znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 101/2012-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   N.   M.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   A.   G., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice ČVS:ORP-2270/1OJP-KE-2007   zo 14. septembra   2011   a uznesením   Okresnej   prokuratúry   Košice   II   sp.   zn. 3 Pv 1304/07   z 24.   novembra   2011   a   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Košice   v konaní   vedenom   pod   ČVS:ORP-2270/1OJP-KE-2007 a postupom Okresnej prokuratúry Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Pv 1304/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. N. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2012 doručená sťažnosť Mgr. N. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice (ďalej len „okresné riaditeľstvo PZ“) ČVS:ORP-2270/1OJP-KE-2007   zo 14.   septembra   2011   a uznesením   Okresnej   prokuratúry   Košice   II   (ďalej   len „okresná prokuratúra“) sp. zn. 3 Pv 1304/07 z 24. novembra 2011 a jej základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného   riaditeľstva   PZ   v konaní   vedenom   pod   ČVS:ORP-2270/1OJP-KE-2007 a postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Pv 1304/07.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou trestného   konania v pozícii poškodenej vedeného pre trestný čin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

Predkladajúc   chronologický   prehľad   procesných   úkonov   trestného   konania vykonaných od podania trestného oznámenia 13. augusta 2007 až do zastavenia trestného stíhania   uznesením   vyšetrovateľa   okresného   riaditeľstva   PZ   zo   14.   septembra   2011 potvrdeným uznesením okresnej prokuratúry z 24. novembra 2011 poukazuje sťažovateľka na porušenie svojich základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 13. augusta 2007 podala trestné oznámenie pre podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu   usmrtenia   podľa   §   149   Trestného   zákona adresované   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky,   v ktorom   žiadala   „nezávislé prešetrenie postupu zdravotníckeho personálu V. pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nebohej matke sťažovateľky“.

Uznesením   vyšetrovateľa   okresného   riaditeľstva   PZ   z 29.   januára   2009   bolo v predmetnej   trestnej   veci   vznesené   obvinenie   ôsmim   konkrétnym   osobám   pre   prečin usmrtenia   podľa   §   149   ods.   1   a 2   písm.   a)   Trestného   zákona.   Uznesením   prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) z 12. februára 2009 však bolo toto uznesenie zrušené.

K opätovnému   vzneseniu   obvinenia   dvom   konkrétnym   osobám   došlo   uznesením vyšetrovateľa   okresného   riaditeľstva   PZ   z 11.   februára   2010.   Aj   toto   uznesenie   bolo následne zo strany krajskej prokuratúry jej rozhodnutím z 24. marca 2010 zrušené.Poslednýkrát bolo vznesené obvinenie trom konkrétnym osobám, a to na základe uznesenia   vyšetrovateľa   okresného   riaditeľstva   PZ   z 19.   apríla   2011.   Uznesením generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“) z 3. augusta   2011   na   základe   jeho   konštatovania,   že   bol   porušený   zákon   v neprospech obvinených, však došlo k zrušeniu tohto uznesenia vyšetrovateľa okresného riaditeľstva PZ (z 19. apríla 2011).

Následne uznesením vyšetrovateľa okresného riaditeľstva PZ zo 14. septembra 2011 bolo trestné stíhanie vo veci prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona v zmysle ustanovenia § 215 ods. 1 písm. b) a ods. 4 Trestného poriadku zastavené.

Sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy v postupe vyšetrovateľa okresného riaditeľstva   PZ,   ktorý   podľa   jej tvrdenia „v rozpore so skutkovým   stavom   vyplývajúcim   z vykonaného   dokazovania“ uznesením   podľa ustanovení § 215 ods. 1 písm. b) a ods. 4 Trestného poriadku zastavil trestné stíhanie, a tiež v postupe   prokurátora   okresnej   prokuratúry,   ktorý   sťažnosť   sťažovateľky   podanú   proti tomuto uzneseniu zamietol.

Za porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy považuje sťažovateľka „zjavne neúčinné a bezvýsledné úkony a činnosti pri napĺňaní účelu Trestného poriadku“.

