočný   prostriedok   náhrady   väzby   sľub   obvineného,   že   sa   bude zdržiavať   na   území   Slovenskej   republiky   na   konkrétnej   adrese,   odkiaľ   by   mal   byť dostihnuteľný   pre   orgány   činné   v   trestnom   konaní   a   keď   nevyhovel   ani   jeho   návrhu na nahradenie   väzby   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   a   na   uloženie primeraného obmedzenia spočívajúceho v zákaze vycestovania do zahraničia.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   považoval   sťažnosť obvineného J. B. za nedôvodnú, a preto ju podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol.“.

Vzhľadom na závažné dôsledky pozbavenia osobnej slobody musí konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti väzby (konanie v zmysle čl. 5 dohovoru), spĺňať niektoré princípy spravodlivého konania. Jedným z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia.   Jeho   obsahom   je   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom,   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07).

Z obsahu uznesenia najvyššieho súdu v nadväznosti na uznesenie špecializovaného súdu,   ktorého   vydanie   predchádzalo   konaniu   o   riadnom   opravnom   prostriedku na najvyššom súde, vyplýva, že všeobecné súdy v tejto veci preskúmaním obsahu spisového materiálu zabezpečeného v rámci prípravného konania orgánom činným v trestnom konaní dospeli k záveru, že vo vzťahu k sťažovateľovi existuje dôvodné podozrenie zo spáchania závažnej trestnej činnosti, z ktorej bol obvinený (konkrétne z pokračujúceho trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1 a 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný   zákon   v   znení   účinnom   v   čase   ich   spáchania),   v   dôsledku   ktorej   mala   byť spôsobená škoda v celkovej sume najmenej 12 178 858 € (366 900 300 Sk). Najvyšší súd súčasne   zistil   aj   existenciu   väzobného   dôvodu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   Trestného poriadku (t. j. dôvodnej obavy, že sťažovateľ ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu), ktorý vyplýva zo skutočnosti, že sťažovateľ už v roku 2004 v konaní o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu nedodržal svoje sľuby dané justičným orgánom   Holandského kráľovstva   a domovskú   krajinu opustil   napriek prísľubu, že tam zotrvá.

Ústavný súd preskúmaním obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zistil, že jeho odôvodnenie síce neobsahuje odpovede na všetky námietky týkajúce sa tvrdených procesných   pochybení   špecializovaného   súdu,   ktoré   sťažovateľ   formuluje   v   sťažnosti doručenej   ústavnému   súdu,   avšak   napriek   tomu   je   potrebné   považovať   ho   za   ústavne akceptovateľné.   Z   okolností   prípadu   totiž   vyplýva,   že   najvyšší   súd   o   sťažnosti   proti rozhodnutiu   o   väzbe   rozhodol   deň   predtým,   ako   bolo   obhajcom   sťažovateľa   doručené písomné doplnenie dôvodov k sťažnosti proti rozhodnutiu špecializovaného súdu, pričom najvyšší súd svoje rozhodnutie prijal len na základe sťažnosti podanej ústne do zápisnice o výsluchu,   bez   jej   bližšieho   odôvodnenia.   Zo   zápisnice   o   výsluchu   ďalej   vyplýva, že po vyhlásení uznesenia špecializovaného súdu sudca pre prípravné konanie vyhlásené uznesenie stručne   odôvodnil   a prítomné   procesné   strany   poučil   o   práve podať opravný prostriedok, čo obvinený po porade s obhajcom aj využil. Písomné vyhotovenie uznesenia bolo špecializovaným súdom vypravené 13. decembra 2012 a 14. decembra 2012 bol spis špecializovaného súdu spolu so 6 zväzkami vyšetrovacieho spisu predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o sťažnosti. Najvyšší súd rozhodol o sťažnosti proti rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie 18. decembra 2012 dodržujúc lehotu 5 pracovných dní od predloženia veci na rozhodnutie ustanovenú § 192 ods. 3 Trestného poriadku.

Rozhodovanie   súdnych   orgánov   o   väzbe   (vrátane   rozhodovania   o   opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o vzatí obvineného do väzby) musí byť urýchlené, čo vyplýva z obsahu čl. 5 ods. 4 dohovoru. Sťažovateľ do zápisnice o výsluchu neuviedol dôvody, pre ktoré   podal   sťažnosť   proti   uzneseniu   špecializovaného   súdu,   a   ani   neuviedol, že v nasledujúcich   dňoch   písomne   doplní   dôvody   podania   tejto   sťažnosti,   preto   ani špecializovanému súdu a ani najvyššiemu súdu nebolo známe, že takéto doplnenie bude zo strany sťažovateľa doručované. Trestný poriadok pritom v žiadnom svojom ustanovení neukladá sudcovi pre prípravné konanie povinnosť pred predložením spisu nadriadenému súdu vyčkať na doručenie písomného vyhotovenia uznesenia o vzatí obvineného do väzby pre účely umožniť obvinenému alebo jeho obhajcovi doplniť dôvody podanej sťažnosti, pokiaľ   takéto   uznesenie   bolo   obvinenému   a   jeho   obhajcovi   riadne   oznámené   v   ich prítomnosti a obvinený využil svoje právo podať proti oznámenému uzneseniu sťažnosť priamo do zápisnice o výsluchu. Najvyšší súd bol okrem toho viazaný lehotou 5 pracovných dní   od   doručenia   spisu   špecializovaného trestného   súdu   podľa   §   192   ods.   3   Trestného poriadku na rozhodnutie o podanom opravnom prostriedku. Z uvedeného dôvodu najvyšší súd   objektívne   nemohol   reagovať na   argumenty   prednesené   sťažovateľom   v   písomnom doplnení jeho sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe, keďže tieto mu boli doručené až po jeho rozhodnutí, a s poukazom na už opísané okolnosti prípadu nemožno uznesenie najvyššieho súdu len z tohto dôvodu považovať za nedostatočne odôvodnené.