Na základe uvedených argumentov sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd   vo veci samej rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením   okresného   riaditeľstva   PZ ČVS:ORP-2270/1OJP-KE-2007 zo 14. septembra 2011 a uznesením okresnej prokuratúry sp. zn. 3 Pv 1304/07 z 24. novembra 2011, ako aj základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného riaditeľstva PZ v konaní vedenom pod ČVS:ORP-2270/1OJP-KE-2007 a postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Pv 1304/07, zrušil uznesenie okresného riaditeľstva PZ ČVS:ORP-2270/1OJP-KE-2007 zo 14.   septembra 2011 a uznesenie okresnej   prokuratúry sp. zn. 3 Pv 1304/07 z 24. novembra 2011, vrátil vec okresnému riaditeľstvu PZ a okresnej prokuratúre na ďalšie konanie a priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Sťažovateľka   k sťažnosti   nepriložila   kópie   napádaných   uznesení   okresného riaditeľstva PZ a okresnej prokuratúry, ako to ukladá § 50 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“),   a to   napriek   tomu,   že   je   v konaní pred   ústavným   súdom   zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom – advokátom. Ústavný súd   nevyzýval sťažovateľku na doplnenie podania v tomto smere z dôvodu procesnej ekonómie, ale najmä pre dôvody, z ktorých   jej   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   (nedostatok   právomoci   a neprípustnosť) a z povahy   ktorých   vyplýva,   že   ani   formálne   perfektná   sťažnosť   by   nemohla   priniesť pre sťažovateľku priaznivejšie rozhodnutie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   vrátane sťažnosti   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka   namieta porušenie svojich základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v rámci konania okresného riaditeľstva PZ vedeného pod ČVS:ORP-2270/1OJP-KE-2007 a tiež   v rámci konania okresnej prokuratúry vedeného pod sp. zn. 3 Pv 1304/07.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

1. K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného riaditeľstva PZ   v konaní   vedenom   pod   ČVS:ORP-2270/1OJP-KE-2007 a   postupom   okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Pv 1304/07

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   v   rozhodnutí   Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. júla 2005 (sp. zn. 56195/00) uviedol, že poškodené osoby uplatňujúce si nárok na náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), pretože   takéto   konanie možno   považovať za   rozhodujúce   pre   určenie   ich   „občianskych práv“.   Je   potrebné   poznamenať,   že   ESĽP   sa   v   danom   prípade   z   hľadiska   porušenia základných práv sťažovateľov zaoberal ich trestnou vecou, v rámci ktorej nebolo len začaté trestné stíhanie, ale došlo aj ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe (napr. III. ÚS 189/06, III. ÚS 324/05).

Z uvedeného vyplýva, že možnosť domáhať sa ochrany práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda rovnako základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poškodeným v rámci trestného   konania   je   podmienené   skutočnosťou   uplatnenia   nároku   na   náhradu   škody v trestnom   konaní,   čo   možno   za   určitých   podmienok   považovať   za   konanie   vo   veci poškodeného (v jeho záležitosti). Podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným   činom,   je tiež   oprávnený   navrhnúť,   aby súd   v   odsudzujúcom   rozsudku   uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu.

Doterajšia   judikatúra   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   212/07,   III.   ÚS   109/06, III. ÚS 254/2010) týkajúca sa namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy subjektom   majúcim   v rámci trestného konania status poškodeného sa ustálila v tom, že poškodený v trestnom konaní, ktoré nedospelo do štádia vznesenia obvinenia konkrétnej osobe, nedisponuje možnosťou domáhať   sa   vyslovenia   porušenia   označeného   základného   práva   (napr.   I.   ÚS   212/07, II. ÚS 212/07, III. ÚS 109/06). Až vznesenie obvinenia považuje ústavný súd za moment, ktorý   poskytuje   poškodenému   v trestnom   konaní   možnosť   uplatňovať   si   ochranu   proti konkrétnemu   možnému   pôvodcovi   svojho   poškodenia,   a   teda   z   neho   robí   „vec“, na prerokovanie ktorej bez zbytočných prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (aj v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Vychádzajúc z už citovanej judikatúry a súčasne zo špecifických okolností prípadu sťažovateľky ústavný súd posúdil námietku porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného riaditeľstva PZ a postupom okresnej prokuratúry v označených konaniach ako zjavne neopodstatnenú. U sťažovateľky ide totiž o prípad trestného konania, kde si ako poškodená potenciálne svoj nárok na náhradu škody voči obvinenému vzhľadom na aktuálny stav uplatniť nemôže, pretože obvinenie konkrétnym osobám síce bolo niekoľkokrát vznesené, avšak naposledy na základe uznesenia generálneho prokurátora z 3. augusta 2011 bolo posledné z uznesení o vznesení obvinenia (konkrétnym osobám) zrušené [uznesenie okresného riaditeľstva PZ z 19. apríla 2011]. Táto situácia vylučuje sťažovateľku z možnosti profitovať zo záruk čl. 48 ods. 2 ústavy, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného riaditeľstva PZ ČVS:ORP- 2270/1OJP-KE-2007   zo 14.   septembra   2011 a   uznesením   prokurátora   okresnej prokuratúry sp. zn. 3 Pv 1304/07 z 24. novembra 2011

2.1 Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej sa námietky porušenia základného práva sťažovateľky   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením okresného   riaditeľstva   PZ ČVS:ORP-2270/1OJP-KE-2007   zo   14.   septembra 2011 poukazuje   ústavný   súd   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej   moci   princípom   subsidiarity.   V zmysle   tohto   princípu   rozhoduje   ústavný   súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných   práv   alebo   slobôd   v   tých   prípadoch,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd, resp. iný orgán verejnej moci (III. ÚS 181/04, III. ÚS 29/09).

V rámci   prípravného   konania   vyšetrovateľ   okresného   riaditeľstva   PZ   označeným uznesením trestné stíhanie v trestnej veci sťažovateľky (poškodenej) v zmysle § 215 ods. 1 písm. b) a   4 Trestného poriadku (pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci) zastavil.

Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.

Podľa § 185 ods. 2 Trestného poriadku sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania.

Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Podľa § 215 ods. 6 Trestného poriadku obvinený a poškodený môžu proti uzneseniu o zastavení   trestného   stíhania   okrem   odseku   1   písm.   f)   –   schválenie   zmieru   medzi obvineným a poškodeným – podať sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Sťažovateľka v zmysle uvedených ustanovení Trestného poriadku teda disponovala možnosťou   označené   uznesenie   vyšetrovateľa   okresného   riaditeľstva   PZ   o zastavení trestného stíhania napadnúť sťažnosťou, ktorú aj využila. O sťažnosti rozhodovala okresná prokuratúra, ktorá ju svojím uznesením zamietla. V právomoci okresnej prokuratúry bolo preskúmať   konanie   predchádzajúce   vydaniu   napadnutého   uznesenia,   a   poskytnúť   tak ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľky   v prípade   jeho   potenciálneho porušenia. Táto okolnosť vzhľadom   na princíp   subsidiarity   vyplývajúci z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnenej námietke porušenia označeného základného práva podľa ústavy označeným uznesením okresného riaditeľstva PZ.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.2   Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy označeným uznesením okresnej prokuratúry, ústavný súd pripomína nutnosť splnenia podmienky konania v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   31   ods.   1 zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“) prokurátor   preskúmava   zákonnosť   postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre sa podnetom rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákonov   a   ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa   zákona oprávnený.  

Sťažovateľka   teda   má   možnosť   domáhať   sa   preskúmania   postupu   okresnej prokuratúry týkajúceho sa rozhodovania o sťažnosti podanej proti uzneseniu vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania prostredníctvom podnetu podľa citovaného ustanovenia § 31 ods. 1 a nasledujúcich zákona o prokuratúre.

Sťažovateľka teda disponuje dostatočne účinným prostriedkom nápravy namietaného porušenia   svojho   základného   práva   (pozri   obdobne   III.   ÚS   214/07).   V prípade   zistenia nezákonnosti   v zmysle   námietok   sťažovateľky   vo   vzťahu   k rozhodovaniu   okresnej prokuratúry   o opravnom   prostriedku   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   o zastavení   trestného stíhania   má   príslušný   prokurátor   pri   vybavení   podnetu   oprávnenie   záväzným   pokynom nariadiť „opätovné začatie trestného stíhania“ (pozri stanovisko generálneho prokurátora č. 4/2004   zo 4. mája 2004), čím by sa poskytnutá ochrana základných práv sťažovateľky premietla aj do roviny obnovenia stavu pred ich porušením.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Ak by teda sťažovateľka nebola spokojná s vybavením svojho prvotného podnetu zo strany   príslušného   prokurátora, má   možnosť   uplatniť   svoje   opodstatnené   námietky formou opakovaného podnetu podľa ustanovení § 34 zákona o prokuratúre.

Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľke na ochranu jej základného práva účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnená podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   zotrváva   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   na   tom, že sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne poskytuje   a na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov   (napr. III. ÚS 152/03, II. ÚS 94/06).

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   posúdil   v rovine   námietky   porušenia   označeného základného práva uznesením okresnej prokuratúry sp. zn. 3 Pv 1304/07 z 24. novembra 2011 ako neprípustnú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd v zmysle ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky odmietol, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012