Nie je však ani úlohou ústavného súdu formulovať a dopĺňať odpovede na právnu argumentáciu účastníka konania, ktorú tento nepredniesol v konaní do vydania rozhodnutia všeobecného súdu vo veci, a tak nahrádzať úlohu všeobecných súdov, keďže ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou súdnou inštanciou.

Vzhľadom na závažnosť námietky sťažovateľa, že v čase rozhodovania o jeho vzatí do   väzby   nebol   oboznámený   s   dôvodmi   trestného   stíhania   svojej   osoby,   keďže   mu uznesenie o vznesení obvinenia nebolo doručené, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že zo zápisnice o výsluchu konaného bezprostredne pred vyhlásením uznesenia o jeho vzatí do väzby vyplýva, že obvinenému bolo od slova do slova pretlmočené do jeho rodného materinského jazyka, ktorým je holandský jazyk, obvinenie v rozsahu troch samostatných skutkov z vydaného európskeho zatýkacieho rozkazu, ktoré je totožné (a priamo vyplýva) z uznesení   o   vznesení   obvinenia.   Z   hľadiska   materiálnych   požiadaviek   zásady   byť bez meškania oboznámený s každým obvinením niet podľa názoru ústavného súdu pochybností o tom, že sťažovateľ bol dostatočne oboznámený s okolnosťami, z ktorých vyplýva dôvodné podozrenie proti jeho osobe. K týmto okolnostiam mu konajúci všeobecný súd umožnil vyjadriť   sa.   Sťažovateľ   pri   svojom   výsluchu   nenamietal,   že   mu   nie   je   známa podstata a dôvody svojho obvinenia (ani že mu nebolo uznesenie o vznesení obvinenia doručené), uviedol len, že sa cíti nevinný (takéto vyhlásenie predpokladá, že obvinená osoba v zásade chápe   podstatu   svojho   obvinenia),   a   k   predmetu   svojho   obvinenia   sa   bližšie   odmietol vyjadriť.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   preto   skutočnosť,   že   sťažovateľovi   nebolo príslušným orgánom činným v trestnom konaní ani sudcom pre prípravné konanie formálne doručené uznesenie o vznesení obvinenia, avšak o podstate a dôvodoch svojho obvinenia bol   pri   výsluchu   realizovanom   pred   rozhodnutím   o   jeho   vzatí   do   väzby   podrobne oboznámený a konajúcim súdom mu bola poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy a vyjadriť sa k dôvodom svojho vzatia do väzby, nevedie k záveru o porušení práv zaručených čl. 5 dohovoru dosahujúcom mieru ústavnej relevancie. Ústavný súd považuje za   podstatné,   že   v   čase   rozhodovania   o   návrhu   na   vzatie   do   väzby   mal   sťažovateľ postavenie obvineného na základe vykonateľného uznesenia a mal aj podrobnú informáciu o tom, z čoho bol obvinený, pričom žiadnym spôsobom nebolo dotknuté jeho právo podať proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť po jeho doručení.

Na   okraj   uvedeného   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   obhajca   zvolený z radov   advokátov   jeho   príbuzným   v   priamom   rade,   prítomný   pri   rozhodovaní   súdu o návrhu na vzatie sťažovateľa do väzby, bol s vecou (a trestným stíhaním sťažovateľa) oboznámený, o čom svedčí aj záznam o nazretí do vyšetrovacieho spisu ČVS: PPZ-7/BOK-C-2004 z 27. júla 2012 založený do spisu špecializovaného súdu sp. zn. BB-Tp 44/08. Sťažovateľ   teda   mal   možnosť   prostredníctvom   svojho   obhajcu   (respektíve   po   porade s obhajcom) predniesť dôvody spochybňujúce, pre ktoré uznesenie o vzatí do väzby napáda už pri zahlásení sťažnosti bezprostredne po vyhlásení uznesenia špecializovaného súdu.

Ústavný súd nepovažuje za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený ani právny názor najvyššieho súdu v danej veci o existencii zákonného dôvodu tzv. útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, ktorý vychádza z konkrétne zistených skutočností a postačujúcich na to, aby zakladali rozumnú (dôvodnú) obavu, že obvinený by s veľkou pravdepodobnosťou mohol v prípade ponechania na slobode utiecť alebo sa skrývať.

Uvedené   skutočnosti   boli   pre   ústavný   súd   rozhodujúce   na   prijatie   záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 42/2012 z 18. decembra 2012 je potrebné hodnotiť ako ústavne udržateľné. Ústavný súd sa nedomnieva, že skutkové alebo právne   závery   najvyššieho súdu   by bolo   možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods.   4   dohovoru,   a   preto   aj   túto   časť   sťažnosti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2